nedeľa, 25. septembra 2011

Bruno Ferrero

Odpustenie


Jeden dobrý, tak trochu slabý veriaci, sa zvyčajne spovedal u farára. Jeho spovede však boli ako obohraná platňa. Stále tie isté priestupky, vždy ten istý ťažký hriech.
„Tak už dosť!“ povedal mu raz prísne farár. „Nesmieš si z Pána Boha robiť blázna. Je to poslednýkrát, čo ti dávam rozhrešenie. Zapamätaj si to!“
O dva týždne sa veriaci znova prišiel vyspovedať zo svojho zvyčajného hriechu.
Spovedník stratil trpezlivosť: „Povedal som ti, že ti nedám rozhrešenie. Tak sa naučíš...“
Ponížený a zahanbený úbožiak sa zdvihol.
Nad spovednicou trónil na múre zavesený veľký sadrový Ukrižovaný.
Muž sa naňho pozrel.
V tej chvíli Ježiš zo sadry na kríži ožil, zdvihol ruku z jej stáročnej polohy, urobil znak kríža: „Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov...“

Každého z nás spája s Bohom niť - keď spáchame hriech, niť sa pretrhne, ale keď ľutujeme svoje viny, Bohu túto roztrhnutú niť znovu zviaže na uzol a niť sa tak skráti. Z odpustenia do odpustenia sa približujeme k Bohu.
„Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“ (Lk 15, 7)

Žiadne komentáre: