Štvorlístok
Istý sedliak, ktorý žil v dedinke v úrodnom údolí, našiel za svitu mesiaca štvorlístok. Znamenalo to, že ho čaká veľké šťastie. Utekal do dediny a vyhľadal svojich priateľov - básnika, lekárnika, učiteľa a farára.
„Stretne ťa veľké šťastie, to je isté!“ vraveli mu všetci. „Čo by si chcel?“
„Útulný domček so záhradou a neveľkým sadom, aby som nemusel platiť veľké dane, milú žienku, dve bystré deti, prácu pod otvoreným nebom, každodenný chlieb...“
Sedliak zmĺkol a jeho priatelia sa usmievali.
Uvedomil si, že to všetko už má. Veľké šťastie už prišlo.
Tento deň prežijem, ako by bol prvým dňom môjho života.
S prekvapením a úžasom sa budem pozerať na členov svojej rodiny a na svojich priateľov. Budem sa radovať z toho, že ich mám po svojom boku a že s nimi tíško zdieľam tú úžasnú skúsenosť, ktorá sa volá Láska, o ktorej ľudia toľko hovoria a tak málo o nej vedia.
Budem pozorovať všetko a všetkých, akoby som ich videl po prvý raz, najmä veci, na ktoré som si už zvykol a zabudol na kúzlo, ktoré ich oživuje a obklopuje.
Keď si oblečiem jednu zo svojich starých košieľ, prvýkrát sa zastavím, aby som sa zamyslel nad tým, ako bola vyrobená. Predstavím si ruky, ktoré utkali látku, a vodu rieky, čo zvlažovala rastlinu, z ktorej bolo upradené vlákno košele. A pochopím, že všetky tieto veci, ktoré teraz nevidím, predstavujú minulosť a podstatu mojej košele.
Prejdem sa po ulici, ktorej som sa vždy vyhýbal, lebo niekto mi povedal, že na nej nie je nič zaujímavé. Možno zistím, že sa tam chcem vrátiť.
Ak bude zajtra svietiť slnko, chcem sa naň pozerať, akoby som ho videl prvýkrát.
Prvýkrát sa usmejem bez pocitu viny, lebo radosť nie je hriech.
Dnes bude moje „dobré ráno“ znieť ináč. Nebude to len zdvorilostná formulka, ale slová požehnania, aby všetci pochopili, že ich život je dôležitý, dokonca aj vtedy, keď je naplnený a ohrozovaný krutou bolesťou.
Aj keby mal byť toto môj posledný deň na svete, budem mať z neho ohromnú radosť, lebo ho prežijem s nevinnosťou dieťaťa, akoby som všetko robil prvýkrát.
„Stretne ťa veľké šťastie, to je isté!“ vraveli mu všetci. „Čo by si chcel?“
„Útulný domček so záhradou a neveľkým sadom, aby som nemusel platiť veľké dane, milú žienku, dve bystré deti, prácu pod otvoreným nebom, každodenný chlieb...“
Sedliak zmĺkol a jeho priatelia sa usmievali.
Uvedomil si, že to všetko už má. Veľké šťastie už prišlo.
Tento deň prežijem, ako by bol prvým dňom môjho života.
S prekvapením a úžasom sa budem pozerať na členov svojej rodiny a na svojich priateľov. Budem sa radovať z toho, že ich mám po svojom boku a že s nimi tíško zdieľam tú úžasnú skúsenosť, ktorá sa volá Láska, o ktorej ľudia toľko hovoria a tak málo o nej vedia.
Budem pozorovať všetko a všetkých, akoby som ich videl po prvý raz, najmä veci, na ktoré som si už zvykol a zabudol na kúzlo, ktoré ich oživuje a obklopuje.
Keď si oblečiem jednu zo svojich starých košieľ, prvýkrát sa zastavím, aby som sa zamyslel nad tým, ako bola vyrobená. Predstavím si ruky, ktoré utkali látku, a vodu rieky, čo zvlažovala rastlinu, z ktorej bolo upradené vlákno košele. A pochopím, že všetky tieto veci, ktoré teraz nevidím, predstavujú minulosť a podstatu mojej košele.
Prejdem sa po ulici, ktorej som sa vždy vyhýbal, lebo niekto mi povedal, že na nej nie je nič zaujímavé. Možno zistím, že sa tam chcem vrátiť.
Ak bude zajtra svietiť slnko, chcem sa naň pozerať, akoby som ho videl prvýkrát.
Prvýkrát sa usmejem bez pocitu viny, lebo radosť nie je hriech.
Dnes bude moje „dobré ráno“ znieť ináč. Nebude to len zdvorilostná formulka, ale slová požehnania, aby všetci pochopili, že ich život je dôležitý, dokonca aj vtedy, keď je naplnený a ohrozovaný krutou bolesťou.
Aj keby mal byť toto môj posledný deň na svete, budem mať z neho ohromnú radosť, lebo ho prežijem s nevinnosťou dieťaťa, akoby som všetko robil prvýkrát.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára