Michel Quoist

Predo dvermi

Chlapec sa zapotácal, zavadil o dvere.
Tie sa mu pred nosom zavreli.
Tak bol potrestaný.
Naraz si uvedomil situáciu,
no zmieriť s ňou sa nechcel.
Zúrivo sa vrhol na bezcitné dvere.
Bil, tĺkol do nich, triasol sa zlosťou a plakal.
Na drevenej tvári dvier sa však nehlo ani vlákno.
Tu si všimol kľúčovú dierku,
šibalské oko na smutných dverách.
Prikrčil sa a nazrel: boli zamknuté.
Zúfal, sadol si a plakal.

Pozeral som naňho s úsmevom.
Aj ja takto mrhám sily pred zavretými dverami.
Zdôvodňujem, dokazujem, presviedčam.
Reč mi kypí, bijem celou silou,
aby som zobudil predstavivosť a citlivosť ľudí.
No oni ma zdvorilo vyviedli za dvere.
A ja predsa mrhám sily,
bo pyšný som a hrdý.

Nauč ma, Pane, trpezlivej ohľaduplnosti,
nauč ma, Pane, v tichosti sa modliť a milovať,
nauč ma, Pane, na prahu čakať,
kým ten druhý mi sám dvere otvorí.