pondelok, 19. decembra 2011

Bruno Ferrero

Nie sú na predaj


Jeden mladý pár vošiel do obchodu s najkrajšími hračkami v meste. Muž i žena si dlho prezerali farebné hračky, vystavené vo veselom neporiadku v radoch na vysokých policiach a na pultoch. Boli tu bábiky, ktoré plakali a smiali sa, elektronické hračky, detské kuchynky, v ktorých sa piekli torty a všelijaké iné dobroty.
Manželia sa nevedeli rozhodnúť. Pristúpila k nim milá predavačka.
„Viete,“ vysvetľovala žena, „my máme malé dievčatko, ale celý deň a často aj večer nie sme doma.“
„Dievčatko sa  málo smeje,“ pokračoval muž.
„Chceli by sme jej kúpiť niečo, z čoho by malo radosť,“ povedala žena, „aj keď sme preč, niečo, čo by ju potešilo, keď je sama.“
„Je mi ľúto,“ usmiala sa zdvorilo predavačka, „ale my tu rodičov nepredávame.“

Rozhodnúť sa mať dieťa znamená urobiť s ním zmluvu, najväčšiu zmluvu, akú si len človek vie predstaviť. Všetky deti prichádzajú k nám, lebo sme ich pozvali do života, a hovoria nám: „Zavolal si ma. Som tu, čo mi dáš?“ Tu sa začína celá naša výchovná úloha.

Jeden pätnásťročný chlapec to vidí takto:
Chcel som mlieko a dostal som cumeľ.
Chcel som rodičov a dostal som hračku.
Chcel som sa rozprávať a dostal som televízor.
Chcel som sa učiť a dostal som vysvedčenie.
Chcel som premýšľať a dostal som vedomosti.
Chcel som všeobecný rozhľad a dostal som úzky pohľad.
Chcel som byť slobodný a dostal som disciplínu.
Chcel som lásku a dostal som morálku.
Chcel som povolanie a dostal som miesto.
Chcel som šťastie a dostal som peniaze.
Chcel som slobodu a dostal som auto.
Chcel som mať význam a dostal som kariéru.
Chcel som nádej a dostal som strach.
Chcel som zmenu a dostal som súcit.
Chcel som žiť...

Žiadne komentáre: