pondelok 17. októbra 2011

Bruno Ferrero

Staré husle

Na dražbe vyvolávač zdvihol husle. Boli poškriabané a obdraté. Viseli z nich uvoľnené struny. Vyvolávač si myslel, že netreba strácať veľa času so starými husľami a ukázal ich s úsmevom.
„Páni, koľko ponúknete? Začíname od päťsto korún.“
„Päťstopäťdesiat!“ zvolal ktosi. Potom šesťsto.
„Osemsto“, povedal ďalší. Potom tisíc.
„Tisíc korún po prvé, tisíc korún po druhé, tisíc korún...“
Zozadu miestnosti pristúpil muž so šedivými vlasmi a vzal do ruky slák.
Vreckovkou oprášil staré husle, natiahol uvoľnené struny, nástroj pevne chytil do ruky a zahral čistú a nežnú melódiu ako anjelský spev.
Keď hudba doznela, vyvolávač pokojne hlbokým hlasom povedal: „Koľko ponúkate za staré husle?“ A zdvihol ich aj so sláčikom.
„Desaťtisíc. Kto povie dvadsaťtisíc? Dvadsaťtisíc! A kto povie tridsaťtisíc? Tridsaťtisíc po prvé, tridsaťtisíc po druhé, tridsaťtisíc po tretie, pririeknuté,“ povedal vyvolávač.
Ľudia zatlieskali, ale niektorí sa pýtali: „Čo zmenilo cenu huslí?“
Zaznela pohotová odpoveď: „Dotyk majstra.“

Sme staré zaprášené a opotrebované nástroje. Sme však schopní vydať vznešenú harmóniu. Stačí na to dotyk Majstra.

„Tu som, Bože môj. Hľadáš ma? Čo chceš? Nemám ti čo dať.
Po našom poslednom stretnutí som neodložila pre teba nič.
Nič... Neurobila som nič. Bola som veľmi unavená.
Nič... Nepovedala som dobré slovo. Bola som veľmi smutná. Nechcem žiť. Nuda. Sterilnosť.
-Ponúkni to.
Netrpezlivosť vidieť každý deň, deň neužitočne zakončený; túžbu odpočívať oslobodená od povinností, záväzkov, ľahostajnosť robiť dobre, únava z teba, môj Bože!
-Ponúkni to.
Ľahostajnosť duše, výčitky pre apatiu, nevšímavosť a ešte silnejšia nevšímavosť, výčitky...
Potreba šťastia, vyčerpávajúca nežnosť, bolesť byť tým, kto som, bez úniku...
-Ponúkni to.
Nepokoj, zmätky, strach, pochybnosti.
Pane! Tak ako nejaký handrár obchádzaš ľudí a zbieraš... odpadky a smeti. Čo s tým chceš, Pane, robiť?
-Nebeské kráľovstvo.“
(Marie – Noël)

1 komentár:

Rouzie povedal(a)...

:-) Nádherné..