piatok, 20. februára 2009

Niečo zo súčasnosti...

Žežiško


Stál som pred kostolom Svätej Trojice a predával som časopisy. Bolo to veľmi dobré miesto, lebo sa tu vždy premlelo strašne veľa ľudí. I keď všetci nekupovali, predsa len vytvárali typický mestský ruch, takže sa bolo aspoň na čo pozerať.
Všimol som si, že sa mojím smerom blížia dve mladé ženy a jeden asi tak 2 až 3 ročný mladý muž. Jedna zo žien, zrejme matka, ťahala chlapča za ruku. Malý sa pozeral všade, len nie pred seba. Každú chvíľu o niečo zakopol, ale hlavičku nezabudol otáčať všetkými smermi.
Zrazu spozornel. Zbadal kostol. Vytrhol sa matke z rúk a rozbehol sa pred jeho dvere. Zopol rúčky, povytiahol ramená a zaujal akýsi milý pozor.
"Žežiško, Žežiško, moliť sa," vykrikoval a očká mu priam žiarili šťastím.
Matka k nemu pribehla a začala ho ťahať preč.
"Žežiško, Žežiško, moliť sa," opakoval a odmietal ísť s ňou.
"Ja sa raz zbláznim. Babka ho kŕmi podobnými volovinami a ja mám z toho iba hanbu," ospravedlňovala sa matka svojej priateľke.
Malý vytrvalo odmietal odísť.
"Žežiško, Žežiško, moliť sa."
"Poď, kúpim ti zmrzlinu, tú červenú, ktorú máš rád," prehovárala matka synčeka. Ale on sa nedal. "Žežiško, Žežiško, moliť sa," vykrikoval. Matka malého surovo chytila za rúčku a vliekla preč. Chlapča sa vzpieralo s tvárou otočenou ku kostolu, ale bez úspechu. Muselo ísť. Len v očkách malo slzy a pod noštek si stále mrmlalo: "Žežiško, Žežiško, moliť sa."

(Július, bývalý bezdomovec)

Žiadne komentáre: