nedeľa, 8. júna 2008

Antoine de Saint-Exupéry

Úsmev


Väčšina ľudí veľmi dobre pozná Malého princa, nádhernú knihu, ktorú napísal Antoine de Saint-Exupéry. Je to zvláštna rozprávková kniha, ktorá je príbehom pre malé deti a zároveň bájkou, ktorá dospelých núti zamyslieť sa. Ale len veľmi malo ľudí pozná aj iné Saint-Exupéryho diela, romány a poviedky.


Saint-Exupéry bol stíhací pilot, ktorý bojoval proti nacistom a zahynul v boji. Pred II. svetovou vojnou bojoval v Španielskej občianskej vojne proti fašistom. Na základe vlastných skúsenosti z tohto obdobia napísal úžasnú poviedku zvanú Úsmev ( Le Sourire ). Rád sa s vami o ňu teraz podelím. Nedá sa presne určiť, či je to autobiografická poviedka, alebo či si ju vymyslel. Ja osobne si myslím, že je to jeho vlastný zážitok. Poviedka hovorí o tom, ako Exupéry padol do zajatia a zavreli ho do väzenia. Z opovržlivých pohľadov dozorcov a ich tvrdého zaobchádzania nadobudol istotu, že ho na druhý deň popravia. Ďalej vám vlastnými slovami vyrozprávam príbeh tak, ako si ho pamätám:
"Bol som si istý, že ma idú zabiť. Bol som veľmi nervózny a rozrušený. Šmátral som po vreckách, či tam nenájdem nejaké cigarety, ktoré ušli pozornosti mojich väzniteľov. Jednu som našiel, ale pretože sa mi triasli ruky, len tak-tak som si ju vložil medzi pery. Nemal som však zápalky, vzali mi ich.
Pozrel som sa cez mreže na môjho dozorcu. Jeho oči sa s mojimi nestretli. Koniec koncov prečo by sa mal zaujímať o vec, o mŕtvolu?
Zavolal som na neho: 'Nemáte oheň, por favour?' Pozrel na mňa, pokrčil ramenami a podišiel mi zapáliť cigaretu.
Keď sa priblížil škrtol zápalkou, jeho oči nechtiac spočinuli na mne. V tom okamihu som sa usmial. Neviem, prečo som to urobil. Možno to bolo z nervozity, možno preto, že keď k niekomu prídete veľmi blízko, je ťažké neusmiať sa. V každom prípade, usmial som sa. V tom okamihu akoby nejaká iskra preskočila vzdialenosť medzi našimi srdciami, medzi dvoma
ľudskými dušami. Viem, že to nechcel, ale môj úsmev preskočil cez mreže a vyvolal úsmev aj na jeho perách.
Zapálil mi cigaretu, ale neodišiel, zostal ďalej pri mne, díval sa mi priamo do oči a ešte stále sa usmieval. Aj ja som sa stále usmieval, ale teraz som si už uvedomoval, že je
to človek, nielen väzenský dozorca. A zdalo sa mi, že aj jeho pohľad nadobudol novú dimenziu. 'Máš deti?' opýtal sa. 'Áno, tu, tu.' Vybral som náprsnú tašku a nervózne hľadal fotografie svojej rodiny. A on tiež, vybral fotografie jeho minos a začal mi rozprávať o svojich plánoch a nádejach, ktoré s nimi spája. Moje oči zaliali slzy. Povedal som mu, že sa
bojím, že už nikdy neuvidím svoju rodinu, že nikdy neuvidím, ako rastu moje deti. Aj jeho oči sa naplnili slzami.

Zrazu bez jediného slova odomkol moju celu a potichu ma vyviedol von. Von z väzenia a potom bočnými cestami von z mesta. A tam, na kraji mesta ma pustil. A opäť sa otočil bez slova a kráčal späť.

Môj život zachránil jediný úsmev."

Áno, úsmev - neafektovaný, neplánovaný, prirodzený, medzi ľuďmi. Tento príbeh často rozpravám aj v práci. Bol by som rád keby ľudia pouvažovali nad tým, že pod všetkými vrstvami, ktoré sme si nad sebou vybudovali, aby sme sa ochránili - hrdosť, tituly, spoločenské postavenie, potrebu byť dobre viditeľný - pod tým všetkým naďalej zostáva naše vlastne prirodzene JA. Nebojím sa nazvať to dušou. Som skutočne presvedčený o tom, že keby sa duša človeka mohla zblížiť s inou ľudskou dušou, neboli by sme nepriateľmi. Nebola by v nás nenávisť, závisť alebo strach. So smútkom konštatujem, že tie ďalšie vrstvy, ktoré si celý život tak starostlivo budujeme, nás izolujú a vzďaľujú od našich duší, ktoré by nás mohli
skutočné spojiť. Saint-Exupéryho príbeh hovorí práve o tom čarovnom momente, keď sa dve duše navzájom zblížili.
Takýchto okamihov je v živote veľmi málo. Napríklad keď sa človek zaľúbi. Alebo keď sa pozriete na malé dieťa. Prečo sa usmievame, keď vidíme malé dieťa? Možno preto, že vidíme človeka bez všetkých tých ochranných vrstiev, človeka, ktorého úsmev nie je falošný ani vypočítavý. A takáto detská dušička sa v našom vnútri, na znak uznania, melancholicky usmieva.

(Hanoch McCarty)

Žiadne komentáre: