Zážitok s Bohom

Osobné svedectvo pátra Antonia Máriu Sohlera z Rodiny Panny Márie

Presne desať rokov – od môjho pätnástneho do dvadsiatehopiateho roku – som patril do veľkej „rodiny fajčiarov“. Počas tých rokov som sa asi dvadsaťkrát pokúšal zbaviť tejto nepohodlnej náruživosti. Cez pôst sa mi síce vždy podarilo prestať s fajčením takmer na sedem týždňov, no pri veľkonočnom aleluja sa vo mne znova prebudila chuť po modrom dyme. Nikdy sa mi vlastnou silou naozaj nepodarilo oslobodiť sa od tejto mojej vášne a čím dlhšie som fajčil, o to zriedkavejšie a slabšie boli moje pokusy s tým raz a navždy skoncovať. A ako často som býval smutný z pocitu vlastnej slabosti!
Hoci som mal obdobia, keď som vyfajčil až 40 cigariet denne, nikdy som neprišiel na nápad prosiť Boha o pomoc. No čo som nedokázal s nasadením všetkých svojich síl, to mi chcel darovať Ježiško úplne zadarmo.
Tak, ako v uplynulých rokoch, som si aj v advente 1990 predsavzal, že sa zrieknem fajčenia. No už po niekoľkých dňoch som to vzdal. Zbavený odvahy a sklamaný svojou opätovnou porážkou ma až krátko pred Vianocami po prvý raz napadlo prosiť Boha, aby mi pomohol. Vážne som myslel na to, že sa pokúsim priniesť Dieťaťu v jasličkách nejakým spôsobom moju vášeň ako dar. Stále viac rástlo vo mne presvedčenie, že Ježiško ma neodmietne. Tejto myšlienky som sa už nezbavil a potom mi bolo zrazu úplne jasné, ako budem postupovať.
Na Štedrý večer sme boli tak ako vždy spolu celá rodina: rodičia, moji traja súrodenci a ja. Celý večer som neustále myslel na rozhodujúci okamih, kedy som chcel uskutočniť svoj plán. V tom čase som spieval v mládežníckom zbore z vedľajšej dediny Opfenbach. Keďže zbor mal na starosti polnočnú svätú omšu, opustil som naše pekné rodinné posedenie ako prvý. Sám som prechádzal tichou a zasneženou zimnou krajinou. Na ulici nebolo nikoho. Modlil som sa, aby som nazbieral odvahu, pretože vždy, keď som myslel na svoj zámer, bol som trochu znepokojený a neistý.
Počas celej polnočnej omše, vo farskom Kostole sv. Mikuláša, som sa snažil zostať sústredený. Aj pri vianočných blahoželaniach medzi ľuďmi na chóre som bol dosť rezervovaný. Napokon som si vyhľadal pokojné miesto a kľakol som si. Chcel som sa modliť a čakať, kým sa konečne začne kostol vyprázdňovať. Trvalo to dosť dlho, pretože bol zaplnený až do posledného miesta. Výzvu mojich kolegov zo zboru, aby som išiel s nimi, som zdvorilo odmietol. O nejaký čas boli všetci vonku. Počul som už iba kostolníka, ktorý upratoval v sakrestii. Väčšinu lámp a sviec už zhasil. Svetlo svietilo už iba pri veľkých vianočných jasličkách postavených pred bočným oltárom. Presne tam som chcel ísť. Rýchlo som sa ponáhľal stredom kostola dopredu, aby som všetko urobil tak, ako som si zaumienil, a to ešte skôr, než vyjde kostolník zo sakristie a bude chcieť zavrieť kostol. Jednu ruku som pritláčal k hrudi, druhou som mocne zvieral škatuľku cigariet vo vnútornom vrecku kabáta.
Stál som teda pred Božským Dieťaťom, ktoré ležalo s rozpätými rukami a priateľsky sa na mňa usmievalo. Veľmi napätý a v nádeji, že ma nikto neuvidí, som z vrecka rýchlo vybral škatuľku cigariet a položil som ju Ježiškovi na hruď. Pritom som sa vo svojom srdci modlil: „Dnes ti, žiaľ, nemôžem darovať nič iné, len svoju vášeň. Prosím, prijmi tento darček a osloboď ma konečne od tejto mojej závislosti.“
Po takejto veľmi osobnej rozlúčke s mojimi „tlejúcimi paličkami“ som odľahčený odchádzal z kostola. Vonku v tme ešte stáli poslední ľudia. Rýchlo som prešiel okolo nich, lebo mi nebolo do reči. Potichu som sa vracal domov. Tma a vianočné ticho mi robili dobre a ja som si bol istý: „Ježiško ma vyslyšal.“ Keď som na druhý deň ráno vstával, bol som veľmi zvedavý, ako sa budem cítiť, pretože – a musím si to na vlastnú hanbu priznať – moja prvá myšlienka ráno patrila rannej cigarete. No na moje veľké prekvapenie som nemal na ňu ani najmenšiu chuť. A zostalo to tak celý deň. A nezmenilo sa to ani na druhý, tretí a ani v ostatných dňoch. Bol som skutočne uzdravený! Od tejto udalosti ubehlo už 15 rokov. Už nikdy som viac nemal ani najmenšie pokušenie siahnuť opäť po cigarete.
V ten Štedrý večer sa však stalo ešte niečo. Vtedy som ešte nepochopil, že aj Ježiško mal pre mňa pripravený darček. V nasledujúcom roku, bolo to v roku 1991, sa vo mne prebudila túžba po kňazstve a Boh mi dal silu nasledovať toto volanie a byť mu verným doteraz. Odvtedy začala vo mne rásť aj skutočná láska k Ježiškovi. Čo všetko som sa od Neho za tie roky naučil! A vždy, keď na Vianoce teraz už ja sám celebrujem polnočnú, prídu mi na um tie Vianoce, keď ma Boh oslobodil od mojej závislosti, aby sa mi daroval On sám.