Osobné svedectvo pátra Jamesa Manjackala
Od detstva som doma počul každý večer moju mamičku, ako sa modlila k Duchu Svätému pri spoločných rodinných večerných modlitbách, ktoré trvali zhruba hodinu a pol. Neskôr v seminári na začiatku prednášok a dôležitých udalostí sme sa vždy modlili alebo spievali pieseň k Duchu Svätému. To je všetko, čo som v minulosti vedel o Duchu Svätom. Počas môjho teologického štúdia sme nemali prednášky ani žiadne iné vzdelavanie o Duchu Svätom. Samozrejme, že som vedel z katechizmu, že Duch Svätý je tretia božská osoba a dáva nám milosti do života. Ale nikdy som nemal žiadnu skúsenosť s Duchom Svätým do tej doby, než som zakúsil silnú moc modlitby jedného mladého muža. Keď som bol vysvätený na kňaza 23. apríla 1973, pracoval som asi rok v misií Visakhapatnam a potom som bol menovaný profesorom v seminári Ettumanoor v Kerale. Keď som bol študentom v seminári, mojim najväčším prianím bolo, aby som sa stal profesorom na univerzite alebo v seminári, čo je pohodlné a úctyhodné miesto pre kňazský život. Nikdy som si nedokázal predstaviť, že by som putoval z miesta na miesto ako nejaký tulák a riešil rôzné situácie, stretával sa s rôznými ľuďmi, poznával rôzné kultúry a rozličné jedlá. Osobne som vyhľadával materiálne pohodlie a bezpečie šťastného života. V roku 1975 som náhodou čítal v americkom časopise „New Covenant“ (Nová zmluva) články o uzdraveniach a daroch jazykov. Nemohol som uveriť tomu, že v dnešnej dobe sú ľudia uzdravovaní na základe viery a modlitieb. Dar jazykov mi bol k smiechu a považoval som ho za ženské hysterické nariekanie! Bol som pyšný na svoje znalosti z odboru filozofie a psychológie. Potom som sa dozvedel o charizmatických exercíciach v Poone v severnej Indii. Spolu s jedným starým kňazom z mojej kongregácie som navštívil tieto exercície, ktoré viedol otec James D´Souza. Bol to schopný kazateľ a dobrý spevák. Páčili sa mi jeho modlitby a spevy. Nešiel som na modlitbu za uzdravenie, pretože som nebol chorý. Dobre som sa vyspovedal a všetky úkony, ako napr. dvíhanie rúk a tlieskanie som robil presne podľa jeho inštrukcií. Keď hovovil o dare jazykov a iných duchovných daroch, myslel som si, že nie sú pre mňa, ale pre nejakú duchovnú elitu. Dobre som sa pripravil na deň krstu Duchom Svätým a sedel som na stoličke podobne ako ostatní. Nezakúsil som nič zvláštneho pri vkladaní rúk.
Keď sa kňaz nado mnou modlil, povedal mi: „James, jedného dňa budeš charizmatickým kazateľom.“ Keď som to počul, nahlas som sa zasmial a povedal som: „Nikdy, nikdy.“ Nemohol som proste prijať zvláštne spôsoby charizmatikov a medzi ľuďmi som bol vždy nesmelý. Počas mojich štúdií a neskôr i v seminári som nebol schopný predniesť kázanie. Dokonca i po vysvätení to bolo na kazateľnici úplne fiasko. Stále si veľmi dobre pamätám, čo sa stalo, keď som mal prvú kázeň. Po mojom vysvätení som s veľkým zdráhaním súhlasil, že ďalší deň, to je v nedeľu, odslúžim omšu s kázaním. Doma som si pripravil niekoľko poznámok na evanjelium tohoto dňa a založil som to do mojej novej biblie. Nemal som problémy s recitovaním textov omše, pretože som sa díval do knihy a čítal modlitby. Pretože som mal strach z ľudí, mal som pri ostatných častiach omše zatvorené oči. Po prečítaní evanjelia som uprel pohľad na zadné dvere kostola a začal som hľadať papier s poznámkami vo svojej biblii. Začal som byť veľmi nervózny a vystrašený, zabudol som totiž, či som si poznámky založil na pravú alebo ľavú stranu biblie. Bál som sa odtrhnúť oči odo dverí a pozrieť sa do biblie, pretože som si pomyslel, že by som sa musel pozrieť na ľudí alebo by som tiež mohol zo strachu spadnúť z kazateľnice. A tak som sa triasol a potil. Niekoľkokrát som sa pokúsil osloviť veriacich „moji drahí, moji drahí…“ Nebol som schopný vysloviť jedinú vetu. Keď už ubehlo niekoľko minút a farský kňaz videl moju trápnu situáciu, zašepkal z okna: „kázanie už stačí, teraz pokračuj v omši.“
Pokračoval som v omši s hanbou a sebaľútosťou ako prasknutý balón. Bol som si istý, že ľudia sa budú smiať alebo ľutovať tohto bojazlivého mladého kňaza! Po omši, keď som prišiel do sakristie, kňaz to komentoval: „On je misionár sv. Františka Saleského, ktorý bude kázať.“ To je dôvod, prečo som sa smial, keď mi kňaz povedal, že budem kazateľom. Bolo to však proroctvo! Za posledných 32 rokov som nerobil nič iné, len kázal po celom svete!
Posledný deň exercícií takmer všetci účastníci mali svedectvo o uzdravovaní, skúsenosti proroctiev, videní, jazykov atď. Ale ja som nemal žiadne svedectvo. Mnoho z nich malo skúsenosť, že sa stretli s Ježišom a počuli ako k ním hovorí! Bol som smutný. Začal som sa obviňovať, že som bol pyšný a dostatočne som počas exercícií nespolupracoval a nenechal pôsobiť Ducha Svätého. Možno práve teraz som vo svojom srdci začal túžiť a žízniť po Duchu Svätom. Mnoho mojích priateľov sa ma zo zvedavosti vypytovalo, aké dary som dostal počas exercícií, ale ja som nedokázal s istotou nič odpovedať. Týždeň po exercíciach som vážne ochorel poprvýkrát vo svojom živote. Bol som v dvoch nemocniciach viac než štyri mesiace. Bol som stále slabší. Nemohol som nič jesť, pretože som mal silné bolesti brucha. Mal som ukrutné bolesti chrbtice. Po podaní tabliet som zvracal. Nemohol som slúžiť omše keď som stál, tak som ju slúžil na posteli s pomocou iných kňazov. Keď ma ľudia videli, aké mám ukrutné bolesti a ako biedne vyzerám, tak si mysleli, že to neprežijem. Nakoniec moju chorobu diagnostikovali ako tuberkulózu obličiek s obličkovými kameňmi a zápalom. Naordinovali mi 90 injekcí a dva roky som mal brať lieky na liečbu tuberkulózy. Doktor navrhol operáciu obličiek po vybraní 90 injekcí.
Keď moja liečba trvala sedem dní, stalo sa niečo nádherného, čo úplne zmenilo celý môj život. Po popoludňajšom spánku som sa rozprával s dvoma sestrami, ktoré ma prišli navštíviť. Zrazu ku mne prišiel mladý, asi dvadsaťročný muž a opýtal sa: „Otče, môžem sa nad vami modliť za uzdravenie?“ V tej dobe charizmatická obnova nebola známa ani rozšírená v Kerale a dokonca ani kňazi sa nemodlili za uzdravenie. Ale ľudia z turíčneho hnutia sa modlievali za uzdravenie. Ako katolícky kňaz by som nemal dovoliť, aby niekto z turíčneho hnutia na mňa vkladal ruky. Keď som sa ho opýtal kto je, povedal, že iba pred ôsmymi mesiacmi spoznal Pána a bol pokrstený a že bol obdarený mnohými charizmami Ducha Svätého. Nemohol som uveriť tomu, že to bol Duch Svätý, kto mu povedal, keď cestoval autobusom, aby za mnou prišiel a modlil sa nado mnou v nemocnici. Nikdy predtým som ho nevidel! Nečakal na môj súhlas a na konci svojho svedectva položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť. Modlil sa takto: „Otče na nebesiach, pošli teraz svojho syna Ježiša k tomuto kňazovi, ktorý trpí tuberkulózou obličiek, obličkovými kameňmi a zápalom a obnov jeho zdravie tela a duše.“ Napadlo ma, že zrejmä videl môj nemocničný spis, kde sa píše o mojich chorobách. Vôbec som totiž nevedel, že má dar slova a poznania. Velebil Boha a taktiež sa modlil v jazykoch. Cítil som zvláštnu silu, ktorá vychádzala z jeho rúk. Potom som zakúsil silu chvál a hlasitej modlitby. Počas exercícií som nedocenil hlasitej modlitby a chvál. Zrazu som začul modlitbu slepého žobráka Bartimeja. On sa modlil nahlas: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou.“ Napriek tomu, že sa ho učeníci snažili umlčať, on však kričal stále viac. Potom si ho Ježiš zavolal a povedal mu, že jeho prosba je vypočutá (Mk 10, 46-52). To, čo hovoríme, vyjadruje to, čo skutočne cítime vo svojom srdci. Hlasité a úprimné slová vyjadrujú úprimnú túžbu a vieru duše. „Hlasne volám k Pánovi, k Bohu volám a on ma počuje.“ (Ž 77, l). Apoštoli v dobe prenasledovania volali k Bohu a modlili sa. Ich modlitba mala takú silu, že dokonca otriasla domom, v ktorom sa zhromaždili. (Sk 4, 24-31). Všetká moja nedôvera voči hlasitej modlitbe bola úplne vyliečená. A ja som sa s ním začal tiež hlasito modliť.
Potom sa chlapec začal modliť tak, že poukazoval na môj vnútorný život, akým som žil doposiaľ. Modlil sa: „Ó Bože, tento kňaz je dobrým kňazom, ale nie je schopný kázať, pretože je veľmi plachý a bojazlivý a trpí komplexom menejcennosti, ktorý už má od svojho detstva. Stratil otca, keď mu bolo sedem rokov. Cítil sa odmietnutý a ponižovaný ostatnými deťmi, s ktorými vyrastal. Jeho mamička mala veľa starostí s výchovou detí. Jeho súrodenci sa mu vysmievali a hovorili mu „tučko“, pretože bol veľmi silný. Spolužiaci mu zase nadávali „čierna huba“ kvôli jeho farbe pleti. Tento chlapec bol v detstve veľmi zraňovaný. Cítí vo svojom srdci veľa zloby voči ostatným ľuďom. Pane, Duchu Svätý, odstraň jeho vnútorné zranenie a zlobu a pretvor jeho vnútro. Osloboď ho z jeho zviazaností a síl temnôt. Ó, Duchu Svätý, naplň jeho srdce svojou láskou…“
Jeho modlitba ma naplnila úžasom. On úplne odhalil moje vnútro silou Božieho slova (Hebr 4, 12). Všetko, čo mi povedal, bola pravda. Teraz už mi bolo jasné, že to, čo mi povedal skrze modlitbu, nebolo napísané v žiadnej nemocničnej správe! On čítal správu od Ducha Svätého! So slzami v očiach som si vzpomenul na Ježišové slová: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým.“ (Lk 10, 21). Opäť som sa rozplakal nad mojou pýchou, predovšetkým nad mojou pýchou vzdelanca. Bol som totiž tak hlúpy a myslel si, že mám svetové znalosti a porovnával ich s nesmiernou múdrosťou a láskou Božou. Uvedomil som si, že tento mladý muž, čerstvý konvertita, sa skutočne znovu narodil skrze Ducha Svätého, zatiaľ čo ja, tradičný katolík, vysvätený na kňaza, som stále rovnaký. Začal som chápať slová: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny.“ (l Kor 2, 9-10). Cítil som, že ma obmýva živá voda, ktorá ma oslobodzuje. Cítil som nad sebou zvláštnu silu. Pocítil som zvláštne teplo v bruchu, obličkách a chrbtici. Mal som dojem, že ma Pán uzdravuje. Prosil som o uzdravenie a velebil Ježiša.
Zároveň som pocítil strach, aby tento mladý muž, ktorý do mňa tak dobre videl, nevyzradil moje skryté hriechy tým dvom sestrám. A on pokračoval v modlitbe: „Ježišu, ty si to bol, kto ho povolal ku kňazstvu, ale on slúži omše sväté s nečistým srdcom a nečistými rukami.“ To boli slová proroka Malachiáša, ktorými ma začal usvedčovať z mojich kňazských hriechov. „Kňazi, vy opovrhujete mojim menom, pretože prinášate na môj oltár nečisté obete.“ (Mal 1, 6-7). Ďalej pokračoval v modlitbe: „tento kňaz sa prehrešil voči mnoho ľuďom, daj mu milosť, aby im odpustil a obmy ho svojou svätou krvou a daj mu srdce belšie než sneh“ (Iz 1, 18). Od tej chvíle ma samotný Duch Svätý začal usvedčovať z mojich hriechov. (Jn 16, 8). Vôbec som si nevšimol, že chlapec opustil izbu so sestrami, aby sa modlil zase za niekoho iného. Videl som pred sebou list papiera, na ktorom boli jasne napísané všetky moje hriechy, tie hriechy, ktoré som v spovedi vyznal, ale i tie, ktoré som zatajil, pretože som mal strach a hanbil som sa ich vyznať. Jasne som videl ľudí, ktorým som neodpustil a s ktorými som sa nezmieril vo svojom srdci. Videl som svoje srdce, ktoré bolo pokryté a pošpinené množstvom zlozvykov a neúprimnosťou. Slovo Božie, ktoré hovorí, že ten, kto prijíma Telo Pána do nečistého srdca, bude zavrhnutý (1 Kor 11, 27), vo mne spôsobilo hlbokú krízu svedomia. Mal som veľmi zlý, zakorenený zlozvyk už od svojej mladosti. Dokonca i moje ruky boli poškvrnené zápachom z fajčenia. V slzách som povedal: „Pane, nie som schopný sa zbaviť týchto zlozvykov. Som v tom bezmocný. Ja nie som schopný byť svätým kňazom.“ V slzách som začal volať k Pánovi, snáď poprvýkrát vo svojom živote som sa modlil a plakal. Bol som úplne zmätený či mám opustiť kňažstvo alebo nie. Duch Svätý vo mne mi hovoril, že pokiaľ budem v kňazstve pokračovať, mal by som byť svätým kňazom, úplne iným človekom. Uvedomil som si, že omše, ktoré som slúžil, neboli prijaté mojim nebeským Otcom a ani žiadna moja modlitba nebola Bohom vypočutá. Keď som prichádzal k oltáru, mal som odpustiť a zmieriť sa (Mt 5, 23). Mal som odpustiť ostatným, aby moje modlitby boli účinné (Mk 11, 25). Pomyslel som si, že som úplna troska! Pocítil som absolútnu temnotu, obavy a zmätok. Cítil som, že som sa svojim kňazstvom spreneveril Bohu a ľuďom. Vo svojej bezmocnosti som sa modlil k Bohu: „Zachráň mňa hriešneho, Bože.“
Boh ma však v mojom zúfalstve neopustil. Po prvý krát vo svojom živote som uvidel vzkrieseného Pána, ako prichádza ku mne v nádhernom svetle. Jeho tvár žiarila. Jeho biele šaty sa trblietali. Vôkol neho bolo veľa anjelov. Počul som melodickú hudbu anjelov. Ježiš položil ruky na moje ramená a ja som si pripadal pred ním veľmi malý. Povedal mi úplne jasne: „James, ty si mojim kňazom na veky. Už keď som bol počatý v materskom lone (Máriinom lone) bol si tam ako kňaz, ktorý so mnou zdieľa moje večné kňazstvo. Odpúšťam ti všetky hriechy a utvorím z teba nového človeka.“ Bolo to pre mňa ohromujúce zistenie, že som bol súčasťou Jeho tela, keď ešte bol v materskom lone. Panna Mária sa stala mojou matkou ešte predtým, ako Ježiš opustil svet na kríži a povedal: „Hľa, tvoja matka…“ Skutočne som pocítil blízkosť Panny Márie, pocítil som jej útechu a uzdravenie, i keď som ju nevidel. Nemám slov, aby som popísal toto vytŕženie, ktoré trvalo viac než tri a pol hodiny. Pán mi povedal, nech si vykonám dobrú životnú spoveď. Tiež mi nariadil, aby som sa uzmieril so všetkými, s ktorými som mal zlé vzťahy. Za tú dlhú dobu, keď som bol v seminári alebo v noviciáte, som sa nikdy pri modlitbe nestretol s Ježišom ani som nikdy nepočul jeho sladký hlas, napriek tomu, že ma môj novicmajster a duchovný vodcovia viedli k rozjímaniu a modlitbe. Teraz som spoznal, že modlitba a rozjímanie sa nedá dosiahnuť vlastnými silami, ale môžem ich dostať iba ako dar Ducha Svätého.
Prebudil som sa zo svojho nádherného sna, keď sestrička zavolala moje meno. Sedela predo mnou s injekciami a tabletkami. S radosťou v srdci som jej povedal, že som práve prežil niečo nádherného s Ježišom a že som uzdravený. Sestra odišla z izby a ja som začal chváliť Boha zvláštnym jazykom. Cítil som, že to nebol môj jazyk a moje slová, ale Duch Svätý mi dal úplne iný jazyk a iné slová, ktorým som nerozumel. Bol to dar jazykov, dar, ktorý som nechcel a dostal som ho od nášho Pána. Skutočne som sa snažil pochopiť, čo je skutočná šírka a dĺžka, výška i hĺbka: poznať nesmiernú Kristovu lásku (Ef 3, 18). Za chvíľu prišiel lekár, ktorý určil moju diagnózu a predepísal liečbu a vynadal mi, že nechcem brať lieky. Povedal: „Otče, vy ste kňaz a vzdelaný človek a myslíte si, že by vás vyliečila modlitba nejakého mladého konvertity. Ak nebudete brať lieky, bude to váš koniec.“ Odpovedal som mu: „Prepáčte, doktor, budem brať lieky, ale viem, že som modlitbou tohto chlapca uzdravený.“ Vzal som si lieky a nechal si pichnúť injekciu pred zrakom lekára, pretože som vedel, že lekári a liečba boli v Božom pláne a lekárovi som sľúbil, že budem v liečbe pokračovať, pokiaľ sa niečo nezmení.
(Sir 38, 1-2 : „Vzdávaj lekárovi patričnú úctu, pretože ho potrebuješ, lebo i jeho stvoril Najvyšší“).
Bol som šťastný a radostný. Rozprával som sestrám a ostatným ľuďom o mojom uzdravení. Tú noc som spal hlbokým spánkom bez prášku na spanie. To bolo moje prvé telesné uzdravenie, ktoré som dostal. Totiž od tej doby, čo som začal mať problémy s obličkami som vôbec nebol schopný zaspať bez práškov na spanie. Tú noc som vstal v štyri hodiny ráno, ako by ma niekto prebudil. Áno, bol to Pán (od tohoto dňa sa denne začínam modliť v 4 hodiny ráno). Posadil som sa na stoličku, modlil som sa asi hodinu a pol a moja skúsenosť s modlitbou bola rovnaká ako predchádzajúceho dňa, snáď ešte väčšia. V tejto modlitbe mi Pán daroval múdrosť a dal mi silu ku hlásaniu Jeho Kráľovstva a dal mi príkaz, aby som opustil moju prácu profesora v seminári a stal sa kazateľom. Po modlitbe som sa išiel na hodinu prejsť. Do predošlého dňa som nebol schopný sám vstať z postele a prejsť sa po svojej izbe! Potom som sa vykúpal a išiel som do kaplnky a slúžil omšu, kde bolo asi 150 ľudí. Evanjelium bolo z Lukáša, kapitola 19, príbeh o Zachejovi. Úplne som spoliehal na Ducha Svätého a bez predchádzajúcej prípravy som bol schopný kázať 18 minút a k tomu som sa ešte díval ľuďom do tváre. Zreteľne som cítil, že som bol úplne oslobodený od ťažkého bremena strachu a komplexu menejcennosti. Cítil som dôvernú blízkosť tých, ktorí boli na omši. Díval som sa na nich slobodne a s láskou a cítil som, že každý z nich je môj brat alebo sestra. Po omši si lekár všimol zmeny môjho správania a nariadil, aby sa opakovane urobili moje laboratórne testy. Potom si ma k sebe zavolal, ukázal mi staré a nové výsledky testov a potvrdil, že moje obličky sú úplne vyliečené a ukončil všetkú liečbu, ktorú mi v nemocnici naordinoval. Nedokážem popísať radosť, akú som v tej chvíli cítil. Povedal som: „chvála Ti, Pane“, objal som lekára a opustil nemocnicu.
Vyšiel som z nemocnice ako nový človek, s novým odhodlaním a novým predsavzatím. Rozhodol som sa, že budem žiť iba pre Ježiša a svoj život budem venovať hlásaniu Božieho kráľovstva. Opustil som svoju prácu profesora a po 40-dňovom pôste a modlitbe som sa stal kazateľom. Od 17. februára 1976, kedy som mal svoje prvé charizmatické exercície, snáď vôbec prvé charizmatické exercície v Malayalame, v Kerale, až doposiaľ, neustále hlásam Slovo Božie. Moji predstavení mi ponúkli, aby som išiel do Nemecka alebo do Ríma a urobil si tam doktorát, ale ja som to odmietol, pretože Duch Boží mi povedal: „Ja ti postačím.“ „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“ (Lk 9, 62) Keď som študoval v seminári, veľa mojích kamarátov bolo posielaných do zahraničia na ďalšie štúdia a ja som veľmi túžil po tom, aby som mohol v zahraničí získať titul. Vďaka Bohu, teraz mi Pán splnil túto túžbu tým, že hlásam neustále Božie kráľovstvo v zahraničí. Ako je pravdivé to, že ak sa vzdáme niečoho pre Božie kráľovstvo, On nám to vráti stonásobne! Ježiš ma použil, aby som pre neho postavil modlitebný dom v Athirampuha, v Kerale, známy ako Charis Bhavan. Za dobu môjho pôsobenia som sa stretol s prenasledovaním a nenávisťou. Avšak Božie slovo, ktoré hovorí, že všetci, kto chcú zbožne žiť v Kristovi Ježišovi, zakúsia prenasledovanie, (2 Tim 3, 12), ma utešovalo a posilňovalo. Viem, že všetky dary a sila, ktoré boli dané mne, slabému človekovi, sú v nádobe hlinenej, aby bolo zrejmé, že táto nesmierná moc je Božia a nie je z nás. (2 Kor 4, 7). Môžem rovnako povedať so svätým Pavlom, že „všetko môžem v Kristovi, ktorý mi dáva silu."(Flp 4, 13). Jeho moc sa prejavila, keď som bol unesený a uväznený v moslimskom svete v arabských zemiach, keď som bol nepochopený a urážaný mojimi nadriadenými a priateľmi. Ukončím svoje svedectvo slovami svätého Petra: „Milovaní, nečudujte sa, keď ste v ohni skúšok, ktoré na vás prišli, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné! Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva. Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení; lebo Duch slávy, a Boží na vás spočíva.“ (1Pt 4, 12-14)
Keď sa kňaz nado mnou modlil, povedal mi: „James, jedného dňa budeš charizmatickým kazateľom.“ Keď som to počul, nahlas som sa zasmial a povedal som: „Nikdy, nikdy.“ Nemohol som proste prijať zvláštne spôsoby charizmatikov a medzi ľuďmi som bol vždy nesmelý. Počas mojich štúdií a neskôr i v seminári som nebol schopný predniesť kázanie. Dokonca i po vysvätení to bolo na kazateľnici úplne fiasko. Stále si veľmi dobre pamätám, čo sa stalo, keď som mal prvú kázeň. Po mojom vysvätení som s veľkým zdráhaním súhlasil, že ďalší deň, to je v nedeľu, odslúžim omšu s kázaním. Doma som si pripravil niekoľko poznámok na evanjelium tohoto dňa a založil som to do mojej novej biblie. Nemal som problémy s recitovaním textov omše, pretože som sa díval do knihy a čítal modlitby. Pretože som mal strach z ľudí, mal som pri ostatných častiach omše zatvorené oči. Po prečítaní evanjelia som uprel pohľad na zadné dvere kostola a začal som hľadať papier s poznámkami vo svojej biblii. Začal som byť veľmi nervózny a vystrašený, zabudol som totiž, či som si poznámky založil na pravú alebo ľavú stranu biblie. Bál som sa odtrhnúť oči odo dverí a pozrieť sa do biblie, pretože som si pomyslel, že by som sa musel pozrieť na ľudí alebo by som tiež mohol zo strachu spadnúť z kazateľnice. A tak som sa triasol a potil. Niekoľkokrát som sa pokúsil osloviť veriacich „moji drahí, moji drahí…“ Nebol som schopný vysloviť jedinú vetu. Keď už ubehlo niekoľko minút a farský kňaz videl moju trápnu situáciu, zašepkal z okna: „kázanie už stačí, teraz pokračuj v omši.“
Pokračoval som v omši s hanbou a sebaľútosťou ako prasknutý balón. Bol som si istý, že ľudia sa budú smiať alebo ľutovať tohto bojazlivého mladého kňaza! Po omši, keď som prišiel do sakristie, kňaz to komentoval: „On je misionár sv. Františka Saleského, ktorý bude kázať.“ To je dôvod, prečo som sa smial, keď mi kňaz povedal, že budem kazateľom. Bolo to však proroctvo! Za posledných 32 rokov som nerobil nič iné, len kázal po celom svete!
Posledný deň exercícií takmer všetci účastníci mali svedectvo o uzdravovaní, skúsenosti proroctiev, videní, jazykov atď. Ale ja som nemal žiadne svedectvo. Mnoho z nich malo skúsenosť, že sa stretli s Ježišom a počuli ako k ním hovorí! Bol som smutný. Začal som sa obviňovať, že som bol pyšný a dostatočne som počas exercícií nespolupracoval a nenechal pôsobiť Ducha Svätého. Možno práve teraz som vo svojom srdci začal túžiť a žízniť po Duchu Svätom. Mnoho mojích priateľov sa ma zo zvedavosti vypytovalo, aké dary som dostal počas exercícií, ale ja som nedokázal s istotou nič odpovedať. Týždeň po exercíciach som vážne ochorel poprvýkrát vo svojom živote. Bol som v dvoch nemocniciach viac než štyri mesiace. Bol som stále slabší. Nemohol som nič jesť, pretože som mal silné bolesti brucha. Mal som ukrutné bolesti chrbtice. Po podaní tabliet som zvracal. Nemohol som slúžiť omše keď som stál, tak som ju slúžil na posteli s pomocou iných kňazov. Keď ma ľudia videli, aké mám ukrutné bolesti a ako biedne vyzerám, tak si mysleli, že to neprežijem. Nakoniec moju chorobu diagnostikovali ako tuberkulózu obličiek s obličkovými kameňmi a zápalom. Naordinovali mi 90 injekcí a dva roky som mal brať lieky na liečbu tuberkulózy. Doktor navrhol operáciu obličiek po vybraní 90 injekcí.
Keď moja liečba trvala sedem dní, stalo sa niečo nádherného, čo úplne zmenilo celý môj život. Po popoludňajšom spánku som sa rozprával s dvoma sestrami, ktoré ma prišli navštíviť. Zrazu ku mne prišiel mladý, asi dvadsaťročný muž a opýtal sa: „Otče, môžem sa nad vami modliť za uzdravenie?“ V tej dobe charizmatická obnova nebola známa ani rozšírená v Kerale a dokonca ani kňazi sa nemodlili za uzdravenie. Ale ľudia z turíčneho hnutia sa modlievali za uzdravenie. Ako katolícky kňaz by som nemal dovoliť, aby niekto z turíčneho hnutia na mňa vkladal ruky. Keď som sa ho opýtal kto je, povedal, že iba pred ôsmymi mesiacmi spoznal Pána a bol pokrstený a že bol obdarený mnohými charizmami Ducha Svätého. Nemohol som uveriť tomu, že to bol Duch Svätý, kto mu povedal, keď cestoval autobusom, aby za mnou prišiel a modlil sa nado mnou v nemocnici. Nikdy predtým som ho nevidel! Nečakal na môj súhlas a na konci svojho svedectva položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť. Modlil sa takto: „Otče na nebesiach, pošli teraz svojho syna Ježiša k tomuto kňazovi, ktorý trpí tuberkulózou obličiek, obličkovými kameňmi a zápalom a obnov jeho zdravie tela a duše.“ Napadlo ma, že zrejmä videl môj nemocničný spis, kde sa píše o mojich chorobách. Vôbec som totiž nevedel, že má dar slova a poznania. Velebil Boha a taktiež sa modlil v jazykoch. Cítil som zvláštnu silu, ktorá vychádzala z jeho rúk. Potom som zakúsil silu chvál a hlasitej modlitby. Počas exercícií som nedocenil hlasitej modlitby a chvál. Zrazu som začul modlitbu slepého žobráka Bartimeja. On sa modlil nahlas: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou.“ Napriek tomu, že sa ho učeníci snažili umlčať, on však kričal stále viac. Potom si ho Ježiš zavolal a povedal mu, že jeho prosba je vypočutá (Mk 10, 46-52). To, čo hovoríme, vyjadruje to, čo skutočne cítime vo svojom srdci. Hlasité a úprimné slová vyjadrujú úprimnú túžbu a vieru duše. „Hlasne volám k Pánovi, k Bohu volám a on ma počuje.“ (Ž 77, l). Apoštoli v dobe prenasledovania volali k Bohu a modlili sa. Ich modlitba mala takú silu, že dokonca otriasla domom, v ktorom sa zhromaždili. (Sk 4, 24-31). Všetká moja nedôvera voči hlasitej modlitbe bola úplne vyliečená. A ja som sa s ním začal tiež hlasito modliť.
Potom sa chlapec začal modliť tak, že poukazoval na môj vnútorný život, akým som žil doposiaľ. Modlil sa: „Ó Bože, tento kňaz je dobrým kňazom, ale nie je schopný kázať, pretože je veľmi plachý a bojazlivý a trpí komplexom menejcennosti, ktorý už má od svojho detstva. Stratil otca, keď mu bolo sedem rokov. Cítil sa odmietnutý a ponižovaný ostatnými deťmi, s ktorými vyrastal. Jeho mamička mala veľa starostí s výchovou detí. Jeho súrodenci sa mu vysmievali a hovorili mu „tučko“, pretože bol veľmi silný. Spolužiaci mu zase nadávali „čierna huba“ kvôli jeho farbe pleti. Tento chlapec bol v detstve veľmi zraňovaný. Cítí vo svojom srdci veľa zloby voči ostatným ľuďom. Pane, Duchu Svätý, odstraň jeho vnútorné zranenie a zlobu a pretvor jeho vnútro. Osloboď ho z jeho zviazaností a síl temnôt. Ó, Duchu Svätý, naplň jeho srdce svojou láskou…“
Jeho modlitba ma naplnila úžasom. On úplne odhalil moje vnútro silou Božieho slova (Hebr 4, 12). Všetko, čo mi povedal, bola pravda. Teraz už mi bolo jasné, že to, čo mi povedal skrze modlitbu, nebolo napísané v žiadnej nemocničnej správe! On čítal správu od Ducha Svätého! So slzami v očiach som si vzpomenul na Ježišové slová: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým.“ (Lk 10, 21). Opäť som sa rozplakal nad mojou pýchou, predovšetkým nad mojou pýchou vzdelanca. Bol som totiž tak hlúpy a myslel si, že mám svetové znalosti a porovnával ich s nesmiernou múdrosťou a láskou Božou. Uvedomil som si, že tento mladý muž, čerstvý konvertita, sa skutočne znovu narodil skrze Ducha Svätého, zatiaľ čo ja, tradičný katolík, vysvätený na kňaza, som stále rovnaký. Začal som chápať slová: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny.“ (l Kor 2, 9-10). Cítil som, že ma obmýva živá voda, ktorá ma oslobodzuje. Cítil som nad sebou zvláštnu silu. Pocítil som zvláštne teplo v bruchu, obličkách a chrbtici. Mal som dojem, že ma Pán uzdravuje. Prosil som o uzdravenie a velebil Ježiša.
Zároveň som pocítil strach, aby tento mladý muž, ktorý do mňa tak dobre videl, nevyzradil moje skryté hriechy tým dvom sestrám. A on pokračoval v modlitbe: „Ježišu, ty si to bol, kto ho povolal ku kňazstvu, ale on slúži omše sväté s nečistým srdcom a nečistými rukami.“ To boli slová proroka Malachiáša, ktorými ma začal usvedčovať z mojich kňazských hriechov. „Kňazi, vy opovrhujete mojim menom, pretože prinášate na môj oltár nečisté obete.“ (Mal 1, 6-7). Ďalej pokračoval v modlitbe: „tento kňaz sa prehrešil voči mnoho ľuďom, daj mu milosť, aby im odpustil a obmy ho svojou svätou krvou a daj mu srdce belšie než sneh“ (Iz 1, 18). Od tej chvíle ma samotný Duch Svätý začal usvedčovať z mojich hriechov. (Jn 16, 8). Vôbec som si nevšimol, že chlapec opustil izbu so sestrami, aby sa modlil zase za niekoho iného. Videl som pred sebou list papiera, na ktorom boli jasne napísané všetky moje hriechy, tie hriechy, ktoré som v spovedi vyznal, ale i tie, ktoré som zatajil, pretože som mal strach a hanbil som sa ich vyznať. Jasne som videl ľudí, ktorým som neodpustil a s ktorými som sa nezmieril vo svojom srdci. Videl som svoje srdce, ktoré bolo pokryté a pošpinené množstvom zlozvykov a neúprimnosťou. Slovo Božie, ktoré hovorí, že ten, kto prijíma Telo Pána do nečistého srdca, bude zavrhnutý (1 Kor 11, 27), vo mne spôsobilo hlbokú krízu svedomia. Mal som veľmi zlý, zakorenený zlozvyk už od svojej mladosti. Dokonca i moje ruky boli poškvrnené zápachom z fajčenia. V slzách som povedal: „Pane, nie som schopný sa zbaviť týchto zlozvykov. Som v tom bezmocný. Ja nie som schopný byť svätým kňazom.“ V slzách som začal volať k Pánovi, snáď poprvýkrát vo svojom živote som sa modlil a plakal. Bol som úplne zmätený či mám opustiť kňažstvo alebo nie. Duch Svätý vo mne mi hovoril, že pokiaľ budem v kňazstve pokračovať, mal by som byť svätým kňazom, úplne iným človekom. Uvedomil som si, že omše, ktoré som slúžil, neboli prijaté mojim nebeským Otcom a ani žiadna moja modlitba nebola Bohom vypočutá. Keď som prichádzal k oltáru, mal som odpustiť a zmieriť sa (Mt 5, 23). Mal som odpustiť ostatným, aby moje modlitby boli účinné (Mk 11, 25). Pomyslel som si, že som úplna troska! Pocítil som absolútnu temnotu, obavy a zmätok. Cítil som, že som sa svojim kňazstvom spreneveril Bohu a ľuďom. Vo svojej bezmocnosti som sa modlil k Bohu: „Zachráň mňa hriešneho, Bože.“
Boh ma však v mojom zúfalstve neopustil. Po prvý krát vo svojom živote som uvidel vzkrieseného Pána, ako prichádza ku mne v nádhernom svetle. Jeho tvár žiarila. Jeho biele šaty sa trblietali. Vôkol neho bolo veľa anjelov. Počul som melodickú hudbu anjelov. Ježiš položil ruky na moje ramená a ja som si pripadal pred ním veľmi malý. Povedal mi úplne jasne: „James, ty si mojim kňazom na veky. Už keď som bol počatý v materskom lone (Máriinom lone) bol si tam ako kňaz, ktorý so mnou zdieľa moje večné kňazstvo. Odpúšťam ti všetky hriechy a utvorím z teba nového človeka.“ Bolo to pre mňa ohromujúce zistenie, že som bol súčasťou Jeho tela, keď ešte bol v materskom lone. Panna Mária sa stala mojou matkou ešte predtým, ako Ježiš opustil svet na kríži a povedal: „Hľa, tvoja matka…“ Skutočne som pocítil blízkosť Panny Márie, pocítil som jej útechu a uzdravenie, i keď som ju nevidel. Nemám slov, aby som popísal toto vytŕženie, ktoré trvalo viac než tri a pol hodiny. Pán mi povedal, nech si vykonám dobrú životnú spoveď. Tiež mi nariadil, aby som sa uzmieril so všetkými, s ktorými som mal zlé vzťahy. Za tú dlhú dobu, keď som bol v seminári alebo v noviciáte, som sa nikdy pri modlitbe nestretol s Ježišom ani som nikdy nepočul jeho sladký hlas, napriek tomu, že ma môj novicmajster a duchovný vodcovia viedli k rozjímaniu a modlitbe. Teraz som spoznal, že modlitba a rozjímanie sa nedá dosiahnuť vlastnými silami, ale môžem ich dostať iba ako dar Ducha Svätého.
Prebudil som sa zo svojho nádherného sna, keď sestrička zavolala moje meno. Sedela predo mnou s injekciami a tabletkami. S radosťou v srdci som jej povedal, že som práve prežil niečo nádherného s Ježišom a že som uzdravený. Sestra odišla z izby a ja som začal chváliť Boha zvláštnym jazykom. Cítil som, že to nebol môj jazyk a moje slová, ale Duch Svätý mi dal úplne iný jazyk a iné slová, ktorým som nerozumel. Bol to dar jazykov, dar, ktorý som nechcel a dostal som ho od nášho Pána. Skutočne som sa snažil pochopiť, čo je skutočná šírka a dĺžka, výška i hĺbka: poznať nesmiernú Kristovu lásku (Ef 3, 18). Za chvíľu prišiel lekár, ktorý určil moju diagnózu a predepísal liečbu a vynadal mi, že nechcem brať lieky. Povedal: „Otče, vy ste kňaz a vzdelaný človek a myslíte si, že by vás vyliečila modlitba nejakého mladého konvertity. Ak nebudete brať lieky, bude to váš koniec.“ Odpovedal som mu: „Prepáčte, doktor, budem brať lieky, ale viem, že som modlitbou tohto chlapca uzdravený.“ Vzal som si lieky a nechal si pichnúť injekciu pred zrakom lekára, pretože som vedel, že lekári a liečba boli v Božom pláne a lekárovi som sľúbil, že budem v liečbe pokračovať, pokiaľ sa niečo nezmení.
(Sir 38, 1-2 : „Vzdávaj lekárovi patričnú úctu, pretože ho potrebuješ, lebo i jeho stvoril Najvyšší“).
Bol som šťastný a radostný. Rozprával som sestrám a ostatným ľuďom o mojom uzdravení. Tú noc som spal hlbokým spánkom bez prášku na spanie. To bolo moje prvé telesné uzdravenie, ktoré som dostal. Totiž od tej doby, čo som začal mať problémy s obličkami som vôbec nebol schopný zaspať bez práškov na spanie. Tú noc som vstal v štyri hodiny ráno, ako by ma niekto prebudil. Áno, bol to Pán (od tohoto dňa sa denne začínam modliť v 4 hodiny ráno). Posadil som sa na stoličku, modlil som sa asi hodinu a pol a moja skúsenosť s modlitbou bola rovnaká ako predchádzajúceho dňa, snáď ešte väčšia. V tejto modlitbe mi Pán daroval múdrosť a dal mi silu ku hlásaniu Jeho Kráľovstva a dal mi príkaz, aby som opustil moju prácu profesora v seminári a stal sa kazateľom. Po modlitbe som sa išiel na hodinu prejsť. Do predošlého dňa som nebol schopný sám vstať z postele a prejsť sa po svojej izbe! Potom som sa vykúpal a išiel som do kaplnky a slúžil omšu, kde bolo asi 150 ľudí. Evanjelium bolo z Lukáša, kapitola 19, príbeh o Zachejovi. Úplne som spoliehal na Ducha Svätého a bez predchádzajúcej prípravy som bol schopný kázať 18 minút a k tomu som sa ešte díval ľuďom do tváre. Zreteľne som cítil, že som bol úplne oslobodený od ťažkého bremena strachu a komplexu menejcennosti. Cítil som dôvernú blízkosť tých, ktorí boli na omši. Díval som sa na nich slobodne a s láskou a cítil som, že každý z nich je môj brat alebo sestra. Po omši si lekár všimol zmeny môjho správania a nariadil, aby sa opakovane urobili moje laboratórne testy. Potom si ma k sebe zavolal, ukázal mi staré a nové výsledky testov a potvrdil, že moje obličky sú úplne vyliečené a ukončil všetkú liečbu, ktorú mi v nemocnici naordinoval. Nedokážem popísať radosť, akú som v tej chvíli cítil. Povedal som: „chvála Ti, Pane“, objal som lekára a opustil nemocnicu.
Vyšiel som z nemocnice ako nový človek, s novým odhodlaním a novým predsavzatím. Rozhodol som sa, že budem žiť iba pre Ježiša a svoj život budem venovať hlásaniu Božieho kráľovstva. Opustil som svoju prácu profesora a po 40-dňovom pôste a modlitbe som sa stal kazateľom. Od 17. februára 1976, kedy som mal svoje prvé charizmatické exercície, snáď vôbec prvé charizmatické exercície v Malayalame, v Kerale, až doposiaľ, neustále hlásam Slovo Božie. Moji predstavení mi ponúkli, aby som išiel do Nemecka alebo do Ríma a urobil si tam doktorát, ale ja som to odmietol, pretože Duch Boží mi povedal: „Ja ti postačím.“ „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“ (Lk 9, 62) Keď som študoval v seminári, veľa mojích kamarátov bolo posielaných do zahraničia na ďalšie štúdia a ja som veľmi túžil po tom, aby som mohol v zahraničí získať titul. Vďaka Bohu, teraz mi Pán splnil túto túžbu tým, že hlásam neustále Božie kráľovstvo v zahraničí. Ako je pravdivé to, že ak sa vzdáme niečoho pre Božie kráľovstvo, On nám to vráti stonásobne! Ježiš ma použil, aby som pre neho postavil modlitebný dom v Athirampuha, v Kerale, známy ako Charis Bhavan. Za dobu môjho pôsobenia som sa stretol s prenasledovaním a nenávisťou. Avšak Božie slovo, ktoré hovorí, že všetci, kto chcú zbožne žiť v Kristovi Ježišovi, zakúsia prenasledovanie, (2 Tim 3, 12), ma utešovalo a posilňovalo. Viem, že všetky dary a sila, ktoré boli dané mne, slabému človekovi, sú v nádobe hlinenej, aby bolo zrejmé, že táto nesmierná moc je Božia a nie je z nás. (2 Kor 4, 7). Môžem rovnako povedať so svätým Pavlom, že „všetko môžem v Kristovi, ktorý mi dáva silu."(Flp 4, 13). Jeho moc sa prejavila, keď som bol unesený a uväznený v moslimskom svete v arabských zemiach, keď som bol nepochopený a urážaný mojimi nadriadenými a priateľmi. Ukončím svoje svedectvo slovami svätého Petra: „Milovaní, nečudujte sa, keď ste v ohni skúšok, ktoré na vás prišli, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné! Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva. Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení; lebo Duch slávy, a Boží na vás spočíva.“ (1Pt 4, 12-14)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára