„Ja som živý chlieb“
V meste Naju (Južná Kórea) plače soška Panny Márie od 30. júna 1985, v rodine Júlie Young - Hong - Sonovej. Soška, vysoká asi 60 cm, je sadrový odliatok. Manželia ju dostali pri svojej birmovke, ako dar.Júlia sa narodila v r. 1946. Je matkou štyroch detí. Krst prijala spolu s manželom a svojimi štyrmi deťmi v r. 1981.
Dňa 30. júna 1985 pri nočnej modlitbe spozorovala slzy, ktoré stekali z očí sochy. Zobudila preto manžela a spoločne pozorovali tento jav. Presvedčili sa, že skutočne sú to slzy. Slzenie trvalo nepretržite tri mesiace, a to vo dne v noci.
Socha plakala s prestávkami aj neskôr. Slzy obyčajné i krvavé. Napr. 26. augusta 1989 tiekli krvavé slzy, pričom naplnili nádobu, na ktorej socha stála. Nádoba bola 12 cm dlhá a 7 cm široká.
Správa o slzení sa rýchlo rozšírila a už prvé týždne sem putovali desiatky ľudí, neskôr celé tisíce. Prúd návštevníkov neustával ani po zotmení.
Arcibiskup z Kwangdžu vysvetľoval pri exercíciách svojim kňazom: "Skutočnosť sĺz sa poprieť nedá."
Niekedy pri soške cítiť príjemnú vôňu. Pri pohľade na tento fenomén sa mnoho ľudí uzdravilo, niekedy aj z rakovinových nádorov. Choroby, ktoré lekári v nemocniciach vyhlásili za nevyliečiteľné, boli zásahom našej Milej Panej vyliečené. Viacerí pútnici, čo prišli s barlami, odišli bez nich.
Júliin otec zahynul spolu s jej starým otcom a mladšou sestrou v kórejskej vojne. Ďalšie roky boli pre Júliu rokmi utrpenia a chudoby. Vydala sa za Kima, s ktorým patrili do protestantskej cirkvi. Na začiatku manželstva ju trápili vážne choroby, najmä rakovina. Lekári jej už nedávali žiadnu nádej, a tak i s rodinou čakala iba na smrť. Základný obrat v jej živote spôsobil istý kórejský kňaz. Nasmeroval ju na Písmo sväté, na Ježišovo Evanjelium. Uverila v Ježišovu uzdravujúcu moc... A - uzdravila sa. Júliu duchovne vedie jej spovedník, belgický misionár v Kórei, páter Raymund Spies.
Dňa 19. októbra 1987 Júlia po sv. omši upadla do extázy a prvýkrát sa u nej objavili stigmy. Neskôr sa tieto extázy, spojené s bolestným utrpením a krvácajúcimi stigmami, opakovali viackrát. Otec Spies bol prítomný pri týchto extázach a o krvácajúcich stigmách podal svedectvo. Pri vyšetrení v nemocnici lekári prezreli jej rany a vydali písomné vyhlásenie, že krvácajúce rany na Júliiných dlaniach sa nedajú vysvetliť žiadnym prirodzeným spôsobom.
Do roku 1991 Júlia od Panny Márie a Ježiša dostala asi 60 posolstiev.
Mária ukázala Júlii nebo, peklo i očistec (24. júla 1988). Keď je niektorá duša prijatá do neba, spieva nespočetný chór anjelov a nesčíselný zástup svätých víta nového účastníka. Ježiš a Mária očakávajú dušu s otvoreným náručím. Nebeský Otec ju víta jemným úsmevom a svätý Jozef jej kráča v ústrety. Prichádzajúcej duši kladie Mária na hlavu veniec. Na tomto mieste neexistuje trápenie, závisť, žiarlivosť.
Očistec je miesto horiacich plameňov, do ktorých duša vstupuje dobrovoľne. Hrozné muky a utrpenie ju očisťujú. Tu sú duše osôb, ktoré síce zomreli v stave milosti, ale musia za svoje hriechy ešte činiť zadosťučinenie. Keď bolo spravodlivosti Božej zadosťučinené, očistené duše kráčajú k nebu, kde ich už očakávajú anjeli s Pannou Máriou.
Obsahom posolstiev, ktoré Júlia dostáva, je v prevažnej miere zármutok Nebeskej Matky a Ježiša nad ľahostajným postojom k potratom, nad hriešnym zabíjaním nevinných, nenarodených detí. Preto Júlia dobrovoľne prijíma utrpenie a bolesti, ktoré ponúka ako obeť.
Dňa 12. mája 1987 Mária hovorí: "Pozri, Júlia, pre potraty je veľký počet duší na ceste do večného zatratenia. Prostredníctvom teba ich chcem zachrániť, cez tvoje obete a pokánia."
Júlia štyrikrát znášala utrpenie embrya. Prežívala postavenie embrya. Vo chvíli, keď sa pokúšali malé stvorenie odstrániť, dieťa, ktoré chcelo žiť, prosilo svoju matku: "Nie, mama! Nie, mama! Nie, mama! Chcem žiť, mama! Nechaj ma žiť! Mama, mama, mama, mama!"
Embryo neprestajne zúfalo kričalo a plakalo.
V posolstve zo 14. októbra 1989 Panna Mária hovorí: "Bdejte a modlite sa. V krátkom čase sa ocitne svet vo vážnom položení. Keď povedú moje deti evanjeliový život, keď prijmú moje posolstvá a nebudú ľahostajní k mojim slzám a k mojim krvavým slzám, budú zachránené. Ale keď ich neprijmú, veľké kalamity, ktoré sa odohrávajú na nebi, na zemi i na moriach, neustanú."
Ježiš (5. júna 1988): "Mária, moja Matka, vám kládla na srdce, aby ste častejšie prichádzali k svätej spovedi. Mnohí to však berú iba formálne, ďalší Ma chcú prijať vo svätom prijímaní bez spovede."
Ježiš (16. mája 1991): "V tajomstve svätej Eucharistie som skutočne nevysychajúcim prameňom, lekárom chorých i liekom zachraňujúcim choré duše."
Panna Mária (15. januára 1989): "Bez prestania prinášajte obete a čiňte pokánie za Svätého Otca, kardinálov, biskupov a kňazov. Kladiem ti na srdce modlitby za Cirkev, za rodiny a za spoločnosť."
Dňa 26. novembra 1991 Júlia upadla do extázy a mala videnie. Vo veľkom bahnisku sa zmietalo a kričalo veľa ľudí. Bola tam i veľká loď, na palube ktorej stála Svätá Panna a brala svoje deti jedno za druhým na loď. Len čo zaujali svoje miesto na lodi, hneď boli čistí. Na stožiari visela zástava: Máriina archa spásy.
Mária: "Všetci démoni budú bezmocní, keď sa vaše obety a pokánie zjednotia, aby moje slzy netiekli zbytočne" (14. októbra 1989).
Plačúcu sochu viackrát fotografovali. Na jednej z fotografií (z 27. júna 1993) sa pri soške objavil kalich a zakrvavená svätá Hostia.
Dňa 16. mája 1991 do Naju prišlo asi 30 pútnikov z Filipín. Sprevádzali ich dvaja kňazi. Jeden z nich, Pak Lubino, žil tri roky v Kórei a ovládal kórejčinu. Druhým bol páter Jerry. Keď Júlia pri sv. omši prijala Hostiu, pocítila v ústach príchuť krvi. Po návrate na miesto sa obrátila k Pak Lubinovi a ukázala mu Hostiu na jazyku. V pootvorených ústach pátri Lubino a Jerry sledovali, ako sa Hostia premenila na kvapôčky krvi. Tento jav videli viacerí pútnici a istý účastník ho dokonca odfotografoval. V ten deň socha znovu slzila.
O podobnej udalosti svedčí aj Mons. Roman Danylak, gréckokatolícky biskup pre ukrajinskú obec v Toronte (Kanada):
„Bolo to v piatok 22. septembra 1995 o piatej hodine večer, ked' dvaja kňazi, o. Joseph Finn, o. Alojz Chang (Júliin duchovný poradca) a ja sme slávili Eucharistiu na voľnom priestranstve uprostred kórejských hôr.
Týždeň predtým, 15. septembra 1995, ked sme my traja koncelebrovali sv. omšu, prišla po nej ku mne Júlia s otázkou, pretože na nočnej oblohe v čase Premenenia videla dúhu a pýtala sa, čo by to mohlo znamenať. Podelil som sa s Júliou o myšlienku o prvej dúhe po biblickej potope, ktorú Boh použil ako pamiatku na prvú zmluvu, ktorú uzatvoril s obnoveným ľudstvom. Ked' Júlia videla dúhu, slávili sme pamiatku poslednej zmluvy vo sv. Božej službe, slávnosť Eucharistie. Jediná komunikácia, ktorú sme počas nasledujúceho týždňa s Júliou mali, bola cez jej kórejského tlmočníka Rafaela. Náš život v Naju sme prežívali z hodiny na hodinu. Nikdy sme nevedeli, ktorý deň čo prinesie. Nemohli sme nič plánovať.
V ten piatok, 22. septembra 1995, o. Finn a ja sme boli v prímorskej reštaurácii blízko Tichého oceána pohostení obedom z rýb. Júlia a skupina malého spoločenstva z Naju prišli, aby oslávili našu návštevu kórejskými zvykmi. Po obede sme nastúpili do mikrobusov a pokračovali v púti. Bolo po 16-tej hodine, ked' sme vošli do ústia údolia. Až vtedy som sa dozvedel, že budeme celebrovať sv. omšu. Pre mňa to znamenalo vyvrcholenie dňa. Pripravoval som sa na tú celebráciu s očakávaním nie z pohľadu svedectva zázraku, ale jednoducho ako na obetovanie svojej dennej svätej omše. Prítomná bola Júlia Kimová, kórejská vizionárka, šestnásť kórejských katolíckych veriacich a my. Na slúženie Eucharistie sme pripravili veľkú bielu hostiu, náležité množstvo malých bielych hostií a víno.
Nikomu z nás sa ani nesnívalo o druhej slávnosti, ktorú pripravoval Pán a Jeho Matka, o nebeskej slávnosti lásky, Pánovej Eucharistickej hostine, o jednom z najúžasnejších zázrakov, ktorý nám náš Pán daroval v 20-tom storočí histórie Cirkvi. Ani sa nám nesnívalo, aby na prihovor Jeho Matky sme boli svedkami premeny konsekrovanej Hostie a Vína na samotné Telo - ba Srdce - a predrahú Krv Ježiša Krista. My sme prijali sv. prijímanie, cítili sme chuť oblátky a vína. Božskou vierou sme vedeli, že v Eucharistii je pravé Telo a Krv Krístova. Spojili sme sa so živým a osláveným Kristom, ktorý obnovil svoju tajomnú a skutočnú obetu, obetujúc seba a svoje mystické Telo ako Božskú Obetu Otcovi.
V Júliiných ústach sa však eucharistické spôsoby Hostie a Vína zmenilí na spôsoby mäsa a krvi. 0. Finn pozoroval, ako sa belosť Hostie stráca a mení na tmavočervené živé mäso. Tóro mäso sa v Júliiných ústach zväčšovalo a hýbalo. Bolo cítiť silný zápach krvi. V ten pamätný piatok, o 17.30 podvečer, sme všetci žasli nad pohybujúcich sa mäsom na Júliinom jazyku a krvou v jej ústach. Až neskôr, ked' sme skúmali fotografie, začali sme doceňovať veľkosť tohto zázraku.
Na fotografiách sme totiž videli čosi ako srdce. Keď som snímky ukázal pediatričke dr. Helene Owenovej, po pozornom skúmaní povedala, že srdce na fotografii má veľkosť a presnú konfiguráciu srdca nemluvňaťa. Všimla si ešte rozličné iné podrobnosti ako línie žíl a niektoré charakteristické znaky.
Bolo to dokonalé, skutočné ľudské srdce vo veľkosti srdca dieťaťa.
Ľudské oči teda videli po prvýkrát živé Srdce nášho Pána a Spasiteľa. Srdce, ktoré toľko milovalo svet, že sa obetovalo. aby sme my mohli žiť a neboli zatratení. V ten pamätihodný večer všetci prítomní zdieľali tie isté pocity. Boli sme jednej mysle a jedného srdca. Bolo to o dva mesiace neskôr, v novembri, ked' som konečne dostal a čítal text posolstva Ježiša Júlii počas jej sv. prijímania. Uvedomil som si, že Ježišove slová potvrdili náš zážitok. Ježišove slová zneli: „Moja Matka teraz ukazuje a zjavuje Moje Srdce biskupovi, aby ešte viac mohol dať na známosť, že som skutočne prítomný v Eucharistii, v tomto vznešenom tajomstve viery a lásky."
To, čo sme v ten septembrový večer videli, bolo naozajstné Ježišovo Srdce. Ked' som rozprával o tejto našej skúsenosti a ukazoval ľudom fotografie, ich reakcie predstavovali širokú škálu - od nedôvery a nevery, cynizmu a ľahostajnosti cez mlčanie, údiv a úžas pred týmto tajomstvom až po vyznanie viery v Eucharistiu, v katolícku Cirkev, sviatosť kňazstva, obrátenie.
Niektoré z negatívnych komentárov zneli: „Aké odporné!" Alebo „Ako to, že tam bol tak rýchle prítomný fotograf?" Niektorí obviňovali : „Júlia si srdce, ktoré mala ukryté, nebadane vložila do úst."
Ked' som však bol pozvaný podeliť sa s našimi zážitkami do domu istého soulského obchodníka pred skupinu Kórejčanov, naša budhistická hostiteľka, ktorá trocha poznala katolícke učenie, hned' uverila, a bezodkladne sa rozhodla, že sa dá pokrstiť. Jej kórejská priateľka - metodistka, tiež okamžite uverila a zanechala všetky výhrady, ktoré mala ohľadne Eucharistie a celibátneho katolíckeho kňazstva.
Avšak kňazi, biskupi a katolícki laici, všetci zaborení vo svojej teológii, ktorým som ukázal fotografie, zostali ľahostajní alebo dokonca zhrození.“
„Toto je Moje Telo a toto je Moja Krv" - povedal Ježiš, keď podával prvú Eucharistiu svojim apoštolom.
„Kto prichádza ku Mne, nikdy nebude hladovať a kto verí vo Mňa, nikdy nebude žízniť." (Jn 6, 35).
Päťkrát Ježiš opakoval a zdôraznil, že Jeho Telo je opravdivý pokrm a Jeho Krv opravdivý nápoj pre večný život, že kto bude jesť Jeho Telo a piť Jeho Krv, bude mať večný život v sebe a bude vzkriesený v posledný deň.
Ježiš povedal Júlii: "Mnohí ekletici Ma chcú poznať prostredníctvom premyslených argumentov a komplikovaných dokazovaní, pričom zabúdajú na Eucharistiu, ktorá je mojou najvlastnejšou Podstatou a najvznešenejšou jednoduchosťou môjho Evanjelia."
K údivu a zdeseniu pochybovačov aj sám Sv. Otec Ján Pavol II. bol pri tomto zázraku súkromne prítomný. Eucharistická hostia sa stala živým srdcom počas slávenia Eucharistie v jeho pápežskej kaplnke vo Vatikáne, ked' Júlia Kimová prijala prijímanie z jeho rúk. Hoci pápež o tom sám nehovoril, kňaz a laickí očití svedkovia udalosť dokumentovali. V ten deň Júlia odovzdala Svätému Otcovi posolstvo od Panny Márie: "Môj milovaný syn, pápež, ktorý si prvým synom Svätej Božej Cirkvi..., dnešná viditeľná premena Eucharistie mala ukázať, že Ježiš k vám prišiel cez obetu svätej Eucharistie."
Vo svojom posolstve Júlii 22. septembra 1995 Ježiš narieka nad svojimi kňazmi:
„Keby moji kňazi, ktorí slávia denne sv. omšu. naozaj verili a snažili sa zakúsiť túto Prítomnosť celým svojím srdcom a prežívali by túto vznešenú a úchvatnú božskú skutočnosť, nespočetné duše by boli očistené a žili by v mojom milosrdnom Srdci s milosťou, ktorá je nad všetko očakávanie."
O našich „teologických hlavolamoch" a nedostatku živej a milujúcej odpovede hovorí:
"Je veľa kňazov, ktorí tvrdia, že vedia, že dýcham a žijem v Eucharistii, že som tak prítomný telom a krvou, dušou a Božstvom, ale v skutočnosti Ma veľmi nepoznajú. Tých z mojich detí, ktoré Ma nasledujú. je málo. Ponáhľaj sa - hovorí Ježiš - začať žiť život oddaností skrze modlitbu, obety, pokánie, aby si mohla obsiahnuť konečné víťazstvo. Rob úkony vynáhrady za tie najodpornejšie hriechy bohorúhania, ktoré sa páchajú. ZMILUJ SA NADO MNOU A JA SA ZMILUJEM NAD TEBOU."
Je tu ešte posledná lekcia, ktorú nám dáva tento eucharistický zázrak v Naju.
JEŽIŠ SA ROZHODOL PREMENIŤ HOSTIU, ZNAMENIE BOŽSKÉHO CHLEBA ŽIVOTA, NA ZNAMENIE SVOJEJ LÁSKY - NA SVOJE SRDCE.
Príliš často aj tí, ktorí veria v Eucharistiu, neprestávajú o nej myslieť len čisto ako o Sviatosti Ježišovho Tela a Krvi. On chce, aby bol v nás a my v Ňom, ako On je v Otcovi a Otec v Ňom. Ježiš je samotné Srdce Najsvätejšej Trojice. Táto Láska sa dáva tým, ktorí túžia prijať Ježiša v tajomstve Eucharistického Srdca, božskej Obete Lásky.
Eucharistický zázrak vo Vatikáne (28.2.2010):
Dňa 30. júna 1985 pri nočnej modlitbe spozorovala slzy, ktoré stekali z očí sochy. Zobudila preto manžela a spoločne pozorovali tento jav. Presvedčili sa, že skutočne sú to slzy. Slzenie trvalo nepretržite tri mesiace, a to vo dne v noci.
Socha plakala s prestávkami aj neskôr. Slzy obyčajné i krvavé. Napr. 26. augusta 1989 tiekli krvavé slzy, pričom naplnili nádobu, na ktorej socha stála. Nádoba bola 12 cm dlhá a 7 cm široká.
Správa o slzení sa rýchlo rozšírila a už prvé týždne sem putovali desiatky ľudí, neskôr celé tisíce. Prúd návštevníkov neustával ani po zotmení.
Arcibiskup z Kwangdžu vysvetľoval pri exercíciách svojim kňazom: "Skutočnosť sĺz sa poprieť nedá."
Niekedy pri soške cítiť príjemnú vôňu. Pri pohľade na tento fenomén sa mnoho ľudí uzdravilo, niekedy aj z rakovinových nádorov. Choroby, ktoré lekári v nemocniciach vyhlásili za nevyliečiteľné, boli zásahom našej Milej Panej vyliečené. Viacerí pútnici, čo prišli s barlami, odišli bez nich.
Júliin otec zahynul spolu s jej starým otcom a mladšou sestrou v kórejskej vojne. Ďalšie roky boli pre Júliu rokmi utrpenia a chudoby. Vydala sa za Kima, s ktorým patrili do protestantskej cirkvi. Na začiatku manželstva ju trápili vážne choroby, najmä rakovina. Lekári jej už nedávali žiadnu nádej, a tak i s rodinou čakala iba na smrť. Základný obrat v jej živote spôsobil istý kórejský kňaz. Nasmeroval ju na Písmo sväté, na Ježišovo Evanjelium. Uverila v Ježišovu uzdravujúcu moc... A - uzdravila sa. Júliu duchovne vedie jej spovedník, belgický misionár v Kórei, páter Raymund Spies.
Dňa 19. októbra 1987 Júlia po sv. omši upadla do extázy a prvýkrát sa u nej objavili stigmy. Neskôr sa tieto extázy, spojené s bolestným utrpením a krvácajúcimi stigmami, opakovali viackrát. Otec Spies bol prítomný pri týchto extázach a o krvácajúcich stigmách podal svedectvo. Pri vyšetrení v nemocnici lekári prezreli jej rany a vydali písomné vyhlásenie, že krvácajúce rany na Júliiných dlaniach sa nedajú vysvetliť žiadnym prirodzeným spôsobom.
Do roku 1991 Júlia od Panny Márie a Ježiša dostala asi 60 posolstiev.
Mária ukázala Júlii nebo, peklo i očistec (24. júla 1988). Keď je niektorá duša prijatá do neba, spieva nespočetný chór anjelov a nesčíselný zástup svätých víta nového účastníka. Ježiš a Mária očakávajú dušu s otvoreným náručím. Nebeský Otec ju víta jemným úsmevom a svätý Jozef jej kráča v ústrety. Prichádzajúcej duši kladie Mária na hlavu veniec. Na tomto mieste neexistuje trápenie, závisť, žiarlivosť.
Očistec je miesto horiacich plameňov, do ktorých duša vstupuje dobrovoľne. Hrozné muky a utrpenie ju očisťujú. Tu sú duše osôb, ktoré síce zomreli v stave milosti, ale musia za svoje hriechy ešte činiť zadosťučinenie. Keď bolo spravodlivosti Božej zadosťučinené, očistené duše kráčajú k nebu, kde ich už očakávajú anjeli s Pannou Máriou.
Obsahom posolstiev, ktoré Júlia dostáva, je v prevažnej miere zármutok Nebeskej Matky a Ježiša nad ľahostajným postojom k potratom, nad hriešnym zabíjaním nevinných, nenarodených detí. Preto Júlia dobrovoľne prijíma utrpenie a bolesti, ktoré ponúka ako obeť.
Dňa 12. mája 1987 Mária hovorí: "Pozri, Júlia, pre potraty je veľký počet duší na ceste do večného zatratenia. Prostredníctvom teba ich chcem zachrániť, cez tvoje obete a pokánia."
Júlia štyrikrát znášala utrpenie embrya. Prežívala postavenie embrya. Vo chvíli, keď sa pokúšali malé stvorenie odstrániť, dieťa, ktoré chcelo žiť, prosilo svoju matku: "Nie, mama! Nie, mama! Nie, mama! Chcem žiť, mama! Nechaj ma žiť! Mama, mama, mama, mama!"
Embryo neprestajne zúfalo kričalo a plakalo.
V posolstve zo 14. októbra 1989 Panna Mária hovorí: "Bdejte a modlite sa. V krátkom čase sa ocitne svet vo vážnom položení. Keď povedú moje deti evanjeliový život, keď prijmú moje posolstvá a nebudú ľahostajní k mojim slzám a k mojim krvavým slzám, budú zachránené. Ale keď ich neprijmú, veľké kalamity, ktoré sa odohrávajú na nebi, na zemi i na moriach, neustanú."
Ježiš (5. júna 1988): "Mária, moja Matka, vám kládla na srdce, aby ste častejšie prichádzali k svätej spovedi. Mnohí to však berú iba formálne, ďalší Ma chcú prijať vo svätom prijímaní bez spovede."
Ježiš (16. mája 1991): "V tajomstve svätej Eucharistie som skutočne nevysychajúcim prameňom, lekárom chorých i liekom zachraňujúcim choré duše."
Panna Mária (15. januára 1989): "Bez prestania prinášajte obete a čiňte pokánie za Svätého Otca, kardinálov, biskupov a kňazov. Kladiem ti na srdce modlitby za Cirkev, za rodiny a za spoločnosť."
Dňa 26. novembra 1991 Júlia upadla do extázy a mala videnie. Vo veľkom bahnisku sa zmietalo a kričalo veľa ľudí. Bola tam i veľká loď, na palube ktorej stála Svätá Panna a brala svoje deti jedno za druhým na loď. Len čo zaujali svoje miesto na lodi, hneď boli čistí. Na stožiari visela zástava: Máriina archa spásy.
Mária: "Všetci démoni budú bezmocní, keď sa vaše obety a pokánie zjednotia, aby moje slzy netiekli zbytočne" (14. októbra 1989).
Plačúcu sochu viackrát fotografovali. Na jednej z fotografií (z 27. júna 1993) sa pri soške objavil kalich a zakrvavená svätá Hostia.
Dňa 16. mája 1991 do Naju prišlo asi 30 pútnikov z Filipín. Sprevádzali ich dvaja kňazi. Jeden z nich, Pak Lubino, žil tri roky v Kórei a ovládal kórejčinu. Druhým bol páter Jerry. Keď Júlia pri sv. omši prijala Hostiu, pocítila v ústach príchuť krvi. Po návrate na miesto sa obrátila k Pak Lubinovi a ukázala mu Hostiu na jazyku. V pootvorených ústach pátri Lubino a Jerry sledovali, ako sa Hostia premenila na kvapôčky krvi. Tento jav videli viacerí pútnici a istý účastník ho dokonca odfotografoval. V ten deň socha znovu slzila.
O podobnej udalosti svedčí aj Mons. Roman Danylak, gréckokatolícky biskup pre ukrajinskú obec v Toronte (Kanada):
„Bolo to v piatok 22. septembra 1995 o piatej hodine večer, ked' dvaja kňazi, o. Joseph Finn, o. Alojz Chang (Júliin duchovný poradca) a ja sme slávili Eucharistiu na voľnom priestranstve uprostred kórejských hôr.
Týždeň predtým, 15. septembra 1995, ked sme my traja koncelebrovali sv. omšu, prišla po nej ku mne Júlia s otázkou, pretože na nočnej oblohe v čase Premenenia videla dúhu a pýtala sa, čo by to mohlo znamenať. Podelil som sa s Júliou o myšlienku o prvej dúhe po biblickej potope, ktorú Boh použil ako pamiatku na prvú zmluvu, ktorú uzatvoril s obnoveným ľudstvom. Ked' Júlia videla dúhu, slávili sme pamiatku poslednej zmluvy vo sv. Božej službe, slávnosť Eucharistie. Jediná komunikácia, ktorú sme počas nasledujúceho týždňa s Júliou mali, bola cez jej kórejského tlmočníka Rafaela. Náš život v Naju sme prežívali z hodiny na hodinu. Nikdy sme nevedeli, ktorý deň čo prinesie. Nemohli sme nič plánovať.
V ten piatok, 22. septembra 1995, o. Finn a ja sme boli v prímorskej reštaurácii blízko Tichého oceána pohostení obedom z rýb. Júlia a skupina malého spoločenstva z Naju prišli, aby oslávili našu návštevu kórejskými zvykmi. Po obede sme nastúpili do mikrobusov a pokračovali v púti. Bolo po 16-tej hodine, ked' sme vošli do ústia údolia. Až vtedy som sa dozvedel, že budeme celebrovať sv. omšu. Pre mňa to znamenalo vyvrcholenie dňa. Pripravoval som sa na tú celebráciu s očakávaním nie z pohľadu svedectva zázraku, ale jednoducho ako na obetovanie svojej dennej svätej omše. Prítomná bola Júlia Kimová, kórejská vizionárka, šestnásť kórejských katolíckych veriacich a my. Na slúženie Eucharistie sme pripravili veľkú bielu hostiu, náležité množstvo malých bielych hostií a víno.
Nikomu z nás sa ani nesnívalo o druhej slávnosti, ktorú pripravoval Pán a Jeho Matka, o nebeskej slávnosti lásky, Pánovej Eucharistickej hostine, o jednom z najúžasnejších zázrakov, ktorý nám náš Pán daroval v 20-tom storočí histórie Cirkvi. Ani sa nám nesnívalo, aby na prihovor Jeho Matky sme boli svedkami premeny konsekrovanej Hostie a Vína na samotné Telo - ba Srdce - a predrahú Krv Ježiša Krista. My sme prijali sv. prijímanie, cítili sme chuť oblátky a vína. Božskou vierou sme vedeli, že v Eucharistii je pravé Telo a Krv Krístova. Spojili sme sa so živým a osláveným Kristom, ktorý obnovil svoju tajomnú a skutočnú obetu, obetujúc seba a svoje mystické Telo ako Božskú Obetu Otcovi.
V Júliiných ústach sa však eucharistické spôsoby Hostie a Vína zmenilí na spôsoby mäsa a krvi. 0. Finn pozoroval, ako sa belosť Hostie stráca a mení na tmavočervené živé mäso. Tóro mäso sa v Júliiných ústach zväčšovalo a hýbalo. Bolo cítiť silný zápach krvi. V ten pamätný piatok, o 17.30 podvečer, sme všetci žasli nad pohybujúcich sa mäsom na Júliinom jazyku a krvou v jej ústach. Až neskôr, ked' sme skúmali fotografie, začali sme doceňovať veľkosť tohto zázraku.
Na fotografiách sme totiž videli čosi ako srdce. Keď som snímky ukázal pediatričke dr. Helene Owenovej, po pozornom skúmaní povedala, že srdce na fotografii má veľkosť a presnú konfiguráciu srdca nemluvňaťa. Všimla si ešte rozličné iné podrobnosti ako línie žíl a niektoré charakteristické znaky.
Bolo to dokonalé, skutočné ľudské srdce vo veľkosti srdca dieťaťa.
Ľudské oči teda videli po prvýkrát živé Srdce nášho Pána a Spasiteľa. Srdce, ktoré toľko milovalo svet, že sa obetovalo. aby sme my mohli žiť a neboli zatratení. V ten pamätihodný večer všetci prítomní zdieľali tie isté pocity. Boli sme jednej mysle a jedného srdca. Bolo to o dva mesiace neskôr, v novembri, ked' som konečne dostal a čítal text posolstva Ježiša Júlii počas jej sv. prijímania. Uvedomil som si, že Ježišove slová potvrdili náš zážitok. Ježišove slová zneli: „Moja Matka teraz ukazuje a zjavuje Moje Srdce biskupovi, aby ešte viac mohol dať na známosť, že som skutočne prítomný v Eucharistii, v tomto vznešenom tajomstve viery a lásky."
To, čo sme v ten septembrový večer videli, bolo naozajstné Ježišovo Srdce. Ked' som rozprával o tejto našej skúsenosti a ukazoval ľudom fotografie, ich reakcie predstavovali širokú škálu - od nedôvery a nevery, cynizmu a ľahostajnosti cez mlčanie, údiv a úžas pred týmto tajomstvom až po vyznanie viery v Eucharistiu, v katolícku Cirkev, sviatosť kňazstva, obrátenie.
Niektoré z negatívnych komentárov zneli: „Aké odporné!" Alebo „Ako to, že tam bol tak rýchle prítomný fotograf?" Niektorí obviňovali : „Júlia si srdce, ktoré mala ukryté, nebadane vložila do úst."
Ked' som však bol pozvaný podeliť sa s našimi zážitkami do domu istého soulského obchodníka pred skupinu Kórejčanov, naša budhistická hostiteľka, ktorá trocha poznala katolícke učenie, hned' uverila, a bezodkladne sa rozhodla, že sa dá pokrstiť. Jej kórejská priateľka - metodistka, tiež okamžite uverila a zanechala všetky výhrady, ktoré mala ohľadne Eucharistie a celibátneho katolíckeho kňazstva.
Avšak kňazi, biskupi a katolícki laici, všetci zaborení vo svojej teológii, ktorým som ukázal fotografie, zostali ľahostajní alebo dokonca zhrození.“
„Toto je Moje Telo a toto je Moja Krv" - povedal Ježiš, keď podával prvú Eucharistiu svojim apoštolom.
„Kto prichádza ku Mne, nikdy nebude hladovať a kto verí vo Mňa, nikdy nebude žízniť." (Jn 6, 35).
Päťkrát Ježiš opakoval a zdôraznil, že Jeho Telo je opravdivý pokrm a Jeho Krv opravdivý nápoj pre večný život, že kto bude jesť Jeho Telo a piť Jeho Krv, bude mať večný život v sebe a bude vzkriesený v posledný deň.
Ježiš povedal Júlii: "Mnohí ekletici Ma chcú poznať prostredníctvom premyslených argumentov a komplikovaných dokazovaní, pričom zabúdajú na Eucharistiu, ktorá je mojou najvlastnejšou Podstatou a najvznešenejšou jednoduchosťou môjho Evanjelia."
K údivu a zdeseniu pochybovačov aj sám Sv. Otec Ján Pavol II. bol pri tomto zázraku súkromne prítomný. Eucharistická hostia sa stala živým srdcom počas slávenia Eucharistie v jeho pápežskej kaplnke vo Vatikáne, ked' Júlia Kimová prijala prijímanie z jeho rúk. Hoci pápež o tom sám nehovoril, kňaz a laickí očití svedkovia udalosť dokumentovali. V ten deň Júlia odovzdala Svätému Otcovi posolstvo od Panny Márie: "Môj milovaný syn, pápež, ktorý si prvým synom Svätej Božej Cirkvi..., dnešná viditeľná premena Eucharistie mala ukázať, že Ježiš k vám prišiel cez obetu svätej Eucharistie."
Vo svojom posolstve Júlii 22. septembra 1995 Ježiš narieka nad svojimi kňazmi:
„Keby moji kňazi, ktorí slávia denne sv. omšu. naozaj verili a snažili sa zakúsiť túto Prítomnosť celým svojím srdcom a prežívali by túto vznešenú a úchvatnú božskú skutočnosť, nespočetné duše by boli očistené a žili by v mojom milosrdnom Srdci s milosťou, ktorá je nad všetko očakávanie."
O našich „teologických hlavolamoch" a nedostatku živej a milujúcej odpovede hovorí:
"Je veľa kňazov, ktorí tvrdia, že vedia, že dýcham a žijem v Eucharistii, že som tak prítomný telom a krvou, dušou a Božstvom, ale v skutočnosti Ma veľmi nepoznajú. Tých z mojich detí, ktoré Ma nasledujú. je málo. Ponáhľaj sa - hovorí Ježiš - začať žiť život oddaností skrze modlitbu, obety, pokánie, aby si mohla obsiahnuť konečné víťazstvo. Rob úkony vynáhrady za tie najodpornejšie hriechy bohorúhania, ktoré sa páchajú. ZMILUJ SA NADO MNOU A JA SA ZMILUJEM NAD TEBOU."
Je tu ešte posledná lekcia, ktorú nám dáva tento eucharistický zázrak v Naju.
JEŽIŠ SA ROZHODOL PREMENIŤ HOSTIU, ZNAMENIE BOŽSKÉHO CHLEBA ŽIVOTA, NA ZNAMENIE SVOJEJ LÁSKY - NA SVOJE SRDCE.
Príliš často aj tí, ktorí veria v Eucharistiu, neprestávajú o nej myslieť len čisto ako o Sviatosti Ježišovho Tela a Krvi. On chce, aby bol v nás a my v Ňom, ako On je v Otcovi a Otec v Ňom. Ježiš je samotné Srdce Najsvätejšej Trojice. Táto Láska sa dáva tým, ktorí túžia prijať Ježiša v tajomstve Eucharistického Srdca, božskej Obete Lásky.
Eucharistický zázrak vo Vatikáne (28.2.2010):
Ešte viac o zázrakoch v Naju nájdete tu
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára