Posolstvá Najsvätejšieho Srdca Ježišovho svetu

Životopis posolkyne Božského Srdca Pána Jozefíny Menéndezovej

Jozefína Menéndezová sa narodila v Madride, v Španielsku, 4. februára 1890. Pri krste dostala meno Jozefína Mária. Bola najstaršou zo šiestich detí manželov Leonarda a Lucie Menéndezových. Už v útlom veku prejavila neobyčajnú zbožnosť. Ako 7-ročná pristúpila prvýkrát k svätej spovedi a v jedenástom roku k prvému svätému prijímaniu. Vtedy sľúbila Pánovi Ježišovi, že zostane pannou a len jemu chce patriť. Po prvýkrát počula hlas: „Áno, maličká, prajem si, aby si bola úplne moja.“ Jej spovedníkom bol kňaz R. F. Rubio, ktorý naučil Jozefínu rozjímať a používať strelné modlitby. Týmto si navykla stále pamätať na Božiu prítomnosť.

Bola vážnej a živej povahy. Rodičia ju často dávali za vzor mladším sestrám. Dvaja bratia jej zomreli v útlom veku. V roku 1907 jej zomrela mladšia sestra Carmen a rodičia ochoreli na týfus. Jozefína bola už vtedy zručnou krajčírkou a šitím živila celú rodinu. Zakrátko si zriadila svoju vlastnú dielňu a prijímala učnice, ktoré viedla k zbožnému životu. Zaoberala sa myšlienkou vstúpiť do kláštora.

7. apríla 1910 jej zomrel otec. V tom istom roku mladšia sestra vstúpila do kláštora. Jozefínin úmysel na vstup do kláštora bol zmarený. Matka o tom nechcela ani počuť. Musela naďalej živiť svoju matku i najmladšiu sestru, ktorá po smrti Jozefíny tiež vstúpila do kláštora. Až v roku 1919, keď sa dozvedela, že kláštor Družiny Božského Srdca v Les Feuillants pri Poitiers vo Francúzku hľadá dievčatá, ktoré majú povolanie pre rehoľný život, bez otáľania sa ako 29-ročná, rozhodla vstúpiť do kláštora. Napodiv, matka jej v tom nebránila.

Po príchode do veľkého starého kláštora, v ktorom svätá Magdaléna Žofia Barátová otvorila prvý noviciát novej Družiny Najsvätejšieho Srdca, ktorú sama založila, nikto z tých, ktorí Jozefínu videli, nemohol tušiť, aké veľké dielo sa začalo, lebo v prvých dňoch ostala nepovšimnutá. Aj po celé štyri roky jej krátkeho rehoľného života ostala len jednoduchou, mlčanlivou, pracovitou a skromnou rehoľníčkou. Jej zovňajšok nebol ničím nápadný. Obyčajne bola vážna. Zdalo sa, že občas trpí, ale jasný, ušľachtilý úsmev rozjasnil jej tvár, keď ju niekto oslovil, osobitne, keď sa od nej žiadala nejaká službička. Len jej veľké tmavé oči rozprávali a časom prezrádzali jej vnútorné city. Boli to oči čisté, nežné a vrúcne, hovoriace o hlbokom vnútornom živote. Bola rýchla, schopná a činná. Dokázala sa prispôsobiť všetkým okolnostiam. Tiež neobyčajne vtipná a bystrá v úsudku. Mala nežné a veľkomyseľné srdce. Útrapy, ktorými prešla, ju naučili porozumeniu a láskavosti, aké plodí iba sebapoznanie. Dobre chápala, akou vzácnou milosťou je rehoľné povolanie a horela veľkou láskou k Bohu.

Žiaden z tých činov, ktorými bol vyplnený jej každodenný život, nemá pred svetom nejakú zvláštnu cenu. Celý jej skrytý život je zhrnutý vo vete vypovedanej o Bohočloveku: „Bol im poddaný.“ Žiadna z tých, ktoré s ňou žili, nevedela nič o jej tajomnom spojení s Božským Srdcom Pána Ježiša. Po Jozefíninej smrti boli vyzvané, aby si spomenuli na všetko, čo o nej vedeli. Ako málo toho mohli povedať. Žila nepovšimnutá a skrytá, jednoducho a verne si plniac svoje povinnosti. To bolo všetko, čo mohli povedať.

Je to naozaj divné, že jej vonkajší viditeľný život bol úplným opakom jej vnútorného života. Jozefína žila navonok obyčajný život, ktorý sa vôbec nelíšil od života ostatných sestier. V duši ale niesla ťarchu v najvyššej miere zvláštnych milostí vyvolenia, ktoré jej neraz spôsobili aj nesmierne telesné bolesti. Neklamnou známkou Božieho pôsobenia bola až žiarlivá snaha Pána Ježiša, s akou sa staral o to, aby ju udržal celkom nízkou v jej vlastných očiach i v očiach tých, s ktorými žila. Znovu a znovu jej opakoval: „Nevyvolil som ťa kvôli tomu čo si, ale preto, čo nie si. Tak som našiel prázdne miesto pre svoju moc a lásku.“

Po svojom príchode do kláštora sa Jozefína skoro zoznámila s Matkami predstavenými i so sestrami. Nerozumela po francúzsky, ale Matka asistentka vedela španielsky. „Skoro však,“ ako sama píše, „začala som váhať pri pomyslení na svoju matku a sestru, na svoj domov. Aj ten tunajší jazyk, ktorému som nerozumela, ma odpudzoval. Pokušenie v prvých mesiacoch bolo také veľké, myslela som, že to nevydržím. Jeden večer, začiatkom apríla, bolo pokušenie odísť silnejšie, ako inokedy. Po celý deň som opakovala: ‘Bože môj, milujem Ťa,’ lebo napriek všetkému chcela som Mu ostať verná. Keď som si líhala, dala som si, ako to vždy robievam, svoj krížik pod vankúš. O polnoci som vstala a povedala z celého srdca bozkávajúc krížik: ‘Bože môj, odo dneška Ťa chcem viac a viac milovať.’ V tom okamihu som bola uchvátená nejakou neviditeľnou mocou a zosypal sa na mňa akoby päsťami dážď rán. Rany boli tak prudké, bála som sa, že zomriem. Tieto muky trvali celú noc i počas rozjímania a svätej omše. Cítila som sa vyčerpaná a bála som sa pohnúť. V okamihu pozdvihovania najsvätejšej Hostie som videla, akoby sa okolo mňa niečo mihlo a pocítila som silný prúd vzduchu. Zrazu bol opäť pokoj, ale rany boleli ešte niekoľko dní.“

Toto bola len predohra celoživotného zápasu, ktorý viedla Jozefína s mocou temnosti. Nikdy to však nemalo účinok na jej vykonávanie prác a verné zachovávanie regule. Stále v nej narastali dôvera a poslušnosť k novicmajsterke, ktorou bola Matka asistentka. Zverovala sa jej so všetkými ťažkosťami a vždy u nej načerpala pokoj a silu potrebnú na ďalšie útrapy.

V štvrtok, 7. mája, Jozefína píše: „Bola som úplne vyčerpaná zo zápasu. Prosila som, aby mi dovolili odísť z kláštora. Matka asistentka však povedala, že Boh ma chce mať tu. Od tej hodiny som nemala pokoj ani jediný deň a len Boh vie, čo som si vytrpela.“

Po takých skúškach mala Jozefína prijať rehoľné rúcho a nastúpiť do noviciátu. Bola nerozhodná a váhala. Bála sa prijať to, čo by musela tak draho platiť. V sobotu, 5. júna 1920, sa rozhodla odísť po strašnom diabolskom útoku. Išla so sestrami na večernú adoráciu. Tam na ňu čakal Pán Ježiš. Pod vplyvom arcinepriateľa, ktorý ju ovládal, povedala, že nechce habit a pôjde domov.

Jozefína píše: „Päťkrát som to opakovala, ale ďalej som už nemohla. ‘Ó, Ježiš, aký si dobrý ku mne,’ povedala som. Zrazu ma pojala sladká driemota, z ktorej som sa prebudila v Rane Najsvätejšieho Srdca. Nemôžem vysvetliť, čo sa stalo... nechcem nič viac, iba Teba milovať a byť verná svojmu povolaniu.“ Vo svetle, ktoré ju teraz osvecovalo, videla všetky hriechy celého sveta a ponúkla svoj život, aby ním tešila zranené Srdce Pána Ježiša. Bola uchvátená mocnou túžbou po spojení s Ním. Žiadna obeť sa jej nezdala príliš veľkou, aby zostala verná svojmu povolaniu. V lesku Božieho majestátu unikla noc a zármutok ustúpil nepochopiteľnej blaženosti.

„Po dvanástich dňoch,“ píše Jozefína, „Pán mi jasne ukázal, čo sa mu najviac páči. Konať malé skutky z poslušnosti. Porozumela som, že na to mám vynaložiť všetku silu. Týmto spôsobom sa naučím sebazapieraniu vo všetkom. Aj keby bol úkon akokoľvek nepatrný, Jeho Božskému Srdcu bude milý.“

23. júna: „Po svätom prijímaní som Mu povedala, ako vždy robievam, že Ho veľmi milujem a chcem milovať. Opäť ma nechal vojsť do môjho úkrytu. To som už po tretí raz odpočívala v Jeho Božskom Srdci... Nie som schopná vysvetliť, čo sa stalo.. nemôžem viac, iba povedať, že som príliš malá pre toľko milostí... Bože môj, Tvoje Srdce plní lásku tých, ktorí Ťa hľadajú a milujú...“

24. júna píše: „Spôsobom, ktorý nie je možné vysvetliť, som dnes videla, čo je Najsvätejšie Srdce Ježišovo... Žiadala som Ho, aby mi dal smäd po Ňom. Nemôžem slovami opísať, čo som videla... bol to On sám, nebo na zemi... Ó, Bože môj, je to príliš mnoho, nemôžem zniesť toľko šťastia... ach, keby som mala niečo, čo by som Ti mohla obetovať... Ale som taká maličká... Každým okamihom spoznávam dve veci: Prvou je väčšie porozumenie Božej dobroty. Aj keď som vedela, že Boh miluje ľudí až pochabo, teraz viem, že to robí Najsvätejším Srdcom Ježišovým... Jeho najväčším zármutkom je, že nenachádza vzájomnú lásku. Ak sa mu duša odovzdá úplne, môže si byť istá, že ju naplní milosťou. Urobí si z nej nebo a bude v nej prebývať. Druhá vec, ktorú som spoznala, bolo jasnejšie poznanie o sebe. Vidím sa taká, aká som: chladná, roztržitá, neumŕtvená, neveľkomyseľná... Ó, Bože môj, prečo ma miluješ?“

Večer 29.júna: „Pán ma opäť nechal vojsť do rany vo svojom boku. Dal mi poznať to šťastie, ktoré dostanem, ak budem verná všetkým milostiam, ktoré pre mňa pripravil. Bola som akoby zničená v prítomnosti tak nesmiernej krásy a tak skvostného svetla, keď mi povedal sladkým a vážnym hlasom: ‘Ako som sa Ja obetoval ako obeť lásky, práve tak chcem, aby si sa aj ty stala obeťou lásky. Láska nikdy nič neodoprie.’ Tento nebeský okamih uplynul a nemohla som povedať nič iného než: ‘Bože môj, čo si praješ, aby som robila?... Prijmi ma a nalož so mnou ako chceš. Už viac nepatrím sebe, ale som Tvoja.’ Potom zmizol.“

Sobota, 3.júla: „Dnes som pracovala v noviciáte, mysliac si, akým veľkým šťastím je žiť s Ním pod jednou strechou a mať Ho za spoločníka pri všetkých prácach. Už si nepamätám, čo som Mu povedala, keď mi odrazu ukázal svoje Srdce. Bolo obklopené plameňmi a ovinuté vencom z tŕnia... Ó, Bože môj, aké to boli tŕne!... Boli veľmi ostré a vnikali veľmi hlboko. Spod každého vytekalo veľa krvi... Ó, ako veľmi trpel... Spoznala som, že niektoré tŕne Ho zraňujú viac ako iné.. Potom miernym hlasom, ale plným bolesti povedal: ‘Moje Srdce vytrpelo toto všetko a nesmierne viac. Ale niektoré duše sa so mnou spojili a potešili ma.’ "

„V piatok, 16. júla, keď som prijala biely závoj i počas celej svätej omše, Ježiš bol stále so mnou. Nechal ma vojsť do rany svojho Srdca. Nebola som schopná povedať nič iného, len: ‘Bože môj, som tvoja na veky.’ Išla som až tak ďaleko, že som vo svojej láske hovorila nezmysly... On povedal: ‘ Jožka, ja ťa tiež milujem až bláznivo.’ Je mi nemožné vypovedať, čo všetko pre mňa v ten deň urobil. Moja duša pretekala pokojom a radosťou."

„11. augusta okolo tretej hodiny popoludní pri šití som povedala Pánovi, že chcem, nech je každý steh úkonom lásky, aby som Ho potešila. Len čo som to dopovedala, uvidela som Ho tam stáť. Vzal moje srdce a pritisol ho k svojmu. ‘Neprišiel som ťa potešiť, Jožka, povedal, ‘ale aby som ti dal podiel na mojom utrpení. Nevidíš, aký veľký tŕň je zabodnutý do môjho Srdca? Vytiahni ho. Je to jedna duša, ktorá ma takmer núti, aby som nechal konať svoju spravodlivosť.’“
Záchrana tej duše stála Jozefínu mnoho bolestí. Koncom augusta 1920 boli Jozefíne zakázané všetky rozhovory so zjavením, ktoré tak často napĺňalo jej srdce veľkou radosťou - aby sa vyskúšal duch, ktorým je ovládaná. Nariadili jej, aby odvrátila pozornosť a neprikladala žiadnu dôležitosť tomu, čo by videla, alebo počula. Vznikla snáď nejaká pochybnosť? Jozefínina duša bola tým veľmi znepokojená. Sama seba sa pýtala, či snáď nepodliehala nejakému preludu.

„Vo štvrtok, 2. septembra, som videla pri rozjímaní tú krásnu bytosť. Spýtal sa ma dvakrát, či Ho milujem. Neodpovedala som Mu z poslušnosti, hoci ma to stálo nesmierne premáhanie. Napriek mojej dobrej vôli, moja duša poskočila k nemu.“ Táto skúška trvala deň čo deň. Jozefína odopierala dať nejakú odpoveď, ale niekedy nebola schopná uniknúť premáhajúcej príťažlivosti. Ovládalo ju to, plnilo blahom a pokojom.

V stredu, 8. septembra podvečer, sa modlila v cele svätej Magdalény Žofie. Ako blesk sa mihlo pred ňou horiace Ježišovo Srdce a počula: „Čomu dávaš prednosť, mojej vôli, alebo svojej?“ Porozumela, že to bola odpoveď nato, o čo celým srdcom prosila nášho Pána: aby bola dobrou rehoľníčkou, zamestnávajúcou sa iba milovaním jeho Božského Srdca, ale žijúcou obyčajný život. Bála sa, že tie zvláštne veci budú prekážkou jej povolania.

V piatok, 17. septembra, opäť sa jej Ježiš ukázal pri svätej omši. Bol smutný. Ruky mal spútané a na hlave mal tŕňovú korunu. Jeho Srdce, ako vždy, horelo. Ponúkol jej kríž, ktorý najskôr nevidela: Povedal: „Pozri na kríž, ktorý ti dávam. Odmietneš ho?“ „Bola som plná úzkosti,“ napísala, „nemohla som odpovedať. Napriek všetkému, moje srdce sa k Nemu blížilo. Horím túžbou milovať Ho. Ale, nie som si istá, či je to On a to ma napĺňa veľkým nepokojom. Teraz prosím, aby tieto veci raz navždy prestali.“

V nedeľu, 3. októbra, píše: „Modlila som sa litánie k Panne Márii a neskôr som sa modlila z celého srdca: ‘Ó, Matka, pre lásku Božiu nedopusť, aby som bola klamaná. Daj mi vedieť, či je to pravda alebo nie.’ Ihneď som počula ľahké kroky, ako niekoho prichádzať. Pri posteli som uvidela stojacu osobu oblečenú v bielom a zahalenú dlhým závojom. Jej črty boli veľmi jemné, ruky mala skrížené. Pozrela sa na mňa veľmi láskavo a povedala: ‘Dieťa moje, nemýliš sa. Velebná Matka (predstavená) to bude vedieť skoro. Najskôr ale musíš trpieť, ak máš získať duše pre môjho Syna.’ Potom zmizla, zanechajúc ma v nevýslovnom kľude.“

Bola to Nebeská Kráľovná. Jozefína o tom nikdy nepochybovala. Mária ale povedala: „musíš trpieť“ a žiadala Jozefínu, aby ochotne privolila výzve k spolupôsobeniu pri vykúpení. Po tejto návšteve jej zakrátko dovolili so zjavením hovoriť.

Večer, 27. októbra, sa jej opäť zjavil Pán v bolestnej podobe, čo ju prinútilo napísať: „Ó, ako som Ho ľutovala... Pozeral tak na mňa, že som sa nemohla sťažovať, ako som chcela. Spoznala som, že moje bolesti boli iba tieňom Jeho bolestí. Zazrela som za ním neprehľadnú radu duší. Významne sa pozrel na mňa a povedal: ‘Tieto všetky čakajú na teba... máš voľnosť výberu, Jožka, ale keď ma úprimne miluješ, nebudeš sa báť.’ ‘Zašeptala som, ako sa bojím, že tie veci môžu byť spozorované.’ ‘Čo na tom záleží, keď budú, ak tým môžeš osláviť moje Srdce?’ ‘Ale ja som iba novicka, Pane.’ ‘To ja dobre viem. Buď len verná a nič ti z toho neuškodí. Neboj sa.’ ‘Potom som mu ponúkla svoje služby, aby ma použil, ako chce.’ ‘Áno, urobím ťa obeťou. Musíš sa mi podobať, ak máš byť mojou nevestou. Nevidíš, ako Ja vyzerám?’“

V piatok, 26. novembra, Jozefína napísala: „Bola som v kaplnke svätého Stanislava. Prišiel Pán a žiadal ma, aby som Ho potešila. Nevedela som, čo by som mala urobiť. ‘Ponechám ti na niekoľko minút moju tŕňovú korunu, tak spoznáš, ako trpím.’ V tom okamihu som pocítila svoju hlavu ovinutú tŕním, ktoré sa do nej zabodávalo. Táto bolesť sa mnohokrát opakovala. Bolo to tak hrozné, že som sa už chcela posťažovať, ale On povedal: ‘Nesťažuj si, lebo ťa nič z tejto bolesti nevylieči. Je to podiel na mojom utrpení.’“

Od tej doby sa stala tŕňová koruna súčasťou Jozefíninho uzmierujúceho života. Nebola viditeľná, ale spôsobovala prudké bolesti. Vo dne v noci jej hlava nemohla nikde nájsť odpočinku. Pán Ježiš sa zjavoval Jozefíne každý deň. Každá návšteva pre ňu znamenala nové a väčšie utrpenie, ale aj väčšiu lásku.

Pri návšteve 9.februára 1921, na popolcovú stredu, jej Pán povedal: „Dáš mi svoje srdce?“ „Áno, Pane, s radosťou i viac ako srdce.“ Píše: „Ježiš mi ho vzal a priložil k svojmu Srdcu. Aké maličké vyzeralo vedľa Jeho! Celé horiace mi ho potom vrátil. Od tej chvíle cítim v sebe stravujúci oheň. Veľmi sa musím ovládať, aby sa niečo nespozorovalo.“

Túto významnú milosť sa rozhodla zachovať v tajnosti. Ale Ježiš nechcel žiadne tajnosti. Vo štvrtok, 10. februára, Pán opäť prišiel. Opýtal sa jej: „Povedz mi, čo ti je najťažšie?“ „Pane, keď mám povedať tie veci a verne napísať, ako sa prihodili.“ „Počúvaj, Jožka, nechcem, aby si pred Matkou predstavenou niečo zakrývala. Je v práve. Musíš jej všetko povedať. Bola by to pýcha, keby si mlčala. Pokora tkvie v prostote a nízkosti. Vedz naisto, keby som od teba žiadal jednu vec a Matka predstavená inú, dávam prednosť tomu, aby si poslúchla radšej ju, ako Mňa.“

V stredu, 6. apríla, prišiel opäť a povedal jej: „Áno, diabol ťa bude neustále pokúšať. Bude sa snažiť priviesť ťa k pádu, ale moja milosť je mocnejšia, ako jeho pekelná zloba. Úplne sa zver mojej Matke, Mne sa odovzdaj a vždy buď veľmi otvorená a pokorná voči Matke predstavenej.“

Jozefína vedela, že toto odporúčanie prišlo včas. Mala predtuchu, že sa ju chystá diabol napadnúť.Modlila sa a obnovila sebaobetovanie. Pokušenie bolo skutočne blízko. Tento raz mala Jozefína zakúsiť, aký je diabol silný, aj keď mu Boh ponechal len vymedzenú slobodu.

7. mája satan dohnal bitím Jozefínu k tomu, žeby spálila knižočku, v ktorej mala napísané slová Pána Ježiša. Panna Mária tomu zabránila. Zjavila sa Jozefíne a povedala jej: „Keď hovorí Ježiš, celé nebo s obdivom načúva jeho slovám.“ Ako nikdy predtým teraz chápala Jozefína cenu slov vyrieknutých z Ježišových perí. Bolesťou nad tým čo urobila, nemohla ani prehovoriť. Prosila Pannu Máriu o odpustenie a ďakovala jej, že nedovolila, aby sa knižočka stratila.

V pondelok, 8. augusta, všetky sestry priniesli jednu z najťažších obetí vysoko ocenenú Božským Srdcom. Rozlúčili sa s predstavenou, ktorú veľmi milovali. Jozefíne koncom septembra 1921 uložili prísnejšiu závislosť. Nariadili jej, aby bez zvláštneho dovolenia neodpovedala na Pánove výzvy okrem času spoločných modlitieb. Na prianie Pána Ježiša, hneď po svojom príchode bola nová predstavená informovaná o všetkom, čo sa tam deje. Pokladala si za povinnosť získať istotu ohľadne tajomnej cesty, po ktorej Pán Jozefínu vedie. Matka predstavená a Matka asistentka boli strážkyňami tajomnej práce, vykonávanej pod ich dozorom. Pevná a bdelá podpora duchovného vodcu, dominikána p. Boyera O.P., utíšila mnohé znepokojujúce obavy a odkryla diabolské pasce. Takto viedol Pán Jozefínu obklopenú zaručenými strážcami do temnej noci skúšok.

Hodina kniežaťa temnoty udrela. Jozefína začala zápas. Mala sa s ním stretať pri každej príležitosti. Ale Pán v nej bojoval a pripravoval pre satana tie najviac pokorujúce porážky. V pondelok, 28 novembra, prvýkrát počula chrapľavý hlas, ktorý ju mal veľakrát prenasledovať vo dne, v noci, na chodbách, v noviciáte, v pracovni a v spálni. „Ty budeš jedna z nás... my ťa unavíme... my ťa premôžeme...“ zhrozila sa z toho, ale znášala to hrdinsky.

V utorok, 6. decembra, keď vychádzala z kaplnky, kde bola na spovedi, ocitla sa prvýkrát pred pekelným zjavom. Veľký čierny pes, z ktorého otvorenej tlamy šľahal plameň, sa jej postavil do cesty. Chystal sa na ňu vrhnúť. Necúvla. Napriek všetkej hrôze, ktorá sa jej zmocnila, išla udatne proti beštii. Chopila sa svojho ruženca a nesúc ho pred sebou vo vystretej ruke, išla svojou cestou. Od toho času sa jej diabol ukazoval vo viditeľných podobách. Niekedy ako hrozivý chrt, ktorý ju prenasledoval po chodbách, inokedy sa ukázal pred ňou ako stočený had. Čoskoro tieto zjavenia dostali ľudskú podobu, ktorá bola obávanejšia ako čokoľvek iné.

V stredu, 28. decembra, sa večer vracala z práce, ktorú konala s inými novickami. Náhle sa ocitla tvárou v tvár pred svojím arcinepriateľom. S bleskovou rýchlosťou, akoby bola steblom slamy, ju niesol preč. Odhodil ju na druhom konci budovy, na povale, kam bol ťažký prístup. Od toho dňa nemala Jozefína pokoj. Diabol ju uchvátil kedy a ako sa mu zapáčilo, posmievajúc sa dozoru a vysmievajúc sa všetkým pokusom ľudskej ochrany, s výnimkou Božej ochrany. Únosy sa stávali častejšími. Priamo pred očami Matiek predstavených, ktoré sa snažili nepustiť Jozefínu z očí, naraz zmizla bez toho, aby si mohli vysvetliť ako, lebo sa to stalo v okamihu. Po dlhom hľadaní ju našli trebárs v nejakom vzdialenom kúte domu, kam ju satan zaniesol, aby ju týral. Často ju váľal, či tak pritlačil, že ju bezmála polámal, keď ju strčil niekam pod trám kdesi na povale, alebo do nejakej neprístupnej diery, odkiaľ by sa sama nikdy nedostala von. Niekedy bola celé noci opustená, ponechaná iba ochrane Božej.

2. marca 1922 v noci prišiel Ježiš, celý krásny, ale vyzeral smutný: „Tu je môj kríž a koruna. Jožka, prijmi ich. Dopraj mi odpočinok, lebo som veľmi urážaný... tak veľa duší hynie... a ja ich tak milujem!“ Pri týchto slovách Jozefína, ktorá sa nemohla zbaviť nepremožiteľnej bázne, ktorú mala pred svojou mimoriadnou cestou, pocítila, akoby sa v hĺbke jej srdca zdvíhala ohromná vlna odporu. Nebola ju schopná premôcť. Ale Pán, ktorému sú otvorené všetky srdcia vedel, že bola ovládaná bázňou a nikdy sa jej nepodarí úplne premôcť ten odpor. Jeho Srdce bolo plné súcitu s jej srdcom: „Keby si vedela, aké hriechy sú páchané proti mne, neodmietla by si môj kríž. Vieš, čo je ten kríž? To je sloboda, ktorú mi musíš dať, aby som ťa mohol použiť, kedy chcem, nehľadiac na miesto, zamestnanie a čas. Čo nie si moja? Ak som s tebou ja, čo na tom záleží, keby aj celý svet bol proti tebe?“

Na svoje veľké zahanbenie odpovedala, akoby nemal celé právo na ňu. Prosila ho, aby ju ušetril od tejto cesty. Smutne sa na ňu pozrel a povedal: „Ja ťa nemôžem opustiť, pretože moja láska k tebe je bezhraničná. Ale, keď je tvoje prianie také, nech sa ti stane podľa tvojej žiadosti. Nikto iný nemôže zavrieť tú ranu zasadenú môjmu Srdcu, iba ty...“ Vzal späť svoj kríž, aj tŕňovú korunu a zmizol.

O niekoľko dní neskôr Jozefína napísala: „Nedá sa vysloviť, čo všetko som vytrpela od toho dňa. Sú to muky, ktorým sa nevyrovná nič na svete. Hlavne viem, že som Ho zranila. Ak sa nevráti, môj život bude mučeníctvom, pretože som sama zmarila zámery Jeho lásky.“

3. marca nastal zvrat v Jozefíninom určení. V živote sestry Jozefíny tento nový obrat bol hádam najtajuplnejší zo všetkých. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že to bol trest za jej odpor proti Kristovej výzve. Skoro sa ukázalo, že Pán len použil okamih slabosti jej vôle, aby v nej a skrze ňu pokročil obrovskými krokmi vo svojom veľkom diele. Satanovi bola daná nad ňou väčšia moc. Bola ponorená do takých úzkostí, aké nikdy predtým nezakúsila. Prudkými telesnými bolesťami spoznala, čo znamená stratiť dušu.

Od 6. marca, krátko po zmiznutí Pána Ježiša, pekelné hlasy a zúfalé výkriky napĺňali Jozefínu veľkým strachom a nepokojom mysle. Napísala o tom: „Ó, to vedomie, že jedna duša je zatratená a nemôžem pre ňu nič urobiť! Bolo by lepšie tisíckrát zomrieť, ako byť zodpovednou za stratu jedinej duše.“

14. marca sa zjavila Jozefíne svätá Magdaléna Žofia Barátová a povzbudila ju slovami: „Pamätaj si moja dcéra, že nič sa nestane, iba to, čo je v Božom pláne. Ježiš opäť príde, ale ty musíš čakať na jeho návrat. Nevestina túžba a čakanie je ženíchovou slávou.“

Jozefína píše: „Vo štvrtok, 16. marca okolo 22. hodiny, som počula, ako v predchádzajúcich dňoch, hluk zmätených výkrikov a rinčanie reťazí. Rýchlo som vstala. Obliekla som sa a chvejúc sa strachom, kľakla som si pri posteli. Hrmot sa blížil. Nevediac, čo mám urobiť, opustila som izbu a išla som do cely Matky predstavenej. Neskôr som sa vrátila do izby. Hrmot plný hrôzy bol stále okolo mňa. Náhle som zbadala pri sebe samého satana. ‘Zviažte jej nohy a spútajte ruky,’ kričal... V tom okamihu som stratila vedomie. Cítila som sa pevne spútaná a vlečená preč.

Niektoré hlasy kričali: ‘Nie je dobré zviazať jej iba nohy, jej srdce musí byť spútané.’ ‘To mi nenáleží,’ odpovedal diabol. Bola som vlečená veľmi dlhou a tmavou chodbou. Zo všetkých strán sa ozývali hrozné výkriky. V stenách tejto úzkej chodby boli výklenky. Z nich vychádzal dym a veľmi malý plamienok vydávajúci neznesiteľný zápach. Z výklenkov bolo počuť rúhanie a nečisté slová. Niektorí preklínali svoje telá, iní svojich rodičov. Ďalší si zase vyčítali, že odmietli milosť a nechránili sa toho, o čom vedeli, že je hriešne. Boli to zmätené výkriky zúrivosti a zúfalstva. Vlečená touto chodbou, zdalo sa mi, že je nekonečná. Potom som dostala takú silnú ranu, že som ňou bola zlomená napoly a zložená vo dvoje vsotená do jedného takého výklenku. Cítila som sa, akoby vtlačená medzi dve horiace dosky a prebodávaná skrz-naskrz rozžeravenými ihlicami. Duše, ktoré boli naproti mne i vedľa mňa, sa rúhali a preklínali ma. Čo mi však spôsobilo najväčšie muky, s ktorými nie je možné porovnať žiadne mučenie, bola úzkosť mojej duše, lebo sa nachádzala odlúčená od Boha...

Zdalo sa mi, že som tam strávila už dlhé roky, hoci to bolo iba šesť alebo sedem hodín... Náhle som bola prudko vytiahnutá z výklenku. Zistila som, že sa nachádzam na tmavom mieste. Diabol po rane, ktorú mi zasadil, zmizol a nechal ma voľnú... Nemôžem popísať moje pocity, keď som spoznala, že som ešte živá a môžem milovať Boha! Neviem, čo by som ochotne nepretrpela, aby som unikla peklu, napriek tomu, že sa veľmi bojím bolesti. Teraz vidím jasne, že všetko trápenie a bolesti na svete nie sú ničím, v porovnaní s hrôzou nebyť schopnou milovať, lebo v tom mieste všetko dýcha len nenávisťou a túžbou po zatratení iných duší.“

Od tohto dňa Jozefína často podstupovala toto mystické mučenie. Všetko bolo záhadné v tých dlhých temných a pochmúrnych obdobiach, ktoré trávievala za hranicami sveta. Zakaždým bola upozornená na príchod nepriateľa rinčaním reťazí a vzdialeným krikom, ktorý sa stále približoval, až nakoniec bola obkľúčená a ovládnutá. Pokúšala sa utiecť a rozptýliť svoju myseľ prácou, aby unikla krupobitiu rán, ktoré ju nakoniec premohlo a zrazilo na zem. S ťažkosťami mala iba toľko času, aby dobehla do svojej malej cely skôr, ako úplne stratí vedomie. Začínalo sa to vždy s tým, ako opísala. Ocitla sa v tmavej diere, tvárou v tvár satanovi, ktorý nad ňou zvíťazil. Zaobchádzal s ňou, akoby sa domnieval, že je už úplne a naveky v jeho moci. S hrmotom rozkazoval, aby bola uvrhnutá do ohnivého výklenku. Jozefína, pevne spútaná zakaždým padla do ohnivého chaosu, do príbytku plného bolesti, zúrivosti a zúfalstva.

Tým, ktorí pritom pozorovali Jozefínu, naznačovalo iba slabé chvenie jej tajomný únos. Jej telo bolo v okamihu úplne bezvládne a poddajné, ako telo človeka, ktorého duša práve odišla. Hlava a údy už neboli pod jej kontrolou, hoci srdce tĺklo normálne. Bola ako živá, a predsa mŕtva. V okamihu, ktorý stanovil Boh, sa slabo, sotva znateľne jej telo opäť zachvelo a zas ožilo. Ešte nebola úplne oslobodená z pekelnej moci. Diabol ju stále tĺkol. V tme videla iba jeho. Nadával a vyhrážal sa jej, až konečne unikla jeho pazúrom. Keď ju nakoniec nechal, pomaly prichádzala k vedomiu. Hodiny strávené v pekle sa jej zdali dlhými vekmi. Len pomaly si zapamätala miesto a ľudí, ktorí boli pri nej. „Kde som?...Kto ste?...Som ešte živá?“ pýtala sa. Jej úbohé oči sa snažili opäť spojiť so životom, ktorý sa v tom okamihu zadal byť tak ďaleko. Niekedy jej tíško stekali po lícach slzy a jej tvár mala bolestný výraz, ktorý je ťažko popísať. Ako môže niekto popísať ten pocit mocného pohnutia, ktoré ju zachvátilo, keď si náhle uvedomila, že ešte môže milovať Boha! Jozefína sama popísala okamih prechodu:

„V nedeľu, 19. marca 1922, bola tretia nedeľa v pôstnom období. Opäť som bola dolu v priepasti. Zdalo sa mi, že som tam dlhé roky. Trpela som veľa, ale najväčšou mukou bolo vedomie, že už nikdy nebudem môcť milovať Pána Ježiša. Keď som prišla k životu, priam som šalela radosťou. Myslím, že moja láska sa znásobila desaťkrát a cítim sa schopná z lásky k Nemu znášať čokoľvek si bude priať. Vážim si svoje povolanie a milujem ho šialene... To, čo som videla, mi dodáva veľa odhodlanosti trpieť a učí ma chápať, akú veľkú cenu má i tá najmenšia obeť. Ježiš ich zbiera a používa na záchranu duší. Je veľkou zaslepenosťou vyhýbať sa bolesti, hoci aj maličkej, lebo má veľkú cenu nielen pre nás, ale tiež slúži na záchranu mnohých od pekelných múk.“

Jozefína často zostupovala do pekla. V nedeľu, 26. marca, napísala: „Nanovo som prišla na to miesto hrôzy. Počula som zúrivé výkriky a výskanie diablov, že zas jedna duša upadla do večných múk... V tom okamihu si nemôžem spomenúť, že som bola už predtým v pekle. Zdá sa mi, že som tam prvýkrát a budem naveky. Slovami sa nedajú vyjadriť tie prenikavé muky, do ktorých je uvrhnutá moja zlomená duša... Jedna zo zavrhnutých duší nariekala: ‘Mojím trápením je, že chcem milovať, ale nemôžem. Nič mi neostáva, len nenávisť a zúfalstvo. Keby mohla niektorá z nás urobiť jediný úkon lásky, už by to nebolo peklo... Ale my nemôžeme. Sme živené len nenávisťou a zlomyseľnosťou.’ Iná povedala: ‘Naším najväčším trápením je, že nie sme schopné Jeho milovať. Musíme Ho nenávidieť. Ó, ako sme lačné po láske. Stravované sme túžbou po nej, ale už je príliš neskoro... Tiež budeš cítiť ten strašný hlad, ale budeš schopná iba nenávidieť, mať odpor a túžiť po záhube duší... o nič iného teraz nedbáme!’“

Nasledujúce riadky boli napísané iba pod poslušnosťou, aj keď sa to jej pokore náramne priečilo: „Keď som teraz každý deň vláčená do pekla a diabol dáva rozkazy, aby ma mučili, oni odpovedajú: ‘Nemôžeme, lebo jej údy znášali mučenie pre Toho...’ (vyslovia pritom rúhavo meno Pána Ježiša). Potom nariaďuje, aby mi dali piť síru... a odpoveď znie: ‘Ona si dobrovoľne odopierala pitie...’ ‘Skúste na jej tele nájsť nejakú časť, ktorá by poskytla ukojenie a nejakú rozkoš.’ prikazuje diabol. Tiež som si všimla, keď mi dávali putá, aby ma odvliekli do pekla, že nikdy ma nemôžu spútať tam, kde som nosila nástroje sebaumŕtvenia.“

Zaznamenala tiež obviňovanie, aké tieto duše na seba činia: „Zdalo sa mi, že väčšina z nich sa obviňovala z hriechov nečistoty, z krádeží a z nespravodlivého obchodu. Väčšina zatratencov je v pekle pre tieto hriechy. Videla som veľa svetáckych ľudí padať do pekla. Žiadne slová nie sú schopné vyjadriť ich hrôzyplné, desivé výkriky: ‘Zavrhnutý, zavrhnutý na veky!... Klamal som sa, som zatratený!... Tu budem večne... Nič mi nepomôže...’“ Iný deň po návrate z hlbín pekla napísala: „Dnes som videla veľký počet ľudí padať do pekelnej priepasti... zdali sa to byť svetáci. Diabol vystatovačne hulákal: ‘Svet je zrelý pre mňa... Viem, akým najlepším spôsobom sa zmocňovať duší. Keď sa v nich vzbudzuje túžba po radovánkach a užívaní. Dajte mňa na prvé miesto... mňa pred ostatných... Žiadna pokora pre mňa! Ale, nechajte ma užívať si... Také veci mi zaisťujú víťazstvo...!’“

Jozefína často videla, ako sa diabol so svojimi spojencami snažil vyrvať Božiemu milosrdenstvu tie duše, ktoré sa už mali stať jeho obeťou. Úzkosti, ktoré Jozefína v tých hrozných okamihoch trpela, zdali sa byť výkupným za tie duše, ktoré za svoje konečné víťazstvo majú čo ďakovať jej bolestiam. „Mnoho som vytrpela v posledných dňoch. Je to, akoby mi do hrdla tiekol prúd ohňa a prechádzal cez celé telo, zatiaľ čo som stlačená medzi dve žeravé dosky, ako som už skôr povedala. Je to neznesiteľná bolesť, ktorá sa nedá popísať. Oči mi vystupujú z jamiek, akoby boli vytrhávané von. Nervy sú napäté, telo prerazené a zložené vo dvoje, neschopné pohybu. Okolo hnusný, odporný zápach, ktorý otravuje vzduch. (Tento neznesiteľný zápach obkľučoval Jozefínu pri jej návrate z pekelnej priepasti. Bol ten istý, aký bol cítiť pri jej únose. Bolo to ako zmiešanina síry a páliaceho sa zhnitého mäsa. Svedkovia hovoria, že ju bolo tým cítiť štvrť, alebo pol hodiny potom. Sama ním bola trápená omnoho dlhšie.) Ale, všetko toto trápenie je ničím v porovnaní s bolesťou duše, ktorá pozná Božiu dobrotu a je nútená Ju nenávidieť a tupiť.“

Na bielu sobotu, 15. apríla, keď sa opäť vrátila z pekelných hlbín, naraz pritisla ruky na prsia a povedala: „Kto ma páli?“ Nablízku ale nebolo žiadne svetlo, ani oheň. Jej šaty boli napohľad nedotknuté. Rýchlym pohybom rozhrnula šaty na prsiach. V tom okamihu bola celá miestnosť naplnená silným zápachom a dymom a jej spodná bielizeň horela. Blízko srdca zostala veľká popálenina. Boh takto hmatateľne ukázal moc pekelných síl. Celkom desaťkrát bola takto popálená. Videla diabla, ako na ňu chrlí z úst plamene, ktorých viditeľné stopy boli nielen na jej šatoch, ale aj na tele. Trvalo to dlho, kým sa zhojili a zanechali jazvy. Mnoho týchto popálených šiat je uschovaných. Sú svedectvom diabolskej zúrivosti a hrdinskej statočnosti Jozefíny, ktorá tieto útoky znášala preto, aby zostala verná záujmom Lásky.

Ešte aj iné tajomstvá boli za stenou večnosti zjavené Jozefíne v pôstnej dobe 1922, keď niesla bremeno prenasledovania. Bola v styku s očistcom. Nikdy síce v očistci nebola a ani ho nevidela, videla však mnoho duší trpiacich v očistci. Prichádzali k nej hľadať obety, príhovory a poďakovať jej za utrpenie, ktorým ich zachránila pred peklom. Najprv bola vystrašená, ale pomaly si zvykla na ich dôvernosti. Počúvala ich, pýtala sa na ich mená a veľmi pokorne odporúčala seba do ich príhovorov.

Jedna duša sa zverila Jozefíne, keď išla do neba: „Ako celkom inak sa javia veci sveta, keď sa vchádza do večnosti. Čo znamená zastávanie nejakého úradu v Božích očiach? On počíta jedine čistotu nášho úmyslu, aj pri tých najmenších skutkoch, ak ich konáme. Aký maličký je svet aj so všetkým, čo je na ňom, a predsa je milovaný... Ó, aké prirovnanie môže byť medzi životom akýmkoľvek dlhým a večnosťou! Keby len bolo pochopenie pre to, ako sa duša v očistci unavuje a stravuje túžbou patriť Bohu.“

„Ja som v očistci z veľkého Božieho milosrdenstva,“ povedala iná duša, „lebo moja veľká pýcha ma priviedla až k pekelným bránam. Mala som vplyv na veľké množstvo ľudí. Rada by som sa teraz vrhla k nohám aj toho najopovrhovanejšieho žobráka. Maj so mnou súcit a čiň úkon pokory na zadosťučinenie za moju pýchu. Tak ma budeš môcť vyslobodiť z tejto priepasti.“ „Obetuj Kristovu Krv za nás,“ povedala ďalšia, ktorá práve mala opustiť očistec. „Ako by s nami bolo, keby nebolo nikoho, kto by nám pomáhal?“ Jedna povedala: „Mala som povolanie, ale stratila som ho čítaním zlých kníh a tiež som pohŕdavo zničila škapuliar.“

Ďalšia vyznávala: „Ja som v očistci, pretože som sa dostatočne nestarala o mne zverené duše. Keďže som dosť neuznávala ich veľkú cenu, ani som si náležite nevážila tohto vzácneho úradu a primerane som sa mu nevenovala.“

Iná: „Môj očistec bude dlhý, lebo som sa nepodrobovala Božej vôli, ani som dosť veľkodušne nepriniesla ako obeť svoj život počas mojej choroby. Choroba, pravdivo povedané, je veľká očistná milosť... Náš Pán je zaiste nekonečná láska, ale tiež nekonečná spravodlivosť.“

Na Veľkú noc, 16. apríla, prvýkrát od 3. marca, Jozefína uvidela Pána pri svätej omši: „Celá jeho postava sa skvela jasom a krásou. Povedala som Mu, že nemám dovolenie s Ním hovoriť.“ „Ty nemáš dovolenie, Jožka?“ odpovedal nežne. „Smieš sa na mňa aspoň pozrieť?“ „Nevedela som, čo by som povedala...“ „Pozeraj sa na mňa,“ pokračoval, „a mňa nechaj pozerať sa na teba. To postačí.“ „Pozrela som sa na Neho. On tiež uprel svoje oči na mňa s takou láskou, že je ťažko vypovedať, čo som cítila.“

Pri druhom zjavení toho istého dňa prosila Jozefína Pána o odpustenie a zdôverila sa Mu, ako ju znepokojuje, čo s ňou diabol vyvádza. Pán odpovedal skoro prísne: „Kde je tvoja viera? Keď ja dovolím, aby si diabol s tebou zahrával, vedz, že som to urobil preto, aby som tým dal neklamný dôkaz o plánoch môjho Srdca, ktoré mám s tebou.“

V nedeľu, 16. júla 1922, Jozefína skladala rehoľné sľuby. Kaplnka bola plná sestier a detí. Z Madridu prišla jej matka a sestra. Po predpísaných modlitbách a krátkom predslove pristúpila Jozefína k oltárnemu zábradliu a pevným hlasom odpovedala na otázky: „Zriekate sa z vlastnej slobodnej vôle sveta a všetkých jeho nádejí a očakávaní? Beriete si Ježiša Krista za svojho ženícha z celého svojho srdca?“- Celá jej duša jasala pri slovách: „Áno, dôstojný Otče, z celého svojho srdca!“ Potom dostala krížik a čierny závoj. Pri svätej omši nadišiel slávnostný okamih svätého prijímania. Jozefína pri oltárnom zábradlí, pred Najsvätejšou Sviatosťou, ktorú kňaz držal v ruke, pomaly, s celou vôľou a s celou láskou prednášala slová sľubu, ktoré ju navždy zjednotili s Najsvätejším Srdcom Pána Ježiša. Bol to dojemný okamih pre tých, ktorí vedeli, za akú cenu toto dobrodenie bolo kúpené, cez aké vlnobitia jej lodička vplávala do prístavu. V kaplnke boli tiež prítomní, iba Jozefíne viditeľní vznešení nebeskí hostia. Pán Ježiš a Panna Mária s množstvom duší, ktoré Jozefa zachránila.

Po sľuboch mala Jozefína dlhší čas pokoj. V septembri, z vôle Pána Ježiša, zasa podstupovala pekelné muky. Štvrtého septembra píše: „Naraz som pocítila, že som spútaná a premohla ma drvivá ťarcha. Naraz som videla jasnejšie, ako inokedy, aká úžasná je svätosť Božia a Jeho odpor k hriechu. Videla som v jedinom okamihu celý svoj život, od mojej prvej spovedi, až do tohto dňa. Všetko mi bolo zreteľne predstavené. Moje hriechy i milosti, ktoré som dostala. Deň, kedy som vstúpila do kláštora, moja obliečka, prvé sľuby, moje duchovné čítania, doby modlitby, rady, ktoré som obdržala a všetky pomôcky rehoľného života. Nie je možné opísať ten zmätok a zahanbenie, ktoré duša v tom okamihu cíti, keď spoznáva: ‘Všetko je stratené, som naveky zatratená.’“

Pán jej tým chcel ukázať, aké by to bolo, keby mala na duši ťažký hriech. „V okamihu som sa ocitla v pekle, avšak nie dovlečená, ako predtým. Duša sa tam sama strmhlav vrhne, akoby sa chcela skryť pred Bohom, aby tam bola voľná nenávidieť a preklínať Ho. Opakovali sa tie isté bolesti, ako prv. Cítila som, sťaby sa mi snažili vytrhnúť jazyk, ale nemohli. Toto mučenie ma priviedlo do agónie. Zdalo sa mi, akoby mi oči samé chceli vyskočiť z očných jamiek. Myslím, že to bolo následkom ohňa, ktorý páli a páli... ani necht neunikne tým strašným bolestiam. Po celý čas nemôže človek ani prstom pohnúť, aby si nejako uľavil, alebo zmenil svoju polohu.“

Jozefíne plynuli dni za stáleho striedania prenasledovania od zlého ducha s nebeskými útechami, ktoré poskytovali zjavenia Pána Ježiša, Panny Márie, svätej Magdalény Žofie a svätého Jána Evanjelistu. Až v máji 1923 nastala zmena. Poslali ju na jeden mesiac do kláštora Marmoutier pri Tourse. Tam nikto nič nevedel o jej zvláštnej ceste, preto sám Pán bol jej duchovným vodcom. Viedol ju po ceste pokory, ale aj veľkej útechy. Dôvernosť medzi Ježišom a Jozefínou tam dosiahla vrchol. Po návrate do Les Feullants jej Pán začal diktovať svoje „Posolstvo svetu“, ktoré v tejto knihe podávame upravené, hlavne pre ľudí žijúcich vo svete.

Dňa 2. septembra 1923 mala Jozefína po prvý raz rozhovor s Poitierským biskupom Durfortom. Po ňom nasledovali ďalšie. Biskup čítal všetky jej záznamy a bol jej oporou až do smrti. Sám jej udelil posledné pomazanie. V jeho prítomnosti zložila večné sľuby. Slúžil za ňu zádušnú svätú omšu a vykonal pohrebné obrady.

2. októbra sprevádzala Matku predstavenú do Ríma, kde pobudla niekoľko dní. Generálnej predstavenej tam oznámila zvláštne posolstvo, ktoré jej pre ňu dal Ježiš. Pri svätom Otcovi bola iba na spoločnej audiencii. V Ríme dostala aj prvé chrlenie krvi. Lekári síce nemohli rozpoznať žiadnu chorobu, ale Jozefína trpela čím ďalej tým viac. V decembri už musela ležať. Bolesti bývali hrozné, často upadala do bezvedomia. Nikdy si na bolesti nesťažovala, ani o nich nehovorila. Telo Pána prijímala každý deň, až do smrti.
12. decembra, ležiac na lôžku, zložila večné sľuby a dostala posledné pomazanie. Predstavené a sestry stále pri nej bdeli, aby ani chvíľu nebola sama. V sobotu, 29. decembra večer, keď zvonil zvon a bol čas večere, Jozefína povedala sestre ošetrovateľke, že sa cíti dobre a môže ju nechať samotnú. Sestra sa vrátila po niekoľkých minútach. Našla sestru Jozefínu už mŕtvu.
Zomrela 29. decembra 1923, vo veku 33 rokov.