Skutočný Život v Bohu

Postoj chvíľu III.

2012-02-08T15:29:00.000+01:00

Pár minút

Slávny francúzsky cyklista Michel Forestier viedol pelotón na jednom z najťažších traťových úsekov pretekov Tour de France. Zdalo sa, že jeho víťazstvo je isté. V ten deň bol vo vynikajúcej forme a naplno sa rútil alpskými serpentínami. Jediný, kto by mohol ohroziť jeho víťazstvo, bol Talian Ricardo.
V istom momente ho Ricardo dochytil. Netrvalo dlho a po ťažkom šprintérskom súboji sa Ricardo ocitol pred svojím súperom. Na nasledujúcej zákrute však Talian náhle stratil kontrolu nad bicyklom a zmizol v úžľabine. Iba Forestier videl, čo sa stalo. Krátko zaváhal...
Nato prudko zabrzdil, zoskočil z bicykla a zbehol do úžľabiny. O chvíľu odtiaľ vyšiel s raneným cyklistom na chrbte. Okamžite sa ho ujal Červený kríž.
Forestier stratil niekoľko vzácnych minút a s nimi aj víťazstvo. Ale chýr o tom, čo bolo príčinou jeho oneskorenia, sa rozšíril ako blesk. A tak ho diváci v cieli privítali búrlivými ováciami.

Skús sa pri napĺňaní svojich osobných cieľov pozerať aj trošku okolo seba. Možno zrazu zbadáš vo svojej blízkosti človeka, ktorý práve teraz potrebuje tvoju pomoc. Čo spravíš? Pôjdeš bez zastavenia ďalej, aby si náhodou nestratil ani trochu času?
Niekto možno čaká len na tvoj úsmev, na pár príjemných viet, na povzbudenie, poradenie...

Postoj chvíľu II.

2012-02-05T09:23:00.000+01:00

Hudba

Na stanici metra vo Washingtone DC sa postavil muž a začal hrať na husliach; bolo studené januárové ráno. Hral asi 45 minút Bachove skladby. V tom čase, pretože bola špička, prešli stanicou metra tisíce ľudí. Po troch minútach od prvých tónov prešiel okolo muž v strednom veku. Na pár minút sa zastavil, potom sa ponáhľal ďalej. O minútu neskôr dostal huslista svoj prvý dolár: nejaká žena mu hodila peniaze do škatuľky a bez zastavenia pokračovala v chôdzi. Neskôr sa niekto oprel o stenu a počúval, kým sa nepozrel na hodinky a neodišiel, zrejme sa ponáhľal do práce.

Najviac pozornosti huslistovi venoval asi trojročný chlapec: matka ho ťahala za sebou, ale dieťa sa zastavilo a dívalo na muzikanta. Nakoniec matka syna postrčila, dieťa pokračovalo v chôdzi, ale stále sa obzeralo. Toto sa opakovalo s niekoľkými inými deťmi a všetci rodičia, bez výnimky, ich nútili pokračovať v chôdzi. Za celých 45 minút hry sa na chvíľku zastavilo iba šesť ľudí. Asi dvadsiati mu dali peniaze bez toho, aby spomalili svoj krok. Vybral 32 dolárov. Keď skončil a nastalo ticho, nikto si to nevšimol.

Nikto nezatlieskal, nikto hráča nespoznal. Nikto nevedel, že tým huslistom bol Joshua Bell, jeden z najlepších hudobníkov na svete. Hral jednu z najťažších skladieb, ktoré boli kedy zložené, na husliach za 3,5 milióna dolárov. Dva dni predtým vypredal Joshua Bell divadlo v Bostone za priemernú cenu lístka 100 dolárov.

Inkognito hru Joshuu Bella na stanici metra zorganizoval denník Washington Post ako súčasť experimentu o vnímaní, vkuse a prioritách ľudí. Zadanie znelo: Dokážeme vnímať krásu na bežnom, obyčajnom mieste v nevhodnom čase? Dokážeme sa zastaviť a oceniť ju? Rozpoznáme aj v neadekvátnych súvislostiach talent?

Jedným z možných záverov tohto experimentu je, že ak nemáme chvíľku zastaviť sa a počúvať jedného z najlepších hudobníkov hrajúceho jednu z najlepších skladieb, koľko ďalších vecí nám uniká?

Postoj chvíľu

2012-02-04T18:01:00.002+01:00

Duša

Jeden cestovateľ sa vydal do nesmiernych amazonských pralesov v Južnej Amerike. Pátral po ložiskách ropy, ktoré tam mohli byť a veľmi sa náhlil.

Prvé dva dni sa domorodci, ktorých si najal ako nosičov, prispôsobovali rýchlemu tempu bieleho muža. Na tretí deň ráno sa však ani nepohli a nedalo sa z nich dostať ani slovo. Stáli, akoby tam ani neboli. Bolo jasné, že sa nemienia vydať na cestu. Bádateľ netrpezlivo ukazoval na hodinky a veľkými gestami sa usiloval naznačiť hlavnému nosičovi, že treba vykročiť, lebo čas súri.

„Nejde to,“ povedal pokojne hlavný nosič. „Títo muži napredovali veľmi rýchlo a teraz čakajú, kým ich dohonia ich duše.“

Dnes sú ľudia stále rýchlejší. Ale sú aj nespokojní, vyčerpaní a nešťastní, lebo ich duša ostala za nimi a nemôže ich dohnať.

Catalina Rivas, Božia prozreteľnosť

2012-01-06T09:43:00.066+01:00

Iný pohľad na smrť

Svedectvo Cataliny Rivas o sviatosti zmierenia a pomazaní chorých

Odporúčanie

Mons. René Fernández Apaza

C. P. 129 Avenida Ballivián 737
Cochabamba, Bolívia

V tejto brožúrke, kde Catalina opisuje duchovný zážitok o bolesti a smrti brata a matky, nachádzame užitočné ponaučenie o nekonečnom Božom milosrdenstve vo vrcholnom okamihu života. Sčasti nás vedie k zamysleniu sa o zmysle smrti, ktorým je podľa Božieho zjavenia definitívny prechod medzi ľudským životom na zemi a nadpozemským životom, ktorý stanovil Boh. Smrť je koniec nášho života a všetci bez výnimky musíme zomrieť, aby sme začali nový život. Taký je náš údel. Toto svedectvo zdôrazňuje predovšetkým odpustenie, ktoré Boh udeľuje kajúcnikom v poslednej chvíli pred smrťou. Ale aj každému hriešnikovi, ktorý je pribitý na kríž trpiaceho Ježiša, dá Boh povolenie vstúpiť do raja preto, že oľutuje svoje hriechy a prosí o Božie milosrdenstvo.

Smrť našich najbližších nás naplňuje hlbokým zármutkom. Ale viera a istota v znovuzrodenie posilňujú našu bolesť a menia ju na radosť a pokoj duše. Rozprávanie Cataliny nás vedie k zamysleniu sa nad týmito okolnosťami, ktoré bezpochyby značne ovplyvnia našu cestu k záverečnému bodu nášho života. Boh nás očakáva všetkých, ale nie všetci sú hodní dostať sa do Božieho kráľovstva. Vízia vo chvíli, keď matka Cataliny prežíva utrpenie, síce predstavuje moment hlbokej bolesti, ale aj vzácny moment, kedy ju Pán ide prijať do svojho kráľovstva v sprievode zboru anjelov. Ak ľudská pominuteľná sláva naplní uspokojením a radosťou tých, ktorí dosiahnu úspech, o koľko viac by sa naša duša zaradovala, keby vedela, že v momente smrti ona sama víťazí nad smrťou. Práve v tej scéne, kde Catalina rozpráva o bolesti a úzkosti zo smrti svojej milovanej matky, my prežívame nesmiernu radosť z toho, že táto žena, ktorá ju priviedla na svet, z neho odchádza do večnosti v sprievode Pána Ježiša, Panny Márie a anjelov, aby prijala veniec víťazstva.
Nech vám Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve udelí milosť pokánia za vaše hriechy a nech vám odpustí, aby ste mohli umrieť svätou smrťou. To, čo Catalina opisuje, vzbudzuje v človeku silu a plnú dôveru v Božie milosrdenstvo a zároveň vytvára potrebu vytvoriť si spojenie s Bohom prostredníctvom sviatosti zmierenia.
Preto odporúčam túto brožúrku, aby vám priniesla hodnotné duchovné ovocie.

+ René Fernández Apaza
emeritný arcibiskup z Cochabamby

Venovanie

Pamiatke mojej mamy...
† 27. júna 2003
(deň Najsvätejšieho Srdca Pána Ježiša a Matky ustavičnej pomoci)
a
pamiatke môjho brata Carlosa...
† 7. júna 2003
(sviatok Turíc a prvá sobota v mesiaci)
...ktorí nám zanechali príklad lásky a pokoja a ponúkli svoju bolesť a utrpenie na záchranu našich duší.

Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“

(Jn 20, 20 - 23)

I. časť

Smrť, bolesť a nádej

„Ale Boh mu povedal: ,Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?' Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.“

(Lk 12, 20 - 21)

1. kapitola

Láska klope na dvere

Aby som si splnila svoju povinnosť, koncom mája som odcestovala do Orange County (Kalifornia) v USA. Cestovala som v sprievode svojho duchovného vodcu a jedného páru, ktorí boli moji blízki priatelia. V tom období bola moja mama veľmi chorá a Pán Ježiš ma požiadal, aby som začala pripravovať rodinu na smútok. Zatelefonovala som domov a spýtala sa na stav svojej mamy. Povedali mi, že je stabilizovaný a že príde aj môj brat Carlos, aby bol v týchto pre nás ťažkých dňoch s nami.
Aj keď som vedela, že najdôležitejšie nie je to, že musím zohnať smútočné oblečenie pre rodinu, bola to výnimočná skúsenosť, lebo sa spájala so smrťou niekoho, koho som milovala. Myslela som tým moju mamu. Spôsob, akým ma viedol Pán Ježiš mi navrával, aby som pomaly pripravovala svoju dušu a myseľ a svoju rodinu na blížiace sa úmrtie blízkej osoby.
Niekoľko dní predtým Pán Ježiš požiadal môjho duchovného a mňa, aby sme jednu hodinu večer počas jedného mesiaca robili adoráciu za odpustenie našich hriechov, hriechov našich príbuzných a celého sveta.
6. júna, dva dni pred sviatkom Turíc, mi Pán Ježiš nadiktoval tak, ako zvyčajne, niekoľko citátov z Biblie, aby sme nad nimi rozjímali. Potom dodal: „Na sobotu popros niekoho o pomoc pri domácich prácach, lebo ťa budem potrebovať pri Sebe počas prijímania úplne odovzdanú.“
Pochopila som, že Pán Ježiš nechce, aby som sa rozptyľovala inými vecami, a že by som sa mala modliť a byť pripravená, keď ku mne prehovorí. Dozvedela som sa, že môj brat Carlos asi nepríde, lebo má problémy s obličkami.
7. júna, v sobotu, ráno po modlitbe chvál, ku mne prehovoril Pán: „Chcem, aby ste mi boli odovzdaní, nemyslite na iné veci, počítam s vami, nechaj, nech ostatní robia to, čo si zaumienili. Je potrebné, aby si vedela konať rázne a s pokojom. Dôležité je, aby si všetko robila s láskou...“
Kým som sa s mojím duchovným modlila ranné chvály, pridal sa k nám jeden človek. Neskôr prišiel môj syn a oznámil nám hroznú a neočakávanú správu, že môj brat Carlos zomrel doma v Bolívii.
Utiekla som od Najsvätejšej Sviatosti a rozplakala som sa pýtajúc Boha, prečo si ho povolal vo chvíli, keď ešte nebol pripravený. Aspoň som si to myslela. Robila som si starosti, lebo môj brat bol rozvedený a druhýkrát ženatý a nemohol pristupovať k Oltárnej sviatosti. Veľa kvôli tomu trpel, pretože vstúpil do nášho apoštolátu a intenzívne sa modlil.
Mame sme to nemohli povedať, lebo prechádzala záverečnou fázou svojej choroby. Spolu so synom sme sa rozhodli, že na druhý deň odcestujeme do Bolívie. Vrátila som sa do izby pomodliť sa za bratovu dušu a prosila som o milosrdenstvo pre neho, aby nebol zatratený a aby moje modlitby, ktorými som sa prihovárala za jeho záchranu, boli včas vyslyšané.

Ježišova útecha

Bolo to nevysvetliteľné, ale začala som cítiť hlboký pokoj a obrovskú vnútornú radosť, až som mala chuť smiať sa. Zľakla som sa svojej reakcie a prosila som Pána Ježiša, aby mi vysvetlil, čo sa to so mnou deje.

A on mi povedal:
„Pozri sa na mňa!“
Pozerala som sa na kríž vedľa postele a ten sa rozžiaril svetlom. Potom Pán Ježiš pokračoval:
„Znovu ti hovorím: Nevidíš ma s otvorenou náručou na kríži pred sebou?... Tvoj otec a brat sú už so mnou, tvoj brat je už v bezpečí.“
Neskôr pri večeri sme spomínali smrť môjho brata a Pán Ježiš nám nadiktoval citát z Biblie, zo Skutkov 7, 55-56, ktorý znie: „Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“
Keď som si prečítala tento citát, bola som ešte viac posilnená. Môj duchovný odslúžil za môjho brata Carlosa omšu a ja som poprosila Pána Ježiša, aby mi dovolil pocítiť, ako sa cíti Carlos. Pán Ježiš mi vo svojom nekonečnom milosrdenstve umožnil vnútorne si vypočuť Carlosov hlas, ktorý mi hovoril, že je veľmi šťastný. Pocítila som nesmiernu radosť a nadšenie.
Na druhý deň, v nedeľu 8. júna, som sa pripravovala na cestu na jeho pohreb. Keď som si chystala batožinu, začala ma bolieť ľavá ruka a hruď. Zavolala som svojej rodine v Bolívii a oni ma odhovorili, aby som necestovala, lebo stav, v ktorom som sa nachádzala, by sa mohol ešte zhoršiť. Aj napriek tomu som mala silný pocit, že chcem byť s ním. Bol pre mňa ako môj syn, a i keď bol len o šesť rokov mladší, hovoril mi „maminka“.
Ako vždy som sa rozhodla všetko zveriť do Pánových rúk, nech mi ukáže, čo mám robiť. Vstúpila som do maminej izby, aby mi dala požehnanie na cestu, a povedala som jej, že musím odcestovať. Rozplakala sa ako nikdy predtým. Prosila ma, aby som nikam neodchádzala, že ma má veľmi rada a že ma potrebuje. Vtedy som pochopila, že toto je Božia vôľa a že mám ostať tu. Poslala som teda svojho syna. Moje dcéra a manžel už pripravovali potrebné veci na pohrebnú hostinu. Bolo mi to ľúto, ale rozhodla som sa zostať u mamičky a stráviť s ňou jej posledné dni.

2.kapitola

Premena, sladký dar od Boha

Neskôr sme sa dozvedeli, že potom, čo nás Carlos v januári navštívil, vyhľadal doma v Bolívii kňaza, aby ho vyspovedal. Povedal mu, rozumie tomu, že nemôže dostať rozhrešenie, ale že i tak koná pokánie za svoje hriechy a vie, že sa spovedá pred Bohom prostredníctvom kňaza a zveruje sa do Jeho nekonečného milosrdenstva.
Požiadal toho kňaza, nech sa za neho pomodlí, pretože už skoro mali ukončiť cirkevný súdny proces a jeho manželstvo prehlásiť za neplatné. Túžil pristupovať ku spovedi, prijímať očakávané rozhrešenie a sväté prijímanie, aby sa pripojil k nám, čo žijeme duchovným životom. Týmto postojom a premenou začal napravovať chyby niekdajšieho života.
Neskôr sme sa dozvedeli, že sa s rodinou modlil každý deň ruženec. Kvôli chorému srdcu cvičil a počas prechádzok sa modlil všetky tajomstvá svätého ruženca. Každú nedeľu navštevoval spolu s rodinou mariánsky kostol, kde sa zúčastnil svätej omše a po nej ešte polhodinu zotrvával v adorácii pred Najsvätejšou sviatosťou.
Bohužiaľ, jeho smrť prišla náhle po krátkej, ale smrteľnej chorobe. Zástava srdca ukončila jeho život. Nikto predtým netušil o závažnosti jeho stavu, a preto viac času venovali lekárskej starostlivosti než vyhľadaniu duchovnej pomoci. A na tú už bolo neskoro. V jeho posledných chvíľach ho manželka poprosila, aby sa modlil. A so slzou na krajíčku zomrel.

Nikdy nie si sama

Bolo 11. júna a ja som bola veľmi smutn. Musela som zadržiavať slzy, aby si to mama nevšimla. Bolo pre mňa ťažké zmieriť sa so smrťou mladšieho brata a cítila som sa opustená. Videla som, že aj môj druhý brat trpí, ale musela som byť silná...
Zrazu sa niečo stalo. Musela som potlačiť bolesť a odložiť bokom bratovu smrť a začala som sa pripravovať na blížiacu sa smrť mojej mamy. Vedela som, že prežíva svoje posledné dni. Dva mesiace predtým, počas inej cesty, ma prekvapilo, ako uisťujem blízkych priateľov, že Pán si mamu povolá na slávnosť Najsvätejšieho Srdca. Bol to môj vnútorný pocit, akoby som ho mala vpísaný v srdci.
V tú noc, 11. júna po modlitbe, mi Pán Ježiš povedal: „Dcéra moja, ani na chvíľu som ťa neopustil. Chcem, aby si intenzívne myslela na tie noci, keď som ti dovolil zakúsiť trochu nebeského raja. Mysli na sväté prijímanie. Tak zistíš, že iba domnelá rozlúčka s tvojím bratom sa premení na radosť celej rodiny, radosť, ktorá jej prinesie útechu.
Pamätaj, že blahoslavení svätí vrhajú na vás všetkých blahoslavené svetlo a buď si istá, že vďaka tomuto duchovnému prijímaniu, tí, ktorí odišli z tohto sveta naplnení láskou, pomáhajú svojimi modlitbami a sú pri vás, aby utíšili váš žiaľ, aby vás posilnili pri vašich skúškach, odstránili prekážky, s ktorými sa na ceste stretávate, a pomohli prekonávať nástrahy, ktoré vám náš spoločný nepriateľ pripravuje.
Pripravil som ťa a viedol, aby si sprevádzala svoju rodinu v tomto smutnom období. Prijala by si to s rovnakou oddanosťou, keby som ti povedal, že ten smútok bude za tvojho mladšieho brata? Ty, úbohé stvorenie, čo by si urobila namiesto Božej vôle?“

Pomoc našej Matky Márie

Pán Ježiš ďalej pokračoval:
„Pripraviť jeho dušu, aby mohol prijať moje milosrdenstvo, bolo dielom mojej Matky. Nech tento odchod, ľudskou rečou nazývaný „predčasný", vám ukáže ako žiť s rozsvietenou lampou, ktorou budete hľadať svätosť, a nie s takou lampou, ktorá je pre človeka viditeľná, lebo taká nemá pred Božou tvárou hodnotu a taká ma iba viac zarmucuje.
Zarmucuje ma prizerať sa, ako mnohí predstierajú vieru, ale majú ďaleko od pravého žitia viery. A tú, ktorú majú, im slúži len na vlastný úžitok... Klamú ľudí, aby získali moc, aby sa zviditeľnili a manipulujú s ľuďmi, ako sa im zachce. A čo si myslí Ježiš? To by sa mali spýtať. Ale pýcha, duch falošnej kritiky, robí väzňa z ich duše.
Moja malá ničota, ponúkni mi každé bremeno, o ktorom si myslíš, že ho neunesieš. Treba zachrániť toľko duší. Celý tento týždeň, od štvrtku do štvrtku, robte s kňazom nočnú adoráciu na pamiatku môjho večného kňažstva. Počas nej sa modlite ruženec a modlitbou za odčinenie svojich hriechov ma utešujte za tých, ktorí odmietajú moje eucharistické Srdce.
(...) Posilňujte sa modlitbou, lebo v hodine posledného súdu budete sami a nahí... s plnými alebo prázdnymi rukami. (...) Nebuďte sebeckí a pomstychtiví. Odovzdávajte sa celým srdcom. Očistite sa a buďte vďační. Je to rozhodnutie každého z vás, či ma budete nasledovať alebo sa budete navždy trápiť, lebo ste ma nepočúvli v takej dôležitej veci.
Je smutné, že každú chvíľu vidím, ako lásku k blížnemu ničí sebeckosť, závisť a nenávisť a týmto pošliapavajú dôstojnosť Božích stvorení, a tak sa stávajú obeťami neskrotiteľných vášní. (...) Vezmi moju Matku pevne za ruku a zver jej svoje starosti. Buď si istá, že môj Duch ťa povedie, posilní a povzbudí.
Neveríš, že moja láska je nekonečná a môže prekonať všetko? Usmej sa a spočiň v mojom Srdci...“

3. kapitola

Choroba, utrpenie a úľava

V noci 21. júna začala mať mama veľmi silné bolesti. Spoločne so zdravotnou sestrou sme u nej strávili noc bez chvíľky oddychu. Veľmi zle som prežívala, keď som videla, ako trpí. Prosila som Pána Ježiša, aby radšej nechal trpieť mňa, len aby sa jej uľavilo, ale pochopila som, že si tým ona sama musí prejsť, aby sa očistila. Jediné, čo opakovala okrem sťažnosti na bolesť, bolo: „Matka moja, Matka moja!“
Ďalší deň, v nedeľu, veľmi trpela a neustále si sťažovala na bolesť. Pretože som v tej dobe bola v kostole, zašla som ku krížu a modlila sa k Pánu Ježišovi: „Pane, Ty si sa na kríži zľutoval nad bolesťou svojej Matky, ale nevidel si ju trpieť, ako vidím ja trpieť svoju mamu. Prosím Ťa, Pane Ježišu, nech sa stane Tvoja vôľa a nech žije tak dlho, ako si to Ty praješ, ale nech nemá také bolesti. Zľutuj sa nad jej utrpením, pretože každá jej bolesť je pre mňa ako meč, ktorý mi prebodáva srdce.“ (Plakala som, keď som ho o to prosila.)
Lekár mame predpísal lieky na ukľudnenie, a keď som sa vrátila domov, dala som jej ich. Ale keď jej prešli bolesti, vedela som, že to neboli lieky, ale Ježiš, ktorý ju zbavil bolesti. Pán vypočul moju modlitbu. Bolesti prešli takmer okamžite a úplne a už sa viac na bolesť nesťažovala. Aj sám lekár bol prekvapený tým, čo sa stalo, lebo vedel, že ten liek nemá taký okamžitý, silný a dlhotrvajúci účinok.

Príprava duše

Keď som sa rozprávala s mamou niekoľko dní pred jej smrťou, navrhla som jej, že ju vezmem na pláž, aby si niekoľko dní oddýchla. V tomto období mi začala rozprávať, že vidí toho a tamtoho človeka (mnohí z nich už dávno zomreli). Keďže kvôli chorobe pečene mala chvíľky, keď strácala zdravý rozum, nevenovali sme tomu pozornosť, až kým nepovedala, že videla môjho brata Carlosa, ktorý jej povedal, že more je v nebi oveľa väčšie a krajšie ako na zemi.
Vtedy som sa presvedčila (lebo nikto jej nepovedal, že Carlos zomrel), že vidí ľudí, ktorí už nie sú medzi nami. Pomyslela som si, že je dobre, že ju tieto duše prišli pripraviť... Avšak v posledných dňoch sa mi zmienila, že vidí bytosti, ktoré ju prichádzali urážať a trýzniť.
Brat Eduardo jej povedal, že sú to bytosti, ktorým sa nepáči, že prijíma Pánovo telo a poradil jej, aby ich odohnala slovami, že ona patrí Ježišovi. Neskôr sme zistili, že veľmi málo spáva, akoby s niekým zápasila. Budila sa na nočné mory a hovorila, aby sme si dávali pozor na bytosti, ktoré ju prenasledujú.
Preto sme sa rozhodli, že jej celý deň necháme zapnutú televíziu na náboženskom kanáli, aby cez modlitbu bola neustále v spojení s Pánom. Cez noc sme sa pri nej s bratom a švagrinou striedali a modlili sme sa s ňou ruženec.
Snažila som sa pochopiť, prečo ju tieto bytosti prenasledujú. Vtedy som si spomenula, že ju raz jedna priateľka zaviedla k veštici. Tušila som, že to bolo niečo, z čoho sa pri spovedi nevyspovedala. Poprosila som svojho duchovného, aby jej pomohol. A keďže od toho okamihu to prenasledovanie prestalo, predpokladám, že sa z toho hriechu vyspovedala. Dokonca sa jej zmenil aj výraz tváre. Vyžarovala pokoj a nehu a priatelia, ktorí ju prichádzali navštíviť, hovorili, že je to iný človek.

Tu sa musím pozastaviť a požiadať tých, čo budú čítať tieto riadky a boli niekedy zapletení do veštenia, tarotu, mágie a čarovania: vyznajte v spovedi podrobne všetko, lebo nemáte ani potuchy s čím ste sa zahrávali a aké následky by to mohlo mať na váš život.

Vždy prítomný Ježiš

23. júna, počas modlitieb, Pán Ježiš vedel, že sa cítim opustená a prehovoril ku mne: „Drahá moja, tu som, odpovedám na tvoje volanie. Neopustil som ťa ani na chvíľu. Viem, že sa cítiš sama, ale ja som s tebou. Spomeň si na moju úzkosť v Getsemanskej záhrade, tiež som cítil, že som sám.
Máš strach? Aj ja som mal strach.
Potrebuješ sa niekomu vyrozprávať? Mne sa vyrozprávaj.
Potrebuješ ruku, ktorá by ťa pohladila? Tu sú moje.
Potrebuješ hruď, na ktorej sa vyplačeš? Vyplač sa na mojej a ja vysuším tvoje slzy svojimi bozkami... Nie som ľahostajný k tvojmu utrpeniu.
Potrebuješ spoločenstvo pri modlitbe? Dávam ti svojich svätých a anjelov... Ponúkni mi svoju trpezlivosť v tomto živote a zakaždým, keď ťa vyhľadám, budeš oslobodená od všetkého súženia a budeš sa môcť radovať z nesmierneho vnútorného pokoja...
Zver všetky svoje starosti do mojej vôle, nechaj sa unášať Duchom Svätým a ďakuj mu za jeho štedré dary...“
Ako je mojím zvykom, spýtala som sa Pána Ježiša, či je vo mne a ja v ňom. Odpovedal mi:
„Áno, ty vo mne a ja v tebe. Pamätaj na to v každej chvíli. Teraz sa pomodli žalm 121...“

Božia vôľa predovšetkým

O dva dni neskôr som sa cítila veľmi vyčerpaná z duševného utrpenia, ktoré som prežívala, a bála som sa, že budem trpieť ešte viac. Vtedy som počula hlas Panny Márie:
„Nebojte sa utrpenia, pretože strach vám bráni konať Božiu vôľu. Predovšetkým by ste mali prijať Božiu vôľu, nech už prináša radostné udalosti, alebo nepríjemné. Mali by ste požiadať o Ducha ustavičnej modlitby, aby ste žili s odvahou, a proste o Božiu lásku, i keď sa vám zdá váš život krutý a plný utrpenia.
Bohužiaľ, mnoho mojich detí túži po rôznych veciach, a keď ich dostanú, zistia, že im nepriniesli šťastie, ktoré očakávali...
Moje Srdce prežíva bolesť, keď sa sťažujete na ľudí vôkol seba a na miesto, kde žijete. Tieto deti, keď prídu do styku s kýmkoľvek a za akýchkoľvek okolností, vždy sa budú cítiť rovnako, pretože zmena musí výjsť z ich srdca.
Pamätajte, že iba prekonávanie chýb a odpútanie sa od vlastného ja, vás dovedie na cestu ku svätosti. Nestotožňujte sa so svojimi chybami, ale práve naopak, bojujte proti ním svojimi čnosťami. Pomáhajte ostatným a nemyslite len na seba. Zavrhnite hriech, lebo uráža Boha a nutí vás zlyhávať.
Moja drahá, zlož svoje utrpenie na hruď svojej nebeskej Matky. Ja ťa nikdy neopustím a prosím, aby si mala silu. Spomeň si na svätého Jána Krstiteľa, a tak ako on i ty žehnaj matkino lono, na ktoré Najvyšší uprel svoj zrak plný lásky.
Pokoj, pokoj, pokoj... Pros Pána, aby ti udelil dar pokoja v každej chvíli.“

A tak sa i stalo. S veľkou láskou som prišla ku svojej matke a položila som svoje ruky na jej lono a povedala: „Mamička, nech je požehnané tvoje lono, lebo naň Boh uprel svoj zrak plný lásky, aby si nás priviedla na svet.“
Mama ma pobozkala a povedala: „Nech žehná teba, láska z mojej lásky, pretože ty si bola mamou svojmu otcovi a teraz si mamou svojej matke.“ Myslím, že to najkrásnejšie, čo som dostala od svojich rodičov, boli tieto slová prednesené skôr, než zomreli.
V tú noc, keď som sa modlila a lúčila s Ježišom, som mu povedala: „Pane Ježišu, uzavrieme dohodu: na chvíľu vymením svoje srdce za tvoje... Vieš, prečo Ťa o to prosím? Pretože keď Ty mi dáš svoje Srdce, ono ma posvätí a to moje malé a nečisté, ktoré Ťa nie je hodné, dostaneš Ty, to splynie s Tebou a to zase Ty posvätíš. Nemáš čo stratiť.“

4. kapitola

Deň Najsvätejšieho Srdca: čas rozlúčky

27. júna, v deň Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, asi desať minút po polnoci, som sa začala modliť a Pán Ježiš ku mne prehovoril:
„Miluj ma!“
„Za koho chceš, aby som Ťa dnes milovala, Pane?“
„Za tých, ktorí ti ubližujú.“
„Takže budem musieť milovať mnohých.“
„Nie toľkých, koľko ich ubližuje mne, a ja ich napriek tomu milujem.“
Pocítila som veľkú nehu. Spomenula som si na všetkých, ktorí ma v živote ranili a ktorí mi ublížili, a pocítila som iba lásku. Mala som takú chuť to vysloviť a im všetkým to povedať. Táto nesmierna láska je určite taká, akou nás všetkých Ježiš miluje. Povedala som mu:
„Chcela by som byť prvou, kto dnes pobozká tvoje Najsvätejšie Srdce.“ A Ježiš povedal:
„Bolo práve dvanásť hodín, keď moje Srdce pobozkalo tvoje. Pamätaj, že počas tohto dňa ťa budem posilňovať.“
Ráno, počas modlitby, som rozprávala Pánu Ježišovi, že keby som si mohla vybrať deň, v ktorom by si povolal moju matku, bol by to práve deň Najsvätejšieho Srdca. A potom som povedala: „Keby si bol na mojom mieste, aj ty by si si vybral tento deň na odchod svojej matky do neba. Dnes ti ju odovzdám z celého svojho srdca.“
Približne o 14:45 sa mame pohoršilo. V pažeráku jej praskla žila a vtedy sa začala jej agónia. Na rozdiel od predchádzajúcich dní, v tento deň sa zobudila a žiarila, akoby chcela povedať všetko, čo mala na srdci. Bežali sme k nej, ale ona nás upokojila a požiadala, aby sme sa za ňu pomodlili korunku Božieho milosrdenstva. Hoci mala kŕče, pri ktorých strácala veľa krvi, bola úplne pri vedomí a modlila sa... Pocit bolesti sa menil na radosť, strach na dôveru, bezmocnosť na nádej a lásku...
Keďže môj duchovný musel odslúžiť svätú omšu v istej farnosti, požiadala som ho ešte predtým, ako tam odišiel, aby mame udelil sviatosť pomazania chorých. Mama prijímala Eucharistiu každý deň a postupne sa pripravovala na túto dôležitú chvíľu. Poprosila ho o požehnanie so slovami: „Otče, spomeňte si na mňa vo svojich modlitbách...“ Ale na to, čo sme zažili doma, snáď nikto nezabudne. Boli sme svedkami živej Božej lásky prítomnej u ženy, ktorá bola taká slabá a krehká.
Počas matkinej choroby sa o ňu staral lekár, pre ktorého mám iba slová vďaky. Nie je to len jeden z najlepších odborníkov, akých sme poznali, ale taktiež človek, ktorý žije v katolíckej viere a vydáva cenné svedectvo o živote už od začiatku vykonávania svojho povolania. Ale tento lekár musel odcestovať na nejaký kongres, preto sme zavolali lekárovi, ktorý ho zastupoval, ale ten bohužiaľ nemal rovnaký prístup, tak som sa musela obrátiť na Pána Ježiša, aby mi pomohol.
Považujem za veľmi dôležité zdôrazniť všetkým, aby pri závažných okolnostiach vyhľadávali lekára, ktorý praktikuje katolícku vieru a má súcit s utrpením, ktoré rodina prežíva, keď doprevádza chorého na druhý svet. Lekári by mali chápať, že pacienti sú ľudské bytosti a že nepotrebujú iba lekársky predpis, ale taktiež pocítiť blízkosť druhého človeka, istotu, úctu a dôveru a nakoniec lásku, ktorú tento druh práce vyžaduje.
Keď som si už myslela, že prichádza jej koniec, napadlo mi, že by sme sa s ňou mali rozlúčiť, ako sa lúči s tými, čo žijú a umierajú v Božej milosti. Pustili sme hudbu chvál a modlili sme sa. Mama počúvala nejaké žalmy, náboženské piesne a svätý ruženec. A napriek bolesti vyzerala, že sa teší z toho, čo počúva.
Videla som bolesť svojho brata Eduarda a jeho utrpenie ma bolelo ešte viac, Eduard je totiž veľmi citlivý. Preto som poprosila mamu, aby nám dala požehnanie, a ona nám všetkým požehnala.
V jednej chvíli, asi tak o pol siedmej večer, povedala, že už musí ísť „s nimi“, a naznačila gestom, že sa chce postaviť. Povedala som jej, aby chvíľu počkala, nech sa ukľudní. Hľadela na mňa očami široko roztvorenými a hovorila: „Už, už…!“ Najskôr som jej nerozumela, ale potom, po dvoch alebo troch opakovaniach som pochopila, že sa chce modliť korunku Božieho milosrdenstva, a opakovala: „Svätý Bože, moja Matka, moja Matka.“ A tak sme ju vyzvali, aby opakovala: „Svätý Bože, svätý Mocný, svätý Nesmrteľný... zmiluj sa nad nami“, „Ježišu, Mária, Jozef, zachráňte duše a zachráňte moju dušu“, „Pane, do tvojich rúk porúčam svoju dušu“, a to opakovala niekoľkokrát.
Zdalo sa, ako by jej duša chcela opustiť telo, ale ona chcela odísť i s telom a s takým nadšením, že nás to zaskočilo. Potom začala znovu krvácať z nosu i z úst a položili sme ju spiatky do postele.
Po chvíli zavolala na dievča, ktoré sa o ňu staralo asi štyri roky a pomáhalo jej v domácnosti: „Doris, staraj sa o moju dcéru a deti.“ Potom sa obrátila ku mne: „Teraz budeš mamou svojim bratom, tak ako si bola mamou aj mne.“ A s každým z nás sa rozlúčila niekoľkými slovami.

Musím ísť, nechajte ma odísť!

Naširoko otvárala oči, akoby niečo hľadala a opakovala: „Otče, moja duša...“ A znovu: „Áno, áno!“ Pochopili sme, že chce povedať: „Otče, do tvojich rúk zverujem svoju dušu.“ Zopakovala to štyrikrát a povedala: „Nebráňte mi, musím ísť, nechajte ma odísť.“
Cítila som, že ma veľmi studené ruky a povedala som jej, aby sa nebála vojsť do náruče Ježiša a že dnes je krásny deň, deň Najsvätejšieho Srdca. Všetci sme sa s ňou radostne lúčili... Začala som jej spievať „Tam ďaleko za slnkom, je môj domov...“ Mama sa ku mne pridala a spievali sme spolu, kým ostatní sa modlili svätý ruženec.
Po chvíľke povedala: „Nemôžem ešte odísť! Najprv musím vidieť Pannu Máriu...“ Podali sme jej obraz Matky ustavičnej pomoci a povedala som jej, že tu je. Ale ona sa pozrela iným smerom a odpovedala: „Áno, už je tu, akože sa volá?...“ Moja švagrina Anita sa jej spýtala: „Je to Mária ustavičnej pomoci?“ Povedala, že nie. Anita sa jej spýtala, či je to naša Mária Guadalupská. Odpovedala: „Áno, to je ona, tak sa volá... Urobte miesto pre moju Matku... Svätý Bože...! Matka moja...! Otče môj, do tvojich rúk...!“ Zdvihla ruku, akoby chcela chytiť niečiu ruku, ktorú sme my nevideli a upadla do bezvedomia. V tomto stave zotrvala iba chvíľu a vydýchla...
V posledných mesiacoch tak veľmi trpela, že ju to úplne vyčerpalo. Myslím, že sme ani nemohli očakávať pokojnejšiu a svätejšiu smrť. Posledná rozlúčka s ňou bola taká skromná a jednoduchá ako ona. Nechceli sme, aby ju dali do rakvy, uložili sme ju na posteľ, ktorú sme si požičali z nemocnice. To ma priviedlo k tomu, aby som znovu rozjímala nad tým, aké zbytočné je viazať sa na materiálne veci, lebo človek, ktorý odchádza na druhý svet si so sebou nič nezoberie.
Obliekli sme jej biele šaty, v ktorých si mama želala byť pochovaná, a prišli ľudia z pohrebnej služby odviezť a pripraviť jej telo. Objednala som iba kríž s dvomi vnútornými svetlami a žiadne stuhy ani ozdoby, lebo sú nápadné a pôsobia príliš rušivo.
Na kare sa zišla iba naša rodina, čo žije v tomto meste, blízki priatelia z nášho Apoštolátu, moja priateľka, Analupe, čo prišla z Mexika sprevádzať môjho brata a ja.
Popri všetkej bolesti sme sa Pánovi poďakovali za všetkých, ktorých mala mama veľmi rada, ako napríklad Dávidovi Lagovi, ktorý sa o všetko postaral, akoby to bol jej ďalší syn, doktorovi Williamovi Rosadovi, ktorý odložil stranou rodinné záležitosti a vybavil niektoré lekárske formality. Miguel, Cecília, Pepe... a iní. Každý prispel kúskom lásky a solidarity.
Kňaz, ktorý vedie našu skupinu, odslúžil omšu za zosnulých v spálni, kde ležala moja mama akoby spala. Avšak Pán, ktorý koná zázraky, nám chcel ešte niečo darovať. Akoby ich poslalo samé nebo, v dome sa objavili sestričky Dominikánky, naše milované priateľky, aby na svätej omši zaspievali. Vyzeralo to, akoby sme sa nachádzali na nejakom mieste veľmi vzdialenom od bolesti a od zeme. V jednej chvíli sa mi zdalo, že počujem anjelské zbory.
Boli sme pri nej celú noc a nechali sme jej odkrytú tvár. Prišiel nás pozrieť aj istý kňaz, ktorého si mama obzvlášť vážila a ktorý ponúkol svoj kostol na odslúženie omše a uloženie popola. Koľko lásky sme dostali od ľudí okolo nás! Hlavne od istej dievčiny, ktorú mám rada, akoby to bola moja dcéra, a ktorá pri mne zotrvala nasledujúcich dvadsaťštyri hodín. Martha, Pán Boh zaplať za tvoju spoločnosť.
Áno, boli aj slzy, ale nebol to zúfalý plač. Modlili sme sa celú noc. Na druhý deň o jednej popoludní mamu odviezli do krematória. Ešte predtým som zavolala istému biskupovi, aby ma informoval o týchto veciach, pretože u nás nie je zvykom zosnulých spaľovať, ale jeho odpoveď ma upokojila.
Keď sme odchádzali z domu, zašla som do oratória pomodliť sa ruženec s mojím duchovným (ten požehnaný muž, ktorého nám Pán poslal, aby nás posilnil a pomohol zachrániť moju milovanú mamu). Vedela som, že len modlitba mi prinesie očakávanú útechu. Členovia Apoštolátu odprevádzali jej telo a pritom spievali Panne Márii: „Kráčaj s nami, Mária, svätá Panna...“
Svätá omša sa slúžila v atmosfére radosti a pokoja, v kostole Božieho milosrdenstva. Tam, v krypte odpočívajú pozostatky ženy, ktorá tak veľmi verila v Božie milosrdenstvo.

5. kapitola

Jej dedičstvo, láskavosť, pokora, odvaha

Zostala nám po mame iba láska, ktorú nám zanechala, hlboká láska k blížnemu a obdivuhodná pokora. Tí, čo ju poznali, videli v nej príklad odvahy a túžby pykať za svoje hriechy, aby vošla čistá do náruče Pána...
Usmievam sa pri pomyslení, aké prekvapenie ju tam čaká, keď uvidí, že jej dve deti sa s ňou lúčia a to najmladšie ju tam čaká... Neprestajne ďakujem Bohu, že bol pri nej v každom okamihu, a zázračnému srdcu našej nebeskej Matky, po ktorej voňal celý môj dom kvetmi od chvíle, ako začala mamina agónia.

Duša letí k Bohu

Okolo desiatej večer som sa modlila pred obrazom Božského Srdca Ježišovho a zrazu obraz začal žiariť. Srdce z obrazu sa začalo zväčšovať a narastať do takej veľkosti, že predo mnou bolo iba zlaté svetlo a všetko ostatné zmizlo.
Uprostred tohto svetlo som videla postavu ženy. Bola otočená chrbtom, oblečená v dlhých bielych šatách, akoby zhotovených zo závoja. Vyzerala, akoby sa vznášala, ale bola vzpriamená a jej nohy sa ani nepohli. Dlhé zvlnené gaštanové vlasy jej siahali do pol chrbta a boli posiate kvetmi. Boli to nádherné biele sirôtky. Po jej bokoch stáli v dvoch zástupoch bytosti oblečené v tunikách pastelových farieb. Boli bledomodré, ružové, zelené... Takmer ich nebolo vidieť.
Odrazu mi prišlo na um, že tá žena by mohla byť moja mama, ale bola mladá a nepamätala som si, že by som ju niekedy videla s takými dlhými vlasmi... Na chvíľu sa ale otočila, aby sa na mňa pozrela a vtedy som ju spoznala! Mala nádherný mladistvý úsmev a vznášala sa smerom k tomu obrovskému svetlu, kde sa určite nachádza Boží trón.
Táto vízia zmiernila moju bolesť a pocítila som nesmierny pokoj a ticho, aké som raz pocítila, keď istý kňaz na mňa kládol ruky, a tak som sa dostala do zvláštneho stavu, ktorý sa nazýva usnutie v Duchu Svätom.
Musím spomenúť, že počas celebrovania svätej omše za moju mamu, keď sa kňaz modlil: „Nech ťa anjeli vezmú do raja, nech ťa mučeníci privítajú a zavedú do svätého mesta...“, mi Ježiš povedal: „To je to, čo si videla.“
Plakala som od radosti, vďačná Bohu za každý citlivý dotyk vo chvíľach bolesti. Ďakujem ti, Pane, lebo ty sa postaráš o každú maličkosť, aby si mi ukázal svoju nekonečnú Lásku!

Bolesť a milosrdenstvo

29. júna mi Pán Ježiš povedal: „Zlato sa skúša za horúca. Všetko, čo prežívate, je potrebné pre váš duchovný rast. Veľmi ťa milujem. Ver mi a miluj ma viac. Aj keby si si myslela, že sa už viac nedá milovať, skúšaj to ďalej, lebo láska je ako gumená nádoba. Rozťahuje sa, ale nikdy sa nepretrhne, iba sa z nej stáva hladšia a jemnejšia hmota.“
Potom pokračoval: „Veľmi si želám, aby všetky duše boli v momente smrti čisté, aby vošli do môjho kráľovstva, ktoré vám môj Otec pripravil. Ale duša sa musí očistiť ešte tu na zemi, aby tam nebolo potrebné očistiť to, čo malo byť očistené na zemi. Preto keď je niekto pripravený a chce ma poznať, milovať, ohlasovať ma a očistiť si dušu na zemi, vtedy ja ako hrnčiar pretváram tú hlinu, niekoľkokrát do nej prilievam vodu, aby sa zjemnila hmota, alebo ju stláčam, aby zmäkla, a keď už je hotová, vypálim ju v horúcej peci čností, aby to dielo zostalo jemné na dotyk, ligotavé a hodné predložiť ho pred Kráľa.“
Aj napriek tomu, že som si bola istá, že som videla, ako moja mama vystupuje k Pánovmu trónu, bola som zvedavá, či jej duša bude musieť pobudnúť nejaký čas v očistci, ale Pán Ježiš ma upokojil: „Prečo dovolíš diablovi, aby zasial pochybnosti do tvojej mysle? Dôveruj a modli sa... Nepochopíte to, kým nebudete na tejto strane. Ale aj keď máte istotu (ako som odhalil niektorým dušiam), že vaši zosnulí sa tešia v nebeskom raji, naďalej sa za nich modlite, lebo tak im doložíte to, čo im chýba, alebo ešte pridáte k tomu, čo vaši blízki predložili, keď predstúpili pred moju tvár.“
„Keď som povedal: Poďte ku mne všetci, čo ste unavení a vyčerpaní..., aj tebe som to povedal. Veľa vecí, ktoré dovolím, aby sa stali, alebo ktoré na vás zošlem, sa vám zdajú hlúpe alebo nespravodlivé. Viera vás musí naučiť, že všetko, čo plánujem, myslím len dobre. Pamätaj, že duša, čo zotrváva vo viere a zachováva pokoj v nešťastí, sa dočká mojej nesmiernej lásky.“
Ako zvláštna pozornosť od Boha nás poctil návštevou náš medzinárodný cirkevný radca, priateľ a oddaný kňaz, ktorý spoločne s mojim duchovným celebroval omšu za uzdravenie, na ktorej sme všetci silne pocítili živú prítomnosť Pána Ježiša. Obaja kňazi boli zjednotení v láske a zbožnosti pre týchto trpiacich.
Spolu s mojou rodinou a ešte jedným, nám veľmi blízkym manželským párom, ktorému budeme vždy vďační, sme sa zúčastnili tejto svätej omše. Koľko vecí je potrebných liečiť na každej ľudskej duši! S vďačnosťou sme sa o tom mohli presvedčiť.

6. kapitola

Spoveď, smrť a premena

Uplynulo desať dní od maminčkinej smrti, keď ma po rannej modlitbe Pán Ježiš požiadal, aby som ešte chvíľu ostala. Náhle ako scéna z filmu sa mi pred očami premietla smrť mojej mamičky.
Je potrebné, aby som sa v rozprávaní vrátila späť a aby som zopakovala niektoré udalosti, ktoré už som líčila, aby ste lepšie porozumeli tomu, čo sa toho dňa stalo, pretože až teraz mi to Pán Ježiš dovolil uvidieť a túto víziu sa vám teraz pokúsim predostrieť. Vrátim sa teda ku dňu, kedy mama bola v stave agónie.
Ležala vo svojej posteli na pravej strane a ja som jej umývala krv, ktorá jej tiekla z nosu. Pozrela sa cezo mňa k oknu, stiskla mi ruku a povedala mi: „Chcem byť s tebou.“
„Bojíš sa, mami?“ opýtala som sa znepokojene. „Nie, nebojím sa, ale chcem byť s tebou.“ V tú chvíľu som zbadala bytosti, ktoré sa k nej zozadu približovali.
Spoznala som svätého Jozefa, svätého Antona Paduánskeho, svätú Ruženu z Limy, svätého Dominika Guzmánskeho a svätého Silvestra. Postavili sa k čelu postele vedľa Leopolda. Tak sa volal strážny anjel mojej mamy. Bol to mladý a krásny chlapec, ktorý kľačal pri mame, akoby sa modlil a pritom ju objímal.
Boli tam aj iní muži a ženy, mladí aj starí, spolu ich bolo asi 40 a všetci sa modlili. Jeden mladý chlapec v bielej albe držal v rukách malú zlatú nádobu. Občas do nej vložil ruku a keď ju vytiahol, vychádzal z nej dym a vznášal sa po izbe. Tým sa malo zabrániť, aby sa priblížili tmavé tiene, ktoré bolo vidieť ďalej od spálne a ktoré sa báli pristúpiť bližšie. Ten mladý chlapec otváral pery, akoby sa modlil. Chytil nádobu s kadidlom do druhej ruky a urobil to isté. Prechádzal sa s ňou po celej izbe okolo všetkých, čo stáli pri maminej posteli. Bola som prekvapená, že vidím toľko osôb. Potom mi Pán Ježiš povedal: „To sú jej svätí ochrancovia a duše, ktorým pomohla svojimi modlitbami a utrpením a aj keď ich nepozná, prišli ju na cestu odprevadiť.“
Keď sme ju položili na druhú stranu postele, aby sme ju prezliekli, mama povedala: „Už musím ísť s nimi.“ Pozrela ponad moje plece. Povedali sme jej, aby sa upokojila. Zaspievali sme jej žalm a ona ho zopakovala. Otvorila oči celá udivená, akoby videla niečo, čo sa nedalo vyjadriť slovami a povedala: „Zažnite svetlo!“ Urobili sme tak, ale pochopili sme, že ona už nevidí to pozemské, ale to, čo bolo mimo nás. Stlačila mi ruku a povedala: „Svätý Bože, už! Svätý Bože,... už...“ Akoby ma nabádala, aby som sa aj ja modlila a opakovala: „Svätý Bože, svätý Mocný, svätý Nesmrteľný. Maj Milosrdenstvo s nami aj s celým svetom.“ Stále to opakovala a nástojila: „Musím odísť.“ Hýbala nohami, akoby chcela kráčať a hovorila: „Nedržte ma tu...“ A potom znova: „Svätý Bože... svätý Mocný... svätý Nesmrteľný...“
Všetci, čo sme pri nej stáli, sme sa začali modliť Korunku Božieho milosrdenstva a ona zároveň opakovala nejakú svoju modlitbu: „Otče, Duchu Svätý! Už..., už!...“ Ale nepamätala si celú modlitbu. Začali sme sa modliť „Otče, do tvojich rúk vkladáme svoju dušu...“ lebo sme pochopili, že asi to bolo to, čo chcela povedať. Mama súhlasne pritakala a opakovala tieto slová.
V tejto vízii som uvidela, že spoza nás začali prichádzať ďalší ľudia a postavili sa na ľavú stranu k mame. Spoznala som medzi nimi postavu môjho otca, moju starú mamu, tetu, ktorá s nami bývala a ďalšie osoby, ktorým som dobre nevidela do tváre. Bola som oslepená tým, čo vidím, ale zároveň som sa chcela sústrediť na mamu.
Oproti nej sa rozžiarilo svetlo. Videla som, ako zostupuje zhora zbor spievajúcich anjelov. Vytvorili dva zástupy bytostí nebovo-modrej farby a keď podišli k nám, rozdelili sa a postavili sa do kruhu po celej miestnosti. Celé to bolo veľmi slávnostné. V istej chvíli sa mama otočila k týmto bytostiam, ktoré ju iste prišli odprevadiť na cestu, a povedala: „Počkajte, najprv musím vidieť Pannu Máriu!“ Ale môj brat jej povedal: „Mami, Pán už je tu, už ťa očakáva...“
Povedal to preto, lebo predtým mama spomínala, že videla Pána Ježiša. No ona odpovedala: „Aj tak musím ešte vidieť Pannu Máriu...“ Veľakrát počula, že Božia Matka si prišla po duše tých, čo čakali na smrť pri modlitbe ruženca.
Podali sme jej obraz Matky ustavičnej pomoci, aby videla nebeskú Matku a mysleli sme si, že práve to chcela. Ale ona sa pozerala ponad obraz, akoby už nevidela veci tohto sveta... Zrazu povedala: „Tam ju vidím, tam je... urobte miesto pre Božiu Matku! Musíme prosiť o odpustenie Svätú Pannu.“

Nežné objatie nebeskej Matky

V tomto okamihu som videla Pannu Máriu zostúpiť z neba. Postavila sa k nohám mojej mamy a natiahla k nej ruky. Cez jedno rameno mala prevesené biele šaty. Mama natiahla ruku, aby si ich vzala. Panna Mária ju chytila za ruku a v tej chvíli mama stratila vedomie. O niekoľko sekúnd vydýchla.
Keď jej hlava zostala nehybne ležať v mojich rukách, myslela som si, že celá táto vízia sa pominie, ale v tej chvíli som zbadala, ako jej duša vystúpila a oddelila sa od tela. Podišla k Božej Matke, ktorá jej podala biele šaty a ona si ich obliekla na nočnú košeľu, ktorú sme jej obliekli my. Panna Mária sa usmievala a jej výraz bol veľmi nežný. Chytila mamu okolo pása a mama zase chytila ju, opierajúc sa o jej rameno a spolu so všetkými, čo boli s nimi, vystúpili k nebesiam.
Zostali iba svätý Jozef a svätý Silvester. Svätý Jozef sa na nás pozrel, dotkol sa svätého Silvestra a ten nám udelil požehnanie. Otočil sa a nasledovaný Jozefom odišiel. Potom mi Pán Ježiš slávnostne povedal: „Rozprávaj to svetu, aby si ľudia vážili milosť, akú majú, keď sú prítomní pri umierajúcom, ktorý odchádza z tohto sveta v sprievode nebeských bytostí. Človek musí byť úplne odovzdaný v tomto okamihu, lebo práve vtedy sa časť neba nachádza v miestnosti a Boh prichádza navštíviť toto miesto.“
Po tejto vízii som si kľakla, aby som sa Bohu poďakovala, že mi udelil túto milosť a dovolil uvidieť tento zázrak, o ktorý sa môžem podeliť so svetom, aby si ľudia uvedomili dôležitosť a povinnosť pomáhať umierajúcim a aby umožnili ich šťastný odchod do večnosti.

7. kapitola

Naliehavé volanie: Pomoc umierajúcemu

Niekoľko dní potom, pri modlitbe Korunky Božieho milosrdenstva, som začula Pánov hlas: „Teraz sa sústreď nato, čo uvidíš. Neboj sa, ale je nutné, aby si to videla.“ V tej chvíli som mala ďalšiu víziu. Videla som nejakú izbu v nemocnici a v nej nejakého muža vo veku päťdesiat až šesťdesiatpäť rokov (nemohla som mu presne odhadnúť vek, lebo vyzeral chorý a vychudnutý).
Stálo pri ňom niekolko ľudí. Niektorí plakali, ale vyzeralo to, že už všetci očakávajú jeho smrť. Ten muž sa zvíjal od bolesti a zúfalo plakal. Vedel, že umiera, bol podráždený a klial: „Prečo musím zomrieť! Ako môže Boh dopustiť, aby som zomrel...! Robte niečo... nechcem zomrieť!“ Mykal sa a búril pred blížiacou sa smrťou. Zvádzal so sebou vnútorný boj a nemal pokoj. A najviac ma prekvapovalo, že tí, čo boli s ním, nerobili nič pre pokoj jeho duše. Nikto sa nemodlil.
Na vonkajšej chodbe som uvidela malý dvor, kde sa nejakí ľudia rozprávali a smiali, niektorí fajčili a pili. Bolo to úplne vzdialené od toho posvätného momentu, ktorý prežíval tento chorý človek. Mala som dojem, že som na nejakom spoločenskom večierku.
Potom som zbadala nejakú mníšku a Pán Ježiš mi povedal: „Poslala ju moja Matka.“ Panna Mária so slzami na tvári sledovala z diaľky túto scénu. Mala spojené ruky a modlila sa. Vedľa chorého stál anjel a bol veľmi smutný. Jednou rukou si zakrýval tvár a druhou sa dotýkal chorého muža. Potom sa anjel postavil a snažil sa rukami zahnať temné bytosti, ktoré sa približovali k tomuto mužovi. Tie bytosti boli znetvorené, niektoré s hlavou jeleňa, medveďa alebo koňa. Nevidela som ich jasne, lebo to boli iba tiene.
Mníška vošla do izby a priblížila sa k posteli... Vzala umierajúceho za ruku a chcela mu dať nejaký obrázok, ale on zdvihol ruku na znak odmietnutia. Mníška sa ešte raz pokúsila dať mu obrázok, ale muž aj z posledných síl, ktoré mu ostávali, naznačil rukou, že oň nestojí a podráždene kričal. A tak mníška smutne odišla.
Na chodbe si vybrala ruženec a začala sa modliť. Ľudia sa na ňu pozerali a posmešne sa usmievali. Vôbec netušili, aké sú dôležité tie modlitby v tej chvíli. Vyzvala ich, aby sa tiež modlili, ale ich pohľady a výrazy tváre svedčili o nezáujme.
O niekoľko minút ten muž zomrel. Videla som, ako sa v momente, keď sa jeho duša oddelila od tela, všetky tie temné bytosti vrhli na jeho dušu a trhali ju tak, ako šelmy trhajú svoju korisť. Zrazu sa pred nich postavil anjel, zdvihol ruku a prikázal: „Prestaňte! Pustite ho! Najprv musí predstúpiť pred Boží súd!“
Niektorí ľudia začali nad mŕtvym zúfalo až hystericky plakať. Vtedy som pochopila, aký je rozdiel, keď odprevádzame dušu, ktorá je zmierená s Bohom a odchádza s nádejou v Božie milosrdenstvo.

II. čast
Sviatosť zmierenia

„Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tým deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila. Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“

(Lk 15, 4-8)

8. kapitola

Ty, ktorý snímaš hriechy sveta

V utorok, 8. júla sme odcestovali do Cozumelu, kam nás pozvali urobiť jednu prednášku. Pán Ježiš mi povedal, aby som istému dievčaťu odovzdala túto správu: „Už dlho čakám na ten okamih a túžim, aby sa mi úplne odovzdala.“ Bolo to dievča, čo si chcelo urobiť generálnu spoveď u nášho duchovného špirituála. Keď som jej to povedala, rozplakala sa a Pán Ježiš ma požiadal, aby som jej pomohla a rozprávali sme sa až kým neprišiel kňaz.
Keď sa odchádzala vyspovedať, zrazu som zbadala, že dievčinu obklopuje skupina ľudí, asi desať alebo dvanásť, a spolu s ňou vchádzajú do miestnosti, kde sa mala spovedať. To ma veľmi prekvapilo, ale náhle som si uvedomila, že práve prežívam mystické zjavenie a začala som sa modliť.
Bolo pritom počuť hlasy, ktoré sprevádzala ohlušujúca hudba v rytme bubnov a dva zbory. Jeden zbor spieval Fatimskú Ave Maria a druhý odriekal: „Chvála a česť Bohu Stvoriteľovi, Synovi Vykupiteľovi a Duchu Svätému...“
Kľakla som si a prosila Boha, aby ju pri tejto spovedi osvietil. Zrazu som začula nejaký hluk a krik. Hneď som sa obzrela smerom, odkiaľ ten zvuk vychádzal a bola to práve tá miestnosť na balkóne, v ktorej sa dievčina spovedala.
To, čo som videla, bolo strašné: na pohľad nepríjemné tvory a zdeformované postavy kričali, vybiehali z izby a cez balkón sa vrhali do prázdna. Keď som sa priblížila k oknu, aby som videla, kam dopadli, nikoho som nevidela.
V tej chvíli prišiel priateľ tej dievčiny a obaja sme jasne počuli cengot a rinčanie reťazí a okov, akoby sa driapali po streche a po stenách. Začali sme sa modliť. Povedala som mu, aby sa nebál, že tento zvuk je bežný; diabol sa hnevá, keď ho okrádajú o nejakú dušu.
Ešte chvíľu so mnou zotrval v modlitbe a potom odišiel. Neviem, ako dlho som sa ďalej modlila sama, no zrazu ma nejaké svetlo prinútilo otvoriť oči. Zistila som, že oproti mne zmizla stena, ktorá nás delila od izby, kde sa spovedalo to dievča. Jasne som ju videla, ako sedí a spovedá sa. Avšak nie pred kňazom, ale priamo pred Pánom Ježišom. Nebol to kňaz, bol to práve Ježiš, kto prevzal jeho miesto. Videla som ho zboku so zloženými rukami, ako pri modlitbe a zároveň si o ne opieral bradu. Veľmi pozorne ju však počúval.
Za dievčinou pri dverách izby stála skupina ľudí, medzi nimi aj mníška oblečená v modrom. Pred ňou sa vynímal anjel s majestátnou postavou, veľkými krídlami a kopijou v pravej ruke. Pozorne sa obzeral na jednu aj na druhú stranu. Pomyslela som si, že by to mohol byť svätý archanjel Michal alebo nejaký vodca jeho nebeského vojska.
Vzadu, napravo od Pána Ježiša a dievčaťa, som spoznala Pannu Máriu, ktorá tam stála oblečená ako Matka ustavičnej pomoci, v perlových šatách, zrejme zo saténu a v plášti hnedom ako karamel a so symbolmi ako na obraze.
Dvaja vysokí anjeli, tiež s kopijami v rukách, stáli a pozorne sa obzerali, ako ten pri dverách. Títo dvaja akoby strážili Pannu Máriu, ktorá naďalej stála s rukami zopätými v modlitbe a pozerala k nebu, kým oni dávali pozor na celé dianie okolo.
Bolo tam mnoho malých akoby priehľadných anjelov, ktorí prichádzali a odchádzali. V určitej chvíli Ježiš dvihol pravú ruku dlaňou otočenou k hlave dievčaťa. Celá jeho ruka žiarila svetlom, vychádzali z nej zlaté lúče a celú ju pohlcovali. Videla som, ako sa tvár dievčiny menila na tvár jemnejšiu, pokojnejšiu a vznešenejšiu.
V okamihu, keď jej Ježiš dal rozhrešenie, Panna Mária si kľakla, sklonila hlavu a všetci, ktorí boli pri nej, urobili to isté. Ježiš sa postavil, sklonil sa k dievčine a až potom som uvidela kňaza, ktorý sedel tam, kde predtým sedel Pán Ježiš.
Pán Ježiš objal dievča a pobozkal na líce. Potom sa otočil, objal kňaza a tiež ho pobozkal na líce. V tom momente celá izba zažiarila silným svetlom, ktoré stúpajúc nahor pomaly mizlo a s ním aj moje zjavenie. Opäť som videla iba stenu.
Potom, ako mi Pán dovolil uvidieť tento nezvyčajný mystický zážitok, znovu ku mne prehovoril: „Keby ste vedeli, ako sa mení vaša duša po dobre vykonanej spovedi, všetci v jej blízkosti by ste ju prijímali na kolenách, pretože len vďaka posvätnej milosti je naplnená Duchom Svätým.“
Po spovedi tohto dievčaťa som pocítila túžbu pokľaknúť pred ňou na kolená, ale objala som ju s veľkou láskou, lebo ona predtým objala Ježiša. Dievčina vyzerala inak. Bola omnoho mladšia a šťastnejšia. Všetko som porozprávala svojmu spovedníkovi a spolu sme sa modlili a vzdávali vďaky Pánovi.
V tú noc ma Ježiš požiadal, aby som napísala všetko, čo som videla, v publikácii venovanej sviatosti zmierenia.

9. kapitola

Vzácna chvíľa zmierenia

O dva dni neskôr mi Pán Ježiš povedal, aby sme pokračovali v našej práci. Zrazu som sa ocitla v kostole, oproti nejakým ľuďom, čo čakali na spoveď. Pred mojimi očami sa objavilo niekoľko tieňov s ľudským telom, ale hlavy boli zvieracie. Jedného muža, čo išiel do spovednice, tieto tiene zväzovali lanom okolo krku a čela, a pritom mu niečo hovorili do ucha...
Zrazu sa jeden z týchto tieňov oddelil od ostatných a nadobudol podobu ženy. Tá žena bola veľmi vyzývavo oblečená a prešla popred muža, ktorý sa išiel spovedať. Muž upriamil pozornosť na ženu a nemohol od nej odvrátiť zrak. Tie hrozné bytosti sa začali schuti rehotať a zbadala som nejakého anjela rozháňať sa rukami, aby tie beštie odohnal.
Ďalšia z osôb čakajúcich na spoveď, jedna pokorná dievčina, držala v rukách modlitebnú knižku a zahĺbené čítala a rozjímala. Tiene sa k nej približovali iba do istej vzdialenosti, lebo sa k nej nemohli dostať bližšie. Zrejme anjel, ktorý ju sprevádzal, bol silnejší, ako oni.
Keď sa tá dievčina vyspovedala, už nebola oblečená, ako predtým. Mala dlhé šaty perlovej farby, takmer biele a na hlave mala diadém z kvetín. K oltáru ju sprevádzali štyria anjeli. Tvár mala pokojnú. Pred oltárom si kľakla, aby sa pomodlila, a aj anjeli spojili ruky k modlitbe. Vtedy sa skončila moja vízia a opäť som videla iba nábytok svojho domu.
Pán Ježiš povedal: „Práve si videla dvoch ľudí pristúpiť k sviatosti zmierenia. Jeden nesústredený a bez predchádzajúcej prípravy. V takom prípade, všetko, čo urobia zlí duchovia, naberá väčšiu silu. A naopak, to dievča, čo sa modlilo a pripravovalo na spoveď, požiadalo o pomoc z neba, a preto sa k nej diabol nemohol priblížiť. Jej anjel strážny ju ochránil, lebo ho vzývala.“
Potom dodal: „Všetci by sme sa mali modliť za tých, čo sa idú spovedať, aby sa dobre vyspovedali, lebo to môže byť posledná spoveď v ich živote.“
Vysvetlil mi, že všetci prítomní ľudia v kostole by mali pomôcť svojou modlitbou a prihovoriť sa za spovedníka a aj spovedajúcich sa. Prekvapilo ma, že žiada o modlitby za spovedníka, veď som jasne videla, že to bol Pán Ježiš, čo odpúšťa hriechy, nie kňaz.
A tak mi povedal: „Samozrejme, že potrebujú modlitby. Tiež sú vystavení pokušeniam, rozptýleniu a únave. Pamätaj, že sú to len ľudia.“

Dar zverený kňazovi

V noci mi Pán Ježiš povedal o tom, čo sa deje, keď niekto požiada o spoveď a kňaz mu nevyhovie z nedbalosti a pohodlnosti: „Ak nejaká duša vyhľadá kňaza, aby ju vyspovedal (a kňaz nemá nejaký vážny dôvod, aby tak neurobil, je povinný vypočuť si spoveď veriaceho, lebo ak hriešnik zomrie, vďaka úprimnej ľútosti a túžbe očistiť sa, okamžite vojde do raja a ja sám mu dám rozhrešenie. Ale kňaz, ktorý ho odmietol vyspovedať kvôli pohodlnosti a ľahkovážnosti bez akéhokoľvek odôvodnenia pred Bohom (v prípade, že sa ešte nevyspovedal z tohto previnenia), sa bude zodpovedať pred Božím súdom za tento vážny hriech tak, akoby on sám bol zodpovedný za hriechy, ktoré si odmietol vypočuť.
Kňaz dostal dar, ktorý nebol umožnený ani mojej Matke. Je prepojený so mnou a koná v mojom mene, preto si zaslúži úctu od tých, čo prosia o túto sviatosť. Mali by prejavovať úctu pri jednaní s ním a s rešpektom prijímať jeho rady a udelený trest.
Preto vás prosím o modlitby za kňazov, aby verní svojmu povolaniu a milosti, ktorá sa im zveruje v mojom mene (v mene Ježiša Krista), udeľovali milosť a odpúšťali dušiam.
Pamätaj, dcéra moja, že všetko na tejto zemi je pominuteľné. Niektoré veci môžu mať väčšiu materiálnu hodnotu, a ak niekto one príde, zostane finančne na dne..., ale to je všetko. Môže skúsiť a znovu všetko, alebo časť z toho získať späť, ale ak stratí dušu, pred pekelným ohňom ho už nič nezachráni.“

Na záver krátke zamyslenie

Brat, sestra, ty, ktorý si sa dostal až na koniec tohto svedectva, polož si otázku, kedy si sa naposledy poriadne a úprimne vyspovedal.
Keby si ťa v tejto chvíli povolal Pán, myslíš si, že by si sa zachránil? Pristupoval si svedomité k Božím veciam? Alebo si bol iba pohodlný, čiastočný kresťan, ktorý sa zúčastňuje na nedeľnej omši z povinnosti alebo preto, aby sa tam ukázal, a nie preto, že miluješ Ježiša? Spýtal si sa sám seba, koľko duší si zachránil? Dal si si vždy pozor, aby si bol v posväcujúcej milosti, keď prijímaš Eucharistiu? Alebo si z tých, čo si myslia, že človek sa má spovedať iba pred Bohom a nie pred kňazom?
Kým budeš toto čítať, nájde sa niekto, kto sa bude za teba modliť, aby si vo chvíli svojej smrti nebol ukrátený o prijatie sviatostí. Tak sa z tvojho odchodu bude tešiť celé nebo aj zem a nezažiješ strach, ale radosť a lásku!

Korunka Božieho milosrdenstva

Ježiš dal sestre Faustíne mimoriadne prisľúbenia pre tých, čo sa modlia Korunku Božieho milosrdenstva. Modlí sa na obyčajnom ruženci:

Otče náš..., Zdravas' Mária..., Verím v Boha...

Na veľkých zrnkách:

Večný Otče, obetujem ti telo a krv, dušu i božstvo tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista na odčinenie našich hriechov i hriechov celého sveta.

Na malých zrnkách:

Pre jeho bolestné umučenie, maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom.

Na zakončenie:

Svätý Bože, svätý Mocný, svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami i nad celým svetom. (3-krát)

Ježišu, dôverujem v Teba. (3-krát)

Smrť nepredstavuje koniec života. Je to skôr narodenie sa pre večný život. Ale človek sa smrti vzpiera a bráni sa jej. V mnohých prípadoch ju odmieta, a tak ukazuje nedostatočnú pripravenosť čeliť koncu, ktorý vedie jeho dušu buď do večnosti s Bohom, alebo do večného zatratenia.
Takýto je predpoklad existencie človeka už od jeho počatia, či už je veriaci alebo nie... Všetci raz budeme stáť zoči-voči smrti a vtedy bude o našom údele definitívne rozhodnuté.
Od začiatku rozprávania niektorých udalostí, ktoré autorka prežila, sa v tejto knižke snaží priniesť všetkým ľuďom iný pohľad na tento „nevyhnutný prechod“. Z hľadiska viery ide o skutočný návod, ako nájsť pokoj v Bohu, ktorý nám môže vrátiť nádej.
Na konci cesty naša blízkosť alebo vzdialenosť od Boha definitívne ukáže, akým smerom sa v nadpozemskom živote vydáme.

Vianočný príbeh

2011-12-26T13:44:00.000+01:00

Očami detí

Bruno Ferrero

2011-12-25T23:41:00.001+01:00

Vedel si to

Aby mládencov z jedného indiánskeho kmeňa uznali za dospelých, musia sa podrobiť obradnej skúške. Spočíva v tom, že dokážu žiť v prísnom osamotení.
Jeden z nich sa raz vybral do nádhernej doliny, žiariacej zeleňou a kvetmi. Ako sa tak pozeral po vrchoch, ktoré zvierali údolie, upútal ho jeden strmý končiar, pokrytý snehom oslňujúcej belosti.
„Zdolať tento štít, to bude moja skúška,“ pomyslel si. Obliekol si košeľu z bizónej kože, prehodil si cez seba prikrývku a dal sa na výstup.
Keď vyšiel na vrch, videl pod sebou celý svet. So srdcom plným hrdosti blúdil pohľadom po bezhraničnom obzore. Zrazu začul pri nohách akýsi šuchot, pozrel sa tam a zbadal hada. Prv než sa stihol pohnúť, had prehovoril:
„Umieram,“ povedal. „Je mi tu hore strašná zima a nemám tu čo jesť. Prosím ťa, schovaj ma pod košeľu a znes ma do údolia.“
„Nie!“ povedal mladík. „Poznám ťa. Dobre viem, čo si zač. Si jedovatý štrkáč. Ak ťa vezmem, poštípeš ma a zabiješ.“
„Neboj sa,“ povedal had, „tebe to neurobím. Ak ma znesieš, neublížim ti.“
Mladík chvíľu odmietal, no had vedel presviedčať. Nakoniec ho mladík schoval pod košeľu a vzal ho so sebou. Keď zišli do údolia, jemne ho položil na zem. Had sa zrazu stočil, zaštrkal, vymrštil sa a chlapca poštípal.
„Sľúbil si mi...“ zakričal mladík.
„Vedel si, čo si riskoval, keď si ma vzal so sebou,“ povedal a odplazil sa.

Tento príbeh možno venovať každému, kto sa dá pokúšať drogami, alkoholom a prehnanou rýchlosťou na ceste. „Vedel si, akému nebezpečenstvu sa vystavuješ, keď si ma vzal so sebou.“ To je to isté ako povedať: „Pozde, milý drozde.“ Alebo: „Neskoro zajaca chytať za chvost, keď si ho nechytil za uši.“

Bruno Ferrero

2011-12-25T13:47:00.001+01:00

Jaskyňa

Jedného beduína prenasledovali zúriví nepriatelia. Utekal do drsnej púšte, plnej ostrých skál. Bežal a bežal, až kým nepočul, že dupot koní prenasledovateľov je stále slabší, až úplne zanikol.
Až potom sa poobzeral. Dostal sa do hrôzostrašnej rokliny, nad ktorou vyčnievali žulové stĺpy s vyvretými sivočiernymi čadičovými vežičkami. A tu na veľké prekvapenie zbadal akýsi krkolomný chodník, ktorý sa tiahol roklinou.
Vydal sa po ňom a o chvíľu sa ocitol pred vchodom do hlbokej tmavej jaskyne. Váhavým krokom vstúpil do tmy.
„Len poď ďalej, bratku,“ povzbudzoval ho láskavý hlas. Beduin v prítmí zbadal pustovníka, ako sa modlí.
„Ty tu žiješ?“ opýtal sa beduín.
„Ako vidíš.“
„Ako môžeš žiť v tejto jaskyni, sám, chudobný, ďaleko od všetkých?“
Pustovník sa usmial.
„Ja nie som chudobný. Mám veľké poklady.“
„Kde?“
„Pozri sa tam,“ a pustovník ukázal na malú štrbinu na boku jaskyne. „Čo vidíš?“
„Nič.“
„Naozaj nič?“
„Iba kúsok neba.“
„Kúsok neba. Nie je to úžasný poklad?“

Čítal som poviedku o jednom väzňovi z nacistickej éry. V liste upokojoval svoju rodinu jednoducho preto, že bol preložený z cely, ktorá mala štyri holé múry, do cely, v ktorej bol na jednej strane otvor, cez ktorý mohol ráno vidieť belasé nebo a v noci nejakú hviezdu. Preňho to bol veľký poklad.
My máme celú nebeskú klenbu. A pozeráme sa na televíziu.

Bruno Ferrero

2011-12-25T13:22:00.001+01:00

Väzeň a mravec

Akýsi človek bol odsúdený na dvadsať rokov väzenia. Jeho najväčším problémom bolo, ako zabiť čas. Po niekoľkých mesiacoch si všimol, že pod prasknutou omietkou jeho cely sa usadili mravce. Jeden z nich sa mu videl mimoriadne nadaný, a tak sa rozhodol, že ho bude učiť.

Vyžadovalo to veľkú trpezlivosť, ale po piatich rokoch začal mravec plniť jeho rozkazy, tancoval na napnutom vlase a vedel urobiť dvojité salto mortale. Po ďalších piatich rokoch vedel tento obdivuhodný a dlhožijúci mravec zaspievať všetky pesničky zo San Rema. Po ďalších piatich rokoch rozprával plynulo štyrmi jazykmi.

Práve sa začal učiť piaty jazyk, keď muža prepustili z väzenia. Vložil si vzácneho mravca do vrecka v nádeji, že mu pomôže zarobiť kopu peňazí vystupovaním v televízii.

Keď vyšiel z väzenia, zastavil sa v bare a keď si vypil, neodolal pokušeniu, aby sa nepopýšil majstrovstvom svojho mravca. Položil ho na pult a zavolal barmana.

„Pozrite sa na tohto mravca.“

Barman dlho nerozmýšľal, mravca rozpučil a povedal: „Prepáčte, pane.“

Rodičia a vychovávatelia obetujú toľko námahy a trpezlivosti, aby vychovali svoje deti. Často stačí chvíľka a výsledok celého ich úsilia vyjde nazmar. Lebo vždy sa nájde nejaký zlý barman. Je lepšie cvičiť slony ako mravce.

Fred Hammond

2011-12-24T09:39:00.002+01:00

Bol som potratený

„Fred, bol si umelo potratený.“ To povedala matka Freda Hammonda, svojmu synovi, známemu americkému gospelovému spevákovi. Tri mesiace pred svojou smrťou svojmu 47-ročnému synovi so slzami rozprávala, že svoje tehotenstvo chápala ako chybu a dala si urobiť na klinike potrat, ktorý bol vtedy zakázaný. Potratová metóda mala vyvolať potrat. Matka mu povedala: „Urobila som to. Vytiekla mi krv. Vstala som a odišla som domov. Dva dni – nič. Tri dni – nič.“
Hammondova matka išla znova na kliniku na kontrolu a tam jej povedali: „Ešte je tu. Tentoraz ho polapíme,“ rozprával spevák. „No keď tam ležala a keď priniesli chirurgické nástroje, povedala, že sa cíti, ako by ju Boh chcel zabiť, preto vstala a vybehla von a obliekla si šaty.“
„Toto je dôvod prečo sa nemôžem iba hrať na Cirkev, nebrať vieru vážne. Na konci mojich dní, keď som bol určený na odhodenie, keď priniesli chirurgické nástroje, ktoré ma mali zabiť, ktoré mi mali rozdrviť hlavu či urobiť so mnou čokoľvek iné, tu ma Boh vzal za ruku a odsunul ma z cesty. A oni si mysleli, že ma polapili. No Boh mal svoj vlastný plán pre túto hroznú situáciu.“

Bruno Ferrero

2011-12-21T10:44:00.003+01:00

Trochu striebra

„Rabbi, čo si myslíš o peniazoch?“ pýtal sa mladík učiteľa.

„Pozri sa z okna,“ povedal učiteľ. „Čo vidíš?“

„Vidím ženu s dieťaťom, voz, ktorý ťahajú dva kone, a dedinčana, ktorý ide na trh.“

„Dobre. A teraz sa pozri do zrkadla. Čo vidíš?“

„Čo chceš, aby som videl, Rabbi? Samozrejme, že vidím seba.“

„A teraz premýšľaj. Okno je zo skla. Aj zrkadlo je zo skla. Stačí tenučká vrstva striebra na skle a človek vidí iba seba.“

Sme medzi ľuďmi, ktorí premenili svoje okná na zrkadlá. Myslia si, že pozerajú von a stále vidia len seba. Nedovoľ, aby sa okno tvojho srdca stalo zrkadlom.

Bruno Ferrero

2011-12-19T11:04:00.000+01:00

Kôň divý a kôň domáci

Raz sa divý kôň stretol s koňom domácim a začal mu vyčítať, že žije ako otrok. Domáce zviera sa bránilo a tvrdilo, že je slobodné ako vietor.
„Tak mi vysvetli,“ povedal divý kôň, „na čo ti slúži to zubadlo v pysku?“
„Je to kus železa, jeden z najúčinnejších posilňujúcich liekov.“
„Dobre, ale na čo sú tie opraty, ktoré sú k nemu priviazané?“
„Slúžia mi na to, aby mi nevypadlo z pysku, keď som príliš lenivý.“
„A čo mi povieš o sedle?“
„Ušetrí mi veľa námahy. Keď som unavený, sadnem si doň a odcválam.“

Niet horšieho otroka, ako je človek, ktorý bozkáva svoje putá, a niet horšieho človeka, ako je ten, ktorý ospravedlňuje zlé zvyky, čo ho väznia. Nik, kto nie je pánom seba samého, nie je slobodný.

Bruno Ferrero

2011-12-19T10:55:00.000+01:00

Malými krokmi

Jeden mladý študent, ktorý chcel pracovať pre dobro ľudstva, prišiel raz k svätému Františkovi Saleskému a pýtal sa ho:
„Čo mám robiť, aby bol na svete pokoj?“
Svätý František Saleský mu s úsmevom povedal:
„Nebúchaj tak dverami...“

Veľké spory vznikajú vždy z malých nepríjemností. Príčinou mnohých rozvodov môžu byť aj ponožky pohodené pri posteli. Aj veľké lásky vznikajú z maličkostí.

Bruno Ferrero

2011-12-19T10:46:00.001+01:00

Nie sú na predaj

Jeden mladý pár vošiel do obchodu s najkrajšími hračkami v meste. Muž i žena si dlho prezerali farebné hračky, vystavené vo veselom neporiadku v radoch na vysokých policiach a na pultoch. Boli tu bábiky, ktoré plakali a smiali sa, elektronické hračky, detské kuchynky, v ktorých sa piekli torty a všelijaké iné dobroty.
Manželia sa nevedeli rozhodnúť. Pristúpila k nim milá predavačka.
„Viete,“ vysvetľovala žena, „my máme malé dievčatko, ale celý deň a často aj večer nie sme doma.“
„Dievčatko sa málo smeje,“ pokračoval muž.
„Chceli by sme jej kúpiť niečo, z čoho by malo radosť,“ povedala žena, „aj keď sme preč, niečo, čo by ju potešilo, keď je sama.“
„Je mi ľúto,“ usmiala sa zdvorilo predavačka, „ale my tu rodičov nepredávame.“

Rozhodnúť sa mať dieťa znamená urobiť s ním zmluvu, najväčšiu zmluvu, akú si len človek vie predstaviť. Všetky deti prichádzajú k nám, lebo sme ich pozvali do života, a hovoria nám: „Zavolal si ma. Som tu, čo mi dáš?“ Tu sa začína celá naša výchovná úloha.

Jeden pätnásťročný chlapec to vidí takto:
Chcel som mlieko a dostal som cumeľ.
Chcel som rodičov a dostal som hračku.
Chcel som sa rozprávať a dostal som televízor.
Chcel som sa učiť a dostal som vysvedčenie.
Chcel som premýšľať a dostal som vedomosti.
Chcel som všeobecný rozhľad a dostal som úzky pohľad.
Chcel som byť slobodný a dostal som disciplínu.
Chcel som lásku a dostal som morálku.
Chcel som povolanie a dostal som miesto.
Chcel som šťastie a dostal som peniaze.
Chcel som slobodu a dostal som auto.
Chcel som mať význam a dostal som kariéru.
Chcel som nádej a dostal som strach.
Chcel som zmenu a dostal som súcit.
Chcel som žiť...

Bruno Ferrero

2011-12-18T18:45:00.003+01:00

Opice a svätojánska muška

Istý druh opíc žil v džungli blízko roľníckej dediny. Ich zvedavosť najviac priťahoval oheň. Celé hodiny pozorovali červené plamene, ako tancujú v domoch a na dvoroch, a dedinčanov, ako sa pri nich zohrievajú s blaženou spokojnosťou, ktorá im vyžarovala z tvárí.
V jeden studený večer opice zbadali v lístí na kríčku svätojánsku mušku. Hneď si mysleli, že je to iskra z tej zázračnej veci, ktorá zohrievala ľudí, a začali sa o ňu starať. Zakryli ju suchou trávou a vetvičkami, naťahovali k nej ruky, prejavovali svoju spokojnosť a mysleli si, že sa zohrievajú. Jedna opica začala na svätojánsku mušku fúkať, ako to viackrát videla robiť ľudí.
Akýsi vtáčik so zlatými krídelkami to všetko pozoroval z konára, na ktorom sedel. Zo súcitu zletel ku nim a povedal im: „Priateľky, mýlite sa, to nie je oheň. To je iba svätojánska muška!“
Ale namrzené opice ho zahnali a začali fúkať ešte silnejšie.

„Mýlite sa,“ stále im opakoval vtáčik so zlatými krídelkami a poletoval okolo opíc: „Choďte sa schovať.“
Jedna nahnevaná opica vtáčika so zlatými krídelkami chytila a zabila. Potom začali fúkať všetky spolu.
A do rána od zimy všetky pomreli.

„Hoci Ježiš pred nimi robil také znamenia, neverili v neho; aby sa splnilo slovo, ktoré povedal prorok Izaiáš: ‚Oslepil im oči a zatvrdil im srdce, aby očami nevideli a srdcom nechápali a neobrátili sa - aby ich nemohol uzdraviť.‘“

(Jn 12,40)

Preto mnohí okolo nás umierajú od zimy.

Bruno Ferrero

2011-12-18T16:36:00.002+01:00

Ocko pod posteľou

Keď som bola malá, otec bol pre mňa ako svetielko v chladničke. Boli sme doma, ale nik nevedel, čo robí jeden a čo robí druhý, keď sa za ním zatvorili dvere.
Môj otec odchádzal z domu každé ráno a keď sa večer vracal, zdal sa šťastný, že nás opäť vidí. Jedine on vedel otvoriť pohár so zavarenou zeleninou, keď sa to druhým nedarilo. Iba on sa nebál ísť do pivnice sám. Keď sa porezal po holení, nik mu nepodal lavór a nikoho to neznepokojilo. Keď pršalo, samozrejme, šiel po auto a priviezol ho až k dverám, aby sme nezmokli. Keď niekto ochorel, chodil kupovať lieky. Nastavoval pasce na myši. Prestrihával ruže pri vchode, aby sme sa nepopichali. Keď mi darovali môj prvý bicyklík, šliapal do pedálov popri mne celé kilometre, dokiaľ si nebol istý, že to už zvládnem sama. Bála som sa o všetkých ostatných otcov, ale o svojho nie. Raz som mu pripravila čaj. Bola to len osladená voda. Sedel na stoličke, popíjal si z neho a vychvaľoval ho, aký je výborný.
Keď som sa hrala s bábikami, bábika-mamina mala vždy veľa práce. Ale nevedela som, ako zamestnať bábiku-otca, a tak som mu vložila do úst slová: „Dobre, tak ja už musím ísť do práce,“ a hodila som bábiku- otca pod posteľ.
Raz ráno, keď som mala desať rokov, otec nevstal a nešiel do práce. Odviezli ho do nemocnice a na druhý deň zomrel. Šla som do svojej izbičky pohľadať pod posteľ bábiku-otca. našla som ju, oprášila a uložila na svoju posteľ.
Môj otec nerobil nikdy nič. Nevedela som si vysvetliť, prečo mi jeho smrť spôsobila takú bolesť.

(Erma Bombek)

Jedna pani úprimne povedala: „Pred niekoľkými rokmi mi zomrel otec a ešte dnes ma trápi výčitka, že som mu nikdy nepovedala: ‚Ocko, mám ťa rada.‘“

Bruno Ferrero

2011-12-18T15:19:00.000+01:00

Kruh radosti

Prednedávnom zabúchal akýsi dedinčan na kláštornú bránu. Keď brat vrátnik otvoril ťažké dubové vráta, dedinčan mu s úsmevom ukázal nádherný strapec hrozna.
„Brat vrátnik,“ povedal dedinčan, „vieš, komu chcem darovať tento najkrajší strapec z mojej vinice?“
„Azda opátovi alebo niektorému otcovi z kláštora.“
„Nie. Tebe!“
„Mne?“ brat vrátnik sa od radosti začervenal. „Ty ho chceš darovať naozaj mne?“
„Áno, tebe, lebo si sa ku mne vždy správal ako priateľ a pomohol si mi, keď som ťa o to požiadal. Preto chcem, aby ťa tento strapec trochu potešil.“
Jednoduchá, úprimná radosť, ktorá zažiarila na tvári brata, ožiarila aj dedinčana.
Brat vrátnik uložil strapec hrozna tak, aby ho mal stále pred očami, a obdivoval ho celé dopoludnie. Bol to skutočne nádherný strapec. Zrazu sa mu zrodila v hlave myšlienka: „Prečo by som ten strapec nezaniesol opátovi, aby som trochu potešil aj jeho?“
Vzal strapec a zaniesol ho opátovi.
Opát sa naozaj potešil. Spomenul si však, že v kláštore je starý chorý brat, a povedal si: „Zanesiem mu ho a určite sa mu trochu uľaví.“ A tak sa strapec opäť presťahoval. Ale neostal dlho ani v cele chorého brata. Chorý si myslel, že strapec môže urobiť radosť bratovi kuchárovi, ktorý sa denne potí pri šporáku, a tak mu ho poslal. Brat kuchár ho však dal bratovi kostolníkovi (aby urobil trochu radosti aj jemu) a kostolník ho daroval niekomu, kto si tiež myslel, že bude dobré dať ho ďalej. A tak strapec putoval od brata k bratovi, až sa vrátil k bratovi vrátnikovi (aby mu priniesol trochu radosti). Tak sa uzavrel kruh radosti.

Nečakaj, že začne niekto iný. Dnes si na rade ty, aby si otvoril takýto kruh radosti. Často stačí malá, maličká iskierka, aby vybuchla ohromná nálož. Stačí iskra dobra a svet sa začne meniť.
Láska je jediný poklad, ktorý narastá, keď sa rozdáva. Je to jediný dar, ktorý sa zväčšuje, čím viac z neho uberáš. Jediný podnik, v ktorom spolu s výdavkami narastá zisk. Daruj ho, odhoď ho, rozdaj na všetky strany, vytras všetko z vreciek, vysyp z taniera, prevráť pohár a zajtra budeš mať viac ako dnes.

Bruno Ferrero

2011-12-11T19:23:00.001+01:00

Ruka a piesok

Trinásťročný Jurko sa so svojou matkou prechádzal po morskom brehu.
Zrazu sa jej spýtal: „Mama, ako si udržať priateľa, keď si ho už niekto našiel?“
Matka sa na chvíľu zamyslela, potom sa zohla, nabrala dve hrste piesku a vystreté dlane obrátila smerom hore. Potom jednu ruku pevne zatvorila a piesok sa jej začal sypať pomedzi prsty. Čím viac päsť zvierala, tým viac piesku sa jej sypalo z ruky.
Druhú ruku nechala otvorenú a všetok piesok ostal na nej.
Jurko sa s údivom prizeral a zvolal: „Rozumiem.“

V jednej horskej kaplnke som našiel obrázok Panny Márie. Na zadnej strane obrázka bola modlitba, ako prijímať svojho blížneho:
Pane,
pomáhaj mi byť priateľom každého,
priateľom, ktorého neunaví čakanie,
ktorý dobrotivo prijíma,
ktorý rozdáva s láskou,
ktorého nevyčerpá počúvanie,
ktorý ďakuje s radosťou.
Priateľom, ktorého možno nájsť vždy,
keď ho niekto potrebuje,
na ktorého sa možno vždy obrátiť,
keď si to niekto bude priať.
Tým, kto vie ponúknuť priateľstvo,
v ktorom si možno oddýchnuť,
ktoré vyžaruje pokoj radosti,
tvoj pokoj, Pane.
Daj, aby som bol pripravený prijímať
najmä slabých a bezbranných.
A tak, aj keď nebudem robiť nič zvláštne,
budem môcť pomáhať druhým,
aby ťa, Pane nežnosti, cítili celkom blízko.

Bruno Ferrero

2011-12-11T18:52:00.001+01:00

Líščia stratégia

Lev rozďavil papuľu pred nosom jednej ovečky a opýtal sa jej, či mu nezapácha z úst. Ovečka odpovedala:
„Áno.“
„Hlupaňa jedna!“ povedal a odhryzol jej hlavu.
Potom položil tú istú otázku vlkovi.
„Nie!“ odpovedal vlk.
„Ty lichotník akýsi!“ povedal lev. A roztrhal ho.
Potom sa s tou istou otázkou vybral za líškou.
„Pane, aby som povedala pravdu,“ riekla líška, „mám takú silnú nádchu, že vôbec nič necítim.“

Žiak jedného filozofa šiel navštíviť svojho učiteľa na smrteľnej posteli.
„Zanechajte mi ako dedičstvo trochu svojej múdrosti,“ povedal mu.
Mudrc otvoril ústa a povedal mladíkovi, aby sa mu do nich pozrel.
„Mám tam jazyk?“ spýtal sa ho.
„Áno,“ odpovedal žiak.
„A mám tam aj zuby?“
„Nie, zuby tam nevidím.“
„A vieš, prečo jazyk vydrží dlhšie ako zuby? Lebo je hebký a poddajný. Zuby vypadajú skôr, lebo sú tvrdé. Teraz už vieš všetko, čo máš vedieť. Už ti nemám čo povedať.“

Bruno Ferrero

2011-12-11T14:18:00.002+01:00

Obláčik a duna

Jeden mladučký mráčik (je predsa všeobecne známe, že život je krátky a že je v stálom pohybe) sa vydal na svoju prvú cestu po nebeskej oblohe so stádom nafúkaných a odvážnych mrakov.
Keď leteli ponad ohromnú saharskú púšť, skúsenejšie mračná ho povzbudzovali: „Len leť, leť! Ak sa zastavíš, tak je po tebe.“
Mráčik bol zvedavý, ako všetci mladí, a tak prekĺzol pod stádo mračien, čo sa podobalo na húf uštvaných bizónov.
„Čo robíš? Pohni sa!“ zafučal za ním vietor.
Mráčik zbadal duny zlatého piesku. Bol to nádherný pohľad a popri tom ľahučko plachtil po oblohe. Zdalo sa mu, že duny sú ako zlaté mraky, láskané vetrom.
Jedna z nich sa naňho usmiala.
„Čao,“ povedala mu. Bola to veľmi pôvabná duna, čerstvo vymodelovaná vetrom, ktorý sa pohrával s jej trblietavou šticou.
„Čao! Volám sa Láčik,“ predstavil sa obláčik.
„A ja som Una,“ povedala duna.
„Ako sa ti tam dole žije?“
„Dobre... Na slnku a vo vetre. Je tu trochu teplo, ale zväčša sa to dá vydržať. A ty sa máš ako?“
„Na slnku a vo vetre... a k tomu veľa lietania po nebi.“
„Môj život bude veľmi krátky. Keď zaduje silný vietor, asi zmiznem.“
„Mrzí ťa to?“
„Trochu. Zdá sa mi, že tu nie som na nič.“
„Aj ja sa čoskoro premením na dážď a spadnem. Je to môj osud.“
Duna na chvíľu zaváhala a potom povedala: „Vieš, že my dážď voláme raj?“
„Nevedel som, že som taký dôležitý,“ povedal mráčik.
„Počula som, ako nejaké staré duny hovorili, že dážď je krásny. Po ňom sa vraj prikrývame zvláštnymi vecami, ktoré nazývame rastliny a kvety.“
„To je pravda. Videl som ich.“
„Ja ich asi nikdy neuvidím,“ povedala nakoniec duna.
Obláčik sa na chvíľu zamyslel a povedal: „Mohol by som na teba zapršať ja...“
„Ale umrieš...“
„Ale ty zakvitneš,“ povedal mráčik.
Začal padať a premenil sa na dúhový dážď.
Na druhý deň malá duna zakvitla.

Jedna z najkrajších modlitieb, čo poznám, hovorí: „Pane, urob ma lampou. Ja síce zhorím, ale podarujem svetlo.“

Na zamyslenie

2011-11-13T18:33:00.001+01:00

O deťoch

Znepokojená žena s dieťaťom v rukách išla za gynekológom a povedala:
„Doktor, mám vážny problém a naliehavo potrebujem vašu pomoc! Moje dieťa nemá ešte ani rok a znovu som tehotná. Nechcem mať deti tak rýchlo za sebou.“
A tak doktor povedal: „Dobre, čo teda chcete, aby som spravil?“
Žena odpovedala: „Chcem, aby ste zastavili moje tehotenstvo a počítam s vami, že mi pomôžete.“
Doktor sa zamyslel a po chvíľke ticha jej odpovedal: „Myslím, že mám pre vás lepšie riešenie. Je to menej nebezpečné aj pre vás.“
Žena sa usmiala, mysliac si, že doktor príjme jej žiadosť.
Potom pokračoval: „Aby ste sa teda nemuseli starať o dve deti v rovnakom čase, zabijeme to, čo máte v rukách. Takto si môžete aj odpočinúť predtým, než sa narodí druhé. Ak chceme zabiť jedno z nich, nezáleží teda ktoré. Nebude to ani risk pre vaše telo, ak zabijeme to, čo máte v rukách.“
Mladá slečna sa vydesila a povedala: „Nie doktor! To je strašné! Zabiť dieťa, to je zločin!“
„Súhlasim,“ odpovedal doktor. „Avšak, vyzerali ste byť rozhodnutá, tak som si myslel, že by to bolo najlepšie riešenie.“
Doktor sa po vyjadrení svojho názoru pousmial. Presvedčil mamičku, že nie je rozdiel v zabití už narodeného dieťaťa a zabitím toho, čo je ešte v lone. Zločin je ten istý.

Bruno Ferrero

2011-11-06T09:17:00.000+01:00

Ruža

Nemecký básnik Rilke býval istý čas v Paríži. Každý deň, cestou na univerzitu, prechádzal spolu so svojou francúzskou priateľkou veľmi rušnou ulicou.
Na rohu tejto ulice sedávala žobráčka, nehybne ako nejaká socha. S vystretou rukou a s pohľadom upretým na zem prosila okoloidúcich o almužnu.
Rilke jej nikdy nič nedal, zatiaľ čo jeho spoločníčka jej občas podala nejakú mincu.
Raz sa ho mladá Francúzska spýtala: „Prečo tej chudere nikdy nič nedáš?“
Na druhý deň prišiel Rilke s nádhernou sotva rozvitou ružou. Vložil ju žobráčke do ruky a chystal sa odísť.
Vtom sa stalo čosi nečakané. Žobráčka zdvihla zrak, pozrela sa na básnika, namáhavo vstala, chytila ho za ruku a pobozkala mu ju. Potom si pritisla ružu k hrudi a odišla.
Celý týždeň ju nebolo vidieť. Na ôsmy deň sedela znova na svojom mieste, na rohu ulice, mlčanlivá a nehybná ako vždy.
„Z čoho celý ten čas žila, keď si nič nevyžobrala?“, pýtala sa mladá Francúzka.
„Z ruže“, odpovedal básnik.

„Existuje len jeden problém, jediný na zemi. Ako vrátiť ľudstvu dôležitosť duchovna, ako vzbudiť nepokoj srdca. Treba, aby bolo ľudstvo zavlažované zhora, aby naň zostúpilo čosi, čo sa podobá gregoriánskemu chorálu. Ako vidíte, nedá sa žiť ďalej a myslieť len na chladničky, politiku, rozpočty a krížovky. Tak sa ísť dopredu nedá,“ napísal Antoine de Saint-Exupéry.
Tieto malé príbehy nie sú dôležité. Chceli by ti len na chvíľku darovať vôňu ruže.

Bruno Ferrero

2011-10-30T09:32:00.000+01:00

Myška

Budhistický láma našiel raz v mrazivej zimnej noci na prahu svojich dverí od zimy skrehnutú, skoro mŕtvu myšku. Láma myšku vzal, posilnil ju a pýtal sa jej, či chce uňho ostať a robiť mu spoločnosť. Myške sa takýto život zapáčil. A predsa nebola šťastná. Lámu to znepokojilo. „Čo ti je, priateľka moja?“ pýtal sa.
„Ty si ku mne veľmi dobrý. So všetkým som v tvojom dome spokojná. Ale je tu kocúr...“
Láma sa usmial. Na domáceho kocúra nemyslel, kocúra, ktorý bol príliš múdry a dobre vypasený, aby sa mu uráčilo chytať myši. Láma zvolal: „Ten pekný kocúrik ti určite neublíži, priateľka moja! Nikdy by myške neublížil. Nemusíš sa báť, uisťujem ťa.“
„Verím ti, ale je silnejší ako ja,“ fňukala myška. „Veľmi sa toho kocúra bojím. Tvoja moc je veľká. Premeň ma na kocúra, aby som sa už toho hrozného kocúriska nemusela báť.“
Láma potriasol hlavou. Nepozdávalo sa mu to... Ale myška prosíkala ďalej, a tak povedal: „Nech sa stane, ako chceš, priateľka moja.“
A myška sa hneď premenila na veľkého kocúra.
Keď noc umierala a rodil sa nový deň, z lámovej izby vyšiel poriadny kocúrisko. Len čo zbadal kocúra domáceho, kocúr-myška sa utekal schovať do lámovej izby a skryl sa pod posteľ.
„Čo sa stalo, malá priateľka?“ pýtal sa prekvapený láma. „Ešte sa bojíš kocúra?“
Myška-kocúr sa veľmi hanbila. A zaprosíkala: „Prosím ťa, premeň ma na psa, na veľkého psa s ostrými tesákmi, ktorý silno šteká...“
„Buď pokojná, už sa tak stalo.“
Keď umieral deň a zažíhali sa olejové lampy, veľký čierny pes vyšiel z lámovej izby. Pes prešiel až na prah domu a stretol kocúra domáceho, ako vychádza z kuchyne. Keď kocúr zbadal psa, skoro zamdlel. Ale pes mal ešte väčší strach. Bolestne zakňučal a utekal sa schovať do lámovej izby. Mudrc sa pozrel na trasúceho sa psa a spýtal sa:
„Čo sa ti stalo? Stretol si azda iného psa?“
Pes-myška od hanby len-len že neumrel. Poprosil: „Premeň ma na tigra, prosím ťa, na veľkého strašného tigra!“
Láma ho upokojil a na druhý deň ohromný tiger s divokými očami vyšiel z lámovej izby. Tiger sa prechádzal po celom dome, naháňal všetkým strach a vyšiel do záhrady a tu stretol kocúra, ktorý vychádzal z kuchyne. Keď zbadal tigra, naľakaný vyskočil na strom, zatvoril oči a povedal: „Som mŕtvy kocúr!“
Keď tiger zbadal kocúra, bolestne zamraučal, ušiel ešte rýchlejšie ako kocúr a bežal sa schovať do kúta lámovej izby.
„S akou strašnou beštiou si sa stretol?“ pýtal sa láma.
„Ja... strašne sa bojím... kocúra!“ zajachtal tiger.
Láma sa rozosmial. „Uvedom si, malá priateľka, že zovňajšok neznamená nič. Navonok vyzeráš ako hrozný tiger, ale bojíš sa kocúra, lebo ti ostalo myšacie srdce.“

Začínať treba vždy od srdca.

Bruno Ferrero

2011-10-17T18:04:00.001+02:00

Staré husle

Na dražbe vyvolávač zdvihol husle. Boli poškriabané a obdraté. Viseli z nich uvoľnené struny. Vyvolávač si myslel, že netreba strácať veľa času so starými husľami a ukázal ich s úsmevom.
„Páni, koľko ponúknete? Začíname od päťsto korún.“
„Päťstopäťdesiat!“ zvolal ktosi. Potom šesťsto.
„Osemsto“, povedal ďalší. Potom tisíc.
„Tisíc korún po prvé, tisíc korún po druhé, tisíc korún...“
Zozadu miestnosti pristúpil muž so šedivými vlasmi a vzal do ruky slák.
Vreckovkou oprášil staré husle, natiahol uvoľnené struny, nástroj pevne chytil do ruky a zahral čistú a nežnú melódiu ako anjelský spev.
Keď hudba doznela, vyvolávač pokojne hlbokým hlasom povedal: „Koľko ponúkate za staré husle?“ A zdvihol ich aj so sláčikom.
„Desaťtisíc. Kto povie dvadsaťtisíc? Dvadsaťtisíc! A kto povie tridsaťtisíc? Tridsaťtisíc po prvé, tridsaťtisíc po druhé, tridsaťtisíc po tretie, pririeknuté,“ povedal vyvolávač.
Ľudia zatlieskali, ale niektorí sa pýtali: „Čo zmenilo cenu huslí?“
Zaznela pohotová odpoveď: „Dotyk majstra.“

Sme staré zaprášené a opotrebované nástroje. Sme však schopní vydať vznešenú harmóniu. Stačí na to dotyk Majstra.

„Tu som, Bože môj. Hľadáš ma? Čo chceš? Nemám ti čo dať.
Po našom poslednom stretnutí som neodložila pre teba nič.
Nič... Neurobila som nič. Bola som veľmi unavená.
Nič... Nepovedala som dobré slovo. Bola som veľmi smutná. Nechcem žiť. Nuda. Sterilnosť.
-Ponúkni to.
Netrpezlivosť vidieť každý deň, deň neužitočne zakončený; túžbu odpočívať oslobodená od povinností, záväzkov, ľahostajnosť robiť dobre, únava z teba, môj Bože!
-Ponúkni to.
Ľahostajnosť duše, výčitky pre apatiu, nevšímavosť a ešte silnejšia nevšímavosť, výčitky...
Potreba šťastia, vyčerpávajúca nežnosť, bolesť byť tým, kto som, bez úniku...
-Ponúkni to.
Nepokoj, zmätky, strach, pochybnosti.
Pane! Tak ako nejaký handrár obchádzaš ľudí a zbieraš... odpadky a smeti. Čo s tým chceš, Pane, robiť?
-Nebeské kráľovstvo.“

(Marie – Noël)

Bruno Ferrero

2011-10-15T23:08:00.000+02:00

Morské hviezdice

Nad morom sa rozpútala strašná búrka. Ostré poryvy vetra pretínali vodu, dvíhali ju v obrovských vlnách, ktoré narážali na pobrežie ako údery kladiva a ako oceľové radlice preorávali morské dno a vyhadzovali z hlbín na desiatky metrov od mora malé zvieratká, kôrovce, mäkkýše.
Keď búrka prešla, tak rýchlo ako prišla, voda sa utíšila a ustúpila. Pobrežie bolo plné bahna, v ktorom sa v agónii zmietali tisíce a tisíce morských hviezdic. Bolo ich toľko, že pobrežie sa zdalo zafarbené do ružova.
Prilákalo to množstvo ľudí z celého pobrežia. Prišla si to nafilmovať aj televízia. Morské hviezdice sa už skoro nehýbali. Umierali.
Prizeral sa na to aj jeden otec s dieťaťom, ktoré držal za ruku. Chlapček sa pozeral na malé morské hviezdice očami plnými smútku. Všetci tu stáli, pozerali, ale nik nepohol ani prstom. Chlapček sa zrazu vyšmykol z otcovej ruky, vyzul sa a rozbehol sa na pobrežie. Sklonil sa a do malých rúčok nabral tri malé hviezdice a utekal ich zaniesť do vody. Potom sa vrátil a pokračoval vo svojej práci.
Z betónového zábradlia ktosi zvolal:

„Čože to robíš, chlapče?“

„Odnášam do mora morské hviezdice. Ináč všetky zahynú na pobreží,“ odpovedalo chlapča a bežalo ďalej.

„Je ich tu na pobreží na tisíce, je ich tak mnoho, že ich nemôžeš zachrániť všetky!“ kričal muž. „To sa stáva na pobreží každého mora. Nemôžeš zmeniť veci!“

Chlapča sa usmialo, sklonilo sa, vzalo ďalšiu morskú hviezdicu a hodilo ju do vody a povedalo: „Pre túto hviezdicu som veci zmenil.“

Muž sa na chvíľu stiahol, sklonil sa, vyzul a zostúpil na pobrežie a začal zbierať morské hviezdice a hádzať ich do vody. Po chvíli zostúpili na pobrežie dvaja chlapci a tak zbierali hviezdice už štyria. O pár minút ich bolo už päťdesiat, potom sto, dvesto, tisíc a všetci odnášali morské hviezdice do vody. A tak ich všetky zachránili.

Na zmenu sveta by stačilo, keby niekto, hoci malý, mal odvahu začať.

Bruno Ferrero

2011-10-15T22:45:00.000+02:00

Účet

Raz večer, keď mama pripravovala večeru, jedenásťročný synček vošiel do kuchyne s listom papiera v ruke.
Úradným spôsobom chlapča podalo svoj papier matke. Utrela si ruky do zástery a začala čítať:
„Za to,
že som vytrhal z chodníka burinu: 5000 lír,
že som si urobil poriadok v izbe: 10000 lír,
že som bol kúpiť mlieko: 1000 lír,
že som trikrát dával pozor na sestričku: 15000 lir,
že som dostal v škole dve jednotky: 10000 lír,
že som každý večer vynášal smeti, spolu: 7000 lír,
spolu: 48000 lír.“
Mama sa nežne pozrela synkovi do očí. Spomienky v hlave sa jej začali rojiť. Vzala guľôčkové pero a začala písať:
„Za to,
že som ťa deväť mesiacov nosila v lone: 0 lír,
za všetky prebdené noci, keď si bol chorý: 0 lír,
že som ťa kolísala, keď si bol smutný: 0 lír,
že som ti vždy utierala slzy: 0 lír,
že som ťa deň čo deň učila: 0 lír,
za všetky raňajky, desiate, obedy a večere,

obložené chlebíky, čo som ti pripravovala: 0 lír,
za život, ktorý ti každý deň dávam: 0 lír,
spolu: 0 lír.“
Keď skončila, usmiala sa a podala lístok synovi.
Keď si dieťa mamin účet prečítalo, v očiach mu zažiarili dve veľké slzy.
Chlapec obrátil list a na svoj účet napísal: „Zaplatené.“

Potom vyskočil mame na krk a zaplavil ju bozkami.

Keď sa v osobných a rodinných vzťahoch začne účtovať, všetkému je koniec. Láska je zadarmo. Alebo vôbec nie je.
Raz v lete som pripravovala oblátkové špice so zmrzlinou a povedala som štyrom svojim deťom, že si ich môžu kúpiť za objatie. Deti sa hneď postavili do radu, aby získali svoj tovar. Tri najmenšie ma rýchlo objali, vzali si svoj špic a vybehli von. Keď prišiel na rad môj dospievajúci syn, posledný v rade, objal ma dvakrát. „Zvyšok si vezmi,“ povedal s úsmevom.

Z kázní Davida Wilkersona

2011-10-02T13:39:00.000+02:00

Volanie po zlomenosti

Bruno Ferrero

2011-10-02T13:12:00.009+02:00

Blesk

Cez nedeľnú svätú omšu sa strhla nečakane prudká búrka. Blesk zasiahol vežu a zatriasol múrmi preplneného kostola.

Otrasený celebrant povedal veriacim: „Prerušme na chvíľu omšu a začnime sa modliť.“

Zvyk zapráši, zanesie, zadusí aj najkrajšie a najväčšie veci. A nakoniec sa všetko robí s pretvárkou.

Bruno Ferrero

2011-10-02T12:48:00.000+02:00

Výchova

„Keď som bol mladík,“ povedal ktosi priateľovi, „môj otec ma upozornil, aby som sa vyhýbal niektorým miestam v meste. Povedal mi: ‚Nikdy nechoď na diskotéku, synku.‘
‚Prečo, otče?‘ pýtal som sa.
‚Lebo by si tam videl veci, ktoré vidieť nemáš.‘

To, samozrejme, vzbudilo moju zvedavosť. A pri prvej príležitosti som na tú diskotéku šiel.“

„A videl si tam čosi, čo si nemal vidieť?“ pýtal sa priateľ.

„Áno,“ odpovedal muž. „Videl som tam svojho otca.“

Dieťa stálo na postieľke v červenom pyžame, prstom namierilo na mamu a hrdo povedalo: „Ja nechcem byť inteligentné. Nechcem byť dobre vychované. Chcem byť ako otec!“
Príklad nie je jednou z mnohých metód výchovy. Je metódou jedinou.

Bruno Ferrero

2011-09-26T09:52:00.000+02:00

Zrážka

Mladá žena sa vracala z práce domov autom. Šoférovala s najväčšou pozornosťou, veď sedela v aute novom novučičkom. Kúpili si ho najmä za úspory manžela, ktorý sa musel všeličoho zriecť, aby si mohli zadovážiť tento model.

Na veľmi rušnej križovatke na chvíľu zaváhala a blatníkom narazila do druhého auta.

Mladá žena sa v rozplakala. Ako vysvetlí manželovi čo sa stalo?

Šofér druhého auta bol slušný, uznanlivý a vysvetlil jej, že si majú vymeniť čísla vodičských preukazov a údaje preukazov technických.

Žena hľadala doklady v gaštanovom plastickom puzdre a pri tom jej z neho vypadol kúsok papiera.

Boli na ňom pekným mužským krasopisom napísané tieto slová: „V prípade, že by sa ti niečo prihodilo... nezabudni, drahá, že mám rád teba, a nie auto!“

Mali by sme na to pamätať všetci. Ľudia sú viac ako veci. Čo všetko len robíme pre veci, autá, domy, organizácie, materiálny zisk! Keby sme toľko času a pozornosti venovali ľuďom, svet by bol iný.

Mali by sme si nájsť čas na počúvanie, čas pozrieť si do očí, spolu plakať, povzbudzovať sa, smiať sa, prechádzať sa...

Jedine to si prinesieme so sebou pred Boha. Seba a svoju schopnosť milovať. Nie veci, ani obleky, ani toto telo...

Otec šiel so svojím dieťaťom ulicami mesta, kde bolo plno obchodov. Niesol tašku plnú balíčkov a zafučal obrátený k dieťaťu: „Kúpil som ti červenú teplákovú súpravu, kúpil som ti robot, ktorý sa dá všelijako meniť, kúpil som ti obálku s obrázkami slávnych futbalistov... Čo som ti mal ešte vziať?“

„Vezmi ma za ruku,“ povedalo dieťa.

Bruno Ferrero

2011-09-25T09:24:00.000+02:00

Stretnutie

Cestoval som vo vlaku v kupé celkom sám. Potom pristúpila jedna dievčina, rozprával mladý slepý Ind. Muž a žena, ktorí ju vyprevádzali, boli asi jej rodičia. Odporúčali jej mnoho vecí. Keďže som bol už slepý, nemohol som vedieť, ako dievčina vyzerá, ale páčil sa mi jej hlas.
„Cestujete do Dehra Dun?“ spýtal som sa, keď vlak vychádzal zo stanice. Pýtal som sa sám seba, či sa mi podarí, aby nezbadala, že nevidím. Myslel som si, že ak ostanem sedieť na svojom mieste, nebude to veľmi ťažké.
„Idem do Saharaupur,“ povedalo dievča. „Tam ma bude čakať teta. A vy kam cestujete?“
„Do Dehra Dun a potom do Mussoorie,“ odpovedal som.
„Ach ste šťastný! Tak rada by som šla do Mussoorie. Zbožňujem hory. Najmä v októbri.“
„Áno, je to najkrajšie obdobie,“ povedal som. To som načrel do svojich spomienok, keď som ešte videl. „Kopce sú posiate divými georgínami. Slnko je rozkošné a večer si človek môže posedieť pred ohňom a upíjať si brandy. Väčšina letných hostí je už preč a cesty sú tiché a skoro prázdne.“
Ona mlčala a pýtal som sa sám seba, či ju moje slová nezranili, alebo či ma nepovažovala za sentimentálneho. Potom som urobil chybu. „Ako je vonku?“ spýtal som sa.
Zdalo sa, že v otázke nezbadala nič zvláštne. Zbadala už, že nevidím? Ale slová, čo vzápätí povedala, vyvrátili moju pochybnosť. „Prečo sa nepozriete z okna?“ spýtala sa úplne prirodzene. Posunul som sa na sedadle a hmatom som hľadal okno. Bolo otvorené, obrátil som sa tým smerom a tváril som sa, že študujem panorámu. Očami fantázie som videl rýchlo bežať telegrafické stĺpy. Riskantne som povedal: „Zdá sa, že stromy sa hýbu a my stojíme?“
A ona: „To tak vždy býva.“
Obrátil som sa k dievčaťu a na chvíľu sme stíchli. „Máte zaujímavú tvár,“ povedal som potom. Smejete sa pôvabne. Jasný a zvučný smiech.

„To rada počúvam,“ povedala. „Tých, čo mi hovoria, že mám peknú tváričku, mám až po krk.“
Máte teda skutočne peknú tvár, myslel som si a nahlas som pokračoval:
„Zaujímavá tvár môže byť aj veľmi pekná.“
„Ste veľmi galantný,“ povedala. „Ale prečo ste taký vážny?“
„O chvíľu budete na mieste,“ povedal som trochu chladno.
„Chvalabohu. Nemám rada dlhé cesty vo vlaku.“
A ja by som bol ochotný sedieť tu celú večnosť, len aby som ju počúval. Jej hlas bol ako strieborný trilok horskej bystriny. Len čo vystúpi z vlaku, možno zabudne na naše krátke stretnutie, ale ja si zachovám spomienku na ňu na zvyšok cesty, ba aj potom.
Vlak vošiel do stanice. Akýsi hlas volal dievča jej menom. Odišla a zanechala za sebou iba vôňu.
Akýsi muž vstúpil do kupé a čosi si mrmlal. Vlak sa pohol. Tápavo som sa dostal k oknu, posadil som sa, zahľadel do slnečného dňa, ktorý bol pre mňa tmou. Znova som si mohol zopakovať svoju hru s novým spoločníkom v ceste.
„Mrzí ma, že nie som taký príťažlivý spoločník ako to dievča, čo práve odišlo,“ povedal mi, aby nadviazal rozhovor.
„Bolo to zaujímavé dievča,“ povedal som. „Mohli by ste mi povedať, či malo dlhé, alebo krátke vlasy?“
„Nepamätám si,“ odpovedal rozpačitým tónom. „Zapôsobili na mňa skôr jej oči ako vlasy. Mala také krásne oči! Škoda, že jej vôbec neslúžia...je úplne slepá. Vy ste si to nevšimli?“

Dvaja slepí, ktorí predstierajú, že vidia. Koľko takých stretnutí je medzi ľuďmi. Zo strachu, aby neodkryli, kto sú. A tak sa premrhávajú rozhodujúce stretnutia života. Niektoré sa už nikdy nezopakujú.

Bruno Ferrero

2011-09-25T08:39:00.000+02:00

Odpustenie

Jeden dobrý, tak trochu slabý veriaci, sa zvyčajne spovedal u farára. Jeho spovede však boli ako obohraná platňa. Stále tie isté priestupky, vždy ten istý ťažký hriech.
„Tak už dosť!“ povedal mu raz prísne farár. „Nesmieš si z Pána Boha robiť blázna. Je to poslednýkrát, čo ti dávam rozhrešenie. Zapamätaj si to!“
O dva týždne sa veriaci znova prišiel vyspovedať zo svojho zvyčajného hriechu.
Spovedník stratil trpezlivosť: „Povedal som ti, že ti nedám rozhrešenie. Tak sa naučíš...“
Ponížený a zahanbený úbožiak sa zdvihol.
Nad spovednicou trónil na múre zavesený veľký sadrový Ukrižovaný.
Muž sa naňho pozrel.
V tej chvíli Ježiš zo sadry na kríži ožil, zdvihol ruku z jej stáročnej polohy, urobil znak kríža: „Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov...“

Každého z nás spája s Bohom niť - keď spáchame hriech, niť sa pretrhne, ale keď ľutujeme svoje viny, Bohu túto roztrhnutú niť znovu zviaže na uzol a niť sa tak skráti. Z odpustenia do odpustenia sa približujeme k Bohu.
„Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“ (Lk 15, 7)

Bruno Ferrero

2011-09-24T22:13:00.000+02:00

Zázračný prsteň

Jeden kráľ zavolal na dvor mágov z celého kráľovstva a povedal im: „Chcel by som byť pre svojich poddaných vždy príkladom. Byť silný a pevný, chladnokrvný, keď sa v živote niečo prihodí. Niekedy sa mi stáva, že som smutný alebo znechutený nejakou nepriaznivou udalosťou alebo očividným nešťastím. Inokedy ma nečakaná radosť alebo veľký úspech uvádzajú do stavu abnormálneho vzrušenia. A to sa mi nepáči. Cítim sa ako steblo zmietané vlnami osudu. Urobte mi amulet, ktorý ma uchráni pred týmito duševnými stavmi, pred týmito smutnými a veselými výkyvmi nálady.“

Mágovia jeden po druhom odmietali. Pre neskúsených ľudí, ktorí sa na nich obracali, vedeli vyrábať amulety všetkých druhov, ale oklamať kráľa nebolo ľahké. O to viac, že kráľ vyžadoval amulet s takým náročným účinkom.

Keď už kráľov hnev len-len že nevybuchol, predstúpil pred neho múdry starec, ktorý povedal: „Veličenstvo, zajtra ti prinesiem prsteň a kedykoľvek sa naň pozrieš a budeš smutný, rozveselíš sa, a keď budeš vzrušený, utíšiš sa. Bude stačiť, keď si prečítaš magickú vetu, ktorá na ňom bude napísaná.“

Na druhý deň sa múdry starec vrátil a v hrobovom tichu, lebo všetci boli zvedaví na magickú vetu, podal prsteň kráľovi.

Kráľ sa pozrel na prsteň a prečítal si na striebornom krúžku vyrytú vetu: „Aj toto prejde“.

Všetko má svoj čas a svoju chvíľu má každé úsilie pod nebom.

Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť,

svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať.

Svoj čas má zabíjať, svoj čas má liečiť.

Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať.

Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa.

Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať.

Svoj čas má rozhadzovať kamene, svoj čas má zbierať kamene.

Svoj čas má objímať sa, svoj čas má zdržovať sa objatia.

Svoj čas má niečo hľadať, svoj čas má niečo stratiť.

Svoj čas má niečo si uschovať, svoj čas má niečo odhodiť.

Svoj čas má trhať, svoj čas má zašívať.

Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť.

Svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť.

Svoj čas má vojna, svoj čas má pokoj.

Boh dal zmysel všetkému,
každú vec dal na svoje miesto.
Boh vložil do ľudí túžbu
poznať tajomstvo sveta.
Aj toto som pochopil:
všetko, čo Boh robí, bude trvať stále.
Každá vec ostáva na svojom mieste.
Boh chce, aby sme si ho ctili.
To, čo sa stalo v minulosti,
stáva sa aj dnes,
a to, čo sa stane v budúcnosti,
stalo sa už v minulosti.
Všetko sa míňa, ale Bohu neunikne nič.

(porov. Kazateľ 3, 1 - 15)

Bruno Ferrero

2011-09-24T21:33:00.001+02:00

Uspokojiť sa

Strýko Karol mi povedal: „V liste Ježiškovi si písal, že by si chcel, aby bol na svete mier. Nestačil by ti horský bicykel?“

(Ľudovít, 7 rokov)

Sedliak chytil sokola a priviazal ho na humne za nohu. Sokol sa nezmieril so životom, aký má kadejaká kura. Povrazom, ktorým bol pripútaný k hrubej hrade kurína, začal mykať, šklbať a trhať. Upieral zrak k belasej oblohe a vyrážal k nej zo všetkých síl. Ale neúprosný povraz ho stále ťahal k zemi. Skúšal a skúšal to celé týždne, až si odral na nohe kožu a zničil krásne krídla. A napokon si zvykol. Po nejakom mesiaci sa mu zapáčilo aj zrno, čo hádzali sliepkam. A uspokojil sa s hrabaním.
A tak si ani nevšimol, že povraz, ktorým bol pripútaný k zemi, v jesenných dažďoch a pod snehom zhnil.
Stačilo slabé trhnutie a sokol, vládca neba, by sa bol vrátil na slobodu.
Ale už sa o to nepokúsil.
Stačí pár schodov, aby sa naše telo unavilo. Ale naša duša má krídla. A nebo je naše.

Od sestry Zdenky

2011-09-20T18:18:00.001+02:00

Vyznanie Milovanému milovanou

Bola som zamrznutá princezná v zamrznutom kráľovstve...

Iba jediný slabučký lúč Jeho milosrdenstva zažiaril znenazdajky v mojej ľadovej krajine a osvietil mi cestu k Nemu...

Od toho okamihu je moja cesta samá láska a dôvera v Neho, nechápem duše, ktoré sa boja takého pozorného a nežného priateľa. Moja duša je povolaná povznášať sa k Nemu na vlnách lásky, a nie namáhavo liezť po rebríku bázne, obavy a strachu.
Pre tých, čo Ho milujú, niet bázne zo spravodlivosti. On pozná moje slabosti, čoho sa mám báť?

Spomienka na moje hriechy ma učí byť pokornou, ale hovorí aj o láske a milosrdenstve. Moje hriechy zaraz pohltí oheň, len čo ich hodím do vyhne lásky. S dôverou! Žiť láskou znamená nechať všetok strach a spomienku na hriech.

Viem byť šťastná, aj keď som biedna, a mať zo svojej biedy úžitok. Ale moja istota ide ešte ďalej. Okrem odpustenia očakávam od Neho ešte aj odmenu.
Zverujem sa Mu, rozprávam Mu podrobne o svojich nevernostiach, mysliac si pritom vo svojej trúfalej oddanosti, že tak dosiahnem väčšiu moc nad Jeho Srdcom, a tak si zabezpečím dokonalejšiu lásku Toho, ktorý neprišiel povolať spravodlivých, ale hriešnikov. V Ňom nájdem všetko, čo som stratila, ba ešte omnoho viac...

Keby sa mi niekedy zdalo, že nebodaj pohasol plameň mojej lásky, hodila by som na popol niekoľko stebielok a som si istá, že vzplanie znova. On môže všetko, dôvera v Neho robí zázraky. On je veľký...
Vyžaduje to Jeho česť, aby nás neoklamal.

Očakávam aj to, čo mi nechcel dať - a dá mi to, ale musím Mu to povedať. Veľmi dobre viem aj to, že nikdy nebudem hodná toho, čo čakám od Neho, ale nadstavujem ruku ako žobráčka v istote, že ma Ty, môj milovaný, vždy vyslyšíš.
Veď nedostatok dôvery v Teba Ťa citeľne uráža a zraňuje Tvoje presväté srdce.

On vie, keď už túžba po láske je taká sladká, čo bude potom, keď ju budem raz celkom vlastniť a tam v nebesách ju aj naplno žiť! Keby všetky duše, čo sú také slabé a nedokonalé ako som ja sama, cítili to, čo ja cítim, dosiahli by vrchol lásky.

Ani smrteľný hriech by ma nezbavil dôvery, keď viem, čo si mám myslieť o Tvojej láske a milosrdenstve. Som si istá, že to množstvo hriechov by sa razom stratilo ako kvapka vody na sporáku, keď sa s plnou dôverou odovzdám Tvojmu milosrdenstvu.
Viem, že práve vtedy zasypeš moju dušu milosťami. Ty mi dávaš vždy práve toľko odvahy, koľko trpím, a keď mi pridáš utrpenie, pridáš mi aj milosť trpezlivo ho znášať.

Som ako úbohé vtáčatko pokryté páperím; nie som orol, ale mám orlie oči a srdce. Chcela by som letieť, chcela by som napodobniť orly, môžem však iba zdvihnúť krídelká a to je všetko.

Umriem bolesťou, že som taká slabá? Oj, nie!
So smelou oddanosťou budem vytrvalo hľadieť až do smrti na božské Slnko. Nič ma nezastraší, ani vietor, čo prihnal husté mraky, lebo to bude iba okamih. Moja dôvera vtedy rastie, lebo viem, že za mrakmi je moje milované Slnko.

Bruno Ferrero

2011-09-18T09:33:00.000+02:00

Prečo sa báť?

V domci na periférii žila šťastná rodinka. V kuchyni raz v noci vypukol hrozný požiar.
Plamene šľahali, rodičia i deti utekali von. V tej chvíli si s hrôzou všimli, že im chýba najmenšie päťročné dieťa. Keď vychádzali, obrátilo sa prestrašené syčaním plameňov a ostrým dymom späť a vybehlo na poschodie.
Čo robiť? Otec a matka sa na seba zúfalo pozreli, dve sestričky začali kričať. Vrhnúť sa do tejto žeravej pece sa už nedalo... A požiarníci neprichádzali.
A zrazu, tam hore, na manzardke sa otvorilo okno. V ňom sa objavilo dieťa a zúfalo volalo: „Ocko, ocko!“

Otec pribehol pod okno a zakričal: „Skoč dole!“

Dieťa pod sebou videlo len oheň a čierny dym.
Počulo však otcov hlas a zvolalo: „Ocko, ja ťa nevidím...“

„Ale ja ťa vidím, a to stačí. Skoč dole!“ kričal otec.
Dieťa vyskočilo a zdravé padlo do pevného náručia otca, ktorý ho chytil v lete.

Nevidíš Boha. Ale Boh ťa vidí. Vyskoč!

Bruno Ferrero

2011-09-18T08:59:00.000+02:00

Podivný mládenec

Majiteľ veľkého hospodárstva potreboval pomocníka, ktorý by sa mu staral o maštale a seno. Ako to už býva zvykom, vydal sa ho hľadať vo sviatočný deň. Všimol si mládenca, ktorý sa potĺkal medzi šopami. Bol vysoký, chudý a nevyzeral veľmi silný.
„Ako sa voláš, chlapče?“
„Alfréd, pane.“
„Hľadám niekoho, kto by chcel pracovať na mojom hospodárstve. Vyznáš sa v roľníckej robote?“
„Áno, pane. Viem spať aj vo veternej noci.“
„Čo to má znamenať?“ spýtal sa prekvapený sedliak.
„Viem spať vo veternej noci.“
Sedliak potriasol hlavou a odišiel.
Večer znova stretol Alfréda a znova mu predložil návrh. Mládenec odpovedal tak isto: „Viem spať vo veternej noci.“
Sedliak potreboval pomocníka, a nie mládenca, ktorý sa chvasce, že vie spať vo veternej noci.
Hľadal ďalej, ale nenašiel nikoho, kto by bol ochotný pracovať na jeho hospodárstve. Tak sa rozhodol prijať Alfréda, ktorý mu opakoval: „Pane, buďte pokojný, viem spať aj vo veternej noci.“
„Súhlasím. Uvidíme, čo vieš robiť.“
Alfréd pracoval na hospodárstve niekoľko týždňov. Sedliak mal iné starosti a nevenoval pozornosť, čo mládenec robil.
Raz v noci ho prebudil silný vietor. Vietor zavíjal medzi stromami, burácal v konároch a narážal do okien. Sedliak vyskočil z postele. Víchrica by mohla vytrhnúť na maštali dvere, vyplašiť kone a kravy, rozhádzať seno a slamu a narobiť všelijaké nepríjemnosti.
Utekal zabúchať Alfrédovi na dvere, ale nik sa nehlásil. Zabúchal ešte silnejšie.
„Alfréd, vstávaj! Poď a pomôž mi, prv než vietor všetko zničí.“
Ale Alfréd spal ďalej.
Sedliak nemohol strácať čas. Zbehol schodmi, preletel ako blesk humnom až k hospodárskym budovám.
Čakalo ho tam milé prekvapenie. Maštaľné dvere a okná boli pevne zatvorené. Seno a slama boli prikryté a zviazané, že ich nemohlo odviať. Kone boli v bezpečí a prasce i sliepky boli pokojné. Vonku vystrájal vietor. Vnútri boli pokojné zvieratá a všetko bolo v bezpečí.
Zrazu sa sedliak poriadne rozosmial. Pochopil, čo chcel Alfréd povedať, keď tvrdil, že vie spať aj vo veternej noci.
Mládenec si každý deň svoju robotu urobil dobre. Staral sa, aby bolo všetko v poriadku. Dôkladne zatváral dvere a okná a staral sa o zvieratá. Každý deň sa pripravoval na víchricu. Preto sa ničoho nebál.

Aj ty vieš spať v dlhej veternej noci, ktorou je tvoj život?

Bruno Ferrero

2011-09-17T20:28:00.000+02:00

Na jeho mieste

Starý pustovník Sebastián, sa zvyčajne modlieval v malej osamotenej kaplnke na kopci. V kaplnke ľudia uctievali Ukrižovaného, ktorý dostal významný titul „Kristus milostí“. Ľudia sem prichádzali z ďalekého kraja, aby si vyprosili milosť a pomoc.
Starý Sebastián sa raz rozhodol, že aj on poprosí o milosť. Hodil sa pred obrazom na kolená a prosil: „Pane, chcem trpieť s tebou. Dovoľ mi prevziať tvoje miesto. Chcem na kríži visieť ja.“
Odmlčal sa a s očami upretými na kríž čakal na odpoveď.
Ukrižovaný zrazu pohol perami a povedal: „Dobre priateľ, prijímam tvoju prosbu, ale pod podmienkou: Čokoľvek sa stane a čokoľvek uvidíš, budeš mlčať.“
„Sľubujem ti to, Pane.“

A vymenili si miesta.
Nik z veriacich si nevšimol, že na kríži bol už pribitý Sebastián a že Pán zaujal miesto pustovníka. Ctitelia prichádzali ďalej, vyprosovali si milosti a Sebastián, verný svojmu sľubu, mlčal. Až jedného dňa...
Prišiel akýsi boháč a keď sa pomodlil, zabudol si na stupienku peňaženku plnú zlatých mincí. Sebastián to videl, ale zachoval mlčanie. Neprehovoril ani hodinu potom, keď prišiel akýsi chudák, ktorý neveril takému šťastiu a odišiel s peňaženkou. A Sebastián neotvoril ústa, ani keď si pred ním kľakol mladík, ktorý ho prosil, aby ho chránil na dlhej ceste cez more. Ale neodolal, keď videl, že boháč sa zadychčaný vrátil a myslel si, že peňaženku so zlatými mincami mu ukradol mladík. Vykrikoval, že zavolá políciu a že ho dá zatvoriť.
A vtedy bolo počuť výkrik: Zastav sa!
Všetci sa zadivene pozreli hore a videli, že to zvolal Ukrižovaný. Sebastián vysvetlil, ako sa to všetko stalo. Boháč sa hneď rozbehol hľadať toho chudáka. Mladík sa poponáhľal, aby mu neušla loď. A keď sa kaplnka vyprázdnila, Kristus sa obrátil na Sebastiána, aby mu dohovoril.

„Zostúp z kríža. Nie si hoden zaujímať moje miesto. Nevedel si mlčať.“
„Ale, Pane,“ zaprotestoval zmätený Sebastián. „Mal som dopustiť takú nespravodlivosť?“
„Nevieš,“ odpovedal Pán, „že boháčovi patrilo, aby stratil peňaženku, lebo s tými peniazmi sa chystal dopustiť nespravodlivosti. Chudák, naopak, tie peniaze veľmi potreboval. A čo sa týka toho mladíka, keby ho boli zadržali stráže, bola by mu ušla loď a bol by si zachránil život, lebo práve v tejto chvíli loď na šírom mori stroskotala.“

Málo nábožný spisovateľ Piero Chiara sa priatelil s hlboko veriacim sochárom Francescom Messinom.

Keď už mal Chiara dušu na jazyku, Messina ho prišiel navštíviť k smrteľnej posteli, chytil ho za ruku a spýtal sa ho:

„Povedz mi, Piero, ako si na tom s vierou?“

Chiara sa naňho ľútostivo zahľadel a povedal:

„Dôverujem ti, spolieham sa na teba.“

Sú to najkrajšie slová, ktoré môžeme povedať priateľovi: „Dôverujem ti.“

Je to najkrajšia modlitba, s akou sa môžeme obrátiť na Boha: „Dôverujem ti.“

Bruno Ferrero

2011-09-17T18:53:00.000+02:00

Detektívka v továrni

V továrni mali problém. Denne sa rozkrádal tovar. Vedúci zverili úlohu prehliadnuť každého zamestnanca pri odchode z práce jednej špecializovanej spoločnosti.

Väčšina robotníkov otvárala spontánne tašky a dala si prezrieť nádoby, v ktorých si nosievali jedlo. Súkromní policajti sa usilovali skontrolovať všetkých zamestnancov až do posledného človiečika. Ten odchádzal každý deň posledný s vozíkom plným odpadu. Jeden strážnik sa musel dobrú pol hodinu prehrabávať v potravinových obaloch, cigaretových ohorkoch a pohárikoch z umelej hmoty, aby skontroloval, či nevynáša niečo hodnotné. Nikdy nič nenašiel.

Raz večer povedal nahnevaný strážnik človiečikovi: „Počuj, ja viem, že niečo berieš. Každý deň prekontrolujem odpadky vo vozíku, ale nikdy som nenašiel nič, čo by sa oplatilo ukradnúť. Už som z toho blázon. Povedz mi, ako to robíš, a sľubujem ti, že nepodám nijaké hlásenie.“

Muž pokrčil plecami a povedal: „Je to jednoduché – kradnem vozíky.“

Nechápeme úplne zmysel života, ak si myslíme, že náš život je čas na vyhľadávanie odmien a pôžitkov. Búrlivo a s narastajúcou frustráciou prehrabávame svoje dni a roky. Hľadáme odmenu a úspech, ktorý by dal nášmu životu hodnotu, ako ten strážnik, ktorý hľadal hodnoty v odpadkoch vo vozíku. Zabúdame na to, že ak sme sa naučili žiť, sám život nám bude odmenou.

A život je všetko, čo máme.

Bruno Ferrero

2011-09-17T18:36:00.000+02:00

Podvod

Jeden majster dlhé roky pracoval vo veľkom stavebnom podniku. Raz dostal príkaz postaviť ukážkovú vilu podľa svojej chuti. Mohol si vybrať miesto, ktoré sa mu najviac páčilo, a nehľadieť na výdavky.
Hneď sa dal do práce, ale podľahol pokušeniu využiť slepú dôveru. Použil podradný materiál, zamestnal neodborníkov za nízku mzdu a takto ušetrené peniaze strkal do vlastného vrecka.
Keď bola stavba hotová, pri malej slávnosti odovzdal majster riaditeľovi kľúč od vily.
Riaditeľ mu ho s úsmevom vrátil, stisol mu ruku a povedal: „Túto vilu prijmite ako dar na znak úcty a vďačnosti.“

Dni, ktoré prežívaš sú tehlami tvojho budúceho domu...

Bruno Ferrero

2011-09-11T15:04:00.001+02:00

Ako to povedať

Raz ráno, ako zvyčajne, si kalif Harun al Rašid zavolal jasnovidca a porozprával mu svoj sen.
„Snívalo sa mi, že mi vypadali všetky zuby jeden za druhým, a teraz mám prázdne ústa. Čo si o tom myslíš?“
„Pane, to nie je dobré znamenie. Sen znamená, že všetci tvoji príbuzní umrú pred tebou a ty tu ostaneš sám,“ povedal jasnovidec.
Kalif sa zachmúril a tak sa nahneval, že jasnovidcovi povedal, aby sa mu viac na oči neukazoval. Potom vyrozprával sen inému mágovi. Ten mu povedal:
„Môj pane, to je dobré znamenie. Sen hovorí, že budeš dlho žiť a že prežiješ svojich príbuzných a užiješ si viac ako ostatní.“
„Aký krásny sen!“ Dal mágovi sto denárov, že mu sen tak pekne vyložil. Potom zavolal vezíra, aby vyhľadal prvého jasnovidca. Chcel sa mu ospravedlniť, že ho vyhnal z paláca.
Jasnovidec mu vlastne povedal to isté, len nezvolil správny spôsob, ako to povedať.

Aj najnepríjemnejšia pravda sa dá povedať jemne. Láskavosť je inteligenciou srdca.

Bruno Ferrero

2011-09-11T14:35:00.001+02:00

Zisk

Jedného čínskeho vedca pozvali na univerzitu do Berlína. Na letisku ho čakal jeho nemecký kolega. Keď sa zvítali, pobrali sa na autobusovú stanicu. Stál tam autobus pripravený na odchod.
Nemecký profesor chytil Číňana za ruku: „Poďme, rýchlo!“
Rozbehli sa k autobusu. Naskočili v poslednej chvíli. Dvere sa zatvorili a autobus sa rozbehol.
Nemec si vydýchol a pozrel na hodinky.
„Vďaka Bohu,“ vydýchol si, „získali sme desať minút.“
Číňan sa naňho zvedavo pozrel, usmial sa a povedal:
„A čo spravíme s tými desiatimi minútami?“

Nejde o to, čo všetko človek robí, ale o to, prečo to robí. Včely všetci chvália a komáre zabíjajú.
Polovicu života hľadáme, čo by sme mali robiť s časom, ktorý sme sa snažili ušetriť.

Bruno Ferrero

2011-09-11T14:19:00.000+02:00

Poistka

Žil raz jeden dobrý človek. Volal sa Romeletto a býval v domci na brehu Tiberu. Jedného jarného rána Romeletto videl, že Tiber mu omýva dvere domu. Stále pršalo, rieka sa vzdúvala a korytom sa hrozivo valila kalná voda.
Vyľakalo ho rádio: „Všetci, ktorí bývajú v blízkosti Tiberu, nech ihneď opustia svoje príbytky. Blíži sa záplava.“
Romeletto bol veľmi nábožný a dôveroval Pánu Bohu. Kľakol si a začal sa modliť.
„Pane, zachráň ma!“
Vtom počul zhora hlas:
„Neboj sa Romeletto. Myslím na teba.“ Bol to hlas Pána.
Romeletto celý naradostený vstal a dal sa do každodennej práce, akoby sa nič nedialo. O jedenástej bolo v dome už plno vody a Romeletto sa uchýlil na poschodie. Práve tade prechádzali požiarnici. Jeden ho zbadal a zakričal: „Rýchlo poď s nami! Hrozí nebezpečenstvo!“
„Kdeže! Je mám predsa poistenie zhora,“ odpovedal Romeletto a ukázal na nebo.
O tretej bolo vody už po pás a Romeletto sa uchýlil do podkrovia. Práve okolo plával záchranný čln a ktosi naňho zavolal: „Rýchlo nastúp! Tiber bude stúpať ďalej!“
Romeletto odmietol: „Ja mám svoju záchranku.“
O piatej voda vystúpila nad odkvapové žľaby a Romeletto vyliezol na strechu. Plával tadiaľ záchranný čln, ktorý zbieral posledných nešťastníkov. Márne sa usilovali Romeletta odviezť. Držal sa komína ako kliešť. „Nepotrebujem vás. Mám svojho záchrancu!“
Voda stúpala ďalej a desať minút pred šiestou sa Romeletto utopil.
Len čo sa ocitol v raji, strašne sa nahneval. Predstúpil pred Pána a zaprotestoval: „Povedal si, že sa o mňa postaráš. A ja som kvôli tomu umrel.“
Pán sa naňho milo pozrel.
„Ale ja som na teba stále myslel, Romeletto. Poslal som ti tri člny.“

Bol jeden bedár. Život ho stále tĺkol. Ale stále sa modlil. „Pane, prosím ťa, daj mi aspoň vyhrať v lotérii.“
Mal sa čím ďalej tým horšie, ale modliť sa neprestával: „Pane, podaj mi ruku, pomôž mi a daj mi vyhrať v lotérii.“
Jeho modlitba denne stúpala do neba: „Pane, podaj mi ruku... daj mi vyhrať v lotérii.“
Raz v noci ho prebudil Boží hlas: „Ty mi podaj ruku a kúp si aspoň žreb.“

Bruno Ferrero

2011-09-11T13:37:00.000+02:00

Pokušenie

Žil raz jeden pustovník. Bol taký dokonalý, že jednou nohou bol už v nebi.
Býval v jaskyni vyhĺbenej na úbočí zeleného vrchu a žil si tu skoro z ničoho. Na nedeľný obed si nazbieral lesné plody a k tomu nejaké korienky.
„Ako by som ho len mohol uviesť do pokušenia?“ lámal si diabol stále hlavu.
Sledoval ho, sliedil po ňom, oňuchával jeho stopy, skúmal ho od hlavy po päty, aby našiel na ňom nejaké slabé miesto. Ale nenašiel. Dupal nohami, zúril a klial. Až sa rozhodol, že naňho zaútočí priamo.
Predstúpil pred neho, keď si namáčal kúsok suchého chleba v prameni.
„Salve,“ povedal satan. „Vieš, kto som?“
„Diabol,“ povedal pokojne pustovník.
„Boh mi dovolil pokúšať ťa. Chcel by som, aby si spáchal ťažký hriech.“
„Hovor,“ povedal pustovník. „Počúvam ťa.“
„Zabi niekoho.“
„Nie, To neprichádza do úvahy.“
„Tak prepadni nejakú ženu.“
„To je beštiálne a odporné. Nikdy také dačo neurobím. Zmizni, diabol. Nemáš fantáziu.“
„Tak si daj aspoň dúšok vína. To nie je hriech. Urob mi tú radosť.“
Pustovník si povzdychol: „Tak dobre. Jeden dúšok, to nie je nijaké zlo.“
Hneď sa v diablovej ruke objavil krčah chladeného perlivého vína. Pustovník si upil, nadýchol sa a dal si ešte jeden dúšok.
„Uhm,“ povedal. „Je silné... Je diabolské?“
Začal sa hlúpo smiať. A piť a piť, len–len že sa udržal na nohách.
Po chodníku vystupovalo dievčatko.
„Dobrý deň, svätý muž,“ pozdravilo. „Priniesla som ti pár jabĺčok a kúsok chleba“.
Pustovník sa na dievčinu surovo osopil a so zakaleným zrakom ju schmatol za vlasy a zvalil na zem. Úbohá dievčina začala volať o ratu. Jej otec pracoval na blízkom poli. Keď ju začul, hneď pribehol. Pustovník sa obrátil k nemu, vzal veľký kameň a celou silou ho udrel.
Po nejakom čase sa pustovník prebral. Pri svojich nohách zbadal muža v kaluži krvi.
„Myslím, že je mŕtvy,“ povedal víťazoslávne diabol. Odtrhol kvet a dal si ho do úst.
Zhrozený pustovník sa vrhol na kolená: „Pane Bože, čo som to len vykonal?!“
Diabol povedal: „Navrhol som ti tri veci. Ty si si vybral najmenšie zlo. Za to stráviš v mojej spoločnosti dlhý čas.“
S rukami vo vreckách si veselo popiskoval a odchádzal. Urobil pár krokov, zastavil sa a otočil a akoby volal starého známeho, povedal:
„Tak, poďme, poďme, pustovník!“

Menšie zlo nejestvuje...

Bruno Ferrero

2011-09-11T10:33:00.001+02:00

To stačí

Istý kraj postihlo strašné sucho. Tráva najprv zožltla a potom uschla. Hynuli aj kríky a slabšie stromy. Z neba nespŕchla ani kvapka a ráno sa neobjavil na zemi ani len tieň občerstvujúcej rosy.
Sucho bolo zo dňa na deň trýznivejšie. Dokonca aj silné staré stromy, ktoré ponárali svoje korene hlboko do zeme, zhadzovali lístie. Všetky studničky a pramene sa vytratili, vyschli aj potoky a rieky.
Pri živote ostal iba útly kvietok, lebo ho niekoľkými kvapôčkami napájal malinký pramienok. Ale aj pramienok strácal nádej: „Všetko je smädné, suché a umiera. Čo tu ja môžem urobiť? Aký význam majú moje dve kvapky?"
Blízko stál starý mocný strom. Počul to nariekanie a prv než umrel, stačil povedať pramienku: „Nik od teba nežiada, že rozzelenáš celú púšť. Tvojou úlohou je udržať pri živote ten malý kvietok. Nič viac."

Všetci sme zodpovední za kvietok. Často na to zabúdame a bedákame nad tým, čo nemôžeme urobiť.

Pán profesor skončil svoju prednášku a ako vždy sa opýtal: „Sú nejaké otázky?"
Ozval sa jeden študent: „Pán profesor, aký zmysel má život?"
Niektorí sa už chystali odísť a ktosi sa zasmial. Profesor sa na zvedavca zadíval a pohľadom sa ho spýtal, či to myslí vážne. Bolo to tak.
„Odpovedám."
Vytiahol z vrecka náprsnú tašku, vybral z nej oválne zrkadielko, nie väčšie ako minca, a povedal: „Za vojny som bol ešte dieťa. Raz som na ceste zbadal rozbité zrkadlo. Vybral som si najväčší čriepok a začal som sa s ním hrať. Mal som veľkú radosť, že sa mi podarilo zamieriť slnečný lúč do najtmavšieho kúta, kam slnko nikdy nezažiarilo, do hlbokých dier, prasklín a skrýš. Ten kúsok zrkadielka som si nechal. Keď som vyrástol, pochopil som, že to nebola len detská hra, ale metafora toho, čo môžem v živote urobiť.
Aj ja som iba úlomok zrkadla, ktoré celé nepoznám. Ale s tým kúskom, čo mám, môžem poslať svetlo, pravdu, pochopenie, dobro, nehu do temných kútov ľudského srdca, a tak niečo v niekom zmeniť. Možno to uvidia aj iní a budú to robiť tiež.
V tom je pre mňa zmysel života."

Bruno Ferrero

2011-09-11T10:04:00.000+02:00

Posledné miesto

Peklo už bolo plné a vonku pred bránou čakal ešte veľký rad. Diabol bol prinútený zamedziť vstup ďalším ašpirantom.
„Mám iba jedno voľné miesto, a to, logicky, patrí najväčšiemu hriešnikovi. Je tu medzi nimi aspoň nejaký masový vrah?"
Aby diabol mohol zistiť, kto je najhorší, začal hriešnikov v rade vypočúvať.
Po chvíli zbadal jedného, ktorého si prv nevšimol.
„Čo si urobil?“ spýtal sa ho.
„Nič. Ja som dobrý človek a dostal som sa sem omylom.“
„Určite si dačo vyviedol,“ uškrnul sa diabol. „Každý dačo urobí.“
„To dobre viem,“ povedal s istotou muž, „ale ja som sa všetkému vyhýbal. Videl som ako ľudia prenasledujú iných ľudí, ale nemal som s tým nič spoločné. Ako nechávajú umierať deti od hladu, ako ich predávajú do otroctva, ako vylučujú slabých na okraj spoločnosti ako smeti, odpadky, ako stále len rozmýšľajú, aby niekoho zákerne podviedli. Ja som vždy pokušeniu odolal, a nikdy som nič neurobil. Nikdy.“
„Vôbec nič?“ pýtal sa neveriaci diabol. „Si si istý, že si to všetko videl?!“
„Na vlastné oči!“
„A neurobil si nič?“ spýtal sa znova diabol.
„Nič!“
Diabol sa zachechtal: „Tak poď, priateľu, to voľné miesto patrí tebe.“

Jeden svätý muž stretol na prechádzke mestom žobrajúce dievčatko, oblečené v handrách.
V myšlienkach sa obrátil na Pána Boha: „Pane Bože, ako môžeš také niečo dopustiť? Prosím ťa, urob niečo.“
Večer v televíznych novinách videl mŕtvych, oči umierajúcich detí a zmučené telá.
Znova prosil: „Pane, koľko biedy. Urob konečne niečo!“
V noci mu Pán jasne povedal: „Ja som už niečo urobil, stvoril som teba.“

Bruno Ferrero

2011-09-11T09:27:00.000+02:00

Čo má väčšiu cenu

Bol raz jeden dobrý a zbožný brahman. Žil z almužien, ktoré mu veriaci dávali. Jedného dňa si zmyslel: „Pôjdem po žobraní v preoblečení ako nedotknuteľný chudobný.“
Prepásal sa handrou, ako to robia páriovia, najväčší chudáci najnižšej kasty v Indii.
V ten deň ho nik nepozdravil a nik mu nedal almužnu.
Zašiel na trh a potom do chrámu, ale nik s ním nestratil ani slovo.
Na druhý deň sa vyobliekal podľa svojej kasty. Vzal si krásne biele rúcho, hodvábny turban a vyšívanú vestu. Ľudia ho pozdravovali, dávali mu peniaze na jeho potreby a na chrám.
Keď sa vrátil domov, vyzliekol si rúcho, položil ho na stoličku a hlboko sa mu poklonil. Potom povedal: „Och, šťastné rúcho! Šťastné! Najväčšiu cenu na zemi majú šaty, a nie človek, na ktorom visia.“

Cirkus, ktorý postavili na okraji dediny, zachvátil pri predstavení oheň. Klaun, pristrojený na svoj výstup, vybehol hľadať pomoc. Zadychčaný pribehol na rínok a začal prosiť dedinčanov: „Poďte rýchlo, horí nám cirkus!“
Ľudia považovali komediantovo volanie za prefíkaný kšeftársky trik, ako prilákať ľudí na predstavenie, a začali mu tlieskať a smiať sa až k slzám.
„Ak ten oheň nezahasíme hneď, preskočí cez pšeničné polia na celú dedinu.“ Klaun márne presviedčal a zaprisahával ľudí, aby prišli pomáhať. Vysvetľoval im, že to nie je nijaká zámienka ani trik, ale krutá skutočnosť.
Jeho plač len vyvolával smiech a výkriky: „Bravo! Výborne! Si naozaj herec!“
Tak sa oheň pokojne šíril ďalej, preskakoval z domu na dom. Zhorel cirkus a vyhorela celá dedina.

Prečo si všímame šaty, a nie človeka? Veríme kravatám a ideám a mladí si často berú za manžela či manželku šaty, a nie človeka.

Bruno Ferrero

2011-09-11T08:25:00.000+02:00

Krásny deň

Pršalo celé dva týždne. Potom sa rozjasnilo a ukázal sa vyumývaný a rozvoňaný, priezračne krásny belasý deň. Jeden z tých dní, ktorý si človek nevie azda už ani predstaviť.
Práce na poli meškali a gazda nervózne čakal na svojho tovariša.
Poslal za ním dcéru, aby ho vyhľadala.
Dievča ho našlo spokojne sedieť na lúke pred svojou chatrčou, s tvárou vystavenou láskajúcemu slnku.
Osopilo sa naňho a vyzvalo ho, aby bleskovo nastúpil do práce.
Tovariš sa s úsmevom na dievča pozrel a povedal: „A ty si myslíš, že ti predám takýto krásny deň?“

Sme navyknutí predávať a kupovať všetko, už si ani nevieme predstaviť, že môžu jestvovať aj veci, ktoré sa zaplatiť nedajú.

Bruno Ferrero

2011-09-04T09:47:00.000+02:00

Zázrak

„Veríš v zázraky?“
„Áno.“
„Áno? A už si nejaký zázrak videl?“
„Zázrak? Áno.“
„Aký?“
„Teba.“
„Mňa? A čo som ja zázrak?“
„Si.“
„Ako to?“
„Dýchaš, máš jemnú a teplú pokožku. Bije ti srdce. Vidíš. Počuješ. Beháš. Ješ. Skáčeš. Spievaš. Myslíš. Smeješ sa. Miluješ. Plačeš...“
„Hm, hm... A to je všetko? To je zázrak?“

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden sivohnedý vrabčiak. Jeho život bol plný úzkosti a otázok.
Ešte bol vo vajíčku a už sa trápil: „Podarí sa mi preraziť túto tvrdú škrupinu? Nevypadnem z hniezda? Budú sa rodičia o mňa starať a budú ma živiť?“
Tieto obavy ako-tak prežil, ale čoskoro ho opantali ďalšie, keď sa roztrasený na halúzke chystal na svoj prvý let: „Udržia ma krídla? A čo, keď padnem na zem? Kto ma sem vynesie?“
Lietať sa, samozrejme, naučil, ale hneď začal fňukať: „Nájdem si nejakú družku? Podarí sa mi postaviť si hniezdo?“
Aj to sa mu podarilo, ale vrabčiak sa sužoval ďalej: „Budú vajíčka v bezpečí? Do stromu môže udrieť blesk a môže mi spáliť celú rodinu... A čo keď priletí sokol a roztrhá mi vrabčiatka? A uživím ich?“
Keď sa z mláďat vypeľhali krásne, zdravé a živé vrabčence a začali sem-tam poletovať a šantiť, vrabček zasa nariekal: „Nájdu si dosť potravy? Uniknú mačkám a ostatným dravcom?“
Potom sa pod stromom zastavil Učiteľ. Ukázal na vrabčeka a povedal učeníkom: „Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, nežnú ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí.“
A sivohnedý vrabček si zrazu uvedomil, že mu nikdy nič nechýbalo. Mal všetko. A on to nevidel.

Bruno Ferrero

2011-09-03T23:51:00.001+02:00

Modrá ruža

Keď čínsky cisár cítil, že sa jeho život chýli ku koncu, rozhodol sa, že pre svoju jedinú dcéru nájde ženícha. Bola nielen najelegantnejšia a najvzdelanejšia, ale aj najkrajšia zo všetkých diev v celom cisárstve. Mala len jednu chybičku. Ani za svet sa nechcela vydať.
Keď ju otec vytrvalo prosil, povedala, že sa vydá iba za toho, kto jej prinesie modrú ružu. Len čo sa to rozchýrilo, všetci mladí princovia a šľachtici z cisárstva sa vydali hľadať modrú ružu. Bola to márna snaha. Jeden po druhom sa vzdávali. Nakoniec ostali len traja.
Prvý z nich bol najbohatší obchodník v cisárstve, bohatší ako sám cisár. Zašiel za najväčším alchymistom sveta, ktorý rozličnými farebnými vodičkami premenil bielu ružu na dokonale modrú. Aby nestratil ani chvíľu, zaniesol ju hneď do cisárskeho paláca. Princezná zbledla, ale keď sa pozrela na ružu, povedala: „Keby si motýľ sadol na túto ružu, otrávil by sa.“ A znechutená ružu odmietla.
Druhým nápadníkom bol generál cisárskych vojsk. Požiadal najšikovnejšieho klenotníka sveta, aby vyryl modrú ružu do zafíru. Keď sa princezná zadívala svojimi očami na ružu, ktorá zamatovo žiarila ako odraz slnka na hladine mora, povedala: „Otče, nevidíš, že to nie je ruža, ale zafír vybrúsený do tvaru ruže?“
Tretím nápadníkom bol syn predsedu vlády, pekný, zdvorilý a vzdelaný. Najlepším umelcom cisárstva dal tri mesiace, aby mu vytvorili modrú ružu z najvzácnejšieho porcelánu.
„Nechám si ju, lebo je naozaj krásna,“ povedala princezná, „ale je to len ozdobný predmet.“
A tak odmietla aj tretieho uchádzača.
Jedného krásneho letného večera princezná obdivovala zo svojho okna západ slnka a začula čísi spev. Bol to mladý básnik, ktorý tadiaľ náhodou prechádzal. Jeho oči sa stretli s očami devy. Na chvíľu sa na seba mlčky zahľadeli. Potom mladý básnik nežne povedal: „Chcem si ťa vziať za ženu.“
„Ale ja som cisárová dcéra,“ povedala princezná, „a sľúbila som, že sa vydám len za toho, kto mi prinesie modrú ružu. Doteraz sa to nepodarilo nikomu.“
„Ja tú modrú ružu nájdem,“ vyhlásil básnik.
Na druhý deň ráno básnik odtrhol bielu ružu a priniesol ju cisárovi. Cisár ju so smiechom odovzdal dcére. Princezná vzala ružu a bez zaváhania povedala: „Konečne mám modrú ružu.“
Cisárovi chvíľu trvalo, kým sa prebral z prekvapenia. Ministri a dvorania si začali nesúhlasne šepkať: „Veď tá ruža nie je modrá...“
Ale princezná sa ohradila: „Azda dobre nevidíte. Táto ruža je modrá, to hovorím ja. Pozrite sa lepšie a uvidíte tú nádhernú modrú krásu!“
Celý dvor zmĺkol. Princezná sa vydala za básnika a šťastne žili až do smrti.

Dobre vidíme len srdcom. Mali by sme mu viac dôverovať.

Bruno Ferrero

2011-09-03T18:21:00.001+02:00

Bohatý a chudobný mních

V jednom meste boli dva kláštory. Jeden bol bohatý a druhý chudobný. Raz jeden z chudobných mníchov navštívil kláštor bohatých mníchov, aby pozdravil svojho priateľa.
„Tak, drahý priateľu, nejaký čas sa neuvidíme,“ povedal chudobný mních. „Rozhodol som sa odísť na dlhú púť. Chcel by som navštíviť sto veľkých svätýň. Sprevádzaj ma svojou modlitbou, lebo musím prejsť mnoho pohorí a prebrodiť veľa nebezpečných riek.“
„A čo si berieš so sebou na takú a nebezpečnú cestu?“ spýtal sa bohatý mních.
„Hrnček na vodu, šálku na ryžu a tvoje modlitby,“ usmial sa chudobný mních.
Bohatý mních sa začudoval a karhavo pozrel na chudobného mnícha.
„Milý môj, veľmi zjednodušuješ veci. Nemôžeš byť taký ľahkovážny a ísť bez prostriedkov. Aj ja sa chystám na púť. Aj ja chcem navštíviť sto svätýň, ale neodídem, kým si nebudem istý, že mám všetko, čo budem potrebovať.“
Po roku sa chudobný mních vrátil domov a ponáhľal sa za bohatým priateľom, aby mu vyrozprával všetky svoje duchovné zážitky z púšte. Bohatý mních dal najavo len tieň mrzutosti, keď musel priznať, že sa mu ešte nepodarilo pripraviť všetko na cestu.

Vo vlaku v kupé sedel so mnou jeden muž. Na každej stanici vstal a pozeral nepokojne von oknom, potom si sadol, zamrmlal meno stanice a zavzdychal.
Po štyroch alebo piatich zastávkach sa ho sused spýtal: „Niečo sa vám nepozdáva? Vyzeráte veľmi nervózne.“
Muž naňho pozrel a povedal: „Už dávnejšie som mal prestúpiť. Idem opačným smerom. Ale je tu tak príjemne a teplo...“

Bruno Ferrero

2011-08-31T10:16:00.001+02:00

Priatelia a medveď

Dvaja priatelia spolu prechádzali cez nebezpečnú tmavú horu. Zrazu sa pred nimi objavil bručiaci medveď. Jeden sa od strachu vyšplhal na strom a tam sa skryl, druhý to nestihol a keď zistil, že pred divou šelmou neutečie hodil sa na zem a predstieral, že je mŕtvy. Vedel totiž, že medvede sa mŕtvoly nedotknú.
Keď sa medveď k nemu priblížil, oňuchal ho, zamrmlal mu do ucha a skúsil ho posunúť ňucháčom. Úbožiak zo všetkých síl zadržiaval dych. Medved si myslel, že je skutočne mŕrtvy a odknísal sa preč.
Keď medveď zmizol medzi stromami, muž zliezol zo stromu, na ktorom sa skrýval, a spýtal sa priateľa: „Čo ti ten medveď šepkal do ucha?“

„Povedal mi, aby som sa nevydával na cesty s priateľmi, ktorí v nebezpečenstve namiesto pomoci, vezmú nohy na plecia.“

Láska vyvoláva veľa strachu. Vyžaduje si oddať sa osudu, zrieť sa seba, spoliehať sa na seba. Vyžaduje si dôveru, ktorá oslňuje, ale neoslepuje, a úplnú odovzdanosť.
Treba zaplatiť za všetky nevyslovené slová, za všetky oneskorené nežnosti, za všetky opustené sny.
Treba zúčtovať strach a lakomstvo, ktoré prekážajú láske, zaslepenosť a pýchu, ktoré dusia rozlet.
Treba skladať účty za všetky nenaplnené gestá, za prehltnuté slzy, za neprejavenú lásku, za nesplnené sľuby a stratený čas.

Bruno Ferrero

2011-08-28T07:45:00.000+02:00

Svrček a minca

Jeden indický mudrc mal dobrého priateľa, ktorý býval v Miláne. Spoznali sa v Indii, kam Talian prišiel s rodinou ako turista. Mudrc im robil sprievodcu a povodil ich po najcharakteristickejších kútoch svojej vlasti.

Vďačná milánsky priateľ ho potom pozval na návštevu. Chcel sa mu odvďačiť a ukázať svoje mesto. Ind sa spočiatku zdráhal, ale na naliehanie talianského priateľa ustúpil a jedného krásneho dňa vystúpil z lietadla na letisku Malpensa.

Na druhý deň navštívili centrum mesta. Ind svojou čokoládovou tvárou, čiernou bradou a žltým turbanom priťahoval pozornosť chodcov a Milánčan si hrdo vykračoval, že má takého exotického priateľa.

Na námestí San Babila sa zrazu mudrc zastavil a povedal: „Aj ty počuješ, čo počujem ja?“

Trochu prekvapený Milánčan natiahol uši viac ako mohol, a pripustil, že počuje iba mestský ruch.

„Tu niekde blízko spieva svrček,“ presvedčivo pokračoval Ind.

„Mýliš sa,“ odpovedal Milánčan. „Ja počujem len mestský hrmot. A potom, kde by sa tu v meste nabrali svrčky?“

„Nemýlim sa. Počujem tu svrčka,“ trval mudrc na svojom a odhodlane začal hľadať v lístí neduživých kríčkov. Po chvíli ukázal skeptickému priateľovi nádherného svrčka-speváka, ktorý sa skrýval a mumral, že ho vyrušujú v jeho koncertovaní.

„Videl si, že to bol svrček?“ pýtal sa Ind.

„Máš pravdu,“ pripustil Milánčan. „Vy Indovia máte lepší sluch ako my, bieli.“

„Teraz sa mýliš ty,“ usmial sa mudrc. „Dávaj pozor...“ Vytiahol z vrecka drobnú mincu a akoby nič, pustil ju na chodník.

Na ten cveng sa hneď obrátilo päť-šesť ľudí.

„Všimol si si?“ podotkol Ind. „Táto drobná minca zazvonila slabšie ako trilkovanie svrčka. A vidíš, koľko bielych to predsa počulo.“

Tieto malé príbehy, sú ako pieseň svrčka. Chcú ťa len požiadať, aby si chvíľu pozornosti venoval hlasom, ktoré sme zabudli počúvať. Hlasom a piesňam, ktoré máme vnútri a ktoré nám hovoria o azúrovom nebi a čistom vzduchu, o snoch a o búšení srdca, o túžbe objať niekoho a spolu s ním plakať, o znepokojujúcom Boh, ktorý nás prišiel požiadať, aby sme sa mu dali spasiť...

Indiánsky príbeh

2011-07-05T11:42:00.002+02:00

O dvoch vlkoch

Jeden večer vzal starý Indián svojho vnuka a rozprával mu o bitke, ktorá prebieha vo vnútri každého človeka. Povedal mu: „Chlapče, tá bitka v každom z nás je medzi dvomi vlkmi. Jeden je zlý. Je to zlosť, závisť, žiarlivosť, smútok, sebeckosť, hrubosť, nenávisť, sebaľútosť, falošnosť, namyslenosť a ego. Ten druhý je dobrý. Je to radosť, pokoj, láska, nádej, vyrovnanosť, skromnosť, láskavosť, empatia, štedrosť, vernosť, súcit a dôvera.“

Vnuk o tom všetkom premýšľal a po minúte sa opýtal: „A ktorý vlk zvíťazí?“

Starý Indián odpovedal: „Ten, ktorého kŕmiš.“

Zázrak v Jeruzaleme

2011-04-30T12:35:00.017+02:00

Svätý oheň

Každý rok na Veľkú noc sa v Jeruzaleme, v Chráme Božieho Hrobu, zjavuje záhadný oheň, ako svedectvo víťazstva Spasiteľa nad hriechom a smrťou. Prichádza "odnikadiaľ". Vedci doteraz nie sú schopní objasniť podstatu zábleskov a svetiel, ktoré je možné pozorovať počas obradu Zostúpenia. Táto udalosť sa deje na Bielu sobotu pri zhasnutých sviečkach a lampách v chráme.

Chrám Božieho Hrobu v Jeruzaleme sa nachádza na Golgote. Bol postavený cisárom Konštantínom v 4. storočí. Predtým tu stál Afroditin chrám, ktorý tu nechal postaviť cisár Hadrián roku 135 a pri jeho stavbe bol celý priestor okolo Golgoty zasypaný. Keď Konštantín nechá Afroditin chrám zboriť, aj so základmi a odprace všetku navážku, objaví jaskyňu, v ktorej mal byť pochovaný Ježiš Kristus - priestor s kamennou lavicou, len jedným prázdnym hrobom, a to po pravej strane, ako presne udáva Písmo.

Chrám bol niekoľkokrát zničený a obnovený. Je symbolom rozštiepeného kresťanstva a často tu dochádza k nábožensky motivovaným útokom. I vybavenie interiéru dnes odráža po stáročia prebiehajúci boj jednotlivých cirkví. Šesť cirkví tu má navzájom rozdelený priestor s presnosťou na centimetre. Ku všetkému je kľúč ku chrámu v rukách moslimov.

Pre jednotlivé kresťanské cirkvy je pochopiteľne najväčším sviatkom Veľká Noc, ktorú avšak obvykle slávia v rôznych termínoch, snáď aby sa príliš nepreli. Faktom ale je, že súčasťou pravoslávneho obradu sú i príslušníci ostatných cirkví a že Svätý oheň putuje i do moslimských mešít. V sobotu popoludní, deň pred pravoslávnou Paschou, teda sviatkom Vzkriesenia, sa tu koná veľkolepý obrad, pri ktorom sa dejú veci, nad ktorými ostáva rozum stáť. Pravoslávny patriarcha sa zavrie do Kuvuklie - kaplnky s Božím Hrobom, ktorá stojí uprostred chrámu - a výjde von s ohňom, ktorý vraj vnútri vznikne bez škrtnutia jedinej zápalky. Počas samotného obradu Zostúpenia Svätého ohňa sa deje celá rada divov, paranormálnych javov, či chcete, zázrakov, ktoré vedci doposiaľ neobjasnili.

V priestore chrámu Božieho Hrobu sa pri obrade objavujú podivné záblesky a svetlá, ikony začnú myrotočiť - t.j. záhadne voňať, niekedy sa samy zapaľujú olejové lampy a oheň po nejaký čas vôbec nepáli a nespaľuje.

V roku 2003 je po prvý krát obrad živo prenášaný taktiež televíznymi kamerami ruskej televízie NTV, ktorá získala zvláštne povolenie jeruzalemských úradov. Kamery však dostávajú zabrať, niektoré sa vypínajú, u niektorých dochádza k poruchám farebnosti obrazu a zachytávajú akési podivné svetelné javy.

Po prvý krát je vraj svedkom Zostúpenia Svätého ohňa apoštol Peter niekedy okolo roku 34. Moslimský historik Al-Biruni zmieňuje, že raz bol patriarchovi podstrčený namiesto knôtu medený drôt, aby sa zázrak nemohol stať a svieca nevzplanula, ale tá napriek tomu vzplanula. Rovnako raz mali horieť lampy naplnené vodou namiesto oleja a rada historických príbehov hovorí o tom, ako sa niektorí neveriaci, mocnári a moslimovia chceli presvedčiť o podvodnom zázraku, ale Oheň sa i bez prítomnosti kňaza objavil. Celej sérii fantastických svedectiev a faktov z histórie dominuje príbeh, ktorý sa stal roku 1579 za sultána Murata IV. Arménski kňazi na čele so svojím patriarchom podplatia sultánovu ochranku Božieho Hrobu a zamknú sa v chráme, aby zlomili monopol pravoslávnych. Pravoslávny patriarcha Sofrony IV. tak ostáva stáť so svojím zástupom pred vchodom. V zúfalstve pokľakne pred ľavým stĺporadím a začne sa modliť. V tom sa jeden z týchto stĺpov zvislo rozštiepi a oheň sa zablýska po boku patriarchu. Rozštiepený stĺp tu stojí dodnes.

Zázrak Zostúpenia Svätého ohňa je v centre pozornosti všetkých cirkví a obyvateľov Jeruzalema. Séria historických udalostí ustanovila neodškriepiteľné právo na vykonanie obradu pravoslávnej cirkvy. Podľa tradície v ten deň či rok, keď nezostúpi Svätý oheň, bude posledný, a samotný chrám bude zničený. V rôznych rokoch trvalo očakávanie Svätého ohňa od 5 minút do niekoľko hodín. Roku 1102 Oheň zostúpil dokonca s jednodenným meškaním, keď najposvätnejšie miesta zabrali Frankovia a vysťahovali Grékov z kláštorov. Keď boli kňazi pripustení späť, Oheň zostúpil.

A ako onen zázrak vlastne prebieha? V sobotu ráno nastúpia do chrámu zástupcovia všetkých zainteresovaných inštitúcii vrátane konkurenčných cirkví a o desiatej hodine začína dôkladné prehľadávanie. To má zaistiť, aby v Kuvuklii teda kaplnke s jaskyňou Božieho Hrobu nebolo skutočne nič, čo by mohlo fyzicky vyvolať Oheň. Kontrola nie je nejaká symbolická, pretože cirkvy sú motivované možnosťou získať v prípade neúspechu pravoslávnych práva na obrad. Prehliadka končí v jedenásť hodín. Dvere sú následne zapečatené včelím voskom a jednotlivé autority doňho vtisknú svoje pečate.
Obrad začína presne napoludnie. Najprv prichádza procesia. Vnútorným vchodom chrámu apoštola Jakuba prichádza patriarcha na presbytérium a usadá na patriarchov trón. Predstavitelia Arménov, Arabov, Koptov a ostatných cirkví následne pristúpia k trónu a pobozkajú obradne jeho ruku. Pokiaľ by to neurobili, nemohli by dostať z patriarchovej ruky Oheň.
Svätá procesia potom trikrát obíde kaplnku Božieho Hrobu, než sa patriarcha zastaví pred jej hlavným vchodom. Kuviklia je rozpečatená a patriarcha si vyzlečie svoj posvätný odev, tak zostane len v bielom rúchu. Následne starosta Jeruzalema so šéfom polície, pred všetkými, patriarchu prehľadajú, aby overili, že so sebou nič nemá, čo by mohlo vydávať svetlo alebo rozpáliť Oheň. Jeruzalemský patriarcha dostane uhasené sviece a vstupuje s arménskym zástupcom dovnútra.
Všetky sviečky sú tu zhasnuté. Nič nehorí ani v jaskyni, ani inde v kaplnke. Všade je tma. Vnútri Božieho Hrobu patriarcha pokľakne na kolená a prevádza arcidiecéznu modlitbu. Prečíta zvláštne požehnanie a vyzýva Ježiša Krista, aby zoslal svoj posvätný Oheň a požehnal týmto darom ľudu. V absolútnom tichu počas patriarchovej modlitby sa vraj ozýva akési syčanie a takmer v rovnakej chvíli sa všade objavujú modro-biele záblesky Svätého ohňa, akoby milióny fotoaparátov blýskali a sviece sa samy zapaľujú.

Takto sa zapaľujú i sviece večného svetla, ktoré priniesol patriarcha. Súčasne s tým dav začína jasať a slzy šťastia a viery stekajú po tvárach ľudí. Na pár chvíľ nemá Svätý oheň normálne vlastnosti ohňa. Všetci sa Ohňom obmývajú, strkajú do neho ruky a krúžia sviečkami okolo tváre. Nechytia sa ani vlasy, ani chlpy. Hovorí sa, že ide o prvých 5-10 minút, keď patriarcha vystúpi z Kuvuklie a osobne ho rozdáva veriacim.

Pretože kamery, ani nikto iný, okrem patriarchu nemá právo vstúpiť do hrobky v čase zázraku, môžeme o tom, čo sa deje v Božom Hrobe, iba špekulovať. Pravoslavný patriarcha Diodor I. však vychádza vústretý so svojím autentickým popisom: "Vstúpim do hrobky a kľaknem v bohabojnosti pred miesto, kde Kristus po svojej smrti uľahol a kde znova vstal z mŕtvych... Nájdem si cestu temnotou k vnútornej komore, v ktorej padnem na kolená. Tu poviem určité modlitby, ktoré nám boli predané počas stáročii a keď ich poviem, čakám. Niekedy môžem čakať pár minút, ale normálne sa zázrak stáva okamžite potom, čo odriekam modlitby. Z jadra práve toho kameňa, na ktorom Ježiš ležal, začne žiariť nedefinovateľné svetlo. Obvykle má modrú farbu, ale farba sa môže zmeniť a získať mnoho rôznych odtieňov. Nedá sa to popísať slovami. Svetlo stúpa z kameňa ako hmla z jazera – vyzerá to skoro, ako by ten kameň bol pokrytý vlhkým mrakom, ale je to svetlo. To svetlo sa každým rokom správa inak. Niekedy pokrýva iba ten kameň, inokedy ožiari celý hrob, takže ľudia, ktorí stoja vonku a pozrú sa dovnútra, ho uvidia plný svetla."

Prečo sa o tomto zázraku na Západe takmer nevie? V protestantských oblastiach je to do určitej miery pochopiteľné - chýba tu akákoľvek tradícia zázrakov, ľudia nevedia, ako ich chápať a v novinách sa o nich dočítate zriedka. V katolíckej tradícií je však o zázraky veľký záujem. Prečo sa teda o ňom nevie? Odpoveď môže byť jediná. Katolícka cirkev nemá o jeho známosť záujem, pretože na obrade nemá žiadneho zástupcu - účastnia sa ho len pravoslávne cirkvy. A zázrak sa ku všetkému deje na pravoslávnu Veľkú noc.

Zázrak sa neobmedzuje len na cirkevného patriarchu a miesto hrobu v kaplnke, kam nikto nevidí. Tisíce pútnikov tvrdia, že sa im v chráme taktiež zapálila sviečka sama od seba, ešte skôr, než patriarcha vyšiel von. A sviece sa samé zapaľujú i predstaviteľom iných cirkví.

Za posledné roky, čo je obrad živo prenášaný taktiež televíziou, sa však podarilo nafilmovať a nafotiť celú radu svetelných úkazov, od akýchsi ohnivých obláčikov vysiacich vo vzduchu, cez modravé krivolaké záblesky pripomínajúce záblesky fotoaparátu až po celistvú modrú žiaru a záblesky.

Zázrak na hore Tábor
Takisto vedci nedokážu vysvetliť tajomstvo oblaku, ktorý každý rok zostúpi na vrch Tábor, na ktorom sa podľa Biblie premenil Kristus. Sergej Mirov, zorganizoval pracovnú skupinu pri Teologickej komisii Synody. Výskum bol vedený ruskými a izraelskými meteorológmi. Tieto informácie priniesol denník Komsomolskaya Pravda. Vedci prišli k záveru, že suchý vzduch a vysoká teplota aké sú na hore Tábor nemôžu generovať takúto hmlu. Mirov zdôraznil, že „zostupovanie požehnaného oblaku“ nastáva výlučne na pozemku ortodoxného kláštora a to v období ortodoxného termínu sviatku Premenenia Pána. Počas tohoto sviatku sa ponad veriacich prudko vyrúti nápadný oblak guľovitého tvaru a potom sa zjaví nad krížom, ktorý sa nachádza v kostole Premenenia. Tam naberie na objeme, opäť zostúpi na veriacich, zahalí ich a vypustí životodarnú vlhkosť priamo nad nimi.

Pavel Florensky, ruský akademik prírodných vied a vedúci pracovnej skupiny skúmajúcej nadprirodzené úkazy povedal, že jeho tím skúmal aj zjavovanie sa Svatého Ohňa v chráme Svatého Hrobu v Jeruzaleme na Veľkú noc a to najmodernejneším prístrojovým vybavením.
“Záver je jednoduchý: zjavenie sa ohňa je sprevádzané silným piezoelektrickým fenoménom v kostole a na priľahlých miestach podobne ako pri búrkach , ale žiadna búrka tu nenastáva. To znamená, že táto udalosť môže byť považovaná za zázračnú“, dodáva Florentsky.

Príbeh vernosti

2010-12-21T10:51:00.011+01:00

Hachikō

Jeden profesor z Tokijskej univerzity mal psa plemena Akita Inu, ktorý sa volal Hačikó. Mal ho už od malého šteniatka. Boli na seba tak nesmierne zvyknutí, že kedykoľvek pes musel zostať bez pána, trpel. Ale profesor denne dochádzal na univerzitu, a tak ho nechával o samote. Hačikó tak netrpezlivo očakával návrat svojho priateľa, každý deň neskoro popoludní dobehol na stanicu v Šibuja, čo bolo kilometer a pol od profesorovho domu a čakal, až príde vlak, ktorý mu privezie pána. Profesorov vlak prichádzal o šiestej a pes tam vždy čakal. Potom poctivo splnil svoju povinnosť a doprevádzal pána domov. Bežal pred ním a tváril sa veľmi hrdo, zatiaľ čo dôstojný pán profesor zamyslene kráčal o niekoľko krokov za ním.

Jedného mrazivého dňa v roku 1925 prišiel Hačikó na stanicu ako mal vo zvyku. Vlak prišiel, ale profesor z neho nevystúpil. Ako by Hačikó mohol vedieť, že profesor v práci zomrel a už nikdy nepríde? Na druhý deň profesorovi priatelia zistili, že pes ešte stále čaká na stanici. Uvedomili si, čo sa stalo a vzali Hačika so sebou domov. Na druhý deň ale pes utiekol z nového domova, na šiestu dobehol na stanicu a čakal na vlak. A keď ani tentokrát jeho milovaný priateľ neprišiel, vrátil sa do svojho nového domova. Na stanicu ale pribehol na ďalší deň a potom opäť - a pokračoval v tom i ďalší týždeň a mesiac... dochádzal tam desať rokov, po celý zvyšok svojho života. Čakal na profesora, ktorý už nikdy nemal prísť.

Z ďaleka prichádzali ľudia, aby ten div videli, ale on si ich nevšímal. Nemohol si ničoho všímať: čakal. S príbehom Hačikó a jeho nesmiernej vernosti sa postupne zoznámilo toľko ľudí, že keď pes v dvanástich rokoch zomrel, bol toho dňa v Japonsku vyhlásený celoštátny smútok. Na počesť Hačika a jeho neuveriteľnej vernosti mu bola, na mieste kde čakával, zhotovená bronzová socha.

Andrea Bocelli

2010-12-19T13:04:00.003+01:00

O hľadaní Božej vôle

Andrea Bocelli, muž so zatvorenými očami, jeden z najslávnejších talianskych spevákov, začal raz svoj koncert nezvyčajne príbehom: „Mladú tehotnú ženu hospitalizovali v nemocnici s podozrením na akútny zápal slepého čreva. Lekári jej na brucho prikladali ľad. Neskôr jej povedali, že by bolo rozumné dať dieťa preč, inak sa vraj narodí postihnuté. Odvážna matka to však odmietla. Dieťa sa narodilo a dodnes žije.“ V koncertnej sále nastalo ticho, prerušované len jemným prelúdiom, ktoré slepý spevák hral na klavíri. „Viete, tá pani bola moja matka,“ povedal po krátkej pauze Bocelli so skromným úsmevom na perách. „A to dieťa, to som ja...“
Môžeme len hádať, čo Bocelliho matke dalo nádej a silu vytrvať, odvahu vzoprieť sa proti všetkým, ktorí nad ňou krútili hlavou. Myslím, že to bolo čosi podobné ako to, čo svätému Jozefovi umožnilo uveriť snu, ktorý mal o Márii a jej Dieťati. Uznanie skutočnosti, že nad človekom a jeho starosťami je niečo vyššie. Čosi viac, večný plán, s ktorým treba v živote počítať, aj keď nemusí spĺňať ľudské predstavy. Keby Edi Bocelliovej tieto veci boli ľahostajné, svet by prišiel o neopakovateľný, úžasný tenor. Keby sa svätý Jozef nebol mnoho ráz zamýšľal nad hľadaním a plnením Božej vôle, možno by bol nad svojím snom mávol rukou a Máriu potichu prepustil, nech si ide kadeľahšie. No on ju prijal k sebe, a ďalej ten príbeh poznáme.
V minulosti i dnes, našťastie boli a sú ľudia snažiaci sa hľadať a uskutočňovať Božiu vôľu. Úprimne, jednoducho, potichu. Aj keď to občas bolí, ba rúca všetky vlastné predstavy o živote. Patríme medzi takýchto ľudí aj my? Premýšľame nad tým, čo od nás chce Boh? Denne sa modlíme „buď vôľa tvoja“. No nie je náš život len behom za vlastnými túžbami? Dajže, Bože, zhora, žeby vôľa moja, tvojou vôľou bola... Takto, možno podvedome, niekedy vyzerá naša modlitba: vieme vytvoriť priestor len pre to, po čom sami túžime.
V nasledujúcom týždni by sme si mohli nájsť chvíľku a popremýšľať o tom, aký je Boží plán pre náš život. Nie náš plán. Ten Boží. Nezavrhnime túto myšlienku prirýchlo. Výhovorkou, že to predsa nikto nevie. Otvorme sa jej a pomodlime sa k Duchu Svätému. Vytvorme v sebe väčší priestor pre Boha. Priestor pre Krista, ktorý sa má onedlho narodiť. Keď mu to dovolíme aj v našom srdci, keď mu dáme tieto Vianoce prvé miesto, získame omnoho viac, než po čom sme kedy túžili. Ak máte strach odovzdať sa naplno do Božej vôle, vypočujte si aspoň raz Bocelliho Vivere...

Výzva

2010-12-17T20:11:00.003+01:00

Varovanie Pátra Pia

Vo Veľkom týždni v roku 1965 sv. Páter Pio viackrát vykríkol a zvolal:
„Pomôžte mi modliť sa, ja už nevládzem! Neviete, aké strašné časy sú. Nespite teraz a odložte všetky súkromné záležitosti stranou. Uznajte konečne vážnosť situácie! Ľudstvo sa nachádza v zomieraní. Nemôžem pre vás už nič viac urobiť, pretože tu rozhoduje priamy trest Boží. Šťastní sú všetci, ktorí zomreli.“ Ešte nikdy vraj tak netrpel, ako vtedy.
„Milý Bože, daj mi umrieť!“ - zvolal - „Nespite teraz a odložte všetky súkromné záležitosti stranou.“
„Panna Mária je sklamaná, lebo sa nikto nepostaral o jej posolstvo z roku 1917 vo Fatime. Dobrí idú svojou cestou a nerobia si starosti, zlí ďalej kráčajú po širokých cestách k záhube. Vôbec sa nestarajú o tresty, ktoré im hrozia. Koľko duší sa rúti do pekla, mnohé národy zmiznú zo sveta! Musíte ostatným ľuďom povedať aby nečakali, kým pápež, biskupi a kňazi vydajú výzvu k pokániu a modlitbe. Je načase aby každý z vlastnej iniciatívy a podľa pokynov Matky Božej konal sväté podujatia a svoj život pretvoril."

Kolský supervrt

2010-12-05T08:51:00.011+01:00

Počuli zvuky z pekla?

V 60-tych rokoch minulého storočia, započali vedci v Sovietskom zväze ambiciózny projekt, ktorého cieľom bolo preniknúť do hlbín Zeme. Známy je pod názvom Kolský superhlbinný vrt, podľa Kolského polostrova, kde sa nachádza. Medzi laickou verejnosťou sa o ňom hovorí aj ako o „Ceste do pekla“. Prečo?
Vedci mali v pláne preniknúť až do tajomnej oblasti, kde sa prelínajú zemská kôra s plášťom – tzv. Mohorovičičova diskontinuita. Tá je tak hlboko (20 – 90 km pod kontinentami, 10 – 20 km pod oceánmi), že Ruskí vedci museli vynájsť nové spôsoby vŕtania. Ich práca poskytla nepreberné množstvo informácií o tom, čo sa nachádza hlboko pod povrchom a pre vedcov sú užitočné dodnes. Avšak i napriek ich statočnému úsiliu, ktoré trvalo niekoľko desaťročí, sa im nepodarilo svoj cieľ dosiahnuť a mnohé tajomstvá Zeme ostali neobjavené.

Dodnes je Kolský vrt s hĺbkou 12 262 m najhlbšou „dierou“ vytvorenou človekom. Jej hĺbenie bolo definitívne zastavené v roku 1994, asi 2,7 km od svojho cieľa. Práve táto skutočnosť vyvoláva otázniky. Prečo projekt ukončili tak náhle a tesne pred cieľom? Objavili niečo, čo ich vystrašilo? To sú najčastejšie otázky mnohých senzáciechtivých ľudí. Vysvetlenie oficiálnych predstaviteľov bolo prosté – nedostatok finančných prostriedkov....

Bolo to ale naozaj tak prosté? V 80-tych rokoch geológovia počas svojho bádania údajne zaznamenali hlasy ako z pekla. Vedúci projektu Azzakov povedal: „Ako komunista neverím v raj a Bibliu, ako vedec však teraz verím v peklo. Netreba dodávať, že sme boli naozaj šokovaní týmto objavom. Spustili sme do diery mikrofón pre nahrávanie zvuku pohybu litosférických dosiek. Ale miesto pohybu dosiek sme počuli bolestný ľudský krik. Spočiatku sme sa domnievali, že zvuk bol vyvolaný našim vlastným vrtným zariadením. Ale potom, keď sme znova nastavili vrtné zariadenie, tak sa naše najhoršie podozrenie potvrdilo. Nebol to krik a rev jedného človeka, ale stonanie miliónov ľudí...“ Vtedajšia tlač vo Fínsku a Švédsku dokonca napísala: „Rusi vypustili démona z pekla“. Aj keď dôveryhodnosť zdroja možno spochybniť, fakt je, že informáciu o "pekelných hlasoch" nepriniesol nejaký lacný plátok, ale seriózny fínsky časopis Ammenusastia.

Vrtné práce boli zastavené - vysvetlili to nedostatkom finančných prostriedkov. Pozastavené napriek skutočnosti, že mnoho medzinárodných fondov bolo ochotných investovať do unikátneho projektu. Jedným z hlavných dôvodov pre zakonzervovanie superhlbokého vrtu je strach. Pri pohľade do hrozivého je lepšie prestať. Tu je časť nahrávky z vrtu, ktorú odvysielalo vtedy BBC:

http://dial-the-truth.com/sounds/ (je to posledných 40 sekúnd)

V sovietských dobách, na kolskom superhĺbinom vrte pracovalo 16 vedeckých laboratórií, na ktoré osobne dohliadal minister geológie Sovietského zväzu. Projekt je teraz zmrazený - od roku 1995 je vrt v režime zakonzervovania. Vŕtanie začalo pred 26 rokmi (správa z r.1996) a zložitosťou je zrovnateľné s letom do vesmíru. Žiadna zem na svete, okrem ZSSR, nebola schopná preniknúť tak hlboko. Kolský superhlbinný vrt bol zahájený v roku 1970 na počesť 100. výročia narodenia Lenina. Hĺbky 12 km dosiahli v roku 1983. Ale nasledujúcich 262 m prerážali viacej ako 10 rokov. Vrt zo dna bol vyberaný špeciálnym žeriavom v priebehu 70 hodín! Zem v hlbinách je ako rozvetvený koreň rastliny: strácate narážačky a vrtáky, vedci začali viesť vrt do strany. Bojovalo sa do posledného metra. Boli pripravení ísť do hĺbky a ďalej. Ale tie výkriky zneli ako varovanie: vnútri je peklo! Naposledy ich počuli v roku 1994. Iba tesne pred uzavretím vrtu.

Viete, prečo Jacques Costeau, slávny potápač a bádateľ morského dna ukončil hĺbkové potápanie krátko predtým, než zomrel? Hovorí sa, že ho ukončil, pretože počul v jednej z podmorských jaskýň, ktorú skúmal, zvuky kričiacich ľudí. Inokedy jeden z jeho mužov, ktorý bol v potápačskom zvone v najhlbšej priekope Bermudského trojuholníka, mal taktiež podobnú skúsenosť. Signalizoval, aby ho okamžite vytiahli. Potom, čo bol oživený zo šoku, podelil sa o svoje desivé skúsenosti, že počul rev ľudí v bolestiach.

Neviem, či sa jedná o podvrh alebo o pravdu, ale pripomenulo mi to jednu pasáž z diela ctihodnej Márie z Agredy "Mystické Mesto Božie", ktoré je považované za perlu mystiky, cirkevne uznané a podporované mnohými pápežmi. V pasáži o stvorení sveta píše: „Boh stvoril zem spoločne s nebesiami, aby v strede zeme vytvoril peklo; lebo ihneď v okamihu stvorenia zemegule boli v jej vnútri ponechané veľké priestory a široké priepasti, vhodné pre peklo, očistec a predpeklie. A v pekle bol súčasne stvorený hmotný oheň a iné potreby, ktoré teraz slúžia k trestaniu zatratencov.“
A na inom mieste: „Avšak trest, ktorý si zaslúžili, strhol ich dole na zem, do ich nešťastia, priamo do stredu zeme, kde je peklo, v ktorom po celú večnosť budú zbavení svetla a radosti.“

A takisto fatimské zjavenie. Lucia to popisuje takto: „Panna Mária roztiahla ruky a z jej prstov vytryskla žiara, ktorá akoby prerazila hlbiny zeme. Zdalo sa, že odraz žiary prenikol do zeme a videli sme sťa more ohňa, diablov a duše, akoby boli priesvitným uhlím čiernej alebo bronzovej farby, ale s ľudským výzorom. Duše sa v tomto požiari vznášali, dvíhané do výšky s plameňmi, ktoré ale potom znovu padali na všetky strany, podobné iskrám vo veľkých požiaroch. Boli bez váhy a rovnováhy. Krik, stonanie od bolesti, zúfalstvo spôsobovali hrôzu a trasenie. Pod vplyvom tohoto videnia som zúfalo vykríkla. Počuli to všetci okolostojaci. Diabli sa rozlišovali tým, že mali hrozné a škaredé črty strašných a neznámych zvierat. Ale boli priesvitní, ako to rozžeravené uhlie. Boli sme takí prestrašení, že sme dvihli oči k Panne Márii a prosili o pomoc. Vtedy nám Panna Mária povedala: Videli ste peklo, kam idú duše úbohých hriešnikov. Na ich záchranu chce Boh ustanoviť vo svete úctu k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Ak ľudia urobia, čo vám poviem, mnohé duše sa zachránia a nastane pokoj. Ale ak ľudia neprestanú Boha urážať, ešte za pontifikátu pápeža Pia XI. príde hrozná vojna, bude prenasledovanie cirkvi, svätého Otca, mnohí spravodliví budú trpieť. Potom prídem a požiadam o zasvätenie Ruska a o zadosťučinenie a zmierne pobožnosti v prvé soboty v mesiaci.“

A nakoniec jeden zaujímavý rozhovor:
http://cs.gloria.tv/?media=30357

Michel Quoist

2010-11-08T10:42:00.008+01:00

Predo dvermi

Chlapec sa zapotácal, zavadil o dvere.
Tie sa mu pred nosom zavreli.
Tak bol potrestaný.
Naraz si uvedomil situáciu,
no zmieriť s ňou sa nechcel.
Zúrivo sa vrhol na bezcitné dvere.
Bil, tĺkol do nich, triasol sa zlosťou a plakal.
Na drevenej tvári dvier sa však nehlo ani vlákno.
Tu si všimol kľúčovú dierku,
šibalské oko na smutných dverách.
Prikrčil sa a nazrel: boli zamknuté.
Zúfal, sadol si a plakal.

Pozeral som naňho s úsmevom.
Aj ja takto mrhám sily pred zavretými dverami.
Zdôvodňujem, dokazujem, presviedčam.
Reč mi kypí, bijem celou silou,
aby som zobudil predstavivosť a citlivosť ľudí.
No oni ma zdvorilo vyviedli za dvere.
A ja predsa mrhám sily,
bo pyšný som a hrdý.

Nauč ma, Pane, trpezlivej ohľaduplnosti,
nauč ma, Pane, v tichosti sa modliť a milovať,
nauč ma, Pane, na prahu čakať,
kým ten druhý mi sám dvere otvorí.

Jamesov príbeh

2010-11-01T16:22:00.033+01:00

Osobné svedectvo pátra Jamesa Manjackala

Od detstva som doma počul každý večer moju mamičku, ako sa modlila k Duchu Svätému pri spoločných rodinných večerných modlitbách, ktoré trvali zhruba hodinu a pol. Neskôr v seminári na začiatku prednášok a dôležitých udalostí sme sa vždy modlili alebo spievali pieseň k Duchu Svätému. To je všetko, čo som v minulosti vedel o Duchu Svätom. Počas môjho teologického štúdia sme nemali prednášky ani žiadne iné vzdelavanie o Duchu Svätom. Samozrejme, že som vedel z katechizmu, že Duch Svätý je tretia božská osoba a dáva nám milosti do života. Ale nikdy som nemal žiadnu skúsenosť s Duchom Svätým do tej doby, než som zakúsil silnú moc modlitby jedného mladého muža. Keď som bol vysvätený na kňaza 23. apríla 1973, pracoval som asi rok v misií Visakhapatnam a potom som bol menovaný profesorom v seminári Ettumanoor v Kerale. Keď som bol študentom v seminári, mojim najväčším prianím bolo, aby som sa stal profesorom na univerzite alebo v seminári, čo je pohodlné a úctyhodné miesto pre kňazský život. Nikdy som si nedokázal predstaviť, že by som putoval z miesta na miesto ako nejaký tulák a riešil rôzné situácie, stretával sa s rôznými ľuďmi, poznával rôzné kultúry a rozličné jedlá. Osobne som vyhľadával materiálne pohodlie a bezpečie šťastného života. V roku 1975 som náhodou čítal v americkom časopise „New Covenant“ (Nová zmluva) články o uzdraveniach a daroch jazykov. Nemohol som uveriť tomu, že v dnešnej dobe sú ľudia uzdravovaní na základe viery a modlitieb. Dar jazykov mi bol k smiechu a považoval som ho za ženské hysterické nariekanie! Bol som pyšný na svoje znalosti z odboru filozofie a psychológie. Potom som sa dozvedel o charizmatických exercíciach v Poone v severnej Indii. Spolu s jedným starým kňazom z mojej kongregácie som navštívil tieto exercície, ktoré viedol otec James D´Souza. Bol to schopný kazateľ a dobrý spevák. Páčili sa mi jeho modlitby a spevy. Nešiel som na modlitbu za uzdravenie, pretože som nebol chorý. Dobre som sa vyspovedal a všetky úkony, ako napr. dvíhanie rúk a tlieskanie som robil presne podľa jeho inštrukcií. Keď hovovil o dare jazykov a iných duchovných daroch, myslel som si, že nie sú pre mňa, ale pre nejakú duchovnú elitu. Dobre som sa pripravil na deň krstu Duchom Svätým a sedel som na stoličke podobne ako ostatní. Nezakúsil som nič zvláštneho pri vkladaní rúk.

Keď sa kňaz nado mnou modlil, povedal mi: „James, jedného dňa budeš charizmatickým kazateľom.“ Keď som to počul, nahlas som sa zasmial a povedal som: „Nikdy, nikdy.“ Nemohol som proste prijať zvláštne spôsoby charizmatikov a medzi ľuďmi som bol vždy nesmelý. Počas mojich štúdií a neskôr i v seminári som nebol schopný predniesť kázanie. Dokonca i po vysvätení to bolo na kazateľnici úplne fiasko. Stále si veľmi dobre pamätám, čo sa stalo, keď som mal prvú kázeň. Po mojom vysvätení som s veľkým zdráhaním súhlasil, že ďalší deň, to je v nedeľu, odslúžim omšu s kázaním. Doma som si pripravil niekoľko poznámok na evanjelium tohoto dňa a založil som to do mojej novej biblie. Nemal som problémy s recitovaním textov omše, pretože som sa díval do knihy a čítal modlitby. Pretože som mal strach z ľudí, mal som pri ostatných častiach omše zatvorené oči. Po prečítaní evanjelia som uprel pohľad na zadné dvere kostola a začal som hľadať papier s poznámkami vo svojej biblii. Začal som byť veľmi nervózny a vystrašený, zabudol som totiž, či som si poznámky založil na pravú alebo ľavú stranu biblie. Bál som sa odtrhnúť oči odo dverí a pozrieť sa do biblie, pretože som si pomyslel, že by som sa musel pozrieť na ľudí alebo by som tiež mohol zo strachu spadnúť z kazateľnice. A tak som sa triasol a potil. Niekoľkokrát som sa pokúsil osloviť veriacich „moji drahí, moji drahí…“ Nebol som schopný vysloviť jedinú vetu. Keď už ubehlo niekoľko minút a farský kňaz videl moju trápnu situáciu, zašepkal z okna: „kázanie už stačí, teraz pokračuj v omši.“
Pokračoval som v omši s hanbou a sebaľútosťou ako prasknutý balón. Bol som si istý, že ľudia sa budú smiať alebo ľutovať tohto bojazlivého mladého kňaza! Po omši, keď som prišiel do sakristie, kňaz to komentoval: „On je misionár sv. Františka Saleského, ktorý bude kázať.“ To je dôvod, prečo som sa smial, keď mi kňaz povedal, že budem kazateľom. Bolo to však proroctvo! Za posledných 32 rokov som nerobil nič iné, len kázal po celom svete!

Posledný deň exercícií takmer všetci účastníci mali svedectvo o uzdravovaní, skúsenosti proroctiev, videní, jazykov atď. Ale ja som nemal žiadne svedectvo. Mnoho z nich malo skúsenosť, že sa stretli s Ježišom a počuli ako k ním hovorí! Bol som smutný. Začal som sa obviňovať, že som bol pyšný a dostatočne som počas exercícií nespolupracoval a nenechal pôsobiť Ducha Svätého. Možno práve teraz som vo svojom srdci začal túžiť a žízniť po Duchu Svätom. Mnoho mojích priateľov sa ma zo zvedavosti vypytovalo, aké dary som dostal počas exercícií, ale ja som nedokázal s istotou nič odpovedať. Týždeň po exercíciach som vážne ochorel poprvýkrát vo svojom živote. Bol som v dvoch nemocniciach viac než štyri mesiace. Bol som stále slabší. Nemohol som nič jesť, pretože som mal silné bolesti brucha. Mal som ukrutné bolesti chrbtice. Po podaní tabliet som zvracal. Nemohol som slúžiť omše keď som stál, tak som ju slúžil na posteli s pomocou iných kňazov. Keď ma ľudia videli, aké mám ukrutné bolesti a ako biedne vyzerám, tak si mysleli, že to neprežijem. Nakoniec moju chorobu diagnostikovali ako tuberkulózu obličiek s obličkovými kameňmi a zápalom. Naordinovali mi 90 injekcí a dva roky som mal brať lieky na liečbu tuberkulózy. Doktor navrhol operáciu obličiek po vybraní 90 injekcí.

Keď moja liečba trvala sedem dní, stalo sa niečo nádherného, čo úplne zmenilo celý môj život. Po popoludňajšom spánku som sa rozprával s dvoma sestrami, ktoré ma prišli navštíviť. Zrazu ku mne prišiel mladý, asi dvadsaťročný muž a opýtal sa: „Otče, môžem sa nad vami modliť za uzdravenie?“ V tej dobe charizmatická obnova nebola známa ani rozšírená v Kerale a dokonca ani kňazi sa nemodlili za uzdravenie. Ale ľudia z turíčneho hnutia sa modlievali za uzdravenie. Ako katolícky kňaz by som nemal dovoliť, aby niekto z turíčneho hnutia na mňa vkladal ruky. Keď som sa ho opýtal kto je, povedal, že iba pred ôsmymi mesiacmi spoznal Pána a bol pokrstený a že bol obdarený mnohými charizmami Ducha Svätého. Nemohol som uveriť tomu, že to bol Duch Svätý, kto mu povedal, keď cestoval autobusom, aby za mnou prišiel a modlil sa nado mnou v nemocnici. Nikdy predtým som ho nevidel! Nečakal na môj súhlas a na konci svojho svedectva položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť. Modlil sa takto: „Otče na nebesiach, pošli teraz svojho syna Ježiša k tomuto kňazovi, ktorý trpí tuberkulózou obličiek, obličkovými kameňmi a zápalom a obnov jeho zdravie tela a duše.“ Napadlo ma, že zrejmä videl môj nemocničný spis, kde sa píše o mojich chorobách. Vôbec som totiž nevedel, že má dar slova a poznania. Velebil Boha a taktiež sa modlil v jazykoch. Cítil som zvláštnu silu, ktorá vychádzala z jeho rúk. Potom som zakúsil silu chvál a hlasitej modlitby. Počas exercícií som nedocenil hlasitej modlitby a chvál. Zrazu som začul modlitbu slepého žobráka Bartimeja. On sa modlil nahlas: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou.“ Napriek tomu, že sa ho učeníci snažili umlčať, on však kričal stále viac. Potom si ho Ježiš zavolal a povedal mu, že jeho prosba je vypočutá (Mk 10, 46-52). To, čo hovoríme, vyjadruje to, čo skutočne cítime vo svojom srdci. Hlasité a úprimné slová vyjadrujú úprimnú túžbu a vieru duše. „Hlasne volám k Pánovi, k Bohu volám a on ma počuje.“ (Ž 77, l). Apoštoli v dobe prenasledovania volali k Bohu a modlili sa. Ich modlitba mala takú silu, že dokonca otriasla domom, v ktorom sa zhromaždili. (Sk 4, 24-31). Všetká moja nedôvera voči hlasitej modlitbe bola úplne vyliečená. A ja som sa s ním začal tiež hlasito modliť.

Potom sa chlapec začal modliť tak, že poukazoval na môj vnútorný život, akým som žil doposiaľ. Modlil sa: „Ó Bože, tento kňaz je dobrým kňazom, ale nie je schopný kázať, pretože je veľmi plachý a bojazlivý a trpí komplexom menejcennosti, ktorý už má od svojho detstva. Stratil otca, keď mu bolo sedem rokov. Cítil sa odmietnutý a ponižovaný ostatnými deťmi, s ktorými vyrastal. Jeho mamička mala veľa starostí s výchovou detí. Jeho súrodenci sa mu vysmievali a hovorili mu „tučko“, pretože bol veľmi silný. Spolužiaci mu zase nadávali „čierna huba“ kvôli jeho farbe pleti. Tento chlapec bol v detstve veľmi zraňovaný. Cítí vo svojom srdci veľa zloby voči ostatným ľuďom. Pane, Duchu Svätý, odstraň jeho vnútorné zranenie a zlobu a pretvor jeho vnútro. Osloboď ho z jeho zviazaností a síl temnôt. Ó, Duchu Svätý, naplň jeho srdce svojou láskou…“
Jeho modlitba ma naplnila úžasom. On úplne odhalil moje vnútro silou Božieho slova (Hebr 4, 12). Všetko, čo mi povedal, bola pravda. Teraz už mi bolo jasné, že to, čo mi povedal skrze modlitbu, nebolo napísané v žiadnej nemocničnej správe! On čítal správu od Ducha Svätého! So slzami v očiach som si vzpomenul na Ježišové slová: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým.“ (Lk 10, 21). Opäť som sa rozplakal nad mojou pýchou, predovšetkým nad mojou pýchou vzdelanca. Bol som totiž tak hlúpy a myslel si, že mám svetové znalosti a porovnával ich s nesmiernou múdrosťou a láskou Božou. Uvedomil som si, že tento mladý muž, čerstvý konvertita, sa skutočne znovu narodil skrze Ducha Svätého, zatiaľ čo ja, tradičný katolík, vysvätený na kňaza, som stále rovnaký. Začal som chápať slová: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny.“ (l Kor 2, 9-10). Cítil som, že ma obmýva živá voda, ktorá ma oslobodzuje. Cítil som nad sebou zvláštnu silu. Pocítil som zvláštne teplo v bruchu, obličkách a chrbtici. Mal som dojem, že ma Pán uzdravuje. Prosil som o uzdravenie a velebil Ježiša.

Zároveň som pocítil strach, aby tento mladý muž, ktorý do mňa tak dobre videl, nevyzradil moje skryté hriechy tým dvom sestrám. A on pokračoval v modlitbe: „Ježišu, ty si to bol, kto ho povolal ku kňazstvu, ale on slúži omše sväté s nečistým srdcom a nečistými rukami.“ To boli slová proroka Malachiáša, ktorými ma začal usvedčovať z mojich kňazských hriechov. „Kňazi, vy opovrhujete mojim menom, pretože prinášate na môj oltár nečisté obete.“ (Mal 1, 6-7). Ďalej pokračoval v modlitbe: „tento kňaz sa prehrešil voči mnoho ľuďom, daj mu milosť, aby im odpustil a obmy ho svojou svätou krvou a daj mu srdce belšie než sneh“ (Iz 1, 18). Od tej chvíle ma samotný Duch Svätý začal usvedčovať z mojich hriechov. (Jn 16, 8). Vôbec som si nevšimol, že chlapec opustil izbu so sestrami, aby sa modlil zase za niekoho iného. Videl som pred sebou list papiera, na ktorom boli jasne napísané všetky moje hriechy, tie hriechy, ktoré som v spovedi vyznal, ale i tie, ktoré som zatajil, pretože som mal strach a hanbil som sa ich vyznať. Jasne som videl ľudí, ktorým som neodpustil a s ktorými som sa nezmieril vo svojom srdci. Videl som svoje srdce, ktoré bolo pokryté a pošpinené množstvom zlozvykov a neúprimnosťou. Slovo Božie, ktoré hovorí, že ten, kto prijíma Telo Pána do nečistého srdca, bude zavrhnutý (1 Kor 11, 27), vo mne spôsobilo hlbokú krízu svedomia. Mal som veľmi zlý, zakorenený zlozvyk už od svojej mladosti. Dokonca i moje ruky boli poškvrnené zápachom z fajčenia. V slzách som povedal: „Pane, nie som schopný sa zbaviť týchto zlozvykov. Som v tom bezmocný. Ja nie som schopný byť svätým kňazom.“ V slzách som začal volať k Pánovi, snáď poprvýkrát vo svojom živote som sa modlil a plakal. Bol som úplne zmätený či mám opustiť kňažstvo alebo nie. Duch Svätý vo mne mi hovoril, že pokiaľ budem v kňazstve pokračovať, mal by som byť svätým kňazom, úplne iným človekom. Uvedomil som si, že omše, ktoré som slúžil, neboli prijaté mojim nebeským Otcom a ani žiadna moja modlitba nebola Bohom vypočutá. Keď som prichádzal k oltáru, mal som odpustiť a zmieriť sa (Mt 5, 23). Mal som odpustiť ostatným, aby moje modlitby boli účinné (Mk 11, 25). Pomyslel som si, že som úplna troska! Pocítil som absolútnu temnotu, obavy a zmätok. Cítil som, že som sa svojim kňazstvom spreneveril Bohu a ľuďom. Vo svojej bezmocnosti som sa modlil k Bohu: „Zachráň mňa hriešneho, Bože.“

Boh ma však v mojom zúfalstve neopustil. Po prvý krát vo svojom živote som uvidel vzkrieseného Pána, ako prichádza ku mne v nádhernom svetle. Jeho tvár žiarila. Jeho biele šaty sa trblietali. Vôkol neho bolo veľa anjelov. Počul som melodickú hudbu anjelov. Ježiš položil ruky na moje ramená a ja som si pripadal pred ním veľmi malý. Povedal mi úplne jasne: „James, ty si mojim kňazom na veky. Už keď som bol počatý v materskom lone (Máriinom lone) bol si tam ako kňaz, ktorý so mnou zdieľa moje večné kňazstvo. Odpúšťam ti všetky hriechy a utvorím z teba nového človeka.“ Bolo to pre mňa ohromujúce zistenie, že som bol súčasťou Jeho tela, keď ešte bol v materskom lone. Panna Mária sa stala mojou matkou ešte predtým, ako Ježiš opustil svet na kríži a povedal: „Hľa, tvoja matka…“ Skutočne som pocítil blízkosť Panny Márie, pocítil som jej útechu a uzdravenie, i keď som ju nevidel. Nemám slov, aby som popísal toto vytŕženie, ktoré trvalo viac než tri a pol hodiny. Pán mi povedal, nech si vykonám dobrú životnú spoveď. Tiež mi nariadil, aby som sa uzmieril so všetkými, s ktorými som mal zlé vzťahy. Za tú dlhú dobu, keď som bol v seminári alebo v noviciáte, som sa nikdy pri modlitbe nestretol s Ježišom ani som nikdy nepočul jeho sladký hlas, napriek tomu, že ma môj novicmajster a duchovný vodcovia viedli k rozjímaniu a modlitbe. Teraz som spoznal, že modlitba a rozjímanie sa nedá dosiahnuť vlastnými silami, ale môžem ich dostať iba ako dar Ducha Svätého.

Prebudil som sa zo svojho nádherného sna, keď sestrička zavolala moje meno. Sedela predo mnou s injekciami a tabletkami. S radosťou v srdci som jej povedal, že som práve prežil niečo nádherného s Ježišom a že som uzdravený. Sestra odišla z izby a ja som začal chváliť Boha zvláštnym jazykom. Cítil som, že to nebol môj jazyk a moje slová, ale Duch Svätý mi dal úplne iný jazyk a iné slová, ktorým som nerozumel. Bol to dar jazykov, dar, ktorý som nechcel a dostal som ho od nášho Pána. Skutočne som sa snažil pochopiť, čo je skutočná šírka a dĺžka, výška i hĺbka: poznať nesmiernú Kristovu lásku (Ef 3, 18). Za chvíľu prišiel lekár, ktorý určil moju diagnózu a predepísal liečbu a vynadal mi, že nechcem brať lieky. Povedal: „Otče, vy ste kňaz a vzdelaný človek a myslíte si, že by vás vyliečila modlitba nejakého mladého konvertity. Ak nebudete brať lieky, bude to váš koniec.“ Odpovedal som mu: „Prepáčte, doktor, budem brať lieky, ale viem, že som modlitbou tohto chlapca uzdravený.“ Vzal som si lieky a nechal si pichnúť injekciu pred zrakom lekára, pretože som vedel, že lekári a liečba boli v Božom pláne a lekárovi som sľúbil, že budem v liečbe pokračovať, pokiaľ sa niečo nezmení.
(Sir 38, 1-2 : „Vzdávaj lekárovi patričnú úctu, pretože ho potrebuješ, lebo i jeho stvoril Najvyšší“).

Bol som šťastný a radostný. Rozprával som sestrám a ostatným ľuďom o mojom uzdravení. Tú noc som spal hlbokým spánkom bez prášku na spanie. To bolo moje prvé telesné uzdravenie, ktoré som dostal. Totiž od tej doby, čo som začal mať problémy s obličkami som vôbec nebol schopný zaspať bez práškov na spanie. Tú noc som vstal v štyri hodiny ráno, ako by ma niekto prebudil. Áno, bol to Pán (od tohoto dňa sa denne začínam modliť v 4 hodiny ráno). Posadil som sa na stoličku, modlil som sa asi hodinu a pol a moja skúsenosť s modlitbou bola rovnaká ako predchádzajúceho dňa, snáď ešte väčšia. V tejto modlitbe mi Pán daroval múdrosť a dal mi silu ku hlásaniu Jeho Kráľovstva a dal mi príkaz, aby som opustil moju prácu profesora v seminári a stal sa kazateľom. Po modlitbe som sa išiel na hodinu prejsť. Do predošlého dňa som nebol schopný sám vstať z postele a prejsť sa po svojej izbe! Potom som sa vykúpal a išiel som do kaplnky a slúžil omšu, kde bolo asi 150 ľudí. Evanjelium bolo z Lukáša, kapitola 19, príbeh o Zachejovi. Úplne som spoliehal na Ducha Svätého a bez predchádzajúcej prípravy som bol schopný kázať 18 minút a k tomu som sa ešte díval ľuďom do tváre. Zreteľne som cítil, že som bol úplne oslobodený od ťažkého bremena strachu a komplexu menejcennosti. Cítil som dôvernú blízkosť tých, ktorí boli na omši. Díval som sa na nich slobodne a s láskou a cítil som, že každý z nich je môj brat alebo sestra. Po omši si lekár všimol zmeny môjho správania a nariadil, aby sa opakovane urobili moje laboratórne testy. Potom si ma k sebe zavolal, ukázal mi staré a nové výsledky testov a potvrdil, že moje obličky sú úplne vyliečené a ukončil všetkú liečbu, ktorú mi v nemocnici naordinoval. Nedokážem popísať radosť, akú som v tej chvíli cítil. Povedal som: „chvála Ti, Pane“, objal som lekára a opustil nemocnicu.

Vyšiel som z nemocnice ako nový človek, s novým odhodlaním a novým predsavzatím. Rozhodol som sa, že budem žiť iba pre Ježiša a svoj život budem venovať hlásaniu Božieho kráľovstva. Opustil som svoju prácu profesora a po 40-dňovom pôste a modlitbe som sa stal kazateľom. Od 17. februára 1976, kedy som mal svoje prvé charizmatické exercície, snáď vôbec prvé charizmatické exercície v Malayalame, v Kerale, až doposiaľ, neustále hlásam Slovo Božie. Moji predstavení mi ponúkli, aby som išiel do Nemecka alebo do Ríma a urobil si tam doktorát, ale ja som to odmietol, pretože Duch Boží mi povedal: „Ja ti postačím.“ „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“ (Lk 9, 62) Keď som študoval v seminári, veľa mojích kamarátov bolo posielaných do zahraničia na ďalšie štúdia a ja som veľmi túžil po tom, aby som mohol v zahraničí získať titul. Vďaka Bohu, teraz mi Pán splnil túto túžbu tým, že hlásam neustále Božie kráľovstvo v zahraničí. Ako je pravdivé to, že ak sa vzdáme niečoho pre Božie kráľovstvo, On nám to vráti stonásobne! Ježiš ma použil, aby som pre neho postavil modlitebný dom v Athirampuha, v Kerale, známy ako Charis Bhavan. Za dobu môjho pôsobenia som sa stretol s prenasledovaním a nenávisťou. Avšak Božie slovo, ktoré hovorí, že všetci, kto chcú zbožne žiť v Kristovi Ježišovi, zakúsia prenasledovanie, (2 Tim 3, 12), ma utešovalo a posilňovalo. Viem, že všetky dary a sila, ktoré boli dané mne, slabému človekovi, sú v nádobe hlinenej, aby bolo zrejmé, že táto nesmierná moc je Božia a nie je z nás. (2 Kor 4, 7). Môžem rovnako povedať so svätým Pavlom, že „všetko môžem v Kristovi, ktorý mi dáva silu."(Flp 4, 13). Jeho moc sa prejavila, keď som bol unesený a uväznený v moslimskom svete v arabských zemiach, keď som bol nepochopený a urážaný mojimi nadriadenými a priateľmi. Ukončím svoje svedectvo slovami svätého Petra: „Milovaní, nečudujte sa, keď ste v ohni skúšok, ktoré na vás prišli, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné! Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva. Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení; lebo Duch slávy, a Boží na vás spočíva.“ (1Pt 4, 12-14)

Keď do kostola vstúpia teroristi

2010-10-26T09:03:00.004+02:00

Myslíme to s Bohom vážne?

V jedno predpoludnie slávili v kostole svätú omšu. Zástup 2000 zhromaždených prekvapivo vzhliadne na dvoch hosti, ktorí práve vošli. Obidvaja odetí po päty v čiernom a u oboch v rukách samopal. Jeden z nich zvolá:
„Ktokoľvek, kto si myslí, že mu Kristus stojí za to, aby dostal ranu zo samopalu, nech ostane pokojne sedieť."
Spevokol sa v tom momente vyrútil von... Aj zo zboru predstavených ich pár zutekalo... Odišla aj väčšina z prítomných zhromaždených.... Z 2000 prítomných veriacich ostalo len 20 ľudí. Jeden z ozbrojených sa nato obzrie vôkol seba a pozrúc na kňaza, povie:
“V poriadku otče, oslobodil som ťa od falošných a pretvárky. Teraz už môžeš začať s kázňou. Želám pekný deň!"
Vtom sa obaja cudzinci otočili a odišli.

Nekonečná Božia láska

2010-10-03T08:08:00.011+02:00

Návrat márnotratného syna

Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Preto im povedal toto podobenstvo:
„Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: „Radujte sa so mnou lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.“ Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.
Alebo ak má žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, nezažne lampu, nevymetie dom a nehľadá starostlivo kým ju nenájde? A keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie: „Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila.“ Hovorím vám: Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie.“
A pokračoval: „Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: „Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.“ A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: „Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“ I vstal a šiel k svojmu otcovi.
Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom.“ Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ A začali hodovať.
Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: „Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.“ On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. Ale on odpovedal otcovi: „Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.“ On mu na to povedal: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“

Mladší syn
Má otrhaný odev, ale za pásom má drahocenný meč - jediný znak toho, že je stále synom svojho otca, preto nepredal takú drahú vec, aj keď z peňazí za predaj by mohol vyžiť nejaký čas.
Má zjazvenú nohu. Po dlhej ceste sa mu topánky takmer rozpadli.
Je ostrihaný dohola ako vojaci, ako väzni v koncentračných táboroch, ako ľudia, ktorí stratili svoju individualitu, identitu.
Je ako práve narodené dieťa. Cíti sa ako znovuzrodený syn.

Starší syn
Je prísny a vzdialený pozorovateľ.
Vonkajším vzhľadom se podobá svojmu otcovi – má podobné fúzy, drahocenný odev... Je tu však vnútorný rozdiel:
- otec má rozviate, vítajúce šaty, synove šaty sú upnuté,
- otcove ruky žehnajú, synove sú zovreté a temné, znázorňujú uzavretosť a zajatie,
- svetlo v otcovej tvári vyjadruje vrelosť, prúdi celým telom, ale synov výraz tváre je studený, predstavuje farizejov a zákonníkov.

Otec
Skutočným stredom Rembrandtovho obrazu sú otcove ruky – v nich sa nachádza odpustenie, zmierenie, uzdravenie a cez ne nachádza svoj pokoj nielen unavený syn, ale aj utrmácaný otec. Sú to Božie ruky. Sú to ruky mojich rodičov, učiteľov, priateľov, tých, ktorí ma uzdravovali.
Jeho ľavica je silná a svalnatá, zviera pevne, ale s určitou nehou.
Jeho pravica nezviera, je mäkká, nežná, chce hladiť, hýčkať, ponúka súcit. Je materská, znázorňuje ruku ženy.
Jedna ruka ochraňuje zraniteľnú stranu nohy bez topánky, druhá posilňuje synovu odvahu a túžbu pokračovať v živote.
Jeho červený plášť znázorňuje ochranné krídla matky.

Sediaci muž
Správca bijúci sa do pŕs – znázorňuje hriešnikov a mýtnikov.

To, že si Rembrandt vybral takmer slepého starca k vyjadreniu Božej lásky, má špecifický význam. Objavuje sa svetlo, ktoré pochádza z vnútorného ohňa, ktorý nikdy nevyhasne – ohňa lásky. A tak otec poznáva svojho syna nie telesnými očami, ale vnútornými očami srdca. Zdá sa, že ruky, ktoré sa dotýkajú chrbta navráteného syna, sú nástrojom otcových vnútorných očí. Otcov dotyk je večným žehnaním, synovo spočinutie na otcovej hrudi je večným mierom a pokojom, okamih prijatia a odpustenia je bez konca, trvá naveky.
Takmer slepý otec vidí naďaleko a naširoko. Jeho zrak chápe stratenosť všetkých mužov a žien všade a stále, je to zrak, ktorý pozná a súcití s tými, ktorí trpia tým, že sa rozhodli odísť z domova, s tými, ktorí vyplakali more sĺz, keď sa dostali do pazúrov závisti a zúfalstva.
Srdce otca horí nekonečnou túžbou priviesť deti domov. Ako by si prial svoje deti varovať pred nebezpečenstvom, presvedčiť ich, že doma nájdu všetko, čo hľadajú inde! Ale jeho láska je príliš veľká na to, aby čokoľvek z toho urobil. Nemôže nútiť, donucovať, prikazovať. Ponúka slobodu odmietnuť lásku alebo milovať. Chce, aby jeho deti boli slobodné. I za cenu toho, že ho opustia.
Je to práve nesmiernosť Božej lásky, ktorá je zdrojom Božieho utrpenia. Boh, stvoriteľ neba i zeme, si vybral, že bude v prvom rade Otcom.
Teraz tiež lepšie rozumieme nesmiernemu pokoju tohto portrétu Boha. To, čo vidíme, je Boh – matka, ktorá prijíma späť do svojho lona toho, ktorého stvorila na svoj obraz. Tie takmer slepé oči, ruky, plášť, ohnuté telo, to všetko vyvoláva božskú materskú lásku, poznamenanú žiaľom, smútkom, nádejou a nekonečným čakaním.
Otec netúži po treste. My sami sme sa už potrestali svojim vnútorným alebo vonkajším odchodom.

Podobenstvo o Božom milosrdenstve

Medzi tých, ktorí vyhľadávali Ježišovu blízkosť, patrili aj ľudia s pochybnou povesťou. Prichádzali, aby si ho vypočuli. A on ich prijímal s láskou a s pochopením.
Farizeji mu vyčítali, že sa s nimi priatelí a že jedáva s nimi za jedným stolom. V babylonskom Talmude sa totiž píše, že rabíni nikdy nejedávali so „spodinou spoločnosti“. Preto im Ježiš rozpovedal tri podobenstvá: o stratenej ovci, o stratenej minci a o márnotratnom synovi. Podobenstvo o márnotratnom synovi získava v kontexte prvých dvoch a tiež židovskej tradície úplne iný význam, než sme si doteraz mysleli.

Popretie lásky
Podľa tradície mal mladší syn po otcovej smrti dostať tretinu majetku. Niektorí patriarchovia zvykli ku koncu života rozdeliť svoj majetok a odovzdať jeho správu do rúk dedičov. Keď však mladší syn žiadal podiel na dedičstve, akoby tým otcovi vravel, že sa nevie dočkať, kedy zomrie. Ak by otec kládol dôraz na zvyky, mohol ho vyhnať z domu. Synova žiadosť je totiž prejavom neúcty voči hlave rodiny. Židovský zákon síce umožňoval otcovi, aby rozdelil svoj majetok medzi dedičov, ale nedával deťom právo ho o to žiadať, ani právo predať svoje dedičstvo pred otcovou smrťou. No otec dáva synovi moc predať svoj podiel. Keď mladší syn predal svoj podiel, vystavil tým celú rodinu na posmech. Predaj majetku počas života otca bolo prejavom veľkej neúcty voči nemu i celej rodine. Mladšiemu synovi však na tom nezáležalo.
V Jeruzalemskom Talmude sa píše, že ak by sa ten, kto konal v rozpore s miestnymi zvykmi, rozhodol vrátiť do rodnej obce, bol by potrestaný ceremóniou qetsatsah. Počas tejto ceremónie dedinčania priniesli veľký hlinený džbán naplnený spálenými orechmi a obilím a rozbili ho pred vinníkom. A počas ceremónie pritom kričali: „ten a ten je odťatý od svojho ľudu!“ To znamená, že od tej chvíle s ním miestna komunita prerušila všetky kontakty a vytlačila ho na okraj spoločnosti.
Okrem toho, podľa tradície nesmie peniaze získané z dedičstva minúť medzi pohanmi. A predsa to robí. Neberie žiaden ohľad na tradície.
Často je mladší syn obviňovaný z hýrivého a roztopašného života. Podľa sýrskych a arabských prekladov však nemuselo ísť o nemravný štýl života. Jednoducho ich minul a nevieme, akým spôsobom.
Jeho odchod do ďalekej krajiny bol násilným prerušením vzácnej tradície, ktorú zachovávalo celé spoločenstvo, ktorého bol dovtedy súčasťou. Neženie ho túžba vidieť iný – nový svet, ale snaha preťať korene, z ktorých vyrástol. Akoby tým poprel svoju identitu a zaprel svoju rodinu.

Boh hľadá človeka
Keď peniaze premrhal, nastal v tej krajine hlad a on začal trieť núdzu. A zatúžil sa vrátiť domov. Ak by našetril to množstvo peňazí, ktoré premrhal, vyhol by sa ceremónií qetsatsah. Preto sa rozhodol najprv získať peniaze a až potom sa vrátiť domov. A tak sa zamestnal ako pastier svíň. Podľa Mojžišovho zákona boli prasatá nečisté, nebolo dovolené ich jesť ani používať na obety. A byť pastierom svíň bolo pre Židov veľkým ponížením. Z textu však vyplýva, že márnotratný syn za svoju prácu nedostal ani poriadne najesť, nieto ešte nejaký plat. A tak zosnoval druhý plán: vráti sa domov, zaučí sa do práce, zamestná sa u svojho otca a pokúsi sa z platu našetriť sumu, ktorú premárnil, aby ju mohol vrátiť otcovi. A kým sa tak stane, bude bývať mimo domu svojho otca. K uskutočneniu plánu však bude potrebovať jeho súhlas. Získa ho?
Ak sa vrátime k dvom podobenstvám, ktoré predchádzajú podobenstvo o márnotratnom synovi, vidíme obraz dobrého pastiera, ktorý sa vyberie hľadať svoju stratenú ovcu a bude ju hľadať, kým ju nenájde, a keď ju nájde, plný radosti si ju vyloží na plecia a odnesie domov. Nečaká, kým privandruje domov a zabľačí pri košiari. Podobne aj žena, ktorá stratí mincu, začne ju usilovne hľadať a nečaká, kým sama vyskočí z pukliny a prikotúľa sa naspäť. Ovcu aj mincu treba zachrániť. Pokánie ovce je v tom, že prijíma skutočnosť, že bola zachránená. Keď Ježiš rozprával podobenstvo o stratenej ovci, zároveň odkazoval na Žalm 23, v ktorom čítame slová „privádza ma späť“ a „vedie ma k pokániu“. Žalmista hovorí o tom, že bol stratený a Boh ho priviedol na správne cesty. A rovnaké je to aj v podobenstve o márnotratnom synovi. Už nie človek hľadá Boha, ale Boh hľadá človeka.
Podobenstvo o márnotratnom synovi vyjadruje nekonečne milosrdnú Božiu lásku výraznejšie než ktorákoľvek iná udalosť v evanjeliu. V skutočnosti opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní...

Láska je dôležitejšia, než zákon
Často sa jeho slová „vstúpil do seba“ vykladajú ako pokánie. To však nie je pravda. Žiaden z arabských prekladov neoznačuje márnotratného syna za kajúcnika (skôr sa používajú pojmy: dostal rozum, začal sa zaoberať sebou, pomyslel si).
Ako však vnímať jeho vyznanie? Slová: „Otče zhrešil som proti nebu i voči tebe...“ Ježišovými poslucháčmi boli farizeji, ktorí poznali písmo. A spoznali, že Ježiš týmito slovami pripomína slová faraóna pred Mojžišom, ktoré nie sú prejavom ľútosti, ale snahou nakloniť si jeho priazeň a presadiť svoj úmysel, ktorý bol v rozpore s Mojžišovým. Márnotratný syn sa pokúša o to isté. V nádeji, že obmäkčí otcovo srdce, chce mu ponúknuť svoje riešenie – bude u neho pracovať, pokým nenašetrí toľko peňazí, aby vyrovnal stratu, ktorú spôsobil, keď premrhal jeho majetok. Tým si vytvorí priestor pre diskusiu o zmierení. Ale sú premárnené peniaze tým hlavným problémom?
Márnotratný syn si myslí, že keď našetrí peniaze, všetko sa dá do poriadku. Vyhne sa ceremónií qetsatsah a jeho otec aj miestna komunita ho opäť prijmu medzi seba. A dovtedy bude mať čo jesť a nebude trieť núdzu. Nie sú tu stopy po ľútosti či kajúcnosti. Jednoducho sa snaží naplniť literu zákona, nejde mu o otcovo zlomené srdce a nepremýšľa o bolesti, ktorú mu spôsobil, keď zavrhol jeho lásku. Vie, že ho nečaká ľahká cesta, ale spolieha sa na to, že jeho „pokorný prejav“ mu získa otcovu priazeň. Mohli by sme čakať, že syn, ktorý sa vracia domov, prináša štedré dary. On sa však vracia s prázdnymi rukami, ako ten, kto zneuctil celú rodinu aj miestnu komunitu. Preto je návrat ťažký a podniká ho len preto, lebo je hladný. Je to jeho posledná šanca.
Z domu odišiel plný pýchy a rozhodnutý žiť svoj život ďaleko od otca a komunity, do ktorej patril. A prišiel o všetko, o peniaze, zdravie, česť, sebaúctu a dobrú povesť. Všetko premárnil. To, čo si zachoval, napriek všetkému poníženiu, bolo vedomie, že je synom svojho otca. Až vtedy objavil svoju identitu, keď ostal úplne sám. Keď stratil svoje bohatstvo, „priatelia“ ho už nemohli využívať vo svoj prospech a všetci ho opustili. Ostal sám. Táto skutočnosť ním hlboko otriasla a uvedomil si, že kráča po ceste, ktorá vedie do záhuby. Objavil svoje skutočné „ja“, kým je vo svojom srdci.

Láska bez podmienok
Otec vie, že jeho syn neuspel. Preto ho čaká, deň za dňom, či sa nevracia domov. Jeho čakanie má veľký význam. Ak sa s ním stretne skôr, než ostatní ľudia z miestnej komunity a zmieri sa s ním pred očami verejnosti, nikto nebude mať odvahu ho odsudzovať a vystaviť ceremónií qetsatsah. V písme sa píše, že bol ešte ďaleko, keď ho zbadal jeho otec. V skutočnosti sa tým myslí skôr duchovná než fyzická vzdialenosť. Ak si totiž márnotratný syn myslí, že zarobením peňazí svoj čin odčiní, potom je naozaj ďaleko od postoja svojho otca. Keď ho otec zbadal, chytil do rúk spodný lem svojho rúcha a bežal mu naproti. Padá mu okolo krku a bozkáva ho skôr, než si stihne vypočuť jeho naučenú reč. Natoľko miluje svojho syna, že neberie ohľad na okolnosti. Podľa židovskej tradície ten, kto sa dotkol pastiera svíň, bol tiež nečistý. Ale pre otca to nie je dôležité, pretože našiel svojho milovaného syna. Jeho láska nie je odozvou na synovo vyznanie.
Pre patriarchov blízkeho východu nebolo zvykom, aby utekali na verejnosti, pretože to bolo znakom pokory. Tento otec sa však stavia do pozície sluhu, keď sa ponižuje a uteká svojmu synovi naproti. Márnotratný syn vidí, ako otec k nemu uteká, a je tým zaskočený. Toto vôbec nečakal. Zmôže sa len na prvú časť svojho naučeného prejavu, ktorý teraz získava úplne iný význam. Vyznáva, že zhrešil a nie je hodný byť jeho synom. Tým, že vynecháva poslednú časť svojho prejavu, priznáva, že nemá riešenie ako uzdraviť narušený vzťah. Už sa nesnaží zmanipulovať svojho otca. Otcov prejav lásky zmenil jeho myslenie a v okamihu pokánia prijíma skutočnosť, že bol nájdený. V tom je jeho pokánie. Otec k nemu našiel cestu, on to prijal a tým sa zachránil.
Mohli by sme čakať, že ako správny patriarcha bude otec sedieť vo svojom dome a ak sa objaví jeho syn, počká, kým príde za ním, a s odstupom si vypočuje jeho slová. Skôr by sme čakali od matky, že mu bude utekať oproti a zahrnie ho bozkami. Otec mu však uteká oproti a tým prejavuje nežný súcit matky. Nesmiernu radosť pri zvítaní však predchádza hlboký zármutok, ktorý od okamihu, kedy mladší syn zavrhol otcovu lásku, zvieral jeho srdce. Otec ostal verný svojej láske a teraz tou láskou opäť zahrnul svojho syna.
Keď otec uteká oproti svojmu synovi, otec ako symbol Boha sa mení na obraz Ježiša. Keď Ježiš rozpráva tento príbeh, vystupuje v ňom ako otec a farizejom tým hovorí: nielenže jedávam s hriešnikmi, ja ich vyhľadávam, bežím im oproti, aby som ich vybozkával, pritiahol ich domov a mohol s nimi jesť. Aj sýrsky učenec Abdallah Ibn al-Tayyib identifikoval Ježiša v postave láskavého a obetavého otca.
V slovách márnotratného syna cítiť skutočnosť, že zo začiatku celkom nedôveroval láske svojho otca. Žil v predstave, že mu nedokáže odpustiť. Až gesto lásky zo strany otca ho celkom odzbrojilo a pochopil, že úprimná láska presahuje zákon.

Oslava lásky otca
Po zmierení otec zorganizoval veľkú hostinu. A táto hostina má tri interpretácie. Prvá je otcova. Otec nehovorí: „bol stratený a prišiel domov“, ale „bol stratený a našiel sa“. Otec ho našiel. Na okraji dediny bol jeho syn ešte stratený a mŕtvy. Tak ako pastier hľadal svoju ovcu a žena svoju mincu, aj otec vyšiel v ústrety svojmu synovi, aby ho našiel.
Keď sa starší syn vracal z poľa a začul hudbu a tanec, zavolal si jedného zo sluhov. V tomto kontexte má však grécke slovo pais význam - mladý chlapec. Sýrske a arabské preklady totiž hovoria, že sa starší syn stretáva s chlapcom, ktorý sa spolu s rovesníkmi hrá a zabáva pred domom. Ešte neboli dosť veľkí na to, aby sa zúčastnili na hostine. A tento chlapec mu hovorí, že sa vrátil jeho brat a otec zabil vykŕmené teľa, lebo ho prijal v pokoji. Slová „prijal ho“ odkazujú na sťažnosti farizejov: „tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi“. V našich prekladoch sa používa spojenie: „lebo sa mu vrátil zdravý“. Lenže grécke slovo hygaino (dobré zdravie), ktoré sa používa v Septuaginte, teda v gréckom preklade Starého zákona, je prekladom hebrejského slova šalom (pokoj). A tak hostina je oslavou otca, ktorému sa podarilo dosiahnuť zmierenie (šalom). Namiesto ceremónie qetsatsah, ktoré je odmietnutím a odvrhnutím, sme svedkami oslavy zmierenia a pokoja, ktorý otec dosiahol za vysokú cenu. Ježiš prijíma hriešnikov a jedáva s nimi. Otec v podobenstve robí to isté.
Je tu však ešte tretia interpretácia, pohľad staršieho syna. Jeho slová: „pre neho si zabil vykŕmené teľa“ sú v rozpore so skutočnosťou. Hostina nie je oslavou márnotratného syna, ale poctou otcovi za jeho obetavú lásku. Nie je oslavou návratu márnotratného syna, ale toho, že ho otec našiel a priviedol k sebe. Starší syn sa na to pozerá očami zákona – jeho brat porušil zákon a miesto toho, aby otec trval na podmienkach, ktoré určuje zákon, v túžbe po zmierení ponúkol svojmu mladšiemu synovi lásku a on ju prijal. Táto jeho láska bola silnejšia než zákon, bola milosťou a je predobrazom Ježišovej lásky.
Otcovo srdce nie je rozdelené na viac a menej. Nemiluje jedného syna viac než druhého, miluje ich rovnako. Vo svojej láske Boh od nás nečaká vysvetlenie, má pre naše pády pochopenie. Nekladie si podmienky, jednoducho nám ponúka svoju lásku, ktorá nie je „zaslúžená“, ale je znakom toho, že si nás „zamiloval“. Láska, ktorá je silnejšia ako smrť...

Úprimná láska
Z pohľadu tradície nepochybujeme o tom, že starší syn sa tešil z návratu svojho mladšieho brata. Ale zároveň mu záležalo na dodržiavaní zákona. Nebol schopný prežívať otcovu radosť, pretože jeho srdce nebolo ochotné prijať lásku a milovať.
Starší syn je tu obrazom farizejov, ktorí boli nahnevaní a zatrpknutí preto, že hriešnici sú vítaní v Božom kráľovstve. Ak by to bola hostina na oslavu návratu jeho brata, určite by sa jej zúčastnil. Znamenalo by to totiž, že ešte nebolo určené, akú pozíciu v rodine bude tento mladší syn zastávať. A starší syn by si nenechal ujsť príležitosť zasiahnuť do tejto diskusie. Z úst malého chlapca sa však dozvedá, že už je po všetkom! Otec sa zmieril so svojím synom, a to bez toho, aby tento musel zaplatiť za svoje hriechy. Preto sa starší syn hnevá a odmieta sa zúčastniť hostiny. A ohrozuje tým svoj vzťah s otcom, pretože byť doma a odmietnuť účasť na hostine je z pohľadu východnej tradície veľkou urážkou otca.
A vtedy otec opäť prestupuje tradičné správanie patriarchu a koná kroky zmierenia aj voči svojmu staršiemu synovi. Z pohľadu tradície by sme mohli čakať, že bude pokračovať v hostine a ignorovať slová svojho staršieho syna. Opäť sa však ponížil a tentoraz vyšiel v ústrety svojmu druhému synovi, aby ho priviedol k sebe. Svoju lásku (milosť) tak ponúkol obom. Kým mladší syn ju prijal, starší ju odmieta a verejne útočí proti svojmu otcovi, aj bratovi. No namiesto toho, aby otec konal v hneve, ponúka mu svoju lásku. Ak ju príjme, s rovnakou láskou bude musieť prijať aj svojho mladšieho brata, ktorého otec prijal znovu do rodiny. Pripodobní sa obrazu svojho otca, ktorý ponúka obom svoju lásku? To už nám príbeh nehovorí. Nevieme, či sa nechá osloviť a nájsť otcovou láskou.
Starší syn sa v slobode môže rozhodnúť, či príjme otcovu lásku. Je to vnútorná dráma duše. V skutočnosti strateným synom nie je len ten mladší, ktorý odišiel a vrátil sa, ale aj starší, ktorý neodišiel z domu, no duchovne sa vzdialil. Znakom tejto stratenosti je posudzovanie, hnev, zatrpknutosť a žiarlivosť. Otec nekritizuje svojho staršieho syna za jeho správanie. Neobviňuje ho ani neusvedčuje, neobraňuje seba ani neposudzuje svojho syna. Jeho slová sú plné lásky bez podmienok. Otec chce, aby sa domov vrátili obidvaja synovia. Aj toho staršieho treba nájsť a priviesť domov.

Obraz Boha
Ježiš pri vytváraní obrazu Boha nepoužíva typický obraz orientálneho patriarchu, ale ho prekračuje a pozdvihuje nad všetky ľudské obmedzenia, dáva mu Božie vlastnosti. Ježiš toto podobenstvo farizejom povedal, aby zmenil ich pohľad na Boha, pretože pre nich bol zákon dôležitejší než láska. Všetko, čo Ježiš hovorí, ho predstavuje ako milovaného Syna, ktorý žije v plnom spoločenstve s Otcom. Otec ho posiela, aby nám prejavil svoju ustavičnú lásku a aby obetoval sám seba za nás, aby sme sa mohli vrátiť domov. Otec nie je len vznešený patriarcha. Je otcom aj matkou. Je to Boh, v ktorom sú mužnosť a ženskosť, otcovstvo a materstvo plne prítomné. Spod výzoru židovského patriarchu sa vynára Boh, ktorý nielen ako otec objíma svojho syna, ale zároveň ho ako matka hladí po tvári. Preto sa návrat márnotratného syna stáva návratom do Božieho lona. Je to obraz Boha, ktorého dobrota, láska, odpustenie, starostlivosť, radosť a milosrdenstvo nepoznajú hranice. Podobenstvo o márnotratnom synovi je príbehom o láske, ktorá je prameňom skutočnej lásky...

Obraz cirkvi
Otec márnotratného syna nie je len obrazom nebeského Otca, ale aj jeho cirkvi. Pápež Benedikt XVI. vo svojom príhovore k tomuto podobenstvu povedal: „Skutočné náboženstvo spočíva v zjednotení sa so srdcom bohatým na milosrdenstvo, ktoré nás pozýva milovať všetkých... napodobňujúc pritom nebeského Otca, ktorý rešpektuje slobodu každého a priťahuje k sebe všetkých... Toto je cesta, ktorú Ježiš ukazuje svojim učeníkom: nesúďte... neodsudzujte... odpúšťajte... buďte milosrdní ako je milosrdný váš nebeský Otec.“ Podobne ako nebeský Otec, aj cirkev má milovať ľudí láskou bez podmienok, odpúšťať im, dávať im nádej, zahŕňať ich láskou a žehnať ich kroky. Nečakať, kým prídu sami, ale ísť za nimi a hľadať ich. A bez ohľadu na hriech dať im šancu začať odznova, s čistým štítom... A naplno prežívať život v láske... Ak zo strany duchovných počujeme prevažne moralizujúce slová, niekde sa stala chyba.
Ak necháme svoje srdce otvorené pre Krista, aj keď zblúdime, aj keď nás hriech spúta a nebudeme mať silu vrátiť sa, Boh si nás nájde, aby nás priviedol k sebe a uzdravil svojou láskou. Tí, ktorí si vypočuli Ježišovo podobenstvo, sú postavení do situácie, kedy si musia vybrať: buď budú milovať hriešnikov rovnakou láskou ako ich miluje Boh alebo dajú prednosť „zákonu“ a „zásluhám“ a vtedy sa vzbúria a uzavrú pred jeho láskou. Koľko „spravodlivých“ bude spolu s hriešnikmi sedieť za stolom pri oslave obetavej lásky nebeského otca? Uvidíme...

Dráma lásky
V bežnom živote sa často ocitáme v pozícii márnotratného syna. Čo je okamihom zrodu drámy lásky medzi Bohom a človekom?
Otec nás tak veľmi miluje, že nám dovolí odísť preč z domu. Ale stále nás sprevádza svojím požehnaním. Kým my sme sa vzdialili od neho, on nás čaká s otvoreným náručím, aby nám pošepol: si môj milovaný syn (dcéra), v tebe mám zaľúbenie.
V skutočnosti odchádzame z domu, keď popierame, že patríme k Bohu, že nás Boh drží vo svojom objatí, že sme vpísaní do jeho dlaní a ukrytí v jeho tieni. Opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní, a nasledujeme hlasy zo sveta, ktoré si kladú podmienky, za ktorých získame lásku, po ktorej tak túžime.
Nebeský otec nás miluje láskou bez podmienok a dáva nám slobodu milovať rovnakou láskou a bez toho, aby sme museli u niekoho hľadať zaľúbenie alebo uznanie. Jeho láska je zdrojom našej sily. V našom vnútri zaznieva hlas, ktorý hovorí, že sme Bohom milovaní bez ohľadu na to, či s tým súhlasime alebo či sme si to zaslúžili. Boh nás hľadá a neprestane, kým nás nenájde. Miluje nás a chce, aby sme boli s ním (doma), a nebude mať pokoj, kým nás nebude mať pri sebe.
Boh od nás nečaká vysvetlenie, má pre naše pády pochopenie. Nekladie si podmienky, jednoducho nám ponúka svoju lásku, aby sme sa o ňu opreli a načerpali z nej veľa síl. Otec nemá dôvod trestať nás. Vytrestali sme sa sami, keď sme sa vzdialili z jeho blízkosti. Cesta k odpusteniu vedie cez prijatie Boha do svojho života, to je všetko. On nám hovorí, že nás neustále miluje. A to bez ohľadu na množstvo a veľkosť hriechov. Neustále dúfa, že sa k nemu vrátime alebo že mu dovolíme, aby nás vyhľadal a našiel. On nás uzdraví, premení a obnoví. Chce nás zahrnúť svojou láskou, objať a žehnať našim krokom, chce nám dať život v hojnosti.
Božia radosť nebude uplná, kým sa všetci, ktorým dal život, nevrátime domov a nestretneme pri spoločnom stole, ktorý pre nás pripravil. Božia láska uznáva jedinečnosť všetkých bez toho, aby porovnávala. Boh nás volá, aby sme sa vrátili domov a vstúpili do jeho svetla, aby sme v ňom objavili, že v ňom sú všetci ľudia jedinečne a dokonale milovaní. V Božom svetle konečne uvidíme svojho blížneho ako svojho brata, ktorý takisto ako my patrí Bohu.
Boh nás hľadá a neoddýchne si, kým nás nenájde. Naliehavo a úpenlivo žiada a prosí nás, aby sme prestali lipnúť na moci smrti a dali sa objať, aby nás v objatí preniesol tam, kde nájdeme život, po ktorom tak túžime. Chce nás uzdraviť zo zranení, no ponecháva nám slobodu, či sa otvoríme jeho láske. Boh je stále pri nás, ochotne nám dáva svoju lásku a odpúšťa nám. Veľkosť jeho lásky nie je daná našou odozvou, ale od nás závisí, koľko z nej prijmeme do svojho života.
Nakoniec Boh nás vyzýva, aby sme milovali rovnakou láskou a prejavovali k druhým rovnaké milosrdenstvo ako prejavuje on k nám. Sme povolaní milovať láskou, ktorá si nekladie podmienky.

Bruno Ferrero

2010-07-30T08:35:00.002+02:00

Účet

Jeden muž znepokojene rozmýšľal o zmysle života a poslednom dni, najmä o poslednom súde, ktorý na nás skôr či neskôr čaká. Raz sa mu sníval tento sen:
Keď zomrel, váhavo kráčal k veľkej bráne Božieho kráľovstva. Zabúchal a prišiel mu otvoriť usmievavý anjel. Uviedol ho do veľkej čakárne pred rajom.
Miestnosť bola strohá. Vyzerala ako súdna sieň.
Muž čakal a zmocňoval sa ho čoraz väčší strach.
Anjel sa po chvíli vrátil a v ruke niesol list papiera, v hlavičke ktorého sa skvelo "účet". Muž ho vzal do rúk a čítal:
"Slnečné svetlo a šum stromov, sneh a vietor, let vtákov a tráva. Vzduch, ktorý dýcha a pohľad na hviezdy, večery a noci..."
List bol nekonečne dlhý.
"...úsmev detí, oči dievčat, svieža voda, ruky a nohy, červená farba rajčín, pohladenia, piesok na plážach, prvé slovo tvojho syna, olovrant na brehu jazera v horách, bozk vnúčaťa, morské vlny..."
Čím bol list dlhší, tým bol muž nervóznejší.
Aký bude účet? Ako a čím môže splatiť všetky tie veci, čo dostal?
Kým s narastajúcou úzkosťou čítal, prišiel Boh.
Poklopal mu na plece.
"Pozval som ja," povedal s úsmevom, "až do konca sveta. A urobil som to naozaj s radosťou!"

Boh pozná len slovo "ďakujem."

Modlitba zasvätenia

2010-07-29T21:40:00.016+02:00

Zasvätenie Najsvätejšiemu Srdcu

(Opakujem, že Ježiš chce, aby sme meno Vassula v posolstvách nahradili svojim vlastným menom)

26. januára 1992

Vassula Môjho Svätého Srdca, chceš sa Mi úplne zasvätiť?

Áno, môj Pane, chcem.

Potom hovor tieto slová:

Najsvätejšie Srdce Ježišovo,

príď a zmocni sa ma úplne, aby
moje pohnútky boli Tvojimi Pohnútkami,
moje priania Tvojimi Prianiami,
moje slová Tvojimi Slovami,
moje myšlienky Tvojimi Myšlienkami.
Potom mi dovoľ schovať sa
do najhlbšieho kútiku
Tvojho Svätého Srdca
Úplne ma premeň.
Ja, Vassula, budem ctiť
Tvoje Sväté Srdce z hĺbky svojho srdca.
Sľubujem, že budem slúžiť Tvojmu Svätému Srdcu
s vnútorným ohňom.
Budem Ti horlivo slúžiť,
častejšie než predtým.

Som slabá, ale viem,
že ma podoprie Tvoja Sila.
Nedovoľ mi stratiť Ťa z očí,
nedovoľ môjmu srdcu utekať ktoviekde.

Ja, Vassula, chcem hľadať jedine
Tvoje Sväté Srdce a túžiť len po Tebe.

Najsvätejšie Srdce Ježišovo,

daj, nech sa mi znepáči všetko,
čo sa prieči Tvojej Svätosti
a Tvojej Vôli.
Presievaj ma skrz-naskrz
a postaraj sa, aby vo mne
neostal žiadny Tvoj súper.
Odo dneška pritiahni putá Lásky,
ktorými si ma ovinul,
a urob moju dušu žízniacu po Tebe
a moje srdce choré láskou k Tebe.

Najsvätejšie Srdce Ježišovo,

nečakaj,
príď a strav celú moju bytosť
Plameňmi Svojej horúcej Lásky.
Čokoľvek budem od tejto chvíle robiť,
budem robiť len pre Tvoje Záujmy
a pre Tvoju Slávu a nič pre seba.

Ja, Vassula, Ti zasväcujem svoj život
a odo dneška som ochotná
byť otrokyňou Tvojej Lásky,
obeťou Tvojich Horúcich Túžob a Tvojho Utrpenia,
úžitkom Tvojej Cirkvi a hračkou Tvojej Duše.

Horkosťou, ktorú zakúsim
pri stretnutí s hluchotou duší a s ich pádom,
pripodobni moje rysy Svojmu Ukrižovaniu.
Naplň moju dušu.

Najsvätejšie Srdce Ježišovo,
neušetri ma Svojho Kríža,
ako Otec neušetril Teba.
Uväzni moje oči, moje myšlienky a moje priania,
nech sa stanú zajatcami Tvojho Svätého Srdca.

Som nehodná a nič si nezaslúžim,
ale pomôž mi žiť svoje zasvätenie verne,
neúnavne vzývať Tvoje Sväté Meno.
Daj môjmu duchu odmietať všetko,
čo nie si Ty.

Najsvätejšie Srdce Ježišovo,
nech moja duša nesie viac než kedy predtým
znaky Tvojho Tela pre obrátenie duší.
Ja, Vassula, dobrovoľne podriaďujem svoju vôľu
Tvojej Vôli, teraz a navždy. Amen.

A teraz dovoľ Môjmu Duchu spočinúť v tebe ... Vassula, teší Ma, keď vidím, že Mi venuješ svoj čas. Tvoje obete, vykonané v Mojom Mene, nie sú márne.

Bruno Ferrero

2010-07-29T11:42:00.003+02:00

Prečo ľudia kričia?

Jedného dňa položil učiteľ svojím učeníkom otázku:
"Prečo ľudia kričia, keď sú nahnevaní?"
"Kričia preto, lebo sa dajú obrať o pokoj," odvetil jeden z nich.
"Prečo však kričia, keď s nimi súhlasíme?" opýtal sa učiteľ znovu.
"Nuž, kričia preto, aby sme ich počuli," znela odpoveď druhého učeníka.
A majster sa pýtal ďalej: "Takže sa nedá hovoriť potichu?"
Nasledovalo množstvo ďalších rozmanitých odpovedí, ale žiadna z nich učiteľa nepresvedčila.
Vtedy zvolal: "Viete, prečo kričíme na ľudí, keď sme nahnevaní? Je to preto, lebo keď sa dvaja ľudia na seba hnevajú, ich srdcia sa od seba príliš vzdialia. Ak sa chcú navzájom počuť, musia na seba kričať. Čím sú nahnevanejší, tým silnejšie musia kričať, aby sa počuli. Čo sa však stane, keď sa dvaja ľudia do seba zaľúbia? Nekričia, hovoria veľmi potichu. Vzdialenosť medzi nimi je veľmi malá. Niekedy sú ich srdcia tak blízko, že ani nehovoria, iba šepkajú. A keď je láska najintenzívnejšia, nemusia ani šepkať, stačí, keď na seba pozerajú. Ich srdcia sa vedia dorozumieť. To sa deje medzi dvomi ľuďmi, ktorí sa ľúbia."
Na záver učiteľ povedal: "Keď sa s niekým rozprávate, nedopusťte, aby sa vaše srdcia od seba vzdialili. Nehovorte slová, ktoré by ich mohli ešte viac oddialiť, pretože potom príde deň, keď bude vzdialenosť taká veľká, že už nenájdu cestu späť."

Spoľahlivý recept na riešenie všetkých hádok: Hádajte sa v tesnom objatí.

Zázraky v Naju

2010-07-11T08:59:00.019+02:00

„Ja som živý chlieb“

V meste Naju (Južná Kórea) plače soška Panny Márie od 30. júna 1985, v rodine Júlie Young - Hong - Sonovej. Soška, vysoká asi 60 cm, je sadrový odliatok. Manželia ju dostali pri svojej birmovke, ako dar.

Júlia sa narodila v r. 1946. Je matkou štyroch detí. Krst prijala spolu s manželom a svojimi štyrmi deťmi v r. 1981.
Dňa 30. júna 1985 pri nočnej modlitbe spozorovala slzy, ktoré stekali z očí sochy. Zobudila preto manžela a spoločne pozorovali tento jav. Presvedčili sa, že skutočne sú to slzy. Slzenie trvalo nepretržite tri mesiace, a to vo dne v noci.

Socha plakala s prestávkami aj neskôr. Slzy obyčajné i krvavé. Napr. 26. augusta 1989 tiekli krvavé slzy, pričom naplnili nádobu, na ktorej socha stála. Nádoba bola 12 cm dlhá a 7 cm široká.
Správa o slzení sa rýchlo rozšírila a už prvé týždne sem putovali desiatky ľudí, neskôr celé tisíce. Prúd návštevníkov neustával ani po zotmení.

Arcibiskup z Kwangdžu vysvetľoval pri exercíciách svojim kňazom: "Skutočnosť sĺz sa poprieť nedá."
Niekedy pri soške cítiť príjemnú vôňu. Pri pohľade na tento fenomén sa mnoho ľudí uzdravilo, niekedy aj z rakovinových nádorov. Choroby, ktoré lekári v nemocniciach vyhlásili za nevyliečiteľné, boli zásahom našej Milej Panej vyliečené. Viacerí pútnici, čo prišli s barlami, odišli bez nich.
Júliin otec zahynul spolu s jej starým otcom a mladšou sestrou v kórejskej vojne. Ďalšie roky boli pre Júliu rokmi utrpenia a chudoby. Vydala sa za Kima, s ktorým patrili do protestantskej cirkvi. Na začiatku manželstva ju trápili vážne choroby, najmä rakovina. Lekári jej už nedávali žiadnu nádej, a tak i s rodinou čakala iba na smrť. Základný obrat v jej živote spôsobil istý kórejský kňaz. Nasmeroval ju na Písmo sväté, na Ježišovo Evanjelium. Uverila v Ježišovu uzdravujúcu moc... A - uzdravila sa. Júliu duchovne vedie jej spovedník, belgický misionár v Kórei, páter Raymund Spies.
Dňa 19. októbra 1987 Júlia po sv. omši upadla do extázy a prvýkrát sa u nej objavili stigmy. Neskôr sa tieto extázy, spojené s bolestným utrpením a krvácajúcimi stigmami, opakovali viackrát. Otec Spies bol prítomný pri týchto extázach a o krvácajúcich stigmách podal svedectvo. Pri vyšetrení v nemocnici lekári prezreli jej rany a vydali písomné vyhlásenie, že krvácajúce rany na Júliiných dlaniach sa nedajú vysvetliť žiadnym prirodzeným spôsobom.

Do roku 1991 Júlia od Panny Márie a Ježiša dostala asi 60 posolstiev.
Mária ukázala Júlii nebo, peklo i očistec (24. júla 1988). Keď je niektorá duša prijatá do neba, spieva nespočetný chór anjelov a nesčíselný zástup svätých víta nového účastníka. Ježiš a Mária očakávajú dušu s otvoreným náručím. Nebeský Otec ju víta jemným úsmevom a svätý Jozef jej kráča v ústrety. Prichádzajúcej duši kladie Mária na hlavu veniec. Na tomto mieste neexistuje trápenie, závisť, žiarlivosť.
Očistec je miesto horiacich plameňov, do ktorých duša vstupuje dobrovoľne. Hrozné muky a utrpenie ju očisťujú. Tu sú duše osôb, ktoré síce zomreli v stave milosti, ale musia za svoje hriechy ešte činiť zadosťučinenie. Keď bolo spravodlivosti Božej zadosťučinené, očistené duše kráčajú k nebu, kde ich už očakávajú anjeli s Pannou Máriou.
Obsahom posolstiev, ktoré Júlia dostáva, je v prevažnej miere zármutok Nebeskej Matky a Ježiša nad ľahostajným postojom k potratom, nad hriešnym zabíjaním nevinných, nenarodených detí. Preto Júlia dobrovoľne prijíma utrpenie a bolesti, ktoré ponúka ako obeť.
Dňa 12. mája 1987 Mária hovorí: "Pozri, Júlia, pre potraty je veľký počet duší na ceste do večného zatratenia. Prostredníctvom teba ich chcem zachrániť, cez tvoje obete a pokánia."
Júlia štyrikrát znášala utrpenie embrya. Prežívala postavenie embrya. Vo chvíli, keď sa pokúšali malé stvorenie odstrániť, dieťa, ktoré chcelo žiť, prosilo svoju matku: "Nie, mama! Nie, mama! Nie, mama! Chcem žiť, mama! Nechaj ma žiť! Mama, mama, mama, mama!"
Embryo neprestajne zúfalo kričalo a plakalo.
V posolstve zo 14. októbra 1989 Panna Mária hovorí: "Bdejte a modlite sa. V krátkom čase sa ocitne svet vo vážnom položení. Keď povedú moje deti evanjeliový život, keď prijmú moje posolstvá a nebudú ľahostajní k mojim slzám a k mojim krvavým slzám, budú zachránené. Ale keď ich neprijmú, veľké kalamity, ktoré sa odohrávajú na nebi, na zemi i na moriach, neustanú."
Ježiš (5. júna 1988): "Mária, moja Matka, vám kládla na srdce, aby ste častejšie prichádzali k svätej spovedi. Mnohí to však berú iba formálne, ďalší Ma chcú prijať vo svätom prijímaní bez spovede."
Ježiš (16. mája 1991): "V tajomstve svätej Eucharistie som skutočne nevysychajúcim prameňom, lekárom chorých i liekom zachraňujúcim choré duše."
Panna Mária (15. januára 1989): "Bez prestania prinášajte obete a čiňte pokánie za Svätého Otca, kardinálov, biskupov a kňazov. Kladiem ti na srdce modlitby za Cirkev, za rodiny a za spoločnosť."
Dňa 26. novembra 1991 Júlia upadla do extázy a mala videnie. Vo veľkom bahnisku sa zmietalo a kričalo veľa ľudí. Bola tam i veľká loď, na palube ktorej stála Svätá Panna a brala svoje deti jedno za druhým na loď. Len čo zaujali svoje miesto na lodi, hneď boli čistí. Na stožiari visela zástava: Máriina archa spásy.
Mária: "Všetci démoni budú bezmocní, keď sa vaše obety a pokánie zjednotia, aby moje slzy netiekli zbytočne" (14. októbra 1989).
Plačúcu sochu viackrát fotografovali. Na jednej z fotografií (z 27. júna 1993) sa pri soške objavil kalich a zakrvavená svätá Hostia.

Dňa 16. mája 1991 do Naju prišlo asi 30 pútnikov z Filipín. Sprevádzali ich dvaja kňazi. Jeden z nich, Pak Lubino, žil tri roky v Kórei a ovládal kórejčinu. Druhým bol páter Jerry. Keď Júlia pri sv. omši prijala Hostiu, pocítila v ústach príchuť krvi. Po návrate na miesto sa obrátila k Pak Lubinovi a ukázala mu Hostiu na jazyku. V pootvorených ústach pátri Lubino a Jerry sledovali, ako sa Hostia premenila na kvapôčky krvi. Tento jav videli viacerí pútnici a istý účastník ho dokonca odfotografoval. V ten deň socha znovu slzila.

O podobnej udalosti svedčí aj Mons. Roman Danylak, gréckokatolícky biskup pre ukrajinskú obec v Toronte (Kanada):

„Bolo to v piatok 22. septembra 1995 o piatej hodine večer, ked' dvaja kňazi, o. Joseph Finn, o. Alojz Chang (Júliin duchovný poradca) a ja sme slávili Eucharistiu na voľnom priestranstve uprostred kórejských hôr.
Týždeň predtým, 15. septembra 1995, ked sme my traja koncelebrovali sv. omšu, prišla po nej ku mne Júlia s otázkou, pretože na nočnej oblohe v čase Premenenia videla dúhu a pýtala sa, čo by to mohlo znamenať. Podelil som sa s Júliou o myšlienku o prvej dúhe po biblickej potope, ktorú Boh použil ako pamiatku na prvú zmluvu, ktorú uzatvoril s obnoveným ľudstvom. Ked' Júlia videla dúhu, slávili sme pamiatku poslednej zmluvy vo sv. Božej službe, slávnosť Eucharistie. Jediná komunikácia, ktorú sme počas nasledujúceho týždňa s Júliou mali, bola cez jej kórejského tlmočníka Rafaela. Náš život v Naju sme prežívali z hodiny na hodinu. Nikdy sme nevedeli, ktorý deň čo prinesie. Nemohli sme nič plánovať.
V ten piatok, 22. septembra 1995, o. Finn a ja sme boli v prímorskej reštaurácii blízko Tichého oceána pohostení obedom z rýb. Júlia a skupina malého spoločenstva z Naju prišli, aby oslávili našu návštevu kórejskými zvykmi. Po obede sme nastúpili do mikrobusov a pokračovali v púti. Bolo po 16-tej hodine, ked' sme vošli do ústia údolia. Až vtedy som sa dozvedel, že budeme celebrovať sv. omšu. Pre mňa to znamenalo vyvrcholenie dňa. Pripravoval som sa na tú celebráciu s očakávaním nie z pohľadu svedectva zázraku, ale jednoducho ako na obetovanie svojej dennej svätej omše. Prítomná bola Júlia Kimová, kórejská vizionárka, šestnásť kórejských katolíckych veriacich a my. Na slúženie Eucharistie sme pripravili veľkú bielu hostiu, náležité množstvo malých bielych hostií a víno.
Nikomu z nás sa ani nesnívalo o druhej slávnosti, ktorú pripravoval Pán a Jeho Matka, o nebeskej slávnosti lásky, Pánovej Eucharistickej hostine, o jednom z najúžasnejších zázrakov, ktorý nám náš Pán daroval v 20-tom storočí histórie Cirkvi. Ani sa nám nesnívalo, aby na prihovor Jeho Matky sme boli svedkami premeny konsekrovanej Hostie a Vína na samotné Telo - ba Srdce - a predrahú Krv Ježiša Krista. My sme prijali sv. prijímanie, cítili sme chuť oblátky a vína. Božskou vierou sme vedeli, že v Eucharistii je pravé Telo a Krv Krístova. Spojili sme sa so živým a osláveným Kristom, ktorý obnovil svoju tajomnú a skutočnú obetu, obetujúc seba a svoje mystické Telo ako Božskú Obetu Otcovi.

V Júliiných ústach sa však eucharistické spôsoby Hostie a Vína zmenilí na spôsoby mäsa a krvi. 0. Finn pozoroval, ako sa belosť Hostie stráca a mení na tmavočervené živé mäso. Tóro mäso sa v Júliiných ústach zväčšovalo a hýbalo. Bolo cítiť silný zápach krvi. V ten pamätný piatok, o 17.30 podvečer, sme všetci žasli nad pohybujúcich sa mäsom na Júliinom jazyku a krvou v jej ústach. Až neskôr, ked' sme skúmali fotografie, začali sme doceňovať veľkosť tohto zázraku.
Na fotografiách sme totiž videli čosi ako srdce. Keď som snímky ukázal pediatričke dr. Helene Owenovej, po pozornom skúmaní povedala, že srdce na fotografii má veľkosť a presnú konfiguráciu srdca nemluvňaťa. Všimla si ešte rozličné iné podrobnosti ako línie žíl a niektoré charakteristické znaky.
Bolo to dokonalé, skutočné ľudské srdce vo veľkosti srdca dieťaťa.

Ľudské oči teda videli po prvýkrát živé Srdce nášho Pána a Spasiteľa. Srdce, ktoré toľko milovalo svet, že sa obetovalo. aby sme my mohli žiť a neboli zatratení. V ten pamätihodný večer všetci prítomní zdieľali tie isté pocity. Boli sme jednej mysle a jedného srdca. Bolo to o dva mesiace neskôr, v novembri, ked' som konečne dostal a čítal text posolstva Ježiša Júlii počas jej sv. prijímania. Uvedomil som si, že Ježišove slová potvrdili náš zážitok. Ježišove slová zneli: „Moja Matka teraz ukazuje a zjavuje Moje Srdce biskupovi, aby ešte viac mohol dať na známosť, že som skutočne prítomný v Eucharistii, v tomto vznešenom tajomstve viery a lásky."

To, čo sme v ten septembrový večer videli, bolo naozajstné Ježišovo Srdce. Ked' som rozprával o tejto našej skúsenosti a ukazoval ľudom fotografie, ich reakcie predstavovali širokú škálu - od nedôvery a nevery, cynizmu a ľahostajnosti cez mlčanie, údiv a úžas pred týmto tajomstvom až po vyznanie viery v Eucharistiu, v katolícku Cirkev, sviatosť kňazstva, obrátenie.
Niektoré z negatívnych komentárov zneli: „Aké odporné!" Alebo „Ako to, že tam bol tak rýchle prítomný fotograf?" Niektorí obviňovali : „Júlia si srdce, ktoré mala ukryté, nebadane vložila do úst."
Ked' som však bol pozvaný podeliť sa s našimi zážitkami do domu istého soulského obchodníka pred skupinu Kórejčanov, naša budhistická hostiteľka, ktorá trocha poznala katolícke učenie, hned' uverila, a bezodkladne sa rozhodla, že sa dá pokrstiť. Jej kórejská priateľka - metodistka, tiež okamžite uverila a zanechala všetky výhrady, ktoré mala ohľadne Eucharistie a celibátneho katolíckeho kňazstva.
Avšak kňazi, biskupi a katolícki laici, všetci zaborení vo svojej teológii, ktorým som ukázal fotografie, zostali ľahostajní alebo dokonca zhrození.“

„Toto je Moje Telo a toto je Moja Krv" - povedal Ježiš, keď podával prvú Eucharistiu svojim apoštolom.
„Kto prichádza ku Mne, nikdy nebude hladovať a kto verí vo Mňa, nikdy nebude žízniť." (Jn 6, 35).

Päťkrát Ježiš opakoval a zdôraznil, že Jeho Telo je opravdivý pokrm a Jeho Krv opravdivý nápoj pre večný život, že kto bude jesť Jeho Telo a piť Jeho Krv, bude mať večný život v sebe a bude vzkriesený v posledný deň.
Ježiš povedal Júlii: "Mnohí ekletici Ma chcú poznať prostredníctvom premyslených argumentov a komplikovaných dokazovaní, pričom zabúdajú na Eucharistiu, ktorá je mojou najvlastnejšou Podstatou a najvznešenejšou jednoduchosťou môjho Evanjelia."

K údivu a zdeseniu pochybovačov aj sám Sv. Otec Ján Pavol II. bol pri tomto zázraku súkromne prítomný. Eucharistická hostia sa stala živým srdcom počas slávenia Eucharistie v jeho pápežskej kaplnke vo Vatikáne, ked' Júlia Kimová prijala prijímanie z jeho rúk. Hoci pápež o tom sám nehovoril, kňaz a laickí očití svedkovia udalosť dokumentovali. V ten deň Júlia odovzdala Svätému Otcovi posolstvo od Panny Márie: "Môj milovaný syn, pápež, ktorý si prvým synom Svätej Božej Cirkvi..., dnešná viditeľná premena Eucharistie mala ukázať, že Ježiš k vám prišiel cez obetu svätej Eucharistie."

Vo svojom posolstve Júlii 22. septembra 1995 Ježiš narieka nad svojimi kňazmi:
„Keby moji kňazi, ktorí slávia denne sv. omšu. naozaj verili a snažili sa zakúsiť túto Prítomnosť celým svojím srdcom a prežívali by túto vznešenú a úchvatnú božskú skutočnosť, nespočetné duše by boli očistené a žili by v mojom milosrdnom Srdci s milosťou, ktorá je nad všetko očakávanie."

O našich „teologických hlavolamoch" a nedostatku živej a milujúcej odpovede hovorí:
"Je veľa kňazov, ktorí tvrdia, že vedia, že dýcham a žijem v Eucharistii, že som tak prítomný telom a krvou, dušou a Božstvom, ale v skutočnosti Ma veľmi nepoznajú. Tých z mojich detí, ktoré Ma nasledujú. je málo. Ponáhľaj sa - hovorí Ježiš - začať žiť život oddaností skrze modlitbu, obety, pokánie, aby si mohla obsiahnuť konečné víťazstvo. Rob úkony vynáhrady za tie najodpornejšie hriechy bohorúhania, ktoré sa páchajú. ZMILUJ SA NADO MNOU A JA SA ZMILUJEM NAD TEBOU."

Je tu ešte posledná lekcia, ktorú nám dáva tento eucharistický zázrak v Naju.
JEŽIŠ SA ROZHODOL PREMENIŤ HOSTIU, ZNAMENIE BOŽSKÉHO CHLEBA ŽIVOTA, NA ZNAMENIE SVOJEJ LÁSKY - NA SVOJE SRDCE.

Príliš často aj tí, ktorí veria v Eucharistiu, neprestávajú o nej myslieť len čisto ako o Sviatosti Ježišovho Tela a Krvi. On chce, aby bol v nás a my v Ňom, ako On je v Otcovi a Otec v Ňom. Ježiš je samotné Srdce Najsvätejšej Trojice. Táto Láska sa dáva tým, ktorí túžia prijať Ježiša v tajomstve Eucharistického Srdca, božskej Obete Lásky.

Eucharistický zázrak vo Vatikáne (28.2.2010):

Ešte viac o zázrakoch v Naju nájdete tu

Dojímavé svedectvo Raoula Follereaua

2010-05-13T15:35:00.002+02:00

Úsmev na svitaní

Bol v útulku pre malomocných na jednom ostrove v Tichom oceáne. Strach a hrôza. Chodiace mŕtvoly, zúfalstvo, zúrivosť, rany a hrôzostrašne znetvorení ľudia.
A predsa, uprostred tejto spúšte si jeden chorý starec zachoval prekvapujúco žiarivé a usmievavé oči. Telesne trpel rovnako, ako jeho nešťastní spoločníci, ale on sa húževnato držal života. Nijaké zúfalstvo, ale láskavý prístup k iným.
Tento zázrak života v pekle malomocenstva vzbudil Follereauovu zvedavosť. Nevedel si to vysvetliť. Čo dáva tomuto starcovi postihnutému takouto chorobou silu žiť?
Nenápadne ho sledoval. Zistil, že starček sa vždy na svitaní privlečie k ohrade útulku presne na to isté miesto.
Posadí sa a čaká.
Nie na východ slnka, ani na nádherné svitanie na brehu Tichého oceána.
Čaká, kým sa na druhej strane ohrady neobjaví žena v jeho veku, s tvárou plnou jemných vrások a očami vyžarujúcimi nehu.
Žena neprehovorila. Vyslala len tiché diskrétne posolstvo: úsmev. Muž sa pri tom úsmeve rozžiaril a odpovedal naň tiež úsmevom.
Nemý rozhovor trval niekoľko chvíľ. Potom sa starec zdvihol a odtackal sa k barakom. Tak to bolo každé ráno. Akýsi druh každodenného zdieľania, prijímania, spoločenstva. Malomocný prežíval každý nový deň, vyživený a posilnený týmto úsmevom a s úsmevom tej ženskej tváre vydržal až do nového stretnutia.
Keď sa ho Follereau na to opýtal, malomocný mu povedal:
„Je to moja žena.“ Po chvíľke ticha dodal: „Skôr ako som sa dostal sem, tajne sa o mňa starala a liečila ma všetkým, čo sa jej podarilo zohnať. Jeden čarodejník jej dal akúsi mastičku. Každý deň mi ňou natrela celú tvár okrem malého miesta, na ktoré ma pobozkala... To všetko bolo zbytočné. Potom ma chytili a priviezli sem. Ale ona ma našla. Každý deň viem iba vďaka nej, že ešte žijem. A žijem rád jedine pre ňu.“

Bruno Ferrero

2010-05-13T15:02:00.002+02:00

Kobylky v polievke

V jednej jaskyni uprostred púšte žili mnísi. Raz požiadal jeden mladý mních starého mnícha o radu.
„Otče,“ povedal mu, „ty vieš, že tu žijem viac ako rok. Za ten čas sem šesť alebo sedemkrát prileteli kobylky. Ty vieš, aké je to hrozné. Dostanú sa všade, dokonca aj do jedla. Ako to znášaš ty?“
Starec, ktorý žil v púšti už štyridsať rokov, povedal:
„Zo začiatku, keď mi do polievky spadla kobylka, vyhodil som všetko. Potom som kobylky vyberal a polievku som zjedol. Neskôr som zjedol kobylky i polievku. A teraz, keď sa nejaká kobylka pokúša vyliezť z polievky, strčím ju tam späť.“

Postupne si zvykneme na všetko a zmierime sa aj s tým, čo nám bolo spočiatku nepríjemné. Niekto si začne ceniť aj vlastné nedostatky.

Modlitba

2010-05-04T12:35:00.011+02:00

Litánie k Duchu Svätému

Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému, ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky i na veky vekov, Amen.

„BUĎ ZVELEBENÝ!“ (Opakuje sa za každou prosbou.)

Duch Svätý, zostúp z trónu svojej velebnosti a vybuduj si stánok v srdci svojho služobníka!
Duch Svätý, ktorý si Otcom i Synom uctievaný, nauč ma žiť v stálej prítomnosti Božej.
Duch Svätý, ktorý si Otcom i Synom uctievaný, nauč ma žiť podľa vôle Najvyššieho!
Duch Svätý, ktorý sídliš v srdci Božieho Syna, nauč ma poznávať Ťa a úprimne milovať!
Duch Svätý, ktorý sa staráš o slávu Boha Otca, nauč ma žiť v odovzdannosti a v úplnej dôvere v Boha!
Duch Svätý, znamenie ohnivých jazykov, zapáľ v mojom srdci oheň svojej lásky!
Duch Svätý, tajomná holubica, nauč ma chápať Sväté písmo!
Duch Svätý, ktorý nemáš tvár ani meno, nauč ma správne sa modliť!
Duch Svätý, ktorý hovoríš ústami prorokov, nauč ma žiť v pokoji a vo vyrovnanosti ducha i duše!
Duch Svätý, horiace ohnisko lásky, nauč ma žiť múdro a trpezlivo!
Duch Svätý, darca všetkých darov, nauč ma žiť v pokore a skromnosti!
Duch Svätý, pretekajúca pokladnica milostí, nauč ma chápať cenu utrpenia!
Duch Svätý, bezodná pokladnica milostí, nauč ma správne využívať drahocenný čas!
Duch Svätý, z pokladnice ktorého neubúda, chráň ma od každej nelásky a pýchy!
Duch Svätý, ktorého bohatstvo nikto nespočíta, nauč ma čeliť zbytočným predstavám a myšlienkam!
Duch Svätý, premnohých darov, nauč ma vyhýbať sa neužitočnej činnosti a planým rečiam!
Duch Svätý, z ktorého plnosti sme všetci prijali, nauč ma mlčať a vedieť prehovoriť v pravý čas!
Duch Svätý, láska večná, nauč ma dávať dobrý príklad iným!
Duch Svätý, dobrota nekonečná, daj mi vytrvalosť v dobrom!
Duch Svätý, sladký učiteľ, nauč ma správne zaobchádzať s ľuďmi!
Duch Svätý, milý priateľ duší, nauč ma nikoho neposudzovať a na krivdy nikdy nespomínať!
Duch Svätý, obšťastňujúce Svetlo duše, nauč ma vidieť potreby iných a nezanedbávať dobré skutky!
Duch Svätý, Otče úbohých, daj mi poznať svoje chyby!
Duch Svätý, ktorý konáš v dušiach zázraky, veď ma bdelosťou k dokonalosti!
Duch Svätý, pred ktorým nič nie je utajené, nauč ma unikať osídlam diabolským!
Duch Svätý, ktorý poznáš budúcnosť vesmíru, pomôž mi vymaniť sa z područia tela a diabla!
Duch Svätý, ktorý poznáš i moju budúcnosť, zverujem do Tvojej ochrany i moju rodinu, priateľov, dobrodincov a všetkých ľudí!

Duch Svätý, s Tvojou Božskou pomocou nauč ma žiť na česť a slávu Božiu, k spáse duší a k radosti Matke Božej, aby som mohol umrieť ako užitočný sluha. Amen.

Prisľúbenie Boha Otca tým, ktorí sa aspoň 3x týždenne vrúcne budú modliť tieto litánie:
1. Vytrhnem Ťa z rúk protivníka viditeľným spôsobom.
2. Odstránim prekážky, ktoré Ti bránia v ceste k dokonalosti.
3. Pridám ti anjela, aby ťa vnuknutím ochránil od nástrah hriechu.
4. Vytrváš na ceste cnosti.
5. Dobre spoznáš svoje nedostatky.
6. Dostaneš silu vymaniť sa z hriešnych návykov.
7. Upevním v tebe vieru, nádej a lásku.
8. Vytrhnem ťa z hmotnej biedy.
9. Tvoja rodina bude žiť vo svornosti, vo vzájomnej láske.
10. Kto chce pomôcť svojim blízkym, musí sa modliť tieto litánie denne aspoň pol roka.

Prisľúbenia Ducha Svätého:
Tieto litánie sa budú šíriť ako lavína. Kto tieto litánie dá inému, má účasť na jeho modlitbách. Nech povie Duchu Svätému, na aký úmysel chce obetovať zásluhy, pokiaľ si ich nechce nechať pre seba.

Poučný príbeh

2010-05-04T07:46:00.007+02:00

Žabky

Bola raz jedna skupina žabiek, ktoré sa chceli pretekať. Chceli sa dostať na veľmi vysokú vežu. Na atrakciu sa prišlo pozrieť veľmi veľa divákov, aby si pozreli súťaž a povzbudzovali žabky. Súťaž sa začala...
Ale z prítomných divákov nikto neveril, že sa niektorej zo žabiek podarí dostať sa na vrchol veže. Krútili hlavami a hovorili: „Oh, to je príliš namáhavé!!! Nikdy sa im to nepodarí!“ Alebo: „To sa im nemôže podariť, lebo veža je príliš vysoká!“
Žaby začali zaostávať... ...s výnimkou jednej, ktorá sa svižne ťahala hore a hore...
Diváci kričali: „Je to príliš únavné! Nikto sa tak vysoko nedostane!“ Jedna žabka za druhou to vzdávali a otáčali sa vzad... Len tá jedna išla vytrvalo ďalej... Vôbec to nechcela vzdávať!
Nakoniec to každý vzdal, okrem tej jednej žabky, ktorá sa sama a s obrovskými ambíciami vyštverala až na vrchol veže!
Ostatné žabky ale aj diváci chceli vedieť, ako sa podarilo práve jej to, čo všetci ostatní považovali za nemožné. Jeden divák prišiel k žabke a spýtal sa, odkiaľ vzala toľko sily aby sa dostala až na samý vrchol.
Vtedy vysvitlo, že víťazná žabka je hluchá!

Ponaučenie?
Nikdy nepočúvaj tých ľudí, ktorí sú negatívni a pesimistickí, lebo Ti kradnú najkrajšie túžby a sny, ktoré nosíš vo svojej duši! Vždy mysli na silu slov, lebo všetko čo počuješ alebo čítaš vplýva na tvoje činy! Takže: Buď vždy optimista!
A naviac - buď jednoducho hluchý, keď Ti niekto povie, že nevieš realizovať svoje sny! Dôveruj iba Bohu, ktorý najlepšie vie, čo sa ti podarí zrealizovať a čo nie, ktorý dáva do tvojho srdca túžby, ktoré chce naplniť...
Mysli si: Všetko sa mi môže podariť, ak to naozaj chce Boh, a ak to s Ním chcem skutočne zo všetkých síl aj ja!

Kráľ slávy

2010-04-30T08:55:00.009+02:00

Zostúpil k zosnulým

Telo ležalo v zemi, ale kam odišla Pánova duša? Ustálilo sa podanie, ktoré, ako sa zdá, pozná aj svätý Pavol a ktoré spomína svätý Peter: po poslednom výkriku sa slobodná Ježišova duša neponáhľala k Otcovi, ale pokračovala vo svojej spasiteľskej úlohe, zostúpila do podsvetných oblastí, tam, kde starí ľudia žili pred Mesiášovým príchodom, odvždy čakali na svoje vyslobodenie.
Cirkev zachovala toto zvestovanie blahozvesti vo verši Apoštolského vyznania viery: 'Zostúpil k zosnulým'. Ako ľutujeme, že evanjelisti úplne pomlčali o tejto udalosti! Ak chceme aspoň trochu ukojiť svoju zvedavosť, musíme sa obrátiť na apokryfy, pravda, s potrebnou obozretnosťou a veľkou nedôverou.
V Nikodémovom evanjeliu čítame najpodivnejšie podrobnosti. Spisovateľ pripisuje opis dvom mlčanlivým tieňom, Carinovi a Leuciovi, synom svätého starca Simeona, ktorí boli už predtým zomreli a ktorí vraj boli vzkriesení počas podivných javov, sprevádzajúcich Kristovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie. Ide iba o literárny text bez akéjkoľvek dogmatickej ceny, no jeho podivnú krásu nemožno poprieť.

„Keď sme odpočívali spolu s otcami v tôni smrti, náhle nás obklopilo zlaté svetlo, podobné slnečnému. Ožiarila nás kráľovská jasnosť. A v tej chvíli Adam, otec ľudského pokolenia, zachvel sa od radosti spolu s patriarchami a prorokmi. Zvolali: 'Svetlo! To je sám pôvodca večného svetla, ktorý sľúbil svetlo bez západu a bez konca!' A všetci spravodliví Starého zákona sa radovali očakávajúc splnenie prisľúbenia. Ale podsvetie sa znepokojilo: knieža Tartaru sa obával, že uvidí zjav toho, ktorý už predtým otriasol jeho mocou, keď vzkriesil Lazára. - 'Keď som počul jeho mocné slová', povedal, 'chvel som sa. Nemohli sme Lazára udržať: rýchlosťou orlieho letu unikol spomedzi nás.'
Keď toto rozprával, zaznel hlas, podobný hlasu hromu, podobný hučaniu uragánu. - 'Brány, roztvorte sa! Otvorte sa dokorán, brány večnosti, a vstúpi Kráľ slávy!' Ale knieža podsvetia povedal svojim bezbožným sluhom: 'Zatvorte kovové brány, zatvorte ich na železné závory a bojujte udatne!'
Opäť zaznel hlas, podobný hromu: 'Brány, zdvihnite sa! Otvorte sa dokorán, brány večnosti, a vstúpi Kráľ slávy...' A zjavil sa Pán slávy v podobe človeka: ožiaril večnú tmu, zlomil putá a jeho nepremožiteľná podoba nás navštívila, nás všetkých, ktorí sme sedeli v tmavej priepasti svojich chýb, v smrteľnej tôni hriechu. Knieža Tartaru, Smrť, a všetky pekelné légie zachvátila hrôza: 'Kto si?' kričali na Ježiša. 'Odkiaľ prichádzaš?' No on im ani neodpovedal.
Vtedy Kráľ slávy majestátne rozšliapal Smrť svojimi nohami a zmocniac sa satana zbavil podsvetie jeho moci. Odviedol Adama do jasného svetla. A Pán povedal: 'Poďte ku mne, všetci moji svätí, vy všetci, ktorí ste boli mojím obrazom a mojou podobou.' Vtedy zhromaždení pod Božou ochranou spievali; všetci svätí mu spievali na slávu. Dávid, Habakuk a všetci proroci prednášali state svojich dávnych spevov, v ktorých tajomnými slovami predpovedali to, čo mal splniť tento deň. Vedení archanjelom svätým Michalom vošli do raja, kde ich očakávali Henoch a Eliáš, dvaja spravodliví, ktorí neboli podrobení smrti, a dobrý lotor, ktorý už nosil na svojich pleciach znak Kríža.“

Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť kráľ slávy.
Kto je ten kráľ slávy? Pán silný a mocný, Pán mocný v boji.
Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť kráľ slávy.
Kto je ten kráľ slávy? Pán zástupov, to je ten kráľ slávy.

(Ž 24, 7-10)

Vybraté posolstvá

2010-04-26T13:05:00.005+02:00

Očista

15. septembra 1991

Opri sa o Mňa, požehnaná Mojej Duše. Dávam ti Svoj Pokoj. Píš:

Ó Jeruzalem! (to znamená: Ó pokolenie!) Obráť svoje oči k východu a k západu. Obráť svoje oči k severu a k juhu: Ja Som tu! Skutočne vám hovorím, že ešte raz na vás bude vyliatý Môj Duch a Môj Obraz sa rozostrie po tvári sveta. Čo som plánoval, to sa stane a čo som vám povedal, to sa splní. Poďte až ku Mne a pozorne počúvajte: dnes k vám prichádzam, až k vašim dverám a držím v rukách zástavu Mieru. Prichádzam ťa zachrániť, Jeruzalem. Na zástave je napísané: Verný a Pravdivý, (Zjv 19,11) Kráľ kráľov a Pán pánov (Zjv 19,16) Budem počuť od teba, Jeruzalem, "môj Kráľ, Tebe patrí úcta", alebo ešte budete v nevedomosti, kto vám ponúka Svoj Pokoj ... teraz? Spoznáte v týchto posledných dňoch pred Dňom Trestu, Môjho Svätého Ducha, ktorý zostúpil zhora vo všetkej Sláve, aby s vami prebýval? Po celý svoj život, pokolenie, ste sa posmievali Môjmu Zákonu a odvracali sa odo Mňa so vzburou - budete pripravení stretnúť sa so Mnou, svojím Bohom? Už čoskoro prejdem vaším Mestom (to znamená nami, my sme mestá) a bude to skôr, než si myslíte! To bude Moje posledné varovanie. Veru, veru hovovím vám:

Prebuďte sa z hlbokého spánku!
Spejete ku skaze.
Straste prach, ktorý vás pokrýva
a vstaňte z mŕtvych.
Koniec Časov
je bližšie, než si myslíte.

(Koniec Časov NIE JE Koniec sveta, je to koniec jednej epochy)

1) Skoro, veľmi skoro náhle otvorím Svoju Svätyňu v Nebi a tam, nezahalenými očami, uvidíte ako tajomné odhalenie: myriády Anjelov, Trónov, Panstiev, Síl, Mocností, všetci v pokore okolo

Archy Zmluvy.

Potom Závan pohladí vašu tvár a Mocnosti Nebeské sa zachvejú. Záblesky svetla budú doprevádzané rachotom hromu. "Náhle na vás príde doba veľkého súženia, akého nebolo od počiatku sveta". (Dan 12,1) Pretože dovolím vašej duši vnímať všetky udalosti vášho života, rozviniem ich jednu za druhou. K veľkému zdeseniu svojej duše si uvedomíte, koľko nevinnej krvi obetavých duší preliali vaše hriechy.

Potom dám vašej duši poznať a vidieť, ako ste nikdy neboli poslušní Môjmu Zákonu, ako zvitok otvorím Archu Zmluvy a uvedomíte si svoju nezákonnosť.

2) Pokiaľ budete ešte živí a budete stáť na nohách, oči vašej duše uvidia oslnivé Svetlo, ako lesk mnohých drahokamov, ako iskry krištáľovo čistých diamantov. Svetlo tak čisté a tak jasné, že i keď budú všade vôkol stáť v Tichosti myriády anjelov, vôbec ich nebudete vidieť, pretože Svetlo ich zakryje ako strieborne zlatý prach. Vaša duša bude vnímať len ich postavu, nie ich tvár. Potom, uprostred tohoto žiarivého Svetla, vaša duša uvidí to, čo oni kedysi v zlomku sekundy videli, okamih vášho stvorenia ...

Uvidia:
Toho, kto vás prvý držal vo Svojich Rukách,
Oči, ktoré vás prvé videli.

Budú vidieť:
Ruky Toho, ktorý vás utváral
a ktorý vám žehnal ...

Uvidia:
Najnežnejšieho Otca, vášho Stvoriteľa,
odeného v majestátnej nádhere.
Prvého a Posledného.
Toho, ktorý je, ktorý bol
a ktorý príde,
Všemohúceho,
Alfu a Omegu:
Vládcu.

Vaše oči, žmúriace po prebudení, budú ochromené Mojími Očami, ktoré budú ako dva Ohnivé Plamene (Zjv 19,12) Vaše srdce sa potom bude dívať späť na svoje hriechy a zmocní sa ho ľútosť. S veľkým zármutkom a bolesťou budete trpieť svojou nezákonnosťou, keď si uvedomíte, ako ste stále znesväcovali Moje Sväté Meno a ako ste odmietali Mňa, svojho Otca ... V panickej hrôze sa budete triasť, keď uvidíte samých seba ako mŕtvolu v rozklade, ktorú rozožierajú červy a supy.

3) A pokiaľ ešte budete stáť na nohách, ukážem vám, čím sa živila vaša duša, Môj Chrám a Môj Príbytok, po všetky roky vášho života. K svojmu zdeseniu uvidíte, že miesto Mojej Večnej Obete ste sa maznali so Zmijou a že v najhlbšom vnútri svojej duše ste nastolili Zničujúcu Ohavnosť, o ktorej hovoril prorok Daniel:

Rúhanie

Rúhanie, ktoré pretrhlo všetky vaše nebeské väzby so Mnou a vytvorilo priepasť medzi vami a Mnou, vašim Bohom.

Až príde ten Deň, spadnú vám šupiny z očí, aby ste videli, akí ste nahí a aká púšť je vo vašom vnútri. Úbohý tvor, tvoja vzbura a tvoje popieranie Najsvätejšej Trojice z teba urobilo odpadlíka a prenasledovateľa Môjho Slova.

Tvoje náreky a bedákanie budeš potom počuť len ty sám. Hovorím ti: budeš nariekať a budeš plakať, ale budú ťa počuť iba tvoje vlastné uši.

Môžem súdiť len tak, ako Mi bolo uložené a Môj súd bude spravodlivý. Ako bolo za dní Noema, tak tomu bude, až otvorím Nebesia a ukážem vám Archu Zmluvy: "Ako v dňoch pred Potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla Potopa a zmietla všetkých". (Mt 24,38-39) Tak tomu bude i v onen deň a hovorím vám, keby táto doba nebola skrátena zásluhou vašej Svätej Matky, svätých mučeníkov a množstvom krvi preliatej na zemi, od Svätého Ábela až po krv všetkých Mojich prorokov, ani jeden z vás by neprežil!

Ja, váš Boh, posielam jedného anjela za druhým, aby vám oznámili, že Čas Milosrdenstva už skoro končí a doba Mojej Vlády na zemi je veľmi blízko. Posielam Svojich anjelov, aby svedčili o Mojej Láske "všetkým obyvateľom zeme, každému národu, rase, jazyku a kmeňu" (Zjv 14,6) Posielam ich ako apoštolov posledných dňov, aby oznamovali, že "Kráľovstvo sveta bude ako Moje Kráľovstvo hore a Môj Duch bude vládnuť na veky vekov" (Zjv 11,15) uprostred vás. Posielam Svojich služobníkov prorokov, aby volali do tejto pustiny:

Bojte sa Ma a velebte Ma
pretože pre Mňa nastala Hodina,
aby som zasadol a súdil! (Zjv 14,7)

Moje Kráľovstvo k vám príde znenazdania - preto musíte mať stálosť a vieru až do konca.

Moje dieťa, modli sa za hriešnika,
ktorý si nie je vedomý svojho úpadku.
Modli sa a pros Otca za odpustenie zločinov,
ktoré svet neprestáva páchať.
Modli sa za obrátenie duší,
modli sa o Pokoj

Bruno Ferrero

2010-03-09T10:50:00.003+01:00

Zaľúbený kráľ

Jeden kráľ sa raz šialene zaľúbil do chudobnej, ale peknej sedliačky. Dal si ju priviesť do paláca. Chcel sa s ňou oženiť a urobiť z nej kráľovnú.
Lenže dievčina záhadne ochorela práve v ten deň, keď vkročila do kráľovského paláca. Jej stav sa rýchlo zhoršoval.
Kráľ dal zvolať najlepších lekárov a liečiteľov z celého kráľovstva, no nikomu z nich sa nepodarilo dievčinu vyliečiť. Úbohá dievčina sa potácala medzi životom a smrťou. Zúfalý kráľ ponúkol polovicu svojho kráľovstva tomu, kto by ju vedel vyliečiť. Neprihlásil sa však nik.
Jedného dňa sa do paláca dostavil múdry starec. Poprosil, aby ho nechali porozprávať sa s dievčinou osamote. Po rozhovore ho netrpezlivo očakával kráľ.
„Veličenstvo,“ prehovoril starec, „viem, ako spoľahlivo vyliečiť vašu snúbenicu. Poznám liek. Ten však spôsobí veľkú bolesť... nie dievčaťu, ale vášmu veličenstvu.“
„Povedz mi, aký je to liek!“ zvolal kráľ. „Dostane ho, nech to stojí čokoľvek!“
Múdry starec uprel zrak na kráľa a riekol: „Dievčina je zaľúbená do jedného z vašich vojakov. Dovoľte jej vydať sa zaňho a čoskoro sa uzdraví.“
Kráľ onemel. Dievčinu miloval tak veľmi, že nechcel, aby zomrela. Nachystal teda veľkú svadbu pre dievča a vojaka.
Dievčina sa, samozrejme, uzdravila. No kráľ bol zo dňa na deň smutnejší, chradol, až sa ocitol na prahu smrti. Vtedy dali znovu zavolať múdreho starca, ktorý kedysi vyliečil dievčinu. Starec prišiel ku kráľovmu lôžku, no potom smutne zvesil hlavu a zašepkal: „Úbohý kráľ! Preňho niet lieku. Nikto ho nemiluje tak, ako miluje on.“

Z toho istého dôvodu musel na zemi zomrieť Boh. Nikto ho nemiluje tak, ako miluje On.

Bruno Ferrero

2009-11-25T15:38:00.005+01:00

Vôňa

V Indii poznajú legendu o horskom srncovi.
Pred mnohými rokmi žil jeden srnec, ktorý stále cítil prenikavú vôňu pižma. Stúpal po zelených svahoch a stále cítil podivuhodnú, ostrú, sladkú vôňu. Trielil do hory a všetko naokolo bolo plné tej vône.
Srnec nevedel pochopiť, odkiaľ sa tá vzrušujúca vôňa berie. Bolo to ako hlas flauty, ktorému sa nedá odolať. Srnec začal behať z lesa do lesa a všade hľadal prameň tej zvláštnej a vzrušujúcej vône.
Tým hľadaním bol celkom posadnutý. Úbohý srnec nejedol, nepil, ani nespával. Nevedel, kde sa tá vôňa berie a čo ho stále núti bežať za ňou úžľabinami, horami-dolami, až sa vyhladovaný, vyčerpaný a na smrť unavený zrútil do neznáma. Šmykol sa zo skaly, spadol a smrteľne sa zranil.
Jeho rany boli bolestivé a hlboké. Srnec si lízal krvácajúcu hruď. V tej chvíli objavil najneuveriteľnejšiu vec. Vôňa, tá vôňa, ktorá ho tak veľmi vzrušovala, bola práve tu, na jeho tele, vo zvláštnom pižmovom vrecúšku, aké majú všetci srnce tohto druhu.
Úbohé zviera sa tej vône zhlboka nadýchlo, ale už bolo príliš neskoro.

„Neskoro som si ťa zamiloval, ty krása, taká stará a taká nová, neskoro som si ťa zamiloval. Bol si vo mne, ale ja som bol vonku, a tam som ťa hľadal, a ja, bez krásy, som sa hnal za tými krásami, ktoré si ty stvoril a ktoré by bez teba nejestvovali. Ty si bol vždy vo mne, ale ja som s tebou nebol.“

(Svätý Augustín)

Jedna modlitba

2009-11-22T08:36:00.006+01:00

Modlitba pokánia a oslobodenia

Táto 'modlitba exorcizmu' bola daná Vassule 13. novembra 2006. Vassula píše: Ježiš Kristus mi nadiktoval túto modlitbu, ktorá je modlitbou pokánia, uzdravenia a oslobodenia. Povedal, že tento 'exorcismus' je potrebný v týchto časoch, ktoré sú tak zlé.

Ľudia nevedia ako úplne zapudiť svojími modlitbami Satana, ktorý ich ovláda, oslepuje a spôsobuje im toľko utrpenia, buď skrze chorobu alebo tým, že z nich robí otrokov. Ježiš taktiež hovorí, že mnoho ľudí uctieva falošných bohov.
Táto modlitba bude účinná, keď sa ju budeme modliť srdcom a skutočne.

Pán povedal:

"Nech pred Mojou Tvárou činia pokánie týmito slovami":

Pane, znášal si ma po celé tie roky s mojími hriechmi,
ale mal si so mnou súcit.

Bol(a) som zvedený(á) na scestie v každom ohľade,
ale teraz už nebudem viac hrešiť.
Ublížil(a) som Ti
a nekonal(a) som správne
už taký(á) viac nebudem;
zriekam sa hriechu,
zriekam sa Diabla,
zriekam sa nerestí,
ktoré poškvrňujú moju dušu.

Osloboď moju dušu od všetkého, čo je proti Tvojej svätosti,
snažne Ťa prosím, Pane, zachráň ma od všetkého zla.
Príď teraz, Ježišu, príď a ostaň v mojom srdci.
Odpusť mi, Pane, a dovoľ mi spočinúť v Tebe,
lebo Ty Si môj Štít,
môj Spasiteľ a moje Svetlo
a Tebe dôverujem.

Odo dneska Ti, Pane, budem dobrorečiť v každej dobe.

Zriekam sa zla a všetkých iných bohov a modiel,
pretože Ty si Najviac Zvrchovaný nad celým svetom,
ďaleko prevyšuješ všetkých ostatných bohov.

Svojou mocnou rukou ma zachráň od choroby,
zachráň ma, aby som nebol(a) zajatcom,
zachráň ma od ťažkostí
a poraz môjho nepriateľa Diabla.
Príď mi rýchlo na pomoc, ó Spasiteľu!

Amen

Svätý Kríž

2009-09-18T20:57:00.005+02:00

Len k Tebe blíž...

Blíž k Tebe, Bože môj, len k Tebe blíž,
keď tlačí do prachu mňa ťažký kríž.
Duch výš povznesie sa
a v piesni ozve sa.
Blíž k Tebe, Bože môj, len k Tebe blíž.

Keď ranou rúk svojich ma bičuješ,
len nech ma milosťou posilňuješ.
By ma tak každý kríž,
len k Tebe viedol blíž,
len k Tebe Bože môj, len k Tebe blíž.

Viem, cesta do neba tŕň a kameň,
predsa po nej kráčať neprestanem.
A keď kde tu klesnem
i vtedy vzdychať chcem:
Len k Tebe, Bože môj, len k Tebe blíž.

Keď by mi svital deň blaženosti,
srdce omdlievalo od radosti
i v ten radosti deň,
veselo volať chcem:
Len k Tebe, Bože môj, len k Tebe blíž.

To nech mi je heslom: len k Tebe blíž,
či lietam k výšinám, či padám níž.
Nech plyniem k Tebe len,
vo večný ľúby sen,
len k Tebe, Bože môj, len k Tebe blíž.