štvrtok, 22. augusta 2013

Gabriele Amorth

Satanovo kráľovstvo


Je veľmi zaujímavé, že pápeži veria v existenciu satana, ale napriek tomu nedokážu, aby sa táto ich viera premenila v konkrétne rozhodnutia pre celú Cirkev. Jednoducho nedokážu presvedčiť biskupov sveta o potrebe vymenovať exorcistov. S pápežmi som viackrát hovoril o mojej službe exorcistu. Viackrát so mnou niečo konzultovali. Vždy som im pripomenul jedného veľkého človeka, ktorý sa tiež stal pápežom. Človeka, ktorý ako pápež mal privilégium vidieť satanovo kráľovstvo. A potom o ňom porozprávať celému svetu, prinútiac celú Cirkev modliť sa za jeho porážku. Volal sa Gioacchino Pecci.

Je to jeden z najväčších pápežov histórie. Pápežom sa stal v roku 1878 a vybral si meno Lev XIII. Pred Jánom Pavlom II. to bol práve on, kto dosiahol rekord v druhom najdlhšom pontifikáte histórie Cirkvi po svojom predchodcovi Piovi IX.
13. októbra 1884 bol Lev XIII. na svätej omši. Totiž vždy potom, ako jednu celebroval, na druhej asistoval. Bola to ďakovná svätá omša.
Ľudia, ktorí stáli v jeho blízkosti, v istej chvíli zbadali, že zdvihol hlavu smerom hore. Pozerá priamo pred seba, akoby mal videnie. Na čo pozerá? Jeho tvár mení farbu. Je červená. Lev XIII. sa zdá byť prestrašený. V niektorých momentoch je doslova zdesený, akoby sa nachádzal v nejakom obludnom svete.
O krátku chvíľu na to, akoby sa nič nestalo, sa postaví a rýchlym krokom smeruje do svojej pracovne.
„Svätosť, necítite sa dobre? Niečo sa stalo?“ pýtajú sa ho prestrašene jeho sekretári.
„Nič, nič. Nechajte ma osamote. Nič sa nestalo.“
V skutočnosti sa niečo stalo. Lev XIII. si sadá za písací stôl a ponára sa na niekoľko minút do hlbokého a intenzívneho písania. Píše. Píše bez prerušenia.
O chvíľu zavolá jedného zo svojich spolupracovníkov, sekretára jedného z úradov rímskej kurie, Kongregácie pre rítus. Bez toho, aby niečo povedal, mu dáva papier.
„Nechajte to vytlačiť a rozšírte to v celej Cirkvi,“ nariaďuje.
Sekretár vyjde z pracovne, otvorí lístok a číta slová, ktoré ho rozrušia. Je to modlitba ku svätému Michalovi Archanjelovi, tomu, ktorý v posvätnom texte bráni vieru v Boha pred útokmi satana.
„Svätý Michal archanjel, bráň nás v boji, buď nám ochrancom proti zlobe a úkladom diabla. Pokorne prosíme, nech mu Boh ukáže svoju moc. A ty, knieža nebeských zástupov, Božou mocou zažeň do pekla satana a iných zlých duchov, ktorí sa na skazu duší potulujú po svete. Amen.“
Prečo táto modlitba?

Kvôli videniu, ktoré mal krátko predtým. Bolo to videnie, ktoré sa dotýkalo budúcnosti Cirkvi. Išlo o obdobie približne sto rokov vpred, kedy satanová moc dosiahla svoj vrchol. Sto rokov! V podstate ide o našu dobu! Lev XIII. počul dva hlasy: jeden sladký a láskavý, druhý chrapľavý a ostrý. Zdalo sa mu, že tieto hlasy prichádzali z blízkosti tabernákula. Ihneď chápal, že sladký a láskavý hlas patrí Ježišovi Kristovi, zatiaľ čo chrapľavý a ostrý satanovi.
Satan pyšne tvrdil, že môže zničiť Cirkev, ale aby to mohol uskutočniť, pýtal si viac času a viac moci.
Ježiš, nevedno prečo, súhlasil s touto požiadavkou a pýtal sa ho, koľko času a koľko moci potrebuje. Satan odpovedal, že potrebuje približne sto rokov, a že potrebuje väčšiu moc nad tými, ktorí sú v Ježišových službách.
Ježiš súhlasil a satanovi dal čas a moc, ktorú od neho žiada. Dal mu aj plnú slobodu využiť to, ako chce: ale Cirkev nezničí.
Lev XIII. zostal touto skúsenosťou tak otrasený, že napísal modlitbu ku svätému Michalovi Archanjelovi na ochranu Cirkvi. Modlitbu odovzdal svojmu sekretárovi a prostredníctvom neho celej Cirkvi.
Pápež chcel, aby sa túto modlitbu veriaci modlili po každej svätej omši. Toto nariadenie sa zachovávalo až do šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, kedy reformou svätej omše uvedenou Druhým vatikánskym koncilom bola táto modlitba definitívne v liturgii zrušená.
Vráťme sa do našej doby, do dní, kedy satan vidí, že sa končí obdobie slobody, ktorú mu dovolil Kristus, a preto sa nevídanou silou snaží zničiť Cirkev a svet. Sme v záverečnej bitke a o tejto bitke musíme hovoriť.

Žiadne komentáre: