Zo života svätej Faustíny
Sestra Mária Faustyna Kowalska je dnes známa na celom svete ako apoštolka Božieho Milosrdenstva. Teológovia ju zaraďujú medzi významných mystikov Cirkvi.
Prišla na svet ako tretia z desiatich detí v chudobnej a nábožnej roľníckej rodine v obci Glogowiec. Na svätom krste vo farskom kostole v Swiniciach Warckich dostala meno Helena. Už v detstve si zamilovala modlitbu, bola pracovitá, poslušná a citlivá voči ľudskej biede. Do školy chodila necelé tri roky: ako šestnásťročná opustila rodný dom, aby si v službe v Aleksandrowe a v Lodži zarobila na svoje živobytie a pomohla rodičom.
Hlas povolania pociťovala vo svojej duši už od siedmeho roku života (2 roky pred pristúpením k prvému svätému prijímaniu), ale rodičia nesúhlasili s jej vstupom do kláštora. V tejto situácii sa Helenka snažila prehlušiť v sebe Božie volanie. Vo svojom Denníčku píše:
„Keď som mala osemnásť rokov, naliehavo som prosila rodičov o dovolenie vstúpiť do kláštora. Rodičia rozhodne odmietli. Po tomto nesúhlase som žila prázdnym životom a nevenovala som žiadnu pozornosť hlasu milosti napriek tomu, že moja duša nenachádzala v ničom uspokojenie. Ustavičné volanie milosti bolo pre mňa veľkým utrpením, ale snažila som sa ho prehlušiť rôznymi zábavami. Vyhýbala som sa vo svojom vnútri Bohu a celou dušou som bola naklonená k stvoreniam. Božia milosť v duši však zvíťazila.
Raz som bola s jednou z mojich sestier na plese. Keď sa všetci najlepšie zabávali, moja duša prežívala vo svojom vnútri múky. Vo chvíli, keď som začala tancovať, zrazu som zbadala vedľa seba Ježiša, Ježiša umučeného, obnaženého zo šiat, celého pokrytého ranami. Povedal mi tieto slová: „Dokedy ťa budem ešte trpieť a dokedy ma budeš zavádzať?" V tom okamihu stíchla ľúbezná hudba, spoločnosť, v ktorej som sa nachádzala, mi zmizla z očí, zostal Ježiš a ja. Posadila som sa vedľa svojej drahej sestry, chcela som to, čo sa dialo v mojej duši, zakryť bolením hlavy. O chvíľu som potajomky opustila spoločnosť aj sestru a šla do Katedrály sv. Stanislawa Kôstku. Začínalo už svitať, v katedrále bolo málo ľudí. Nestarala som sa, čo sa okolo mňa deje, hodila som sa na zem pred Najsvätejšiu sviatosť a prosila Pána, aby mi ráčil dať poznať, čo mám ďalej robiť.
Vtom som začula slová: „Ihneď odcestuj do Varšavy, tam vstúpiš do kláštora." Vstala som od modlitby, odišla domov a zariadila potrebné veci. Nakoľko som mohla, zverila som sa sestre s tým, čo sa odohralo v mojej duši. Prosila som ju, aby sa za mňa rozlúčila s rodičmi a len tak, v jedných šatách, bez ničoho, som pricestovala do Varšavy.“
Božie volanie a vízia trpiaceho Krista a slová výčitky: „Dokedy ťa budem ešte trpieť a dokedy ma budeš zavádzať?" ju viedli k tomu, že sa pokúšala nájsť si miesto v kláštore. Klopala na mnohé kláštorné brány, ale nikde ju neprijali. 1. augusta 1925 prekročila prah klauzúry v kláštore Kongregácie sestier Matky Božieho milosrdenstva vo Varšave na Žitnej ulici. Vo svojom Denníčku vyznala: „Mala som pocit, že vstupujem do rajského života. Z môjho srdca vyvierala jedna ďakovná modlitba."
Po niekoľkých týždňoch však prežívala veľké pokušenie prejsť do inej kongregácie, v ktorej by bolo viac času na modlitbu. Vtedy jej Pán Ježiš ukázal svoju doráňanú a utrápenú tvár a povedal: „Ty mi spôsobíš takúto bolesť, ak vystúpiš z tejto rehole. Tu som ťa povolal a nie niekde inde, tu som pripravil pre teba veľa milostí."
V kongregácii dostala meno s. Mária Faustína. Noviciát si vykonala v Krakove a tam v prítomnosti biskupa St. Rosponda zložila prvé a po piatich rokoch večné rehoľné sľuby: čistoty, chudoby a poslušnosti. Pracovala v niekoľkých rehoľných domoch kongregácie, najdlhšie v Krakove, Plocku a Vilne, kde si plnila povinnosti kuchárky, záhradníčky a vrátničky.
Navonok nič neprezrádzalo jej neobyčajne bohatý mystický život. Horlivo si plnila svoje povinnosti, verne zachovávala všetky rehoľné predpisy, bola sústredená, vedela mlčať a pritom bola prirodzená, plná pokojnej radosti a žičlivej, nezištnej láskyk blížnemu.
Celý život sa dôsledne usilovala čoraz plnšie sa zjednotiť s Bohom a obetavo spolupracovať s Ježišom na diele záchrany duší. „Ježišu môj," vyznala v Denníčku, „Ty vieš, že od detstva som túžila stať sa veľkou sväticou, to znamená, túžila som Ťa milovať takou veľkou láskou, akou Ťa doteraz ešte žiadna duša nemilovala."
Hĺbku jej duchovného života odhaľuje Denníček. Pozorné čítanie týchto zápiskov nám dáva obraz vysokého stupňa zjednotenia jej duše s Bohom: hlboký vzťah Boha k jej duši, ako aj jej úsilie a zápasy na ceste ku kresťanskej dokonalosti. Pán ju obdaroval veľkými milosťami: darom kontemplácie, hlbokého poznania tajomstva Božieho milosrdenstva, víziami, zjaveniami, skrytými stigmami, darom proroctva a čítania v ľudských dušiach, a taktiež zriedkavým darom mystického sobáša. Takto veľmi obdarovaná písala: „Ani milosti, ani zjavenia, ani zanietenie, ani žiadne dary, ktorými bola obdarovaná (duša), ju neurobia dokonalou, len vnútorné zjednotenie mojej duše s Bohom (...). Moja svätosť a dokonalosť pramení z tesného zjednotenia mojej vôle s Božou vôľou."
Prísny spôsob života a vyčerpávajúce pôsty, ktoré si ukladala ešte pred vstúpením do kongregácie, tak oslabili jej telo, že už v postuláte bolo treba poslať ju do Skolimowa pri Varšave, aby sa jej napravilo zdravie. Po prvom roku noviciátu prišli neobyčajne bolestné mystické skúsenosti, takzvaná temná noc, a potom duševné a morálne utrpenie, súvisiace s uskutočnením poslania, ktoré dostala od Krista Pána. S. Faustína obetovala svoj život ako obetu za hriešnikov a z tohto dôvodu prežívala aj rôzne utrpenia, aby skrze ne zachraňovala ich duše. V posledných rokoch života narastalo jej vnútorné utrpenie, tzv. noc ducha, ako aj bolesti tela. Postupujúca tuberkulóza napadla pľúca aj tráviaci trakt. Kvôli tomu bola dvakrát na niekoľko mesiacov na liečení v nemocnici na Pradniku v Krakove. Fyzicky celkom vyčerpaná, ale duchom plne zrelá, mysticky zjednotená s Bohom, zomrela v povesti svätosti 5. októbra 1938. Mala sotva 33 rokov, z toho 13 rokov prežila v reholi. Jej telo bolo uložené v hrobke na kláštornom cintoríne v Krakove - Lagiewnikoch a počas informačného procesu v roku 1966 bolo prenesené do kaplnky.
Tejto jednoduchej, nevzdelanej, ale statočnej, Bohu bezhranične dôverujúcej rehoľníčke zveril Pán Ježiš veľké poslanie: Posolstvo milosrdenstva pre celý svet: „Posielam ťa," povedal, „k celému ľudstvu s mojím milosrdenstvom. Nechcem trestať ubolené ľudstvo, ale túžim ho uzdraviť a privinúť k svojmu milosrdnému srdcu. Si tajomníčkou môjho milosrdenstva. Vybral som si ťa do tohto úradu v tomto i budúcom živote, (...) aby si dávala dušiam poznať moje veľké milosrdenstvo, ktoré mám pre ne, a povzbudzovala ich k dôvere v priepasť môjho milosrdenstva."
Prišla na svet ako tretia z desiatich detí v chudobnej a nábožnej roľníckej rodine v obci Glogowiec. Na svätom krste vo farskom kostole v Swiniciach Warckich dostala meno Helena. Už v detstve si zamilovala modlitbu, bola pracovitá, poslušná a citlivá voči ľudskej biede. Do školy chodila necelé tri roky: ako šestnásťročná opustila rodný dom, aby si v službe v Aleksandrowe a v Lodži zarobila na svoje živobytie a pomohla rodičom.
Hlas povolania pociťovala vo svojej duši už od siedmeho roku života (2 roky pred pristúpením k prvému svätému prijímaniu), ale rodičia nesúhlasili s jej vstupom do kláštora. V tejto situácii sa Helenka snažila prehlušiť v sebe Božie volanie. Vo svojom Denníčku píše:
„Keď som mala osemnásť rokov, naliehavo som prosila rodičov o dovolenie vstúpiť do kláštora. Rodičia rozhodne odmietli. Po tomto nesúhlase som žila prázdnym životom a nevenovala som žiadnu pozornosť hlasu milosti napriek tomu, že moja duša nenachádzala v ničom uspokojenie. Ustavičné volanie milosti bolo pre mňa veľkým utrpením, ale snažila som sa ho prehlušiť rôznymi zábavami. Vyhýbala som sa vo svojom vnútri Bohu a celou dušou som bola naklonená k stvoreniam. Božia milosť v duši však zvíťazila.
Raz som bola s jednou z mojich sestier na plese. Keď sa všetci najlepšie zabávali, moja duša prežívala vo svojom vnútri múky. Vo chvíli, keď som začala tancovať, zrazu som zbadala vedľa seba Ježiša, Ježiša umučeného, obnaženého zo šiat, celého pokrytého ranami. Povedal mi tieto slová: „Dokedy ťa budem ešte trpieť a dokedy ma budeš zavádzať?" V tom okamihu stíchla ľúbezná hudba, spoločnosť, v ktorej som sa nachádzala, mi zmizla z očí, zostal Ježiš a ja. Posadila som sa vedľa svojej drahej sestry, chcela som to, čo sa dialo v mojej duši, zakryť bolením hlavy. O chvíľu som potajomky opustila spoločnosť aj sestru a šla do Katedrály sv. Stanislawa Kôstku. Začínalo už svitať, v katedrále bolo málo ľudí. Nestarala som sa, čo sa okolo mňa deje, hodila som sa na zem pred Najsvätejšiu sviatosť a prosila Pána, aby mi ráčil dať poznať, čo mám ďalej robiť.
Vtom som začula slová: „Ihneď odcestuj do Varšavy, tam vstúpiš do kláštora." Vstala som od modlitby, odišla domov a zariadila potrebné veci. Nakoľko som mohla, zverila som sa sestre s tým, čo sa odohralo v mojej duši. Prosila som ju, aby sa za mňa rozlúčila s rodičmi a len tak, v jedných šatách, bez ničoho, som pricestovala do Varšavy.“
Božie volanie a vízia trpiaceho Krista a slová výčitky: „Dokedy ťa budem ešte trpieť a dokedy ma budeš zavádzať?" ju viedli k tomu, že sa pokúšala nájsť si miesto v kláštore. Klopala na mnohé kláštorné brány, ale nikde ju neprijali. 1. augusta 1925 prekročila prah klauzúry v kláštore Kongregácie sestier Matky Božieho milosrdenstva vo Varšave na Žitnej ulici. Vo svojom Denníčku vyznala: „Mala som pocit, že vstupujem do rajského života. Z môjho srdca vyvierala jedna ďakovná modlitba."
Po niekoľkých týždňoch však prežívala veľké pokušenie prejsť do inej kongregácie, v ktorej by bolo viac času na modlitbu. Vtedy jej Pán Ježiš ukázal svoju doráňanú a utrápenú tvár a povedal: „Ty mi spôsobíš takúto bolesť, ak vystúpiš z tejto rehole. Tu som ťa povolal a nie niekde inde, tu som pripravil pre teba veľa milostí."
V kongregácii dostala meno s. Mária Faustína. Noviciát si vykonala v Krakove a tam v prítomnosti biskupa St. Rosponda zložila prvé a po piatich rokoch večné rehoľné sľuby: čistoty, chudoby a poslušnosti. Pracovala v niekoľkých rehoľných domoch kongregácie, najdlhšie v Krakove, Plocku a Vilne, kde si plnila povinnosti kuchárky, záhradníčky a vrátničky.
Navonok nič neprezrádzalo jej neobyčajne bohatý mystický život. Horlivo si plnila svoje povinnosti, verne zachovávala všetky rehoľné predpisy, bola sústredená, vedela mlčať a pritom bola prirodzená, plná pokojnej radosti a žičlivej, nezištnej láskyk blížnemu.
Celý život sa dôsledne usilovala čoraz plnšie sa zjednotiť s Bohom a obetavo spolupracovať s Ježišom na diele záchrany duší. „Ježišu môj," vyznala v Denníčku, „Ty vieš, že od detstva som túžila stať sa veľkou sväticou, to znamená, túžila som Ťa milovať takou veľkou láskou, akou Ťa doteraz ešte žiadna duša nemilovala."
Hĺbku jej duchovného života odhaľuje Denníček. Pozorné čítanie týchto zápiskov nám dáva obraz vysokého stupňa zjednotenia jej duše s Bohom: hlboký vzťah Boha k jej duši, ako aj jej úsilie a zápasy na ceste ku kresťanskej dokonalosti. Pán ju obdaroval veľkými milosťami: darom kontemplácie, hlbokého poznania tajomstva Božieho milosrdenstva, víziami, zjaveniami, skrytými stigmami, darom proroctva a čítania v ľudských dušiach, a taktiež zriedkavým darom mystického sobáša. Takto veľmi obdarovaná písala: „Ani milosti, ani zjavenia, ani zanietenie, ani žiadne dary, ktorými bola obdarovaná (duša), ju neurobia dokonalou, len vnútorné zjednotenie mojej duše s Bohom (...). Moja svätosť a dokonalosť pramení z tesného zjednotenia mojej vôle s Božou vôľou."
Prísny spôsob života a vyčerpávajúce pôsty, ktoré si ukladala ešte pred vstúpením do kongregácie, tak oslabili jej telo, že už v postuláte bolo treba poslať ju do Skolimowa pri Varšave, aby sa jej napravilo zdravie. Po prvom roku noviciátu prišli neobyčajne bolestné mystické skúsenosti, takzvaná temná noc, a potom duševné a morálne utrpenie, súvisiace s uskutočnením poslania, ktoré dostala od Krista Pána. S. Faustína obetovala svoj život ako obetu za hriešnikov a z tohto dôvodu prežívala aj rôzne utrpenia, aby skrze ne zachraňovala ich duše. V posledných rokoch života narastalo jej vnútorné utrpenie, tzv. noc ducha, ako aj bolesti tela. Postupujúca tuberkulóza napadla pľúca aj tráviaci trakt. Kvôli tomu bola dvakrát na niekoľko mesiacov na liečení v nemocnici na Pradniku v Krakove. Fyzicky celkom vyčerpaná, ale duchom plne zrelá, mysticky zjednotená s Bohom, zomrela v povesti svätosti 5. októbra 1938. Mala sotva 33 rokov, z toho 13 rokov prežila v reholi. Jej telo bolo uložené v hrobke na kláštornom cintoríne v Krakove - Lagiewnikoch a počas informačného procesu v roku 1966 bolo prenesené do kaplnky.
Tejto jednoduchej, nevzdelanej, ale statočnej, Bohu bezhranične dôverujúcej rehoľníčke zveril Pán Ježiš veľké poslanie: Posolstvo milosrdenstva pre celý svet: „Posielam ťa," povedal, „k celému ľudstvu s mojím milosrdenstvom. Nechcem trestať ubolené ľudstvo, ale túžim ho uzdraviť a privinúť k svojmu milosrdnému srdcu. Si tajomníčkou môjho milosrdenstva. Vybral som si ťa do tohto úradu v tomto i budúcom živote, (...) aby si dávala dušiam poznať moje veľké milosrdenstvo, ktoré mám pre ne, a povzbudzovala ich k dôvere v priepasť môjho milosrdenstva."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára