Myšlienky Sv. Terézie z Lisieux

"Mojím povolaním je láska"

Nekonečný Bože, nauč ma povolaniu lásky! Preto si želám a prosím: moje myšlienky nech sú láskou, moje mlčanie nech je láskou, moje modlitby nech sú láskou, moje práce nech sú láskou, moje utrpenie nech je láskou, moje obete nech sú láskou, moja pokora nech je láskou, moje sebazapieranie nech je láskou, môj odpočinok nech je láskou, moja ľútosť nech je láskou, celý môj život nech je láskou, moje umieranie nech je láskou.
Ó, môj Bože, daj mi ústa lásky, ó, môj Bože, daj mi oči lásky, ó, môj Bože, daj mi ruky i nohy lásky, Premeň ma celú v lásku.

Aby sme mohli z lásky umrieť, musíme z lásky žiť.

Často stačí jediné slovo, jediný milý úsmev, aby sme potešili znechuteného človeka.

Iba láskou sa môžeme zapáčiť Bohu.

Je veľmi ľahko písať pekné veci o utrpení. Ale písanie neznamená nič. Aby človek vedel, čo je utrpenie, najprv musí sám trpieť.

Keby ste vedeli, akú hodnotu má v Ježišových očiach malé zrieknutie, usilovali by ste sa o ne ako lakomec, ktorý sa naháňa za pokladmi.

Keď človek miluje, dopúšťa sa mnohých hlúpostí.

Keď skutočne milujeme, tešíme sa zo šťastia milovanej osoby.

Láska mi dala kľúč k môjmu povolaniu.

Mojím povolaním je láska.

Viem, Boh nepotrebuje nikoho, ale Ježiš chce, aby sme mali podiel na jeho starostiach o ľudí. Nepotrebuje naše diela, ale potrebuje našu lásku.

Dokonalá láska spočíva v tom, že znášame chyby iných, nečudujeme sa vôbec ich slabostiam, poúčame sa aj z najmenších skutkov čností, ktoré ich vidíme konať.

Pochopila som, že bez lásky sú všetky diela len ničotou, a to aj diela najúžasnejšie, ako je vzkriesenie mŕtvych alebo obrátenie národov...

Už netúžim ani po utrpení, ani po smrti, hoci milujem oboje, ale priťahuje ma iba láska.

Je pravda, že láska sa nikdy nevyhovára na nemožnosť, lebo verí, že všetko jej je možné a všetko jej je dovolené... Naopak, ľudská opatrnosť sa trasie na každom kroku a neodvažuje sa, takpovediac, ani nikam stúpiť.

Milujem všetko, čo mi Boh dáva.

Teraz je celou mojou činnosťou milovať... Odkedy mám túto skúsenosť, láska tak silno pôsobí, že vie ťažiť zo všetkého - z dobra i zla, ktoré vo mne nachádza, a vie pretvoriť moju dušu v seba.

Iste, človek môže klesnúť, môže sa dopustiť nevernosti, ale láska, pretože vie ťažiť i zo zlého, rýchlo všetko strávi, čo by sa mohlo Ježišovi nepáčiť, a zanechá len pokorný a sladký pokoj v hĺbke srdca...

Akú veľkú moc má modlitba! Mohli by sme ju nazvať kráľovnou, ktorá má v každom okamihu voľný prístup ku kráľovi a môže dostať všetko, o čo prosí...

Cítim, že najistejším prostriedkom na dosiahnutie cieľa je modlitba a obeta.

Tvoj materinský pohľad, Mária, zaháňa všetky moje strachy. Učí ma plakať, učí ma tešiť sa.

Ako rada Panne Márii hovorím: Úzku cestu do neba si urobila viditeľnou tým, že si ustavične pestovala tie najjednoduchšie čnosti!

Nič nespôsobuje väčšiu bolesť ako vidieť trpieť tých, ktorých milujeme.

Nezdráhajme sa plakať s Ježišom jeden deň, lebo sa budeme po celú večnosť tešiť z jeho slávy!

Je to veľká pravda: Kvapka žlče musí byť v každom kalichu. Ale myslím si, že skúšky veľmi pomáhajú odpútať sa od zeme. Dvíhajú náš pohľad nad tento svet. Na zemi nás nič nemôže uspokojiť.

Boh nemôže na mňa zoslať ani jednu skúšku, ktorá by bola nad moje sily.

Nenechajme skúšku, ktorú nám Ježiš posiela, nevyužitú. Je to zlatá baňa, ktorú treba dobyť. Takúto príležitosť by sme si dali ujsť?

Boh mi dal otca a matku, ktorí boli hodnejší neba ako zeme.

Byť malým znamená vôbec si neprisvojovať čnosti, ktoré konáme, a nemyslieť si, že sme niečoho schopní, ale uznávať, že Boh vložil tento poklad do ruky svojho malého dieťaťa, aby ho používalo podľa potreby, vždy je to však Boží poklad.

Napokon byť malým znamená nestrácať odvahu kvôli svojim chybám, pretože deti často padajú, sú však príliš malé na to, aby si veľmi ublížili.

Naša dôvera nie je nikdy dostatočne veľká voči dobrému Bohu, ktorý je taký mocný a taký milosrdný.

V malých krížoch spočíva celá naša radosť. Sú bežnejšie ako ťažké kríže a pripravujú srdce na ich prijatie, ak je to vôľa nášho dobrého Majstra.

Som malý štetec, ktorý si Ježiš vybral, aby maľoval svoj obraz v srdciach.

Nemám iný prostriedok, ako by som ti dokázala svoju lásku, len sypať kvety, čiže nedám si ujsť nijakú malú obetu, nijaký pohľad, nijaké slovo, budem využívať každú maličkosť a robiť ju z lásky...

Chcem sa tešiť z lásky a aj z lásky trpieť, a takto budem sypať kvety pred tvoj trón.

Chcem pracovať jedine z lásky k tebe, s jediným cieľom, aby som ti spôsobila radosť, aby som potešovala tvoje Najsvätejšie Srdce a zachraňovala duše, ktoré ťa budú večne milovať.

Využime i tie najkratšie okamihy. Počínajme si ako lakomci. Buďme žiarliví na najmenšie veci... Ďalší rok patrí minulosti. Ako sa pominul tento rok, tak sa pominie aj náš život a čoskoro povieme: Je po ňom! Nestrácajme čas. Čoskoro nám zažiari večnosť.

Nech ma veci tohto sveta nikdy nepomätú a nech nič nenaruší môj pokoj. Ježišu, prosím Ťa len o pokoj a o lásku, nekonečnú lásku, ktorá nemá iné hranice ako Teba... lásku, ktorá nie je viac mnou, ale Tebou, môj Ježišu.

V skutočnosti som iba tým, čo si Boh o mne myslí.

Na zemi by sme sa nemali na nič upriamovať, ani na tie najnevinenejšie veci, lebo sa ich musíme vzdať vo chvíli, kedy na to najmenej myslíme. Len to, čo je večné, nás môže uspokojiť.

Každý deň vidno, ako málo priateľov má Ježiš... Azda najviac sa Ho dotýka nevďačnosť, ale nadovšetko skutočnosť, že srdce Jemu zasvätených ľudí je plní iných vecí, hoci patrí výlučne Jemu.

Dokonalosť spočíva v tom, aby sme plnili Jeho vôľu, aby sme boli tým, čím nás chce mať On.

Dostalo sa mi všetkého dobrého, len čo som ho prestala samoľúbo vyhľadávať.


Cirkevný učitelia nás učia, že v nebi láska, ktorá zjednocuje všetkých vyvolených, je taká veľká, že každý sa teší zo šťastia iného tak, ako keby si ho sám zaslúžil.

Žiť z lásky znamená vyhnať všetok strach, všetky spomienky na viny minulosti. Moje hriechy ma už neznepokojujú. Zničil ich Boží oheň.

Čistota je hlboké mlčanie všetkých pozemských starostí, nielen tých zbytočných, ale všetkých starostí.

Vidím, čo som verila. Vlastním, v čo som dúfala. Som zjednotená s Tým, koho som milovala celou silou svojej lásky.

Boh chcel, aby som priniesla obetu. Urobila som to. Nato som (...) uprostred bolesti zakúsila pokoj.

Vôbec nie som nešťastná. Boh mi dáva presne to, čo dokážem uniesť.

Pociťujem veľkú radosť nielen vtedy, keď ma iné považujú za nedokonalú, ale najmä vtedy, keď sama cítim, že som skutočne nedokonalá.

Aby sme mohli kráčať po Malej ceste musíme byť pokorní, chudobní duchom a jednoduchí.