Bruno Ferrero

Jaskyňa

Jedného beduína prenasledovali zúriví nepriatelia. Utekal do drsnej púšte, plnej ostrých skál. Bežal a bežal, až kým nepočul, že dupot koní prenasledovateľov je stále slabší, až úplne zanikol.
Až potom sa poobzeral. Dostal sa do hrôzostrašnej rokliny, nad ktorou vyčnievali žulové stĺpy s vyvretými  sivočiernymi čadičovými vežičkami. A tu na veľké prekvapenie zbadal akýsi krkolomný chodník, ktorý sa tiahol roklinou.
Vydal sa po ňom a o chvíľu sa ocitol pred vchodom do hlbokej tmavej jaskyne. Váhavým krokom vstúpil do tmy.
„Len poď ďalej, bratku,“ povzbudzoval ho láskavý hlas. Beduin v prítmí zbadal pustovníka, ako sa modlí.
„Ty tu žiješ?“ opýtal sa beduín.
„Ako vidíš.“
„Ako môžeš žiť v tejto jaskyni, sám, chudobný, ďaleko od všetkých?“
Pustovník sa usmial.
„Ja nie som chudobný. Mám veľké poklady.“
„Kde?“
„Pozri sa tam,“ a pustovník ukázal na malú štrbinu na boku jaskyne. „Čo vidíš?“
„Nič.“
„Naozaj nič?“
„Iba kúsok neba.“
„Kúsok neba. Nie je to úžasný poklad?“

Čítal som poviedku o jednom väzňovi z nacistickej éry. V liste upokojoval svoju rodinu jednoducho preto, že bol preložený z cely, ktorá mala štyri holé múry, do cely, v ktorej bol na jednej strane otvor, cez ktorý mohol ráno vidieť belasé nebo a v noci nejakú hviezdu. Preňho to bol veľký poklad.
My máme celú nebeskú klenbu. A pozeráme sa na televíziu.