Červík Janko
V tráme obrovského starého senníka žilo spoločenstvo červotočov. Celý svoj život strávili hlodaním, hlodaním a ešte raz hlodaním. Ak nehlodali, tak spali, to je všetko. Hlodaniu sa predtým venovali ich rodičia a pred nimi ich starí rodičia a prastarí rodičia.
Janko bol mladý čulý červíček. Dlho uvažoval: „Čo je na konci tohto trámu? Možno je za ním úplne iný svet!“
Ostatní sa mu posmievali: „Ty si sa celkom zbláznil!“ A najstarší červík rázne vyhlásil: „Len sa choď na ten iný svet pozrieť! Cesta k nemu je veľmi jednoduchá, stačí, ak budeš hlodať smerom na juh. Choď! Nikto ťa tu nedrží!“
Janko sa horlivo pustil do práce a predstavoval si ten iný úžasný svet. Bol presvedčený, že trám jednoducho nemôže byť „celý svet“. Rodičia boli veľmi znepokojení. Mama ho s plačom presviedčala: „Dieťa moje, preber sa! Hlodaj pekne spolu s nami, ako sme ťa to s otcom naučili, hlodaj so svojimi súrodencami. ktorí ťa majú tak radi.“
Červík Janko mal svojich drahých veľmi rád, ale odhodlane ďalej hlodal smerom na juh. Hlodal a hlodal, ale trámy sú veľké a červíčky sú malé.
Janko bol mladý čulý červíček. Dlho uvažoval: „Čo je na konci tohto trámu? Možno je za ním úplne iný svet!“
Ostatní sa mu posmievali: „Ty si sa celkom zbláznil!“ A najstarší červík rázne vyhlásil: „Len sa choď na ten iný svet pozrieť! Cesta k nemu je veľmi jednoduchá, stačí, ak budeš hlodať smerom na juh. Choď! Nikto ťa tu nedrží!“
Janko sa horlivo pustil do práce a predstavoval si ten iný úžasný svet. Bol presvedčený, že trám jednoducho nemôže byť „celý svet“. Rodičia boli veľmi znepokojení. Mama ho s plačom presviedčala: „Dieťa moje, preber sa! Hlodaj pekne spolu s nami, ako sme ťa to s otcom naučili, hlodaj so svojimi súrodencami. ktorí ťa majú tak radi.“
Červík Janko mal svojich drahých veľmi rád, ale odhodlane ďalej hlodal smerom na juh. Hlodal a hlodal, ale trámy sú veľké a červíčky sú malé.
Čas bežal a červík Janko mal pred sebou stále len drevo. Tisíc ráz bol v pokušení prestať, vrátiť sa späť a správať sa ako všetky ostatné červotoče.
Raz v noci, schúlený v chodbičke, ktorú hĺbil, unavený od námahy a so slzami v očiach, dospel k dôležitému rozhodnutiu: „Stačí! Za trámom nie je nijaký iný svet. Všetko je len drevo a nič iné! Zajtra sa vrátim späť.“
Práve v tej chvíli začul jemnučký zvuk, ktorý veľmi dobre poznal. Bol to zvuk červotoča, keď hlodal z celej sily.
Zakrátko ho uvidel. Bol zadýchaný a spotený, ale naširoko sa usmieval. „Konečne som ťa dobehol!“ povedal prichádzajúci. „Som červík Peter a chcem ísť s tebou. Ani mňa už tento svet nebaví. Som si istý, že vonku je iný svet!“
„Teší ma!“ odpovedal červík Janko. Naraz sa mu vrátila odvaha. „Zajtra prehlodáme prieskumnú chodbičku tamtým smerom. Cítim, že sme blízko cieľa.“
V skutočnosti chýbalo ešte dobrých desať centimetrov, lebo južný smer nebol ten najlepší na cestu z trámu, ale starý červík sa vo svetových stranách nikdy nevyznal. Vo dvojici však bolo všetko oveľa ľahšie. Námaha sa rozdelila na polovicu a odvaha sa zdvojnásobila.
Až raz, v jedno pozlátené septembrové ráno, červík Janko a červík Peter vyliezli z trámu. Po prvýkrát uvideli modrú oblohu a slnečné lúče.
„Hurá!“ kričali jednohlasne a objímali sa. O čo všetko prichádzali ostatné červotoče, ktoré si mysleli, že trám je celý svet!
Jasný vzduch ich nového sveta prenikli podmanivé zvuky.
„To musí byť chór anjelov!“ zvolal nadšený červík Janko.
„Ale choď!“ odvrkol mravec, ktorý tadiaľ prechádzal a vliekol ťažké pšeničné zrnko. „To sú cvrčky. Bolí ma z nich hlava...“
Pre dvoch červíkov bol však ten zvuk najzvláštnejšou hudbou, akú kedy počuli.
Tam vonku je iný svet...
Raz v noci, schúlený v chodbičke, ktorú hĺbil, unavený od námahy a so slzami v očiach, dospel k dôležitému rozhodnutiu: „Stačí! Za trámom nie je nijaký iný svet. Všetko je len drevo a nič iné! Zajtra sa vrátim späť.“
Práve v tej chvíli začul jemnučký zvuk, ktorý veľmi dobre poznal. Bol to zvuk červotoča, keď hlodal z celej sily.
Zakrátko ho uvidel. Bol zadýchaný a spotený, ale naširoko sa usmieval. „Konečne som ťa dobehol!“ povedal prichádzajúci. „Som červík Peter a chcem ísť s tebou. Ani mňa už tento svet nebaví. Som si istý, že vonku je iný svet!“
„Teší ma!“ odpovedal červík Janko. Naraz sa mu vrátila odvaha. „Zajtra prehlodáme prieskumnú chodbičku tamtým smerom. Cítim, že sme blízko cieľa.“
V skutočnosti chýbalo ešte dobrých desať centimetrov, lebo južný smer nebol ten najlepší na cestu z trámu, ale starý červík sa vo svetových stranách nikdy nevyznal. Vo dvojici však bolo všetko oveľa ľahšie. Námaha sa rozdelila na polovicu a odvaha sa zdvojnásobila.
Až raz, v jedno pozlátené septembrové ráno, červík Janko a červík Peter vyliezli z trámu. Po prvýkrát uvideli modrú oblohu a slnečné lúče.
„Hurá!“ kričali jednohlasne a objímali sa. O čo všetko prichádzali ostatné červotoče, ktoré si mysleli, že trám je celý svet!
Jasný vzduch ich nového sveta prenikli podmanivé zvuky.
„To musí byť chór anjelov!“ zvolal nadšený červík Janko.
„Ale choď!“ odvrkol mravec, ktorý tadiaľ prechádzal a vliekol ťažké pšeničné zrnko. „To sú cvrčky. Bolí ma z nich hlava...“
Pre dvoch červíkov bol však ten zvuk najzvláštnejšou hudbou, akú kedy počuli.
Tam vonku je iný svet...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára