sobota 15. októbra 2011

Bruno Ferrero

Účet


Raz večer, keď mama pripravovala večeru, jedenásťročný synček vošiel do kuchyne s listom papiera v ruke.
Úradným spôsobom chlapča podalo svoj papier matke. Utrela si ruky do zástery a začala čítať:
„Za to,
že som vytrhal z chodníka burinu: 5000 lír,
že som si urobil poriadok v izbe: 10000 lír,
že som bol kúpiť mlieko: 1000 lír,
že som trikrát dával pozor na sestričku: 15000 lir,
že som dostal v škole dve jednotky: 10000 lír,
že som každý večer vynášal smeti, spolu: 7000 lír,
spolu: 48000 lír.“

Mama sa nežne pozrela synkovi do očí. Spomienky v hlave sa jej začali rojiť. Vzala guľôčkové pero a začala písať:
„Za to,
že som ťa deväť mesiacov nosila v lone: 0 lír,
za všetky prebdené noci, keď si bol chorý: 0 lír,
že som ťa kolísala, keď si bol smutný: 0 lír,
že som ti vždy utierala slzy: 0 lír,
že som ťa deň čo deň učila: 0 lír,
za všetky raňajky, desiate, obedy a večere,
obložené chlebíky, čo som ti pripravovala: 0 lír,
za život, ktorý ti každý deň dávam: 0 lír,
spolu: 0 lír.“

Keď skončila, usmiala sa a podala lístok synovi.
Keď si dieťa mamin účet prečítalo, v očiach mu zažiarili dve veľké slzy.
Chlapec obrátil list a na svoj účet napísal: „Zaplatené.“ 
Potom vyskočil mame na krk a zaplavil ju bozkami.

Keď sa v osobných a rodinných vzťahoch začne účtovať, všetkému je koniec. Láska je zadarmo. Alebo vôbec nie je.
Raz v lete som pripravovala oblátkové špice so zmrzlinou a povedala som štyrom svojim deťom, že si ich môžu kúpiť za objatie. Deti sa hneď postavili do radu, aby získali svoj tovar. Tri najmenšie ma rýchlo objali, vzali si svoj špic a vybehli von. Keď prišiel na rad môj dospievajúci syn, posledný v rade, objal ma dvakrát. „Zvyšok si vezmi,“ povedal s úsmevom.

Žiadne komentáre: