Vírus neznámy...
Deň sa skončil. Vraciaš sa autom domov. Zapneš si rádio. Počuješ krátku správu o malej dedinke v Indii, kde nejakí dedinčania umreli náhle a záhadne na nejakú chrípku, aká tu ešte nebola. Nie je to bežná chrípka, lebo zomreli traja alebo štyria. Je to veľmi neobvyklé a preto tam posielajú nejakých lekárov, aby to vyšetrili. Veľa o tom nerozmýšľaš, ale v nedeľu po návrate z kostola počuješ v rádiu ďalšiu správu. Len už nehovoria o troch dedinčanoch, ale už je to 30.000 dedinčanov niekde hlboko v horách Indie a večer to je už v TV. CNN ukáže krátku správu. Smerujú tam ľudia z Centra pre choroby v Atlante, pretože také rýchle šírenie choroby je dosiaľ nevídané. Pondelok ráno, keď vstaneš, je to hlavná správa. Nie je to však už len India, ale aj Pakistan, Afganistan, Irán a skôr ako si to uvedomíš, počuješ túto správu všade a už dostala aj meno ,,záhadná chrípka". Prezident sa vyjadril, že on a všetci sa modlia a dúfajú, že sa to tam všetko znovu napraví. Ale každý je zvedavý, ako to zvládneme...?
Odrazu francúzsky prezident urobí vyhlásenie, ktoré šokuje Európu. Uzatvára hranice! Nijaké lety z Indie, Pakistanu, alebo z iných krajín, kde sa to vyskytlo. A preto ten večer pred spaním pozeráš trochu CNN. Sánka ti klesne od údivu, keď prekladajú z francúzštiny plačúcu ženu: Jej muž zomiera v parížskej nemocnici na tú záhadnú chrípku. Teda! Prišlo to už do Európy. Vypukne panika. Veľká Británia zatvára hranice, ale už je neskoro. South Hampton, Liverpool, North Hampton a je utorok ráno, keď prezident Spojených Štátov vydá nasledovné vyhlásenie: "Vzhľadom na riziko národnej bezpečnosti, všetky lety z a do Európy a Ázie sú zrušené. Ak sú vaši drahí v zámorí je mi to ľúto. Nemôžu sa vrátiť, kým na to nenájdeme protilátka."
O štyri dni je náš národ pohrúžený do neuveriteľného strachu. Ľudia už predávajú malé masky na tvár hovoriac: "Čo keď to príde aj k nám?" A kňazi v chrámoch hovoria: ,Je to rana od Boha."
Je streda večer a ty si na mod1itebnom stretnutí v kostole, keď niekto pribehne z parkoviska a volá: „zapnite rádio, zapnite rádio!". A keď už kostol počúva malý prehrávač postavený pred mikrofónom, ozýva sa správa: „Dve ženy ležia v nemocnici v hlavnom meste a umierajú na tú záhadnú chrípku." V priebehu niekoľkých hodín sa zdá, že to zaplavuje krížom celú Zem. Ľudia pracujú bez oddychu v snahe nájsť proti1átku. Nič ale nezaberá. Poľsko, Rakúsko, Čechy, Nemecko, Ukrajina. Je to akoby sa to rútilo cez hranice. A potom sa odrazu roznesie tá správa: „Rozlúštili kód!“ Existuje liečba; je možné vyrobiť protilátku. Treba k tomu krv niekoho, kto nebol nakazený! A tak sa celým stredozápadom nesie všetkými spôsobmi núdzová správa, v ktorej každého prosia, aby urobil jednoduchú vec: Aby každý zašiel do miestnej nemocnice. Keď tam ty a tvoja rodina prichádzate v piatok neskoro večer, je tam už dlhý rad. Sestry a lekári vychádzajú, pichajú do prstov, odoberajú krv a nalepujú štítky. Tvoja žena a deti sú tiež tam, berú im krv a potom hovoria: „Počkajte na parkovisku a my vám dáme pokyn, že môžete ísť domov!“.
Postávaš tam so svojimi blízkymi, vystrašený, čudujúc sa, čo sa to na svete deje a čí je to už koniec sveta. Odrazu z nemocnice pribieha mladý muž a kričí! Kričí, nejaké meno a máva papierom. Čo? Volá to meno ešte raz! A tvoj syn ťa potiahne za rukáv a hovorí: „Ocko, to som ja."
Skôr, ako si to uvedomíš, schytia tvojho chlapca. „Počkajte chvíľu!" „Prestaňte!" A potom hovoria: „Je to v poriadku, jeho krv je čistá, jeho krv je stopercentná. Chceme sa presvedčiť, že nedostal tú chorobu. Myslíme si, že má tú správnu krvnú skupinu." O pár minút neskôr,
vychádzajú lekári a sestry, plačú a objímajú sa, niektorí sa dokonca smejú. Je to prvýkrát, čo niekoho vidíš smiať sa za ten týždeň – a jeden starý lekár prichádza k tebe a hovorí: „Ďakujeme, pane. Váš syn ma bezchybnú krv. Je čistá, rýdza a my môžeme vyrobiť protilátku." Akonáhle sa tieto slova rozšíria dookola po preplnenom parkovisku, ľudia kričia, modlia sa, smejú a plačú. Potom ale ten sivovlasý lekár odtiahne teba a tvoju ženu bokom a hovorí: „Môžeme na chvíľočku? Nemysleli sme si, že darca bude taký malý a my potrebujeme... Potrebujeme podpísať prehlásenie o súhlase." A v tej chvíli starému
lekárovi mizne úsmev a hovorí: „Nemysleli sme si , že by to mohlo byť malé dieťa. Neboli sme pripravení! „Potrebujeme ju všetku!" ,,Ale, ale...“ nerozumieš. „Hovoríme o tomto celom svete. Prosím podpíšte. My, my ju potrebujeme všetku“. „Ale nemôžete mu dať transfúziu?" „Ak by sme mali čistú krv, mohli by sme. Môžete podpísať? Chcete podpísať?" V nemom tichu to urobíš. Potom oni povedia: „Chcete byť s ním ešte chvíľku, kým začneme?“
Dokážeš sa vrátiť? Dokážeš sa vrátiť do miestnosti, kde on sedí pri stole a pýta sa: „Ocko, čo sa deje?" Dokážeš ho vziať za ruku a povedať: „Synček môj, ty vieš, že ťa mám rád a nikdy by som nedopustil, aby sa ti stalo niečo, ak by to nemuselo byť. Rozumieš?“ A keď sa ten starý lekár vráti a povie: „Je mi to ľúto, ale my, my musíme už začať. Ľudia na celom svete umierajú."
Dokážeš odísť? Dokážeš vyjsť von zatiaľ čo on hovorí: „ Otecko? Otecko? Prečo? Prečo si
ma opustil?" A na ďalší týždeň, keď je slávnosť na počesť tvojho syna a niekto pri tom spí a iní ani neprídu, lebo idú na nákupy a iní prídu s okázalým úsmevom a len predstierajú, že ich to zaujíma. Nevyskočíš vtedy a nepovieš: „Môj syn zomrel pre teba! Teba to vôbec nezaujíma?"
To je to, čo Boh chce povedať: „Môj Syn zomrel pre teba! Vieš, ako veľmi sa ma to dotýka?"
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára