Bambus
V jednej nádhernej záhrade rástol vznešený bambus. Pán ho mal radšej ako ostatné stromy. Rok čo rok bambus rástol a bol čoraz silnejší a krajší. Bambus totiž dobre vedel, že Pán ho má rád a preto bol šťastný. Pán raz prišiel k svojmu obľúbenému stromu a povedal mu: „Potrebujem ťa.“
Nádherný bambus pocítil, že prišla chvíľa, pre ktorú bol stvorený a s veľkou radosťou povedal: „Pane, som pripravený. Urob so mnou, čo chceš.“
Pánov hlas bol vážny: „Aby som ťa použil, musím ťa vyrúbať.“
Bambus sa naľakal: „Vyrúbať, Pane? Mňa, najkrajší strom v celej záhrade? Nie, prosím ťa, nie. Použi ma ako chceš, ale prosím ťa, nevytínaj ma.“
„Môj drahý bambus,“ povedal Pán, „ak ťa nevytnem, nemôžem ťa použiť.“
Záhrada sa ponoril do hlbokého ticha. Aj vietor prestal viať. Bambus pomaly sklonil svoju nádhernú korunu a zašepkal: „Pane, ak ma nemôžeš použiť bez toho, aby sa ma vyrúbal, tak ma vytni.“
„Môj drahý bambus,“ povedal znova Pán, „musím ťa nielen vyťať, ale musím ti odrezať aj konáre s lístím.“
„Pane môj, zmiluj sa nado mnou. Znič moju krásu, ale ponechaj mi konáre a listy.“
„Ak ťa neobrežem, nemôžem ťa použiť“
Slnko si zakrylo tvár a zhrozený motýľ odletel. Roztrasený bambus slabým hlasom povedal: „Pane, obrež ma.“
„Môj drahý bambus, musím ti urobiť ešte čosi viac. Musím ťa rozpoliť a vytrhnúť ti srdce. Ak to neurobím, nemôžem ťa použiť.“
Bambus sa sklonil až k zemi a zašepkal: „Pane, rozpoľ ma a trhaj.“
Tak Pán vyťal bambus, osekal mu konáre s lístím, rozsekol ho a vybral mu srdce. Potom ho zaniesol k prameňu blízko polí, ktoré trpeli suchom. Jemne napojil jeden koniec milovaného bambusu na prameň a druhý naviedol na vyschnuté polia.
Priezračná, chladná a čistá voda začala tiecť bambusom na ryžové polia, ktoré priniesli bohatú úrodu. Tak sa bambus stal veľkým požehnaním, hoci bol vyťatý a zničený.
Keď bol nádherným stromom, žil pre seba a obdivoval svoju krásu. Keď ho vyrúbali, doráňali, znetvorili, stal sa kanálom, ktorým Pán zavlažoval a zúrodňoval svoje kráľovstvo.
My tomu hovoríme „utrpenie“, Boh tomu hovorí „Potrebujem ťa.“
Nádherný bambus pocítil, že prišla chvíľa, pre ktorú bol stvorený a s veľkou radosťou povedal: „Pane, som pripravený. Urob so mnou, čo chceš.“
Pánov hlas bol vážny: „Aby som ťa použil, musím ťa vyrúbať.“
Bambus sa naľakal: „Vyrúbať, Pane? Mňa, najkrajší strom v celej záhrade? Nie, prosím ťa, nie. Použi ma ako chceš, ale prosím ťa, nevytínaj ma.“
„Môj drahý bambus,“ povedal Pán, „ak ťa nevytnem, nemôžem ťa použiť.“
Záhrada sa ponoril do hlbokého ticha. Aj vietor prestal viať. Bambus pomaly sklonil svoju nádhernú korunu a zašepkal: „Pane, ak ma nemôžeš použiť bez toho, aby sa ma vyrúbal, tak ma vytni.“
„Môj drahý bambus,“ povedal znova Pán, „musím ťa nielen vyťať, ale musím ti odrezať aj konáre s lístím.“
„Pane môj, zmiluj sa nado mnou. Znič moju krásu, ale ponechaj mi konáre a listy.“
„Ak ťa neobrežem, nemôžem ťa použiť“
Slnko si zakrylo tvár a zhrozený motýľ odletel. Roztrasený bambus slabým hlasom povedal: „Pane, obrež ma.“
„Môj drahý bambus, musím ti urobiť ešte čosi viac. Musím ťa rozpoliť a vytrhnúť ti srdce. Ak to neurobím, nemôžem ťa použiť.“
Bambus sa sklonil až k zemi a zašepkal: „Pane, rozpoľ ma a trhaj.“
Tak Pán vyťal bambus, osekal mu konáre s lístím, rozsekol ho a vybral mu srdce. Potom ho zaniesol k prameňu blízko polí, ktoré trpeli suchom. Jemne napojil jeden koniec milovaného bambusu na prameň a druhý naviedol na vyschnuté polia.
Priezračná, chladná a čistá voda začala tiecť bambusom na ryžové polia, ktoré priniesli bohatú úrodu. Tak sa bambus stal veľkým požehnaním, hoci bol vyťatý a zničený.
Keď bol nádherným stromom, žil pre seba a obdivoval svoju krásu. Keď ho vyrúbali, doráňali, znetvorili, stal sa kanálom, ktorým Pán zavlažoval a zúrodňoval svoje kráľovstvo.
My tomu hovoríme „utrpenie“, Boh tomu hovorí „Potrebujem ťa.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára