Hudba
Istá žena každý večer počula cez tenké steny domu plač malého dievčatka od susedov.
Rodičia ho nechávali spať samo v tme, zatiaľ čo oni v inej izbe pozerali televíziu. Mysleli si, že tak zocelia jej povahu a skôr bude samostatná.
Dievčatko zúfalo kričalo a žena vycítila osamelosť a strach tohoto malého stvorenia. Čo robiť?
Nebola si istá, či sa má porozprávať s rodičmi. Situáciu by to mohlo ešte zhoršiť. Pomyslela si, že keď ona počuje dievčatko, dievčatko môže počuť aj ju. Rozhodla sa teda spievať.
Každý večer, keď rodičia nechali dievčatko osamote, spievala uspávanky, prihovárala sa mu, utešovala ho a upokojovala.
Dievčatko sa nechalo ukolísať tým hlasom, ktorý prichádzal spoza steny, prestalo plakať a spokojne zaspalo. Teplo neznámeho hlasu zachránilo dieťa pred chladom samoty.
Pozoroval si niekedy deti na kolotoči? Alebo si počul klopot dažďa, keď dopadá na zem?
Videl si nepravidelné poletovanie motýľa? Pozoroval si večerný západ slnka?
Urobil by si lepšie, keby si spomalil.
Netancuj tak rýchlo. Čas sa kráti.
Hudba nebude znieť večne.
Každým dňom len tak preletíš?
Keď sa spýtaš „ako sa máš?“, vypočuješ si aj odpoveď?
Keď sa skončí deň, ľahneš si a hlavou sa ti mihajú stovky otázok?
Urobil by si lepšie, keby si spomalil.
Netancuj tak rýchlo. Čas sa kráti.
Hudba nebude znieť večne.
Povedal si niekedy svojmu dieťaťu „to urobíme zajtra?“ bez toho, aby si si v tom chvate všimol, že je sklamané?
Stratil si niekedy kontakt s dobrým priateľom, lebo už si nemal čas zavolať mu a povedať mu „ahoj“?
Urobil by si lepšie, keby si spomalil.
Netancuj tak rýchlo. Čas sa kráti.
Hudba nebude znieť večne.
Keď sa tak ponáhľaš, aby si sa niekam dostal, prídeš o polovicu radosti z toho, že tam ideš.
Keď si robíš starosti a naháňaš sa celý deň, ten deň je ako darček, ktorý si neotvoril a... zahodil.
Život nie je beh. Choď ním pomaly.
Počúvaj hudbu.
(Túto báseň napísalo dospievajúce dievča v poslednom štádiu rakoviny.)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára