utorok, 21. decembra 2010

Príbeh vernosti

Hachikō

Jeden profesor z Tokijskej univerzity mal psa plemena Akita Inu, ktorý sa volal Hačikó. Mal ho už od malého šteniatka. Boli na seba tak nesmierne zvyknutí, že kedykoľvek pes musel zostať bez pána, trpel. Ale profesor denne dochádzal na univerzitu, a tak ho nechával o samote. Hačikó tak netrpezlivo očakával návrat svojho priateľa, každý deň neskoro popoludní dobehol na stanicu v Šibuja, čo bolo kilometer a pol od profesorovho domu a čakal, až príde vlak, ktorý mu privezie pána. Profesorov vlak prichádzal o šiestej a pes tam vždy čakal. Potom poctivo splnil svoju povinnosť a doprevádzal pána domov. Bežal pred ním a tváril sa veľmi hrdo, zatiaľ čo dôstojný pán profesor zamyslene kráčal o niekoľko krokov za ním.

Jedného mrazivého dňa v roku 1925 prišiel Hačikó na stanicu ako mal vo zvyku. Vlak prišiel, ale profesor z neho nevystúpil. Ako by Hačikó mohol vedieť, že profesor v práci zomrel a už nikdy nepríde? Na druhý deň profesorovi priatelia zistili, že pes ešte stále čaká na stanici. Uvedomili si, čo sa stalo a vzali Hačika so sebou domov. Na druhý deň ale pes utiekol z nového domova, na šiestu dobehol na stanicu a čakal na vlak. A keď ani tentokrát jeho milovaný priateľ neprišiel, vrátil sa do svojho nového domova. Na stanicu ale pribehol na ďalší deň a potom opäť - a pokračoval v tom i ďalší týždeň a mesiac... dochádzal tam desať rokov, po celý zvyšok svojho života. Čakal na profesora, ktorý už nikdy nemal prísť.

Z ďaleka prichádzali ľudia, aby ten div videli, ale on si ich nevšímal. Nemohol si ničoho všímať: čakal. S príbehom Hačikó a jeho nesmiernej vernosti sa postupne zoznámilo toľko ľudí, že keď pes v dvanástich rokoch zomrel, bol toho dňa v Japonsku vyhlásený celoštátny smútok. Na počesť Hačika a jeho neuveriteľnej vernosti mu bola, na mieste kde čakával, zhotovená bronzová socha.

Žiadne komentáre: