sobota, 25. februára 2012

Bruno Ferrero

Záhrada korytnačiek


Kedysi dávno žili v obrovskej záhrade okolo kráľovského paláca veľké korytnačky a dobre sa im darilo. Raz do tejto záhrady zaletel škovránok. Korytnačkám sa veľmi zapáčil a zahrnuli ho poklonami.
Škovránok bol chvíľu zmätený. Potom im ako poďakovanie zaspieval tú najsladšiu a najúchvatnejšiu pieseň zo svojho repertoáru. Pomalé korytnačky boli vo vytržení a nešetrili chválou.
„Požiadajme ho, aby zostal žiť s nami,“ navrhla jedna z nich.
Podvečer vtáčik strmhlav zletel do záhrady.
Prešibaná korytnačka sa mu milo prihovorila: „Môj drahý škovránok, vieš, že pre nás si ako vlastné dieťa. Čo keby si u nás zostal a vzdal sa lietania? Veď môžeš robiť toľko iných vecí!“
„Ak to vravíš, iste to tak bude,“ odpovedal škovránok. „Lenže ja som vtáčik a s tým sa nedá nič robiť. Každý, kto má krídla, chce vyletieť vysoko, až hore k slnku!“
„Ale veď lietanie je také namáhavé! Ostatné zvieratá si neželajú nič iné, len oddychovať a mať plné brucho. A nikdy si nepomyslel na sokola alebo na poľovníkov?“
Škovránok sa zamyslel a nakoniec riekol: „Myslím, že máš pravdu, priateľka moja. Čo mám robiť, aby som tu mohol navždy zostať s vami?“
Korytnačka bola veľmi spokojná. Navrhla mu, aby si každý deň zo svojich krídel vytrhol jedno pierko: „Postupne sa ti bude čoraz ťažšie lietať, až nakoniec úplne prestaneš a ani si to nevšimneš. Budeš žiť s nami v záhrade, budeš piť čerstvú vodu, jesť ovocie a šalát, čo nám ľudia každý deň prinesú. Tak budeme žiť šťastne, spokojne a bez starostí!“
Od toho dňa škovránok dbal na to, aby si každé ráno vytrhol jedno malé pierko, až kým nemal krídla úplne holé. Teraz už síce nemohol vyletieť, ale zato mal taký pokoj a mohol sa tak dobre najesť! Hrabal sa v zemi a zobal ako sliepka, priberal a hral sa s korytnačkami. Konečne sa skončila jeho ranná námaha, už nemusel v sústredných kruhoch vyletieť vysoko k slnku a trilkovať ako všetky ostatné škovránky. Už si nevymýšľal nijaké nové pesničky, lebo jeho priateľkám sa celkom páčili aj tie staré.
Jedného dňa sa však do záhrady dostala hladná lasica. Neverila vlastným očiam, keď videla tučného škovránka, ako poskakuje medzi korytnačkami. Prikrčená sa chystala na lov.
Korytnačky sa prestrašene stiahli každá do svojho panciera.
„Pomôžte mi!“ zvolal škovránok.
„Priateľu, lasica je rýchlejšia ako my a má ostré zuby! Nemôžeme ti pomôcť,“ odpovedali korytnačky zborovo.
„Tak mi treba,“ vzlykol škovránok. „Spyšnel som a chcel som byť ako korytnačky. Preto som sa vzdal krídel – svojej jedinej záchrany.“
Skryl hlavu pod krídlo a odovzdal sa svojmu osudu.

Korytnačky dnes sedia v kanceláriách s mahagónovým nábytkom a s koženými kreslami, vyvážajú sa v luxusných limuzínach, majú telesnú stráž a plavovlasé sekretárky; majú kontakty v televízii a kontrolujú verejnú mienku – a vyhrávajú. Každý deň nám vytrhnú jedno pierko.

Žiadne komentáre: