Čo má väčšiu cenu
Bol raz jeden dobrý a zbožný brahman. Žil z almužien, ktoré mu veriaci dávali. Jedného dňa si zmyslel: „Pôjdem po žobraní v preoblečení ako nedotknuteľný chudobný.“
Prepásal sa handrou, ako to robia páriovia, najväčší chudáci najnižšej kasty v Indii.
V ten deň ho nik nepozdravil a nik mu nedal almužnu.
Zašiel na trh a potom do chrámu, ale nik s ním nestratil ani slovo.
Na druhý deň sa vyobliekal podľa svojej kasty. Vzal si krásne biele rúcho, hodvábny turban a vyšívanú vestu. Ľudia ho pozdravovali, dávali mu peniaze na jeho potreby a na chrám.
Keď sa vrátil domov, vyzliekol si rúcho, položil ho na stoličku a hlboko sa mu poklonil. Potom povedal: „Och, šťastné rúcho! Šťastné! Najväčšiu cenu na zemi majú šaty, a nie človek, na ktorom visia.“
Cirkus, ktorý postavili na okraji dediny, zachvátil pri predstavení oheň. Klaun, pristrojený na svoj výstup, vybehol hľadať pomoc. Zadychčaný pribehol na rínok a začal prosiť dedinčanov: „Poďte rýchlo, horí nám cirkus!“
Ľudia považovali komediantovo volanie za prefíkaný kšeftársky trik, ako prilákať ľudí na predstavenie, a začali mu tlieskať a smiať sa až k slzám.
„Ak ten oheň nezahasíme hneď, preskočí cez pšeničné polia na celú dedinu.“ Klaun márne presviedčal a zaprisahával ľudí, aby prišli pomáhať. Vysvetľoval im, že to nie je nijaká zámienka ani trik, ale krutá skutočnosť.
Jeho plač len vyvolával smiech a výkriky: „Bravo! Výborne! Si naozaj herec!“
Tak sa oheň pokojne šíril ďalej, preskakoval z domu na dom. Zhorel cirkus a vyhorela celá dedina.
Prečo si všímame šaty, a nie človeka? Veríme kravatám a ideám a mladí si často berú za manžela či manželku šaty, a nie človeka.
Prepásal sa handrou, ako to robia páriovia, najväčší chudáci najnižšej kasty v Indii.
V ten deň ho nik nepozdravil a nik mu nedal almužnu.
Zašiel na trh a potom do chrámu, ale nik s ním nestratil ani slovo.
Na druhý deň sa vyobliekal podľa svojej kasty. Vzal si krásne biele rúcho, hodvábny turban a vyšívanú vestu. Ľudia ho pozdravovali, dávali mu peniaze na jeho potreby a na chrám.
Keď sa vrátil domov, vyzliekol si rúcho, položil ho na stoličku a hlboko sa mu poklonil. Potom povedal: „Och, šťastné rúcho! Šťastné! Najväčšiu cenu na zemi majú šaty, a nie človek, na ktorom visia.“
Cirkus, ktorý postavili na okraji dediny, zachvátil pri predstavení oheň. Klaun, pristrojený na svoj výstup, vybehol hľadať pomoc. Zadychčaný pribehol na rínok a začal prosiť dedinčanov: „Poďte rýchlo, horí nám cirkus!“
Ľudia považovali komediantovo volanie za prefíkaný kšeftársky trik, ako prilákať ľudí na predstavenie, a začali mu tlieskať a smiať sa až k slzám.
„Ak ten oheň nezahasíme hneď, preskočí cez pšeničné polia na celú dedinu.“ Klaun márne presviedčal a zaprisahával ľudí, aby prišli pomáhať. Vysvetľoval im, že to nie je nijaká zámienka ani trik, ale krutá skutočnosť.
Jeho plač len vyvolával smiech a výkriky: „Bravo! Výborne! Si naozaj herec!“
Tak sa oheň pokojne šíril ďalej, preskakoval z domu na dom. Zhorel cirkus a vyhorela celá dedina.
Prečo si všímame šaty, a nie človeka? Veríme kravatám a ideám a mladí si často berú za manžela či manželku šaty, a nie človeka.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára