sobota, 3. januára 2009

Zo života...

Pavučina


Jeden mladý vojak sa ocitol uprostred bitky v hroznej situácii. Nepriateľ stále napredoval a odolával obrane, ktorú držala jeho čata. Jeho kamaráti chvatom ustupovali a bežali preč z bojiska, pred strachom o svoje životy.
Nepriateľ ich ale aj napriek tomu začal prenasledovať. Náš vojak tiež rýchlo ustupoval, bežal plný strachu a zúfalstva. Naraz si uvedomil, že je obkľúčený, odrezaný od svojej jednotky. Podarilo sa mu ale dostať aspoň k jednému skalnému previsu, kde bola malá jaskyňa. Pretože vedel, že nepriateľa má za chrbtom a že je vyčerpaný tak, že mu nie je schopný uniknúť, rozhodol sa tam ukryť. Potom, ako sa pretiahol dovnútra, strčil hlavu do náručia a zúfalo plakal k Bohu o pomoc, aby ho ochránil pred nepriateľom. Uzavrel dokonca s Bohom dohodu – ak ho zachráni, tak Mu bude slúžiť do konca svojho života.
Keď vytiahol hlavu z náručia a rozhliadal sa okolo, či už neprichádza nejaká pomoc, zazrel len pavúka, ktorý si práve začal pliesť svoju sieť pri vchode do jaskyne. Keď chvíľu pozoroval, aké veľmi tenké nitky sú naťahované cez jaskynný otvor, tak sa zadivil na tejto irónii. Povedal si: „Žiadal som Boha o ochranu a vyslobodenie, ale On mi namiesto toho poslal pavúka. Načo mi bude taký pavúk dobrý?“
Jeho srdce naraz stuhlo, keď si uvedomil, že za chvíľu sem dorazí nepriateľ, nájde ho a zabije. A vtom už počul nepriateľov, ktorí prečesávali okolie a vyhľadávali tých, ktorí sa tam ukrývali. Nepriateľ s guľometom sa pomaly a potichu priblížil k otvoru do jaskyne, kým náš vojak bol prikrčený k zemi, schovával sa v temnote a čakal na poslednú príležitosť, keď sa zo zúfalstva pokúsi aspoň využiť moment prekvapenia a napadnúť nepriateľa. Srdce mu splašene bilo.
Keď sa nepriateľ obozretne pomaly približoval k jaskynnému otvoru, narazil na pavučinu, ktorá bola už kompletne utkaná cez celý otvor. Vzdialil sa od nej a zakričal na ostatných: „Tam nikto nebude, inak by totiž musela byť pavučina roztrhnutá. Poďme ďalej.“
O pár rokov tento náš vojak splnil s radosťou svoj sľub. Stal sa z neho kňaz – misionár. A aj napísal niečo o tejto ťažkej skúške, ktorá ho postretla. Napísal to, čo z danej situácie a aj iných vypozoroval. Zvlášť z tých, keď sa všetko zdalo nemožné.

Napísal: „S Bohom je pavučina ako hradba. Bez Boha je hradba ako pavučina.“

Žiadne komentáre: