streda, 25. novembra 2009

Bruno Ferrero

Vôňa


V Indii poznajú legendu o horskom srncovi.
Pred mnohými rokmi žil jeden srnec, ktorý stále cítil prenikavú vôňu pižma. Stúpal po zelených svahoch a stále cítil podivuhodnú, ostrú, sladkú vôňu. Trielil do hory a všetko naokolo bolo plné tej vône.
Srnec nevedel pochopiť, odkiaľ sa tá vzrušujúca vôňa berie. Bolo to ako hlas flauty, ktorému sa nedá odolať. Srnec začal behať z lesa do lesa a všade hľadal prameň tej zvláštnej a vzrušujúcej vône.
Tým hľadaním bol celkom posadnutý. Úbohý srnec nejedol, nepil, ani nespával. Nevedel, kde sa tá vôňa berie a čo ho stále núti bežať za ňou úžľabinami, horami-dolami, až sa vyhladovaný, vyčerpaný a na smrť unavený zrútil do neznáma. Šmykol sa zo skaly, spadol a smrteľne sa zranil.
Jeho rany boli bolestivé a hlboké. Srnec si lízal krvácajúcu hruď. V tej chvíli objavil najneuveriteľnejšiu vec. Vôňa, tá vôňa, ktorá ho tak veľmi vzrušovala, bola práve tu, na jeho tele, vo zvláštnom pižmovom vrecúšku, aké majú všetci srnce tohto druhu.
Úbohé zviera sa tej vône zhlboka nadýchlo, ale už bolo príliš neskoro.

„Neskoro som si ťa zamiloval, ty krása, taká stará a taká nová, neskoro som si ťa zamiloval. Bol si vo mne, ale ja som bol vonku, a tam som ťa hľadal, a ja, bez krásy, som sa hnal za tými krásami, ktoré si ty stvoril a ktoré by bez teba nejestvovali. Ty si bol vždy vo mne, ale ja som s tebou nebol.“
(Svätý Augustín)

Žiadne komentáre: