Vedel si to
Aby mládencov z jedného indiánskeho kmeňa uznali za dospelých, musia sa podrobiť obradnej skúške. Spočíva v tom, že dokážu žiť v prísnom osamotení.
Jeden z nich sa raz vybral do nádhernej doliny, žiariacej zeleňou a kvetmi. Ako sa tak pozeral po vrchoch, ktoré zvierali údolie, upútal ho jeden strmý končiar, pokrytý snehom oslňujúcej belosti.
„Zdolať tento štít, to bude moja skúška,“ pomyslel si. Obliekol si košeľu z bizónej kože, prehodil si cez seba prikrývku a dal sa na výstup.
Keď vyšiel na vrch, videl pod sebou celý svet. So srdcom plným hrdosti blúdil pohľadom po bezhraničnom obzore. Zrazu začul pri nohách akýsi šuchot, pozrel sa tam a zbadal hada. Prv než sa stihol pohnúť, had prehovoril:
„Umieram,“ povedal. „Je mi tu hore strašná zima a nemám tu čo jesť. Prosím ťa, schovaj ma pod košeľu a znes ma do údolia.“
„Nie!“ povedal mladík. „Poznám ťa. Dobre viem, čo si zač. Si jedovatý štrkáč. Ak ťa vezmem, poštípeš ma a zabiješ.“
„Neboj sa,“ povedal had, „tebe to neurobím. Ak ma znesieš, neublížim ti.“
Mladík chvíľu odmietal, no had vedel presviedčať. Nakoniec ho mladík schoval pod košeľu a vzal ho so sebou. Keď zišli do údolia, jemne ho položil na zem. Had sa zrazu stočil, zaštrkal, vymrštil sa a chlapca poštípal.
„Sľúbil si mi...“ zakričal mladík.
„Vedel si, čo si riskoval, keď si ma vzal so sebou,“ povedal a odplazil sa.
Tento príbeh možno venovať každému, kto sa dá pokúšať drogami, alkoholom a prehnanou rýchlosťou na ceste. „Vedel si, akému nebezpečenstvu sa vystavuješ, keď si ma vzal so sebou.“ To je to isté ako povedať: „Pozde, milý drozde.“ Alebo: „Neskoro zajaca chytať za chvost, keď si ho nechytil za uši.“
Jeden z nich sa raz vybral do nádhernej doliny, žiariacej zeleňou a kvetmi. Ako sa tak pozeral po vrchoch, ktoré zvierali údolie, upútal ho jeden strmý končiar, pokrytý snehom oslňujúcej belosti.
„Zdolať tento štít, to bude moja skúška,“ pomyslel si. Obliekol si košeľu z bizónej kože, prehodil si cez seba prikrývku a dal sa na výstup.
Keď vyšiel na vrch, videl pod sebou celý svet. So srdcom plným hrdosti blúdil pohľadom po bezhraničnom obzore. Zrazu začul pri nohách akýsi šuchot, pozrel sa tam a zbadal hada. Prv než sa stihol pohnúť, had prehovoril:
„Umieram,“ povedal. „Je mi tu hore strašná zima a nemám tu čo jesť. Prosím ťa, schovaj ma pod košeľu a znes ma do údolia.“
„Nie!“ povedal mladík. „Poznám ťa. Dobre viem, čo si zač. Si jedovatý štrkáč. Ak ťa vezmem, poštípeš ma a zabiješ.“
„Neboj sa,“ povedal had, „tebe to neurobím. Ak ma znesieš, neublížim ti.“
Mladík chvíľu odmietal, no had vedel presviedčať. Nakoniec ho mladík schoval pod košeľu a vzal ho so sebou. Keď zišli do údolia, jemne ho položil na zem. Had sa zrazu stočil, zaštrkal, vymrštil sa a chlapca poštípal.
„Sľúbil si mi...“ zakričal mladík.
„Vedel si, čo si riskoval, keď si ma vzal so sebou,“ povedal a odplazil sa.
Tento príbeh možno venovať každému, kto sa dá pokúšať drogami, alkoholom a prehnanou rýchlosťou na ceste. „Vedel si, akému nebezpečenstvu sa vystavuješ, keď si ma vzal so sebou.“ To je to isté ako povedať: „Pozde, milý drozde.“ Alebo: „Neskoro zajaca chytať za chvost, keď si ho nechytil za uši.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára