pondelok, 2. júna 2008

Catalina Rivas o Svätej omši

Unikátna vízia Svätej omše


Poznanie o tom, čo sa odohráva počas Svätej omše a ako ju prežívať srdcom.
Toto je svedectvo, o ktoré sa musím a chcem podeliť s celým svetom pre väčšiu slávu Božiu a na záchranu všetkých, ktorí chcú otvoriť srdcia Pánovi, a aby mnohé duše zasvätené Bohu zapálili oheň lásky k Bohu. Sú to tie duše, ktoré majú ruky a v nich moc priviesť Krista na zem, aby bol naším pokrmom a ostatné duše, aby prestali vnímať prijímanie Pána Ježiša len ako rutinný zvyk a nech znova prežívajú radosť z každodenného stretnutia s Láskou. O toto svedectvo sa chcem podeliť, aby moji bratia a sestry laici z celého sveta prežívali najväčší Zázrak zo zázrakov, slávenie Svätej Eucharistie, s láskou.
Bolo to v deň vigílie Zvestovania Panny Márie a s členmi našej skupiny sme išli na spoveď. Niektoré zo žien ju nestihli o odložili ju na ďalší deň pred Svätou omšou.
Nasledujúci deň, keď som prišla do kostola trochu neskôr, arcibiskup a kňazi už vychádzali zo sakristie. Vtedy Matka Božia prehovorila nežným ženským hlasom, ktorý obmäkčí každú dušu:
„Dnes je deň, kedy dostaneš poznanie a chcem, aby si dávala dobrý pozor, pretože to, čoho budeš dnes svedkom, všetko, čo dnes zažiješ, musíš oznámiť ľudstvu.“ Zostala som zarazená, nechápala som, ale snažila som sa byť veľmi pozorná.
Najprv som započula zbor prekrásnych hlasov spievajúcich z diaľky. Chvíľami sa hudba približovala a potom vzďaľovala ako šum vetra. Arcibiskup začal slúžiť Svätú omšu. Pri úkone kajúcnosti mi Najsvätejšia Panna povedala:
„Z hĺbky duše pros Pána, aby ti odpustil všetky tvoje hriechy, ktorými si ho urazila. Tak sa budeš môcť dôstojne zúčastniť tohto privilégia, akým je účasť na Svätej omši.“
Na zlomok sekundy som si pomyslela: „Veď som v stave milosti posväcujúcej. Len včera som sa vyspovedala.“ Matka Božia mi na to odpovedala: „A ty si myslíš, že odvčera si Pána neurazila? Dovoľ, aby som ti niekoľko vecí pripomenula. Keď si odchádzala z domu na Svätú omšu, dievča, ktoré u teba pracuje, ťa o niečo požiadalo, a ty, pretože si meškala a ponáhľala sa, nie veľmi slušne si jej odpovedala. Nezachovala si sa k nej pekne a hovoríš, že si neurazila Boha?“
„Cestou sem ti vošiel do cesty autobus, takmer do teba vrazil a ty si namiesto modlitieb a prípravy na Svätú omšu nepekne zahrešila na toho úbohého muža. Neukázala si lásku k blížnemu a stratila si pokoj a trpezlivosť. A ty hovoríš, že si neurazila Pána?“
„Prišla si na poslednú chvíľu, keď už celebranti vychádzali zo sakristie...a chceš sa zúčastniť Svätej omše bez predchádzajúcej prípravy... “
„Matka moja, už mi viac nehovor, už mi nepripomínaj viac vecí, lebo umriem od ľútosti a hanby,“ odpovedala som.
„Prečo prichádzate na poslednú chvíľu? Mali by ste prísť skôr, modliť sa a prosiť Pána, aby vám zoslal Ducha Svätého, ktorý by vás obdaril pokojom, očistil od ducha tohto sveta, zbavil trápení, problémov a roztržitosti. Len tak môžete dôstojne prežiť tento posvätný okamih. Ale vy chodíte, až keď začína Svätá omša a zúčastňujete sa na nej, ako na akejkoľvek všednej udalosti, bez duchovnej prípravy. Prečo? Je to predsa ten najväčší Zázrak. Prišli ste prežiť tento okamih, kedy vám Najvyšší Boh dáva svoj najväčší dar a vy si ho neviete vážiť... “
Nebolo mi treba počuť viac. Cítila som sa previnilo. Bolo toho viac než dosť, aby som prosila Boha o odpustenie, nielen za hriechy, ktorých som sa dopustila v ten deň, ale aj vtedy, keď som ešte ani nevošla do kostola a už som čakala, ako mnoho iných, kedy kňaz skončí homíliu. Prosila som za časy, keď som nevedela alebo nechcela rozumieť, čo znamená byť prítomná na Svätej omši, a za časy, kedy som sa s dušou plnou vážnych hriechov odvážila na nej zúčastniť.
Bol sviatok a keď sme sa mali modliť Sláva Bohu na výsostiach, Matka Božia povedala:
„Chváľ a oslavuj z celej svojej lásky Najsvätejšiu Trojicu a uznaj, že si jednou z Jej stvorení.“
Tá Sláva bola úplne iná. Zrazu som sa ocitla na vzdialenom mieste žiariacom svetlom pred žiarivým vznešeným Božím trónom. S takou láskou som mu ďakovala a opakovala: „Sláva Bohu na Výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Chválime ťa, velebíme ťa, klaniame sa ti, oslavujeme ťa, vzdávame ti vďaky, lebo veľká je sláva tvoja, Pane, Bože, Kráľ nebeský, Boh Otec Všemohúci“ a predstavila som si otcovskú tvár Najvyššieho naplnenú dobrotou a láskou... „Pane Ježišu Kriste, ty jednorodený syn, Pán a Boh, Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta....“ A Ježiš stál predo mnou s tvárou plnou nehy a milosrdenstva. „Len ty si Pán, len ty si Najvyšší, Ježišu Kriste s Duchom Svätým...“ Boh nesmiernej lásky, Ten, nad ktorým v tej chvíli jasalo od radosti celé moje telo...
A prosila som: „Pane, zbav ma všetkého, čo je od zlého ducha, moje srdce patrí tebe, Pane môj, zošli mi svoj pokoj, aby vďaka tejto Eucharistii môj život priniesol to najlepšie ovocie. Duchu Svätý, premeň ma, konaj vo mne, veď ma. Ó, Pane, obdaruj ma takými darmi, aby som ti mohla lepšie slúžiť...!“
Začala sa bohoslužba Slova a Mária mi kázala, aby som opakovala po nej: „Pane, dnes chcem počúvať tvoje Slovo a prinášať veľa ovocia. Daj, nech tvoj Duch očistí moje srdce, aby v ňom Tvoje Slovo rástlo a rozvíjalo sa.“ Potom Mária povedala: „Chcem, aby si dávala dobrý pozor pri čítaniach a celej homílii. Pamätaj, že Božie slovo sa nevracia späť, pokiaľ neprinesie ovocie. Ak budeš pozorne počúvať, časť z toho, čo počuješ, zostane v tebe. Snaž sa pripomínať si celý deň tie slová, ktoré na teba zapôsobili. Niekedy sú to dva verše, inokedy celé evanjelium alebo možno iba jedno slovo. Rozjímaj nad ním celý deň a ono sa stane tvojou súčasťou. Lebo svoj život zmeníš, iba ak dovolíš, aby Božie slovo premieňalo teba.“
„A teraz povedz Pánovi, že si sem prišla vypočuť si slová, ktoré chceš, aby On dnes povedal tvojmu srdcu...“
Znovu som sa poďakovala Bohu za to, že mi dal príležitosť vypočuť si Božie slovo a prosila som ho o odpustenie zato, že moje srdce bolo dlhé roky také zatvrdnuté. Aj zato, že som svoje deti učila, že v nedeľu sa má chodiť na Svätú omšu, pretože to prikazuje Cirkev, a nie z lásky a potreby napĺňať si dušu Bohom...
Ja, ktorá sa zúčastnila na toľkých eucharistických obradoch z povinnosti, som si myslela, že tak budem spasená. Ani vo sne by mi nenapadlo, že ho mám oddane prežívať a už vôbec nie, že mám dávať pozor pri čítaní a homílii.
Akú bolesť som pocítila kvôli toľkým premárneným rokom pre moju nevedomosť. Aká je povrchná naša účasť na Svätej omši, keď na ňu ideme len preto, že je súčasťou obradu, či omšou za zosnulého alebo preto, aby nás tam videli ľudia. Aká nevedomosť voči našej Cirkvi a sviatostiam! Aké mrhanie je snaha vzdelávať sa a byť vzdelaný vo veciach tohto sveta, ktoré sa zakrátko pominú a nič nám nezostane. Veci, ktoré nám na konci života nepredĺžia našu existenciu ani o minútu. Avšak o tom, čo nám zaručí trochu neba na zemi a neskôr večný život, nevieme vôbec nič. A my si hovoríme vzdelaní ľudia! Trochu neskôr pri Obetovaní Matka Božia povedala: „Modli sa takto: (a ja som po nej opakovala) Pane, obetujem sa ti celá, taká, aká som, všetko, čo mám a čo môžem, všetko vkladám do tvojich rúk. Buduj Pane z toho mála, čo som. Všemohúci Bože, pre zásluhy tvojho Syna, premeň ma! Prosím ťa za svoju rodinu, za svojich dobrodincov, za každého člena nášho Apoštolátu, za všetkých ľudí, ktorí bojujú proti nám i za tých, ktorí sa zverujú do mojich modlitieb... Nauč ma zložiť moje srdce pred nich na zem, aby nekráčali po tvrdom. Takto sa modlili svätí a takto chcem, aby ste sa všetci modlili.“
Takto to od náš žiada Ježiš, aby sme zložili svoje srdcia na zem, nech pre nich nie je tvrdá a nech zmiernime ich bolesť, keď po nej kráčajú. Po niekoľkých rokoch som čítala knižku modlitieb jedného svätého a môjho obľúbeného, José Maria Escrivá de Balaguer, a tam som našla jednu modlitbu podobnú tej, ktorú ma naučila Panna Mária. Možno sa Matke Božej modlitby tohto svätého, ktorému sa zverujem, veľmi páčili.
Zrazu začali vstávať z lavíc postavy, ktoré som nikdy predtým nevidela. Vyzeralo to tak, akoby z každej osoby v katedrále vstala iná osoba a chrám sa čoskoro zaplnil mladými krásnymi ľuďmi. Boli oblečení v bielych tunikách a cez hlavnú loď prichádzali k oltáru. Matka Božia povedala: „Pozeraj, sú to strážni anjeli každej z týchto osôb, ktoré sú v kostole. Toto je chvíľa, kedy ich strážni anjeli prinášajú ich dary a prosby pred Pánov oltár.“
V tej chvíli som bola celkom užasnutá, lebo tie bytosti mali také krásne tváre, také žiarivé, ako si človek nevie predstaviť. Tie krásne tváre boli takmer ženské, hoci ich pokožka, stavba tela, ruky a výška boli mužské. Bosé nohy sa nedotýkali zeme, ale akoby sa po nej kĺzali. Ten sprievod bol prekrásny. Niektoré z nich niesli akoby zlatú misku s niečím, čo žiarilo čistým zlatým svetlom. Najsvätejšia Panna mi povedala: „To sú strážni anjeli tých, čo obetujú Svätú omšu na mnohé úmysly a ktorí sú si vedomí, čo znamená tento obrad. Oni majú čo ponúknuť Pánovi...“
„Obetujte mu v tejto chvíli tieto dary... svoju bolesť, nádeje, smútok, radosti a prosby. Pamätajte, že Svätá omša má nekonečnú cenu! Buďte preto štedrí v obetovaní i prosbách.“ Za prvými anjelmi prichádzali tí, čo mali prázdne ruky. Matka Božia povedala: „To sú anjeli tých, čo sú tu prítomní, ale nikdy nič neobetujú. Nemajú záujem prežiť každý okamih Svätej omše a neprinášajú Pánovi žiadny dar.“ Nakoniec prichádzali anjeli, ktorí boli veľmi smutní. Mali ruky zopnuté v modlitbe, ale sklopený zrak. „To sú strážni anjeli tých, čo sú duchom neprítomní. Sú to tí, čo prišli len z povinnosti, bez túžby zúčastniť sa bohoslužby. Anjeli sú smutní, pretože okrem svojich modlitieb nemajú čo priniesť pred oltár.“
„Nezarmucujte svojho strážneho anjela... Proste za obrátenie hriešnikov, za mier vo svete, za svojich príbuzných, susedov, za tých, čo sa zverujú do vašich modlitieb. Proste veľa. Nielen pre seba, ale aj pre ostatných.“
„Nezabúdajte, že obeta, ktorá sa Pánovi najviac páči je, keď sa celí obetujete až do krajnosti, aby vás Ježiš mohol cez Jeho zásluhy premeniť. Čo môžete vy obetovať Bohu z toho, čo je vaše? Iba ničotu a hriech. Otcovi sa páčia tie obety, ktoré sú spojené so zásluhami Ježiša Krista.“
Ten sprievod, ktorý by sa len ťažko dal porovnať s iným, bol prekrásny. Všetky tie nebeské bytosti sa ukláňali pred oltárom. Niektorí nechávali svoje dary na zemi, iní kľačali na kolenách s čelom takmer dotýkajúcim sa zeme a len čo prišli k oltáru, pred očami sa mi rozplynuli.
Po skončení Prefácie veriaci spievali: „Svätý, Svätý, Svätý...“ Zrazu všetko, čo bolo za celebrantom, zmizlo. Po ľavej strane uhlopriečne od arcibiskupa až dozadu sa objavili tisícky anjelov: malí anjeli, veľkí anjeli, anjeli s obrovskými krídlami, anjeli s malými krídlami a anjeli bez krídel. Všetci boli oblečení v tunikách bielych ako kňazské rúcha.
Všetci s rukami zloženými k modlitbe pokľakli, klaňali sa a vzdávali česť Pánovi. Bolo počuť krásnu hudbu, akoby spievalo viacero zborov rozličnými hlasmi: Svätý, Svätý, Svätý.
Nadišiel okamih najväčšieho zázraku nad zázrakmi - Premenenie. Po pravej strane za arcibiskupom sa zoradený diagonálne objavil veľký zástup bytostí oblečených v tunikách pastelových farieb: ružové, zelené, belasé, ľaliové, žlté. Ich tváre žiarili radosťou. Mohlo by sa zdať, že to boli ľudia rovnakého veku, lebo ich tváre vyzerali rovnako, bez vrások a nesmieme šťastné, aleja som vedela (neviem povedať prečo), že nie sú rovnako starí. Všetci kľačali. Panna Mária povedala: „To sú všetci svätí a blahoslavení. Sú medzi nimi aj duše tvojich príbuzných, ktorí sa už tešia zo stretnutia s Pánom.“ Vtedy som Ju zbadala. Bola hneď napravo od arcibiskupa, len krok za celebrantom... Vznášala sa nad zemou a kľačala na veľmi jemných a priehľadných tkaninách, ktoré sa trblietali ako krištáľová voda. Najsvätejšia Panna so zopnutými rukami pozerala s úctou a zahĺbene na celebranta. Odtiaľ na mňa prehovorila, ale potichučky, priamo do srdca bez toho, aby na mňa pozrela.
„Si prekvapená, že ma vidíš za arcibiskupom? Tak je to správne... Pri všetkej láske, akou ma môj Syn miluje. mi nikdy nedal takú dôstojnosť, akou obdaril kňazov, aby som ho mohla denne vziať do svojich rúk tak, ako to robia oni pri eucharistickom zázraku. Preto mám hlbokú úctu voči kňazom a k Zázraku, aký Boh prostredníctvom nich vykonáva. To ma núti kľačať až za nimi.“
Bože, koľko dôstojnosti, koľko milosti vylieva Pán na kňazské duše, a ani my, a možno ani niektorí z nich si to neuvedomujeme. Pred oltárom sa objavili sivé tiene ľudí a dvíhali ruky. Panna Mária povedala: „To sú blahoslavené duše z Očistca, ktoré čakajú na vaše modlitby, aby sa skončilo ich očisťovanie. Neprestávajte sa za ne modliť. Ony sa modlia za vás, ale za seba sa modliť nemôžu. Práve vy sa musíte modliť za ich vykúpenie, aby sa mohli stretnúť s Bohom a tešiť sa z jeho prítomnosti.“
„Ako vidíš, tu som vždy... Ľudia chodia na púte, navštevujú miesta, kde som sa zjavila. Je to dobré pre milosti, ktoré tam dostanú, ale pri nijakom zjavení, na nijakom inom mieste nie som tak prítomná ako na Svätej omši. Vždy ma nájdete pri oltári, kde sa slávi Eucharistia. S anjelmi zotrvávam pred bohostánkom, lebo vždy som s Ježišom.“
Keď som videla tú nádhernú tvár Matky Božej a rozžiarené tváre ostatných, keď spievali Svätý, Svätý, Svätý..., cítila som sa ako v samotnom Nebi. Všetci mali zopnuté ruky v očakávaní zázraku premenenia. Keď si pomyslím, že sú ľudia, ktorí sa v tomto okamihu rozptyľujú rozprávaním... Ťažko sa mi to hovorí, ale mnohí muži, viac ako ženy, stoja so založenými rukami a postojačky vzdávajú úctu Pánovi, akoby mu boli rovní. Potom Mária povedala: „Povedz všetkým ľuďom, že človek nie je nikdy viac človekom, ako keď pokľakne pred Bohom na kolená.“
Celebrant vyslovil slová Premenenia. Hoci bol normálneho vzrastu, náhle začal rásť a naplnilo ho nadprirodzené svetlo, ktoré ho obklopilo a okolo tváre zosilnelo tak, že som nemohla vidieť črty jeho tváre. Keď zdvihol hostiu, uvidela som jeho ruky. Na ich vonkajšej strane mal nejaké znaky, z ktorých vyžarovalo svetlo. Bol to Ježiš! Bol to On, ktorý zahalil celebranta svojím telom a akoby láskyplne objímal arcibiskupove ruky.
V tej chvíli Hostia začala rásť, až bola celkom veľká. Bola na nej tvár Ježiša a hľadela na svoj ľud. Inštinktívne som chcela skloniť hlavu, ale Mária mi povedala: „Nepozeraj dolu. zahlaď sa na Neho, kontempluj ho a modli sa fatimskú modlitbu: ‚O môj Bože, verím v Teba, klaniam sa Ti, dúfam v Teba a milujem Ta. Prosím o odpustenie pre tých, ktorí neveria v Teba, neklaňajú sa Ti, nedúfajú v Teba a nemilujú Ta. Pane, zmiluj sa.‘ A teraz mu povedz, ako veľmi ho miluješ a vzdaj úctu Kráľovi kráľov.“
Urobila som, ako mi povedala. Zdalo sa mi, akoby som bola jediná, na ktorú sa Ježiš z veľkej Hostie pozerá, ale pochopila som, že tak láskyplne hľadí na každého. Poklonila som sa čelom až na zem, ako to robia všetci anjeli a blahoslavení Neba. S údivom som sa dívala ako arcibiskupovo telo zobralo na seba Ježišovu podobu a zároveň bol Ježiš prítomný v Eucharistii. Keď celebrant položil Hostiu na oltár, znova nadobudla normálnu veľkosť. Nemohla som vyjsť z údivu a tiekli mi slzy.
Keď celebrant vyslovil slová premenenia vína, v tej chvíli sa začalo na oblohe blýskať. Steny aj strop kostola zmizli. Všade bola úplná tma, žiarilo iba to svetlo na oltári.
Zrazu som videla vo vzduchu ukrižovaného Ježiša. Hlavu mal sklonenú k prsiam. Vodorovné rameno kríža držali nejaké veľké a silné ruky. Z toho žiarivého svetla vychádzalo malé svetielko ako malá žiarivá holubica. Rýchlo preletela celý kostol a sadla si arcibiskupovi, ktorý mal ešte stále podobu Ježišovho tela, na ľavé rameno. Rozoznala som ho podľa jeho dlhých vlasov, žiariacich rán, veľkého tela, ale nevidela som mu do tváre.
Pozerala som na jeho dobité a doráňané ruky. Na pravej strane hrude mal ranu, z ktorej vytekala krv smerom doľava a niečo ako voda, no veľmi žiarivé, vytekalo smerom doprava. Vyzeralo to ako lúče svetla, ktoré spočívali na veriacich. Ohromilo ma, koľko krvi stekalo do kalicha. Myslela som si, že sa vyleje a zmáča celý oltár, ale nevyliala sa ani kvapka. Vtedy Panna Mária povedala: „Toto je zázrak nad zázrakmi. Už som ti povedala, že Pán nie je obmedzený časom ani priestorom. Počas premenenia je celé spoločenstvo prenesené na Kalváriu do momentu Ježišovho ukrižovania.“
Vie si toto niekto predstaviť? Naše oči to nemôžu vidieť, ale v momente, keď Ho ukrižovávajú, sme tam všetci. Pán Ježiš prosí Otca o odpustenie nielen pre tých, ktorí ho zabíjajú, ale za každý jeden náš hriech.
„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!“
Od toho dňa mi nezáleží na tom, či ma považujú za blázna, ale žiadam všetkých, aby v tejto chvíli pokľakli a snažili sa prežívať celým srdcom túto milosť, ktorú nám Pán dal.
Keď sme sa mali modliť Otče náš, Ježiš ku mne prvý raz prehovoril: „Počkaj. Chcem, aby si sa modlila z najhlbšieho vnútra. Spomeň si na tých, čo ti v živote najviac ublížili, objím ich v srdci a povedz im: ‚V mene Ježiša Krista vám odpúšťam a prajem vám pokoj. V mene Pána vás prosím, aby ste aj vy mne odpustili a priali mi pokoj.‘“
„Ak si ten človek zaslúži pokoj, dostane ho. Ak sa preň však neotvorí, pokoj sa vráti do tvojho srdca. Ale nechcem, aby si prijímala a darovala pokoj druhým, ak ty sama nie si schopná odpustiť a pocítiť pokoj najprv vo svojom srdci. “ 
„Rozmýšľajte, čo hovoríte,“ pokračoval Pán Ježiš. „V modlitbe Otče náš opakujete: Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom. Ak viete odpustiť, ale nedokážete zabudnúť, kladiete podmienky Božiemu odpusteniu. Vlastne hovoríte: odpusť mi len tak, ako som ja schopná odpustiť, nie viac.“
Neviem, ako vysvetliť bolesť, ktorú som pocítila, keď som pochopila, ako veľmi môžeme zarmútiť Boha a ako veľmi ubližujeme sebe hnevom, zlými a nečistými myšlienkami, ktoré sa rodia z komplexov a precitlivenosti. Aby som pocítila Pánov pokoj, odpustila som z celého srdca a prosila o odpustenie pre všetkých, ktorí mi kedy ublížili.
Celebrant povedal: „Daruj nám pokoj a jednotu“ a potom „Pokoj Pánov, nech je s vami všetkými...“
Odrazu som videla, že medzi ľuďmi, čo sa objímali (nie všetci), zažiarilo veľmi intenzívne svetlo. Pochopila som, že je to Ježiš a prakticky som sa vrhla objať toho, čo stál vedľa mňa. V tom svetle som skutočne pocítila objatie Pána. To On ma objímal, aby mi daroval svoj pokoj, lebo v tom okamihu som bola schopná odpustiť a zabudnúť na všetok smútok, ktorý mi druhí spôsobili. To je to, čo chce Ježiš. Prežívať spoločne tento okamih radosti tak, že sa objímeme a darujeme si Jeho pokoj.
Nastal okamih svätého prijímania. Keď prijímal arcibiskup, Mária povedala: „Toto je chvíľa, kedy máte prosiť za celebranta a kňazov, ktorí s ním slúžia omšu. Opakuj po mne: ‚Pane, žehnaj ich, pomáhaj im, očisti ich, miluj ich, staraj sa o nich, upevni ich vo svojej láske...‘ Spomeňte si na všetkých kňazov na svete a na všetky zasvätené duše... “
Drahí bratia, toto je okamih, kedy treba za nich prosiť, lebo oni sú Cirkev, rovnako ako ňou sme aj my laici. Mnohokrát vyžadujeme veľa od kňazov, ale sami nie sme schopní sa za nich modliť a chápať, že aj oni sú len ľudia a tiež na nich dolieha samota.
Je treba pochopiť, že kňazi sú ľudia ako my a potrebujú naše porozumenie, starostlivosť a pozornosť, pretože keď sa zasväcujú Ježišovi, dávajú životy za každého z nás, ako to urobil On.
Pán chce, aby sa ľudia zo stáda, ktoré zveril Boh kňazovi, modlili a pomáhali posvätnosti svojho Pastiera. Jedného dňa, keď už budeme na druhej strane, pochopíme ten dar, akým nás Pán obdaril, keď nám dal kňazov, aby nám pomohli spasiť si dušu.
Ľudia začali vychádzať z lavíc a pristupovať k svätému prijímaniu. Nastal ten veľký moment stretnutia sa s Pánom a On mi povedal: „Počkaj chvíľu, chcem, aby si si niečo všimla...“ Inštinktívne som zdvihla zrak a upriamila pozornosť na osobu, ktorá išla prijať Božie telo.
Chcem podotknúť, že táto žena bola tá pani z našej skupiny, čo sa predchádzajúci deň nestihla vyspovedať a urobila tak tesne toto ráno pred svätou omšou. Keď kňaz položil Hostiu na jej jazyk, túto ženu prežiarilo svetlo od chrbta po hlavu. Pán Ježiš povedal: „Mám veľkú radosť, keď objímam dušu, ktorá prichádza s čistým srdcom, aby ma do neho prijala.“
Pánov hlas bol hlasom šťastnej osoby. Bola som ohromená. Dívala som sa na svoju kamarátku, ako sa vracia na svoje miesto. Pán ju objal a obklopilo ju svetlo. Pomyslela som si, o aký zázrak na tejto oslave prichádzame, keď s malými alebo veľkými hriechmi pristupujeme k Eucharistii.
Mnohokrát hovoríme, že nie sú kňazi, aby nás v tej chvíli vyspovedali, ale problém nie je v tom, že sa musíme spovedať každú chvíľu, ale v tom, ako ľahko znovu upadneme do hriechu. Tak, ako sme nútení vyhľadať salón krásy a páni holiča, keď ideme na oslavu, tak by sme mali vyhľadať kňaza, aby nás zbavil všetkých tých nečistôt, a nie mať drzosť hocikedy predstúpiť pred Pána so špinavým srdcom. Keď som šla ja na sväté prijímanie, Pán Ježiš mi povedal: „Posledná večera bola okamihom najväčšej blízkosti s mojimi drahými. V tejto hodine som ustanovil niečo, čo by sa v ľudských očiach mohlo zdať najväčším šialenstvom. Stal som sa väzňom lásky, keď som ustanovil Eucharistiu. Chcel som zostať s vami až do konca sveta, pretože Moja láska nemohla zniesť, aby ste zostali siroty, vy, ktorých milujem viac ako svoj život.“
Prijala som Božie telo, ale tá Hostia mala inú chuť. Bola to chuť krvi zmiešanej s kadidlom a úplne ma zaplavila. Pocítila som toľkú lásku, až mi tiekli slzy. Keď som sa vrátila na miesto, pokľakla som a Pán mi povedal: „Počúvaj...“ O chvíľu som začula modlitbu jednej pani, ktorá sedela predo mnou a práve bola na prijímaní.
To, čo hovorila bez otvárania úst, znelo asi takto: „Pane, pamätaj, že je koniec mesiaca a ja nemám peniaze na nájom, na benzín a na školné pre deti. Musíš niečo urobiť, aby si mi pomohol... Prosím Ťa daj, nech môj muž prestane toľko piť, už viac neznesiem to jeho chľastanie a môj mladší syn, ak mu nepomôžeš, znova ho neprijmú na školu. Skúšky má tento týždeň... A nezabudni na našu susedu, čo sa má sťahovať, nech sa už konečne odsťahuje, lebo ju nemôžem vystáť..., atď., atď.“ Naraz arcibiskup povedal: „Modlime sa“ a všetci veriaci sa postavili. Ježiš povedal smutným hlasom: „Všimla si si, že ani raz mi nepovedala, že ma miluje? Ani raz mi nepoďakovala za dar, že som znížil svoje Božstvo do jej biedneho človečenstva, aby som ju pozdvihol k sebe. Ani raz nepovedala: Ďakujem Ti, Pane. Boli to litánie prosieb... A takto sa modlia skoro všetci, ktorí ma prijímajú.“
„Z lásky k vám som zomrel a vstal z mŕtvych. S láskou čakám na každého z vás a z lásky zostávam s vami... Ale vy si neuvedomujete, že potrebujem vašu lásku. Pamätajte, že v tejto vznešenej chvíli som pre dušu žobrákom lásky.“
Uvedomujeme si, že On, Láska, žobroní o našu lásku a my mu ju nedávame? Ba čo viac, vyhýbame sa stretnutiu s najväčšou Láskou, jedinou, ktorá sa za nás neustále obetuje. Keď mal celebrant udeliť požehnanie, Panna Mária povedala: „Buď pozorná... Namiesto znaku kríža robíte akýsi ledabolý úkon. Pamätaj, že toto môže byť posledné požehnanie, ktoré z rúk kňaza dostaneš. Keď vychádzaš z kostola, nevieš, kedy zomrieš a či ešte budeš mať príležitosť dostať od kňaza požehnanie. Tieto posvätené ruky ti dávajú požehnanie v mene Najsvätejšej Trojice, preto sa prežehnávaj znakom kríža s úctou, ako keby malo byť posledné v tvojom živote.“
O koľko vecí prichádzame, keď nechodíme každý deň na svätú omšu a keď nepoznáme jej pravý význam.
Prečo sa neprinútime a nejdeme o polhodinu skôr ako začne omša, aby sme prijali všetky požehnania, ktorými nás Boh chce zahrnúť?
Chápem, že nie všetci môžeme denne pristupovať k Eucharistii pre svoje povinnosti, ale aspoň dva alebo trikrát do týždňa, to nie je tak veľa. No aj napriek tomu sa nájdu takí, ktorí sa vyhýbajú nedeľnej bohoslužbe s výhovorkou, že majú doma malé deti, a preto sa na nej nemôžu zúčastniť... A ako zvládajú, keď majú iné dôležité povinnosti? Vezmú všetky deti, alebo sa striedajú, manžel ide v tú hodinu a manželka v inú hodinu, ale splnia si povinnosť voči Bohu.
Nájdeme si čas na štúdium, prácu, zábavu a oddych, ale zájsť aspoň v nedeľu do kostola nemáme čas. Ježiš ma prosil, aby som niekoľko minút po svätej omši zostala s ním. Povedal: „Neodchádzajte hneď po skončení svätej omše, ale zostaňte chvíľu v mojej prítomnosti, tešte sa z nej, dovoľte aj mne tešiť sa z vašej... “
Raz som počula jedno dievčatko povedať, že Pán Ježiš zostáva s nami päť alebo desať minút po prijímaní, a tak som sa Ho spýtala:
„Pane, ako dlho zostávaš s nami po svätom prijímaní?“ Myslím, že Pán Ježiš sa musel pousmiať nad mojou hlúposťou, lebo mi odpovedal: „Tak dlho, ako ty chceš, aby som zostal s tebou. Ak sa budeš so mnou rozprávať celý deň, a to aj pri plnení svojich povinností, budem ťa počúvať. Ja som s vami stále. To vy ma opúšťate. Po omši odchádzate a myslíte si, že už ste si splnili povinnosť. Nemyslíte si, že by som chcel s vami zdieľať život v rodinnom kruhu aspoň v nedeľu.“
„Vo vašich domovoch máte miesto pre všetko a izbu pre každú činnosť: izbu na spanie, na varenie, na stolovanie, atď. A ktorú miestnosť máte vyhradenú pre mňa? Malo by to byť miesto, nielen kde máte zaprášený môj obrázok, ale miesto, kde sa aspoň päť minút denne schádza rodina, aby mi poďakovali za uplynulý deň, za dar života, aby prosili za svoje každodenné potreby, požehnanie, ochranu, zdravie... Všetko má u vás svoje miesto, len ja nie.“
„Ľudia si plánujú dni, týždne, semestre a dovolenky. Vedia, ktorý deň budú oddychovať, kedy pôjdu do kina alebo na večierok, kedy navštívia starú mamu alebo vnukov, deti a priateľov. Ale koľko rodín si povie aspoň raz za mesiac: Tento deň pôjdem navštíviť Pána Ježiša do Svätostánku. Koľko z vás príde sad núť si ku mne a vyrozprávať mi, ako sa vám v poslednej dobe darí, aké máte problémy, ťažkosti a koľkí prídete prosiť o to, čo potrebujete?“
„Ja viem všetko, čítam vaše myšlienky a poznám vaše tajné túžby, ale teším sa, keď mi vy rozprávate o svojom živote, keď mi dovolíte byť členom vašej rodiny a najbližším priateľom. Koľko milostí človek stráca, keď mi nedá miesto vo svojom živote!“
Keď som s ním zostala v ten deň a mnohé ďalšie, pokračoval v učení, ktoré mi zveril, aby som sa oň s vami podelila:
„Chcel som zachrániť všetky moje stvorenia, lebo okamih, kedy sa im otvoria brány Nebeské, bol naplnený veľkou bolesťou... Pamätaj, že žiadna matka nenasýtila svoje dieťa svojím telom. Ja som zašiel až do krajnosti z lásky, aby som vám všetkým sprostredkoval svoje zásluhy.“
„Svätou omšou ja sám predlžujem svoj život a obetovanie sa na kríži. Bez obetovania môjho života a mojej krvi, čo máte, aby ste predložili Otcovi? Ničotu, biedu a hriech...“
„Mali by ste prekonať v čnosti anjelov a archanjelov, lebo oni nemôžu prijímať mňa ako pokrm, ale vy áno. Oni pijú len kvapku z prameňa, ale vy, čo máte milosť prijímať ma, máte celý oceán.“
Ďalej Pán Ježiš hovoril s bolesťou o ľuďoch, ktorí ho prijímajú zo zvyku, o tých, ktorí stratili radosť zo stretnutia s Ním. Zvyk ich robí ľahostajnými a nemajú Mu čo pri prijímaní povedať. Mnoho zasvätených duší stráca zápal lásky k Bohu a svoje povolanie berú ako zamestnanie, ktorému nie sú ochotní venovať viac ako sa vyžaduje...
Potom Ježiš hovoril o plodoch, ktoré prináša každá Eucharistia. Sú aj takí ľudia, čo prijímajú Božie telo každodenne, trávia veľa času modlením, vykonávajú rôzne činnosti, a napriek tomu sa ich život nemení. Taký život neprináša Pánovi žiadne ovocie. Zásluhy, ktoré prijímame v Eucharistii, musia priniesť ovocie obrátenia, ktoré sa má prejaviť v našich postojoch a skutkoch milosrdenstva k našim bratom a sestrám.
My, laici máme veľmi dôležitú úlohu v Cirkvi. Krst nás zaväzuje, aby sme ďalej hlásali Dobrú Zvesť a nemáme žiadne právo o nej mlčať, keď nám to Boh prikazuje. Ani si nesmieme nechať pre seba toto poznanie, ani dovoliť, aby naši bratia a sestry umierali od hladu, kým my máme hojnosť chleba.
Nemôžeme sa prizerať, ako sa rúca naša Cirkev, lebo nám je dobre v našej farnosti, v našom dome a toľko toho dostávame od Boha: Jeho Slovo, kňazovu homíliu, púte, Božie milosrdenstvo vo sviatosti zmierenia, Eucharistiu a rozhovory s tým a tým kazateľom...
Inými slovami, dostávame toľko, a nemáme odvahu vzdať sa svojho pohodlia a zájsť napríklad do väzenia alebo nápravného zariadenia a hovoriť s tými, čo to najviac potrebujú, aby sa nevzdávali. Povedať im, že sa narodili ako katolíci a Cirkev ich potrebuje, že ich utrpenie slúži na spásu druhých, pretože táto obeta im umožní získať večný život.
Nie sme schopní zájsť do nemocnice za smrteľne chorými a pomodliť sa za nich ruženec Božieho milosrdenstva a pomôcť im, aby sa oslobodili od nástrah a pokušení diabla. Všetci umierajúci majú strach, a pritom ich stačí iba chytiť za ruku a povedať im o láske Božej a zázraku, ktorý ich čaká v Nebi, že sa stretnú s Ježišom a Máriou a so svojimi, ktorí už sú tam hore.
Doba, v ktorej žijeme nám nedovoľuje zostávať ľahostajnými. My máme byť predĺženými rukami kňazov a načiahnuť sa, kam oni nedosiahnu. Ale na to, aby sme mali odvahu, musíme kráčať s Ježišom, prijímať Jeho Telo a sýtiť sa Ním. Bojíme sa vložiť do toho trochu viac, ale celé je to o tom, čo hovorí Boh: „Najprv hľadajte Božie Kráľovstvo a všetko ostatné sa vám pridá.“ Božie Kráľovstvo treba hľadať všetkými prostriedkami a roztvoriť náruč a dostaneme všetko, čo potrebujeme. Lebo jedine On, Najvyšší, pozorne načúva všetkým, hoci aj našim najmenším potrebám.
Brat a sestra, ďakujem ti, že prečítaním tohto svedectva si mi pomohol splniť moju misiu, ktorá mi bola zverená.
Nabudúce, keď budeš na svätej omši, prežívaj ju. Viem, že Pán Boh splní svoj sľub a už nikdy nebude taká ako predtým. A keď budeš prijímať Pána Ježiša, miluj Ho!
Zakús, aké príjemné je spočinúť v Jeho ranách. Zanechal nám Svoju Cirkev, Svoju Matku, a otvoril nám dvere do Domu Svojho Otca, aby si zažil Jeho milosrdnú lásku. Stačí ju len opätovať.
Tvoja sestra v živom Kristovi,
Catalina,
laická misionárka eucharistického Srdca Ježišovho.

1 komentár:

Ondrik a Veronka povedal(a)...

Vynikajuci clanok, cloveku to velmi pomoze aby si uvedomil co sa to pocas Sv. omse naozaj deje. Dakujem.