Účet
Jeden muž znepokojene rozmýšľal o zmysle života a poslednom dni, najmä o poslednom súde, ktorý na nás skôr či neskôr čaká. Raz sa mu sníval tento sen:Keď zomrel, váhavo kráčal k veľkej bráne Božieho kráľovstva. Zabúchal a prišiel mu otvoriť usmievavý anjel. Uviedol ho do veľkej čakárne pred rajom.
Miestnosť bola strohá. Vyzerala ako súdna sieň.
Muž čakal a zmocňoval sa ho čoraz väčší strach.
Anjel sa po chvíli vrátil a v ruke niesol list papiera, v hlavičke ktorého sa skvelo "účet". Muž ho vzal do rúk a čítal:
"Slnečné svetlo a šum stromov, sneh a vietor, let vtákov a tráva. Vzduch, ktorý dýcha a pohľad na hviezdy, večery a noci..."
List bol nekonečne dlhý.
"...úsmev detí, oči dievčat, svieža voda, ruky a nohy, červená farba rajčín, pohladenia, piesok na plážach, prvé slovo tvojho syna, olovrant na brehu jazera v horách, bozk vnúčaťa, morské vlny..."
Čím bol list dlhší, tým bol muž nervóznejší.
Aký bude účet? Ako a čím môže splatiť všetky tie veci, čo dostal?
Kým s narastajúcou úzkosťou čítal, prišiel Boh.
Poklopal mu na plece.
"Pozval som ja," povedal s úsmevom, "až do konca sveta. A urobil som to naozaj s radosťou!"
Boh pozná len slovo "ďakujem."
2 komentáre:
Pocity viny a studu nás zavádějí na cestu strachu, na které nás přesvědčují, že cokoli, co tyto pocity představují je to nejhorší, co se může stát. Stejně jako všechno, čeho se bojíme, jsou pozůstatkem minulosti, takže nemají žádnou skutečnou moc pokud jim ji nedáme my samy. Chapeš? šohaj
Nechápem o čo ti ide... Ak to súvisí s tou kampaňou "Naliehavá prosba Panny Márie", tak som ju tu nechal až do jej termínu a som aj nato hrdý, že som vydržal a nestiahol ju preč, napriek mnohým protivenstvám. Inak, včera to bol najťažší ruženec môjho života.
Zverejnenie komentára