Andrea Bocelli

O hľadaní Božej vôle

Andrea Bocelli, muž so zatvorenými očami, jeden z najslávnejších talianskych spevákov, začal raz svoj koncert nezvyčajne príbehom: „Mladú tehotnú ženu hospitalizovali v nemocnici s podozrením na akútny zápal slepého čreva. Lekári jej na brucho prikladali ľad. Neskôr jej povedali, že by bolo rozumné dať dieťa preč, inak sa vraj narodí postihnuté. Odvážna matka to však odmietla. Dieťa sa narodilo a dodnes žije.“ V koncertnej sále nastalo ticho, prerušované len jemným prelúdiom, ktoré slepý spevák hral na klavíri. „Viete, tá pani bola moja matka,“ povedal po krátkej pauze Bocelli so skromným úsmevom na perách. „A to dieťa, to som ja...“
Môžeme len hádať, čo Bocelliho matke dalo nádej a silu vytrvať, odvahu vzoprieť sa proti všetkým, ktorí nad ňou krútili hlavou. Myslím, že to bolo čosi podobné ako to, čo svätému Jozefovi umožnilo uveriť snu, ktorý mal o Márii a jej Dieťati. Uznanie skutočnosti, že nad človekom a jeho starosťami je niečo vyššie. Čosi viac, večný plán, s ktorým treba v živote počítať, aj keď nemusí spĺňať ľudské predstavy. Keby Edi Bocelliovej tieto veci boli ľahostajné, svet by prišiel o neopakovateľný, úžasný tenor. Keby sa svätý Jozef nebol mnoho ráz zamýšľal nad hľadaním a plnením Božej vôle, možno by bol nad svojím snom mávol rukou a Máriu potichu prepustil, nech si ide kadeľahšie. No on ju prijal k sebe, a ďalej ten príbeh poznáme.
V minulosti i dnes, našťastie boli a sú ľudia snažiaci sa hľadať a uskutočňovať Božiu vôľu. Úprimne, jednoducho, potichu. Aj keď to občas bolí, ba rúca všetky vlastné predstavy o živote. Patríme medzi takýchto ľudí aj my? Premýšľame nad tým, čo od nás chce Boh? Denne sa modlíme „buď vôľa tvoja“. No nie je náš život len behom za vlastnými túžbami? Dajže, Bože, zhora, žeby vôľa moja, tvojou vôľou bola... Takto, možno podvedome, niekedy vyzerá naša modlitba: vieme vytvoriť priestor len pre to, po čom sami túžime.