Bruno Ferrero

Brána

Prvý raz sa to stalo, keď mal šesť rokov. Poskakoval po ulici a zrazu uprostred dlhého bieleho múru uvidel zelenú bránku. Akoby ho pozývala. Zdalo sa, že hovorí: „Otvor ma a vstúp!” Otvoril teda bránku dokorán a vošiel. Zrazu bol v tej najúžasnejšej záhrade, akú si kedy dokázal predstaviť. Všetko zahaľovala nádherná vôňa, ktorá pôsobila dojmom ľahkosti, šťastia a pohody. Vo farbách akoby bolo niečo magické, pretože boli neuveriteľné živé, žiarivé a dokonalé. Cítil, že vdychuje samotné šťastie, nikdy sa necítil tak dobre.
Keď večer vyšiel zo záhrady, obrátil sa, ale na smutnom a popraskanom múre nevidel nijakú bránu. Doma rozpovedal, čo sa mu prihodilo, ale nikto mu neveril. Každý večer po zvyčajných modlitbách pridal osobnú skormútenú prosbu: „Bože môj, prosím ťa, priveď ma znovu do mojej záhrady!”

No hoci sa stále potuloval po okolí, zelenú bránu sa mu nepodarilo nájsť.

Po desiatich rokoch z neho vyrástol príkladný študent, bol usilovný a zapájal sa do rozličných aktivít. Raz ráno sa ponáhľal do školy, keď zrazu zbadal svoju bránu. Toľko ju hľadal... No ani na okamih nepomyslel, že by do nej vošiel. Dbal len o to, aby neprišiel neskoro do školy.

Na druhý deň sa vrátil, ale nenašiel ani len biely múr.

Zelenú bránu opäť uvidel až ako dvadsaťdvaročný. Práve v deň, keď mal najdôležitejšiu skúšku na univerzite. Bili sa v ňom dve opačné túžby: vstúpiť do záhrady, alebo sa ponáhľať na skúšku. Na chvíľu zaváhal, potom pokrčil plecami a vykročil smerom k univerzite.

Skončil doktorát a stal sa z nebo úspešný advokát. Teraz bola jeho bránou kariéra.

Zelenú bránu a biely múr zazrel ešte trikrát.

Prvý raz sa ponáhľal na stretnutie s dievčaťom, s ktorým sa potom oženil. Druhý raz, o niekoľko rokov neskôr, ju uvidel s modrastým nádychom, keď ju ožiarili svetlá auta. No práve v ten večer mal dôležité stretnutie s významným politikom. Tretí raz, vtedy bol už známym poslancom, bránu zazrel kútikom oka. Práve šiel okolo s ministrom nejakej cudzej krajiny.

Takmer sa jej dotkol prstami... Bol od nej asi len pol metra, ale v tej chvíli predsa nemohol zmiznúť. Považovali by ho za blázna. A potom, predstavte si tie komentáre v novinách!

Prešlo niekoľko ďalších rokov. Stále silnejšie cítil smútok za nádhernou záhradou. Ľutoval všetky tie chvíle, keď’ nemal odvahu zastaviť sa a vstúpiť do zelenej brány.

„Nabudúce určite vojdem... Nabudúce, čokoľvek sa bude diať, zastavím sa,” opakoval odhodlane. Chodil po meste. Vždy keď zbadal biely múr, jeho srdce začalo biť rýchlejšie. Vlastne žil už len preto, aby znovu našiel zelenú bránu.

Ale nikdy viac ju nenašiel.

„Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť a nebudú môcť!” (Lk 13, 24)