Modrá ruža
Keď čínsky cisár cítil, že sa jeho život chýli ku koncu, rozhodol sa, že pre svoju jedinú dcéru nájde ženícha. Bola nielen najelegantnejšia a najvzdelanejšia, ale aj najkrajšia zo všetkých diev v celom cisárstve. Mala len jednu chybičku. Ani za svet sa nechcela vydať.
Keď ju otec vytrvalo prosil, povedala, že sa vydá iba za toho, kto jej prinesie modrú ružu. Len čo sa to rozchýrilo, všetci mladí princovia a šľachtici z cisárstva sa vydali hľadať modrú ružu. Bola to márna snaha. Jeden po druhom sa vzdávali. Nakoniec ostali len traja.
Prvý z nich bol najbohatší obchodník v cisárstve, bohatší ako sám cisár. Zašiel za najväčším alchymistom sveta, ktorý rozličnými farebnými vodičkami premenil bielu ružu na dokonale modrú. Aby nestratil ani chvíľu, zaniesol ju hneď do cisárskeho paláca. Princezná zbledla, ale keď sa pozrela na ružu, povedala: „Keby si motýľ sadol na túto ružu, otrávil by sa.“ A znechutená ružu odmietla.
Druhým nápadníkom bol generál cisárskych vojsk. Požiadal najšikovnejšieho klenotníka sveta, aby vyryl modrú ružu do zafíru. Keď sa princezná zadívala svojimi očami na ružu, ktorá zamatovo žiarila ako odraz slnka na hladine mora, povedala: „Otče, nevidíš, že to nie je ruža, ale zafír vybrúsený do tvaru ruže?“
Tretím nápadníkom bol syn predsedu vlády, pekný, zdvorilý a vzdelaný. Najlepším umelcom cisárstva dal tri mesiace, aby mu vytvorili modrú ružu z najvzácnejšieho porcelánu.
„Nechám si ju, lebo je naozaj krásna,“ povedala princezná, „ale je to len ozdobný predmet.“
A tak odmietla aj tretieho uchádzača.
Jedného krásneho letného večera princezná obdivovala zo svojho okna západ slnka a začula čísi spev. Bol to mladý básnik, ktorý tadiaľ náhodou prechádzal. Jeho oči sa stretli s očami devy. Na chvíľu sa na seba mlčky zahľadeli. Potom mladý básnik nežne povedal: „Chcem si ťa vziať za ženu.“
„Ale ja som cisárová dcéra,“ povedala princezná, „a sľúbila som, že sa vydám len za toho, kto mi prinesie modrú ružu. Doteraz sa to nepodarilo nikomu.“
„Ja tú modrú ružu nájdem,“ vyhlásil básnik.
Na druhý deň ráno básnik odtrhol bielu ružu a priniesol ju cisárovi. Cisár ju so smiechom odovzdal dcére. Princezná vzala ružu a bez zaváhania povedala: „Konečne mám modrú ružu.“
Cisárovi chvíľu trvalo, kým sa prebral z prekvapenia. Ministri a dvorania si začali nesúhlasne šepkať: „Veď tá ruža nie je modrá...“
Ale princezná sa ohradila: „Azda dobre nevidíte. Táto ruža je modrá, to hovorím ja. Pozrite sa lepšie a uvidíte tú nádhernú modrú krásu!“
Celý dvor zmĺkol. Princezná sa vydala za básnika a šťastne žili až do smrti.
Dobre vidíme len srdcom. Mali by sme mu viac dôverovať.
Keď ju otec vytrvalo prosil, povedala, že sa vydá iba za toho, kto jej prinesie modrú ružu. Len čo sa to rozchýrilo, všetci mladí princovia a šľachtici z cisárstva sa vydali hľadať modrú ružu. Bola to márna snaha. Jeden po druhom sa vzdávali. Nakoniec ostali len traja.
Prvý z nich bol najbohatší obchodník v cisárstve, bohatší ako sám cisár. Zašiel za najväčším alchymistom sveta, ktorý rozličnými farebnými vodičkami premenil bielu ružu na dokonale modrú. Aby nestratil ani chvíľu, zaniesol ju hneď do cisárskeho paláca. Princezná zbledla, ale keď sa pozrela na ružu, povedala: „Keby si motýľ sadol na túto ružu, otrávil by sa.“ A znechutená ružu odmietla.
Druhým nápadníkom bol generál cisárskych vojsk. Požiadal najšikovnejšieho klenotníka sveta, aby vyryl modrú ružu do zafíru. Keď sa princezná zadívala svojimi očami na ružu, ktorá zamatovo žiarila ako odraz slnka na hladine mora, povedala: „Otče, nevidíš, že to nie je ruža, ale zafír vybrúsený do tvaru ruže?“
Tretím nápadníkom bol syn predsedu vlády, pekný, zdvorilý a vzdelaný. Najlepším umelcom cisárstva dal tri mesiace, aby mu vytvorili modrú ružu z najvzácnejšieho porcelánu.
„Nechám si ju, lebo je naozaj krásna,“ povedala princezná, „ale je to len ozdobný predmet.“
A tak odmietla aj tretieho uchádzača.
Jedného krásneho letného večera princezná obdivovala zo svojho okna západ slnka a začula čísi spev. Bol to mladý básnik, ktorý tadiaľ náhodou prechádzal. Jeho oči sa stretli s očami devy. Na chvíľu sa na seba mlčky zahľadeli. Potom mladý básnik nežne povedal: „Chcem si ťa vziať za ženu.“
„Ale ja som cisárová dcéra,“ povedala princezná, „a sľúbila som, že sa vydám len za toho, kto mi prinesie modrú ružu. Doteraz sa to nepodarilo nikomu.“
„Ja tú modrú ružu nájdem,“ vyhlásil básnik.
Na druhý deň ráno básnik odtrhol bielu ružu a priniesol ju cisárovi. Cisár ju so smiechom odovzdal dcére. Princezná vzala ružu a bez zaváhania povedala: „Konečne mám modrú ružu.“
Cisárovi chvíľu trvalo, kým sa prebral z prekvapenia. Ministri a dvorania si začali nesúhlasne šepkať: „Veď tá ruža nie je modrá...“
Ale princezná sa ohradila: „Azda dobre nevidíte. Táto ruža je modrá, to hovorím ja. Pozrite sa lepšie a uvidíte tú nádhernú modrú krásu!“
Celý dvor zmĺkol. Princezná sa vydala za básnika a šťastne žili až do smrti.
Dobre vidíme len srdcom. Mali by sme mu viac dôverovať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára