Bruno Ferrero

Pokušenie

Žil raz jeden pustovník. Bol taký dokonalý, že jednou nohou bol už v nebi.
Býval v jaskyni vyhĺbenej na úbočí zeleného vrchu a žil si tu skoro z ničoho. Na nedeľný obed si nazbieral lesné plody a k tomu nejaké korienky.
„Ako by som ho len mohol uviesť do pokušenia?“ lámal si diabol stále hlavu.
Sledoval ho, sliedil po ňom, oňuchával jeho stopy, skúmal ho od hlavy po päty, aby našiel na ňom nejaké slabé miesto. Ale nenašiel. Dupal nohami, zúril a klial. Až sa rozhodol, že naňho zaútočí priamo.
Predstúpil pred neho, keď si namáčal kúsok suchého chleba v prameni.
„Salve,“ povedal satan. „Vieš, kto som?“
„Diabol,“ povedal pokojne pustovník.
„Boh mi dovolil pokúšať ťa. Chcel by som, aby si spáchal ťažký hriech.“
„Hovor,“ povedal pustovník. „Počúvam ťa.“
„Zabi niekoho.“
„Nie, To neprichádza do úvahy.“
„Tak prepadni nejakú ženu.“
„To je beštiálne a odporné. Nikdy také dačo neurobím. Zmizni, diabol. Nemáš fantáziu.“
„Tak si daj aspoň dúšok vína. To nie je hriech. Urob mi tú radosť.“
Pustovník si povzdychol: „Tak dobre. Jeden dúšok, to nie je nijaké zlo.“
Hneď sa v diablovej ruke objavil krčah chladeného perlivého vína. Pustovník si upil, nadýchol sa a dal si ešte jeden dúšok.
„Uhm,“ povedal. „Je silné... Je diabolské?“
Začal sa hlúpo smiať. A piť a piť, len–len že sa udržal na nohách.
Po chodníku vystupovalo dievčatko.
„Dobrý deň, svätý muž,“ pozdravilo. „Priniesla som ti pár jabĺčok a kúsok chleba“.
Pustovník sa na dievčinu surovo osopil a so zakaleným zrakom ju schmatol za vlasy a zvalil na zem. Úbohá dievčina začala volať o ratu. Jej otec pracoval na blízkom poli. Keď ju začul, hneď pribehol. Pustovník sa obrátil k nemu, vzal veľký kameň a celou silou ho udrel.
Po nejakom čase sa pustovník prebral. Pri svojich nohách zbadal muža v kaluži krvi.
„Myslím, že je mŕtvy,“ povedal víťazoslávne diabol. Odtrhol kvet a dal si ho do úst.
Zhrozený pustovník sa vrhol na kolená: „Pane Bože, čo som to len vykonal?!“
Diabol povedal: „Navrhol som ti tri veci. Ty si si vybral najmenšie zlo. Za to stráviš v mojej spoločnosti dlhý čas.“
S rukami vo vreckách si veselo popiskoval a odchádzal. Urobil pár krokov, zastavil sa a otočil a akoby volal starého známeho, povedal:
„Tak, poďme, poďme, pustovník!“

Menšie zlo nejestvuje...