Na jeho mieste
Starý pustovník Sebastián, sa zvyčajne modlieval v malej osamotenej kaplnke na kopci. V kaplnke ľudia uctievali Ukrižovaného, ktorý dostal významný titul „Kristus milostí“. Ľudia sem prichádzali z ďalekého kraja, aby si vyprosili milosť a pomoc.
Starý Sebastián sa raz rozhodol, že aj on poprosí o milosť. Hodil sa pred obrazom na kolená a prosil: „Pane, chcem trpieť s tebou. Dovoľ mi prevziať tvoje miesto. Chcem na kríži visieť ja.“
Odmlčal sa a s očami upretými na kríž čakal na odpoveď.
Ukrižovaný zrazu pohol perami a povedal: „Dobre priateľ, prijímam tvoju prosbu, ale pod podmienkou: Čokoľvek sa stane a čokoľvek uvidíš, budeš mlčať.“
„Sľubujem ti to, Pane.“
Starý Sebastián sa raz rozhodol, že aj on poprosí o milosť. Hodil sa pred obrazom na kolená a prosil: „Pane, chcem trpieť s tebou. Dovoľ mi prevziať tvoje miesto. Chcem na kríži visieť ja.“
Odmlčal sa a s očami upretými na kríž čakal na odpoveď.
Ukrižovaný zrazu pohol perami a povedal: „Dobre priateľ, prijímam tvoju prosbu, ale pod podmienkou: Čokoľvek sa stane a čokoľvek uvidíš, budeš mlčať.“
„Sľubujem ti to, Pane.“
A vymenili si miesta.
Nik z veriacich si nevšimol, že na kríži bol už pribitý Sebastián a že Pán zaujal miesto pustovníka. Ctitelia prichádzali ďalej, vyprosovali si milosti a Sebastián, verný svojmu sľubu, mlčal. Až jedného dňa...
Prišiel akýsi boháč a keď sa pomodlil, zabudol si na stupienku peňaženku plnú zlatých mincí. Sebastián to videl, ale zachoval mlčanie. Neprehovoril ani hodinu potom, keď prišiel akýsi chudák, ktorý neveril takému šťastiu a odišiel s peňaženkou. A Sebastián neotvoril ústa, ani keď si pred ním kľakol mladík, ktorý ho prosil, aby ho chránil na dlhej ceste cez more. Ale neodolal, keď videl, že boháč sa zadychčaný vrátil a myslel si, že peňaženku so zlatými mincami mu ukradol mladík. Vykrikoval, že zavolá políciu a že ho dá zatvoriť.
A vtedy bolo počuť výkrik: Zastav sa!
Všetci sa zadivene pozreli hore a videli, že to zvolal Ukrižovaný. Sebastián vysvetlil, ako sa to všetko stalo. Boháč sa hneď rozbehol hľadať toho chudáka. Mladík sa poponáhľal, aby mu neušla loď. A keď sa kaplnka vyprázdnila, Kristus sa obrátil na Sebastiána, aby mu dohovoril.
Nik z veriacich si nevšimol, že na kríži bol už pribitý Sebastián a že Pán zaujal miesto pustovníka. Ctitelia prichádzali ďalej, vyprosovali si milosti a Sebastián, verný svojmu sľubu, mlčal. Až jedného dňa...
Prišiel akýsi boháč a keď sa pomodlil, zabudol si na stupienku peňaženku plnú zlatých mincí. Sebastián to videl, ale zachoval mlčanie. Neprehovoril ani hodinu potom, keď prišiel akýsi chudák, ktorý neveril takému šťastiu a odišiel s peňaženkou. A Sebastián neotvoril ústa, ani keď si pred ním kľakol mladík, ktorý ho prosil, aby ho chránil na dlhej ceste cez more. Ale neodolal, keď videl, že boháč sa zadychčaný vrátil a myslel si, že peňaženku so zlatými mincami mu ukradol mladík. Vykrikoval, že zavolá políciu a že ho dá zatvoriť.
A vtedy bolo počuť výkrik: Zastav sa!
Všetci sa zadivene pozreli hore a videli, že to zvolal Ukrižovaný. Sebastián vysvetlil, ako sa to všetko stalo. Boháč sa hneď rozbehol hľadať toho chudáka. Mladík sa poponáhľal, aby mu neušla loď. A keď sa kaplnka vyprázdnila, Kristus sa obrátil na Sebastiána, aby mu dohovoril.
„Zostúp z kríža. Nie si hoden zaujímať moje miesto. Nevedel si mlčať.“
„Ale, Pane,“ zaprotestoval zmätený Sebastián. „Mal som dopustiť takú nespravodlivosť?“
„Nevieš,“ odpovedal Pán, „že boháčovi patrilo, aby stratil peňaženku, lebo s tými peniazmi sa chystal dopustiť nespravodlivosti. Chudák, naopak, tie peniaze veľmi potreboval. A čo sa týka toho mladíka, keby ho boli zadržali stráže, bola by mu ušla loď a bol by si zachránil život, lebo práve v tejto chvíli loď na šírom mori stroskotala.“
„Ale, Pane,“ zaprotestoval zmätený Sebastián. „Mal som dopustiť takú nespravodlivosť?“
„Nevieš,“ odpovedal Pán, „že boháčovi patrilo, aby stratil peňaženku, lebo s tými peniazmi sa chystal dopustiť nespravodlivosti. Chudák, naopak, tie peniaze veľmi potreboval. A čo sa týka toho mladíka, keby ho boli zadržali stráže, bola by mu ušla loď a bol by si zachránil život, lebo práve v tejto chvíli loď na šírom mori stroskotala.“
Málo nábožný spisovateľ Piero Chiara sa priatelil s hlboko veriacim sochárom Francescom Messinom.
Keď už mal Chiara dušu na jazyku, Messina ho prišiel navštíviť k smrteľnej posteli, chytil ho za ruku a spýtal sa ho:
„Povedz mi, Piero, ako si na tom s vierou?“
Chiara sa naňho ľútostivo zahľadel a povedal:
„Dôverujem ti, spolieham sa na teba.“
Sú to najkrajšie slová, ktoré môžeme povedať priateľovi: „Dôverujem ti.“
Je to najkrajšia modlitba, s akou sa môžeme obrátiť na Boha: „Dôverujem ti.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára