Bruno Ferrero

Zázrak

„Veríš v zázraky?“
„Áno.“
„Áno? A už si nejaký zázrak videl?“
„Zázrak? Áno.“
„Aký?“
„Teba.“
„Mňa? A čo som ja zázrak?“
„Si.“
„Ako to?“
„Dýchaš, máš jemnú a teplú pokožku. Bije ti srdce. Vidíš. Počuješ. Beháš. Ješ. Skáčeš. Spievaš. Myslíš. Smeješ sa. Miluješ. Plačeš...“
„Hm, hm... A to je všetko? To je zázrak?“

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden sivohnedý vrabčiak. Jeho život bol plný úzkosti a otázok.
Ešte bol vo vajíčku a už sa trápil: „Podarí sa mi preraziť túto tvrdú škrupinu? Nevypadnem z hniezda? Budú sa rodičia o mňa starať a budú ma živiť?“
Tieto obavy ako-tak prežil, ale čoskoro ho opantali ďalšie, keď sa roztrasený na halúzke chystal na svoj prvý let: „Udržia ma krídla? A čo, keď padnem na zem? Kto ma sem vynesie?“
Lietať sa, samozrejme, naučil, ale hneď začal fňukať: „Nájdem si nejakú družku? Podarí sa mi postaviť si hniezdo?“
Aj to sa mu podarilo, ale vrabčiak sa sužoval ďalej: „Budú vajíčka v bezpečí? Do stromu môže udrieť blesk a môže mi spáliť celú rodinu... A čo keď priletí sokol a roztrhá mi vrabčiatka? A uživím ich?“
Keď sa z mláďat vypeľhali krásne, zdravé a živé vrabčence a začali sem-tam poletovať a šantiť, vrabček zasa nariekal: „Nájdu si dosť potravy? Uniknú mačkám a ostatným dravcom?“
Potom sa pod stromom zastavil Učiteľ. Ukázal na vrabčeka a povedal učeníkom: „Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, nežnú ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí.“
A sivohnedý vrabček si zrazu uvedomil, že mu nikdy nič nechýbalo. Mal všetko. A on to nevidel.