Bruno Ferrero

Posledné miesto

Peklo už bolo plné a vonku pred bránou čakal ešte veľký rad. Diabol bol prinútený zamedziť vstup ďalším ašpirantom.
„Mám iba jedno voľné miesto, a to, logicky, patrí najväčšiemu hriešnikovi. Je tu medzi nimi aspoň nejaký masový vrah?"
Aby diabol mohol zistiť, kto je najhorší, začal hriešnikov v rade vypočúvať.
Po chvíli zbadal jedného, ktorého si prv nevšimol.
„Čo si urobil?“ spýtal sa ho.
„Nič. Ja som dobrý človek a dostal som sa sem omylom.“
„Určite si dačo vyviedol,“ uškrnul sa diabol. „Každý dačo urobí.“
„To dobre viem,“ povedal s istotou muž, „ale ja som sa všetkému vyhýbal. Videl som ako ľudia prenasledujú iných ľudí, ale nemal som s tým nič spoločné. Ako nechávajú umierať deti od hladu, ako ich predávajú do otroctva, ako vylučujú slabých na okraj spoločnosti ako smeti, odpadky, ako stále len rozmýšľajú, aby niekoho zákerne podviedli. Ja som vždy pokušeniu odolal, a nikdy som nič neurobil. Nikdy.“
„Vôbec nič?“ pýtal sa neveriaci diabol. „Si si istý, že si to všetko videl?!“
„Na vlastné oči!“
„A neurobil si nič?“ spýtal sa znova diabol.
„Nič!“
Diabol sa zachechtal: „Tak poď, priateľu, to voľné miesto patrí tebe.“

Jeden svätý muž stretol na prechádzke mestom žobrajúce dievčatko, oblečené v handrách.
V myšlienkach sa obrátil na Pána Boha: „Pane Bože, ako môžeš také niečo dopustiť? Prosím ťa, urob niečo.“
Večer v televíznych novinách videl mŕtvych, oči umierajúcich detí a zmučené telá.
Znova prosil: „Pane, koľko biedy. Urob konečne niečo!“
V noci mu Pán jasne povedal: „Ja som už niečo urobil, stvoril som teba.“