Od sestry Zdenky

Vyznanie Milovanému milovanou

Bola som zamrznutá princezná v zamrznutom kráľovstve...

Iba jediný slabučký lúč Jeho milosrdenstva zažiaril znenazdajky v mojej ľadovej krajine a osvietil mi cestu k Nemu...

Od toho okamihu je moja cesta samá láska a dôvera v Neho, nechápem duše, ktoré sa boja takého pozorného a nežného priateľa. Moja duša je povolaná povznášať sa k Nemu na vlnách lásky, a nie namáhavo liezť po rebríku bázne, obavy a strachu.
Pre tých, čo Ho milujú, niet bázne zo spravodlivosti. On pozná moje slabosti, čoho sa mám báť?

Spomienka na moje hriechy ma učí byť pokornou, ale hovorí aj o láske a milosrdenstve. Moje hriechy zaraz pohltí oheň, len čo ich hodím do vyhne lásky. S dôverou! Žiť láskou znamená nechať všetok strach a spomienku na hriech.

Viem byť šťastná, aj keď som biedna, a mať zo svojej biedy úžitok. Ale moja istota ide ešte ďalej. Okrem odpustenia očakávam od Neho ešte aj odmenu.
Zverujem sa Mu, rozprávam Mu podrobne o svojich nevernostiach, mysliac si pritom vo svojej trúfalej oddanosti, že tak dosiahnem väčšiu moc nad Jeho Srdcom, a tak si zabezpečím dokonalejšiu lásku Toho, ktorý neprišiel povolať spravodlivých, ale hriešnikov. V Ňom nájdem všetko, čo som stratila, ba ešte omnoho viac...

Keby sa mi niekedy zdalo, že nebodaj pohasol plameň mojej lásky, hodila by som na popol niekoľko stebielok a som si istá, že vzplanie znova. On môže všetko, dôvera v Neho robí zázraky. On je veľký...
Vyžaduje to Jeho česť, aby nás neoklamal.

Očakávam aj to, čo mi nechcel dať - a dá mi to, ale musím Mu to povedať. Veľmi dobre viem aj to, že nikdy nebudem hodná toho, čo čakám od Neho, ale nadstavujem ruku ako žobráčka v istote, že ma Ty, môj milovaný, vždy vyslyšíš.
Veď nedostatok dôvery v Teba Ťa citeľne uráža a zraňuje Tvoje presväté srdce.

On vie, keď už túžba po láske je taká sladká, čo bude potom, keď ju budem raz celkom vlastniť a tam v nebesách ju aj naplno žiť! Keby všetky duše, čo sú také slabé a nedokonalé ako som ja sama, cítili to, čo ja cítim, dosiahli by vrchol lásky.

Ani smrteľný hriech by ma nezbavil dôvery, keď viem, čo si mám myslieť o Tvojej láske a milosrdenstve. Som si istá, že to množstvo hriechov by sa razom stratilo ako kvapka vody na sporáku, keď sa s plnou dôverou odovzdám Tvojmu milosrdenstvu.
Viem, že práve vtedy zasypeš moju dušu milosťami. Ty mi dávaš vždy práve toľko odvahy, koľko trpím, a keď mi pridáš utrpenie, pridáš mi aj milosť trpezlivo ho znášať.

Som ako úbohé vtáčatko pokryté páperím; nie som orol, ale mám orlie oči a srdce. Chcela by som letieť, chcela by som napodobniť orly, môžem však iba zdvihnúť krídelká a to je všetko.

Umriem bolesťou, že som taká slabá? Oj, nie!
So smelou oddanosťou budem vytrvalo hľadieť až do smrti na božské Slnko. Nič ma nezastraší, ani vietor, čo prihnal husté mraky, lebo to bude iba okamih. Moja dôvera vtedy rastie, lebo viem, že za mrakmi je moje milované Slnko.