Bruno Ferrero

Byť sám sebou

Prechádzal som sa záhradou psychiatrickej kliniky. Zazrel som mladíka, ktorý so záujmom čítal knihu o filozofii.
Od ostatných pacientov sa značne odlišoval správaním a evidentne dobrým mentálnym zdravím.
Sadol som si vedľa neho a prihovoril sa: „Myslím si, že nie ste na správnom mieste. Čo tu robíte?“
Prekvapene sa na mňa pozrel. Keď videl, že nie som lekár, odpovedal: „To je jednoduché. Môj otec je vynikajúci advokát a chcel, aby som bol ako on. Strýko, ktorý vlastní veľké supermarkety, dúfal, že budem nasledovať jeho príklad. Moja matka chcela, aby som bol obrazom jej milovaného otca. Sestra mi za vzor úspešného muža stále dávala svojho manžela. Brat silou-mocou chcel, aby som bol vynikajúcim atlétom ako on. Rovnako to bolo v škole s učiteľom klavíra a učiteľom angličtiny - obaja boli presvedčení o najlepšej ceste, ktorou sa mám vydať.

Nikto z nich sa na mňa nepozrel tak, ako sa má pozerať na človeka. Všetci akoby hľadeli do zrkadla. Tak som sa nechal prijať na psychiatriu. Aspoň tu môžem byť sám sebou.“

Istá dobrá matka urobila všetko preto, aby vychovala svojho syna, a keď zomrela, išla rovno do neba, lebo na zemi bola žiarivým príkladom. V nebi sa, samozrejme, stretla s mnohými ďalšími mamami.
Takmer nijaká z nich nebola spokojná s cestou, na ktorú sa vydali jej deti. Keď prešla okolo Božia Matka, všetky ju obdivovali: „Len ty môžeš byť skutočne spokojná: tvoj syn išiel dôsledne svojou cestou, ani len nachvíľu nezaváhal. Môžeš byť naozaj pyšná!“
„Máte pravdu,“ odpovedala Božia Matka, „no pôvodne som chcela, aby sa stal inžinierom.“

Nechajme ich ísť vlastnou cestou!