nedeľa, 11. decembra 2011

Bruno Ferrero

Obláčik a duna


Jeden mladučký mráčik (je predsa všeobecne známe, že život je krátky a že je v stálom pohybe) sa vydal na svoju prvú cestu po nebeskej oblohe so stádom nafúkaných a odvážnych mrakov.
Keď leteli ponad ohromnú saharskú púšť, skúsenejšie mračná ho povzbudzovali: „Len leť, leť! Ak sa zastavíš, tak je po tebe.“
Mráčik bol zvedavý, ako všetci mladí, a tak prekĺzol pod stádo mračien, čo sa podobalo na húf uštvaných bizónov.
„Čo robíš? Pohni sa!“ zafučal za ním vietor.
Mráčik zbadal duny zlatého piesku. Bol to nádherný pohľad a popri tom ľahučko plachtil po oblohe. Zdalo sa mu, že duny sú ako zlaté mraky, láskané vetrom.
Jedna z nich sa naňho usmiala.
„Čao,“ povedala mu. Bola to veľmi pôvabná duna, čerstvo vymodelovaná vetrom, ktorý sa pohrával s jej trblietavou šticou.
„Čao! Volám sa Láčik,“ predstavil sa obláčik.
„A ja som Una,“ povedala duna.
„Ako sa ti tam dole žije?“
„Dobre... Na slnku a vo vetre. Je tu trochu teplo, ale zväčša sa to dá vydržať. A ty sa máš ako?“
„Na slnku a vo vetre... a k tomu veľa lietania po nebi.“
„Môj život bude veľmi krátky. Keď zaduje silný vietor, asi zmiznem.“
„Mrzí ťa to?“
„Trochu. Zdá sa mi, že tu nie som na nič.“
„Aj ja sa čoskoro premením na dážď a spadnem. Je to môj osud.“
Duna na chvíľu zaváhala a potom povedala: „Vieš, že my dážď voláme raj?“
„Nevedel som, že som taký dôležitý,“ povedal mráčik.
„Počula som, ako nejaké staré duny hovorili, že dážď je krásny. Po ňom sa vraj prikrývame zvláštnymi vecami, ktoré nazývame rastliny a kvety.“
„To je pravda. Videl som ich.“
„Ja ich asi nikdy neuvidím,“ povedala nakoniec duna.
Obláčik sa na chvíľu zamyslel a povedal: „Mohol by som na teba zapršať ja...“
„Ale umrieš...“
„Ale ty zakvitneš,“ povedal mráčik.
Začal padať a premenil sa na dúhový dážď.
Na druhý deň malá duna zakvitla.

Jedna z najkrajších modlitieb, čo poznám, hovorí: „Pane, urob ma lampou. Ja síce zhorím, ale podarujem svetlo.“

Žiadne komentáre: