pondelok, 23. marca 2009

Ludwigov príbeh

„Láska si nárokuje všetko - a má na to právo“


„Dobro konať, kde len možno,
Slobodu ľúbiť nadovšetko,
Pravdu nikdy, ani len na tróne nezaprieť.“


Bol malý a zavalitý, mocnej šije a atletickej postavy. Mal širokú tvár tehlovo červenej farby, a iba na konci života stala sa jeho pleť chorobne žltkavou, najmä v zime, keď sa uzavieral v izbe, ďaleko od prírody. Mohutné a hrboľaté čelo. Vlasy tmavočierne, neobyčajne husté, takže sa zdalo, že ich hrebeň nikdy neprečesal, roztrapatené na všetky strany ako „Medúzine hady“. Oči žiarili úžasnou silou, ktorá si podmanila všetkých, čo ho videli; väčšina ľudí sa však mýlila v ich zafarbení. Keď svietili divým leskom v hnedej a tragickej tvári, vyzerali akoby boli čierne; neboli však čierne, boli sivobelasé. Malé a hlboko vpadnuté otvárali sa prudko pri vzrušení alebo v hneve, gúľali sa v jamkách a obdivuhodne pravdivo odzrkadľovali všetky myšlienky. Často sa melancholicky obracali k nebu. Nos bol krátky, hranatý a široký ako ňufák leva. Ústa jemné, ale spodná pera akoby prečnievala cez hornú. Hrozivé čeľuste boli by mohli lúskať orechy. Hlboká jamka na brade z pravej strany dodávala tvári zvláštnu nesúmernosť. „Mal dobrosrdečný úsmev a pri rozhovore sa často povzbudivo a prívetivo tváril. Jeho smiech bol však nepríjemný, násilný, akoby úškľabok, a trval krátko“, bol to smiech človeka neprivyknutého na radosť.
Jeho výraz bol obvykle zádumčivý - „nevyliečiteľný smútok“. Raz ktosi povedal, že musí vynaložiť všetky sily, aby sa nerozplakal pri pohľade na „jeho nežné oči a ich bolestný výraz“.
Jeho tvár sa menila - vo chvíľach náhlej inšpirácie, ktorá sa ho nečakane zmocnila ešte aj na ulici a ktorá ohromovala okoloidúcich, alebo ak ho niekto prekvapil pri klavíri. „Svaly na tvári sa mu napínali, žily navreli; divé oči sa stali ešte strašnejšie, ústa sa mu triasli, vtedy vyzeral ako čarodejník uchvátený démonmi, ktorých sám vyvolal.“ Celkom ako postava zo Shakespeara, kráľ Lear.

Ludwig van Beethoven sa narodil 16. decembra 1770 v Bonne, v biednej podkrovnej izbičke chudobného domu. Jeho otec bol neinteligentný tenorista a opilec. Jeho matka bola služobná, dcéra kuchára a z prvého manželstva vdova po komorníkovi.


Mal trpké detstvo, v ktorom chýbala rodinná nežnosť, akou bol zahrňovaný šťastnejší Mozart. Od počiatku sa jeho život rozvíjal ako smutný a krutý boj. Otec už od začiatku vedel, že Ludwig je mimoriadne talentovaný chlapec. Dúfal, že raz bude pre rodinu zarábať peniaze, napokon Mozartov otec svojho syna takisto využíval. Preto ho stále nútil cvičiť. Chcel ťažiť z jeho hudobného nadania a ukazovať ho ako malý zázrak. Už ako štvorročného nútil ho sedieť po dlhé hodiny pri klavíri, alebo ho zatváral s husľami do izby a ubíjal prácou. Málo chýbalo a bol by mu navždy znechutil umenie. Bolo treba použiť násilie, aby sa Beethoven naučil hudobné lekcie. Otec ho vždy zbil po rukách, keď zistil, že necvičí. Nútil ho cvičiť až do svitania. Ale jedno sa Ludwig naučil vynikajúco - improvizovať. Miloval improvizáciu na klavíri aj na husliach. Veľmi nerád čítal, čo bolo zapísané v notách, chcel hrať podľa seba.

Hmotné starosti, nevyhnutnosť zarábať si na živobytie a predčasné povinnosti urobili jeho mladosť smutnou. Už ako jedenásťročný bol členom divadelného orchestra a v trinástich rokoch bol organistom. Roku 1787 stratil matku, ktorú zbožňoval. „Bola mi takou dobrou, takou láskavou matkou, mojou najlepšou priateľkou. Nebolo šťastnejšieho odo mňa, kým som ešte mohol vyslovovať sladké meno matka a ona ho mohla počuť.“
Ako 17-ročný sa stal hlavou rodiny a musel sa starať o výchovu svojich dvoch bratov; zažil veľkú hanbu, že musel nástojiť, aby jeho otca, opilca, ktorý nebol schopný starať sa o domácnosť, penzionovali, synovi odovzdali otcovu penziu, aby ju nepremárnil. Tieto smutné zážitky zanechali v ňom hlboké stopy.
Predsa však našiel láskavu oporu v bonnskej rodine Breuningovcov, ktorá mu ostala navždy drahou. Ušľachtilá Eleonore von Breuning, bola o dva roky mladšia od neho. Učil ju hudbe a ona ho uviedla do poézie. Bola jeho priateľkou v detstve a možno, že medzi nimi boli aj nežnejšie vzťahy.


Hoci dostal v Bonne len najzákladnejšie vzdelanie, vďaka kurfistovi sa dostal do Viedne, kde sa hudobne vzdelával u J. Haydna, J. Schenka, A. Salieriho a v kontrapunkte u J. G. Albrechtsbergera. Čoskoro sa preslávil ako klavirista, koncertoval v rôznych európskych mestách, roku 1796 navštívil aj Prahu. Jeho interpretačné a improvizačné schopnosti však najlepšie poznala Viedeň.


Zmenil celý štýl klavírnej hry. Chcel aby bol klavír väčší, hlasnejší. Pri jeho hre na klavírii, a to vieme isto, sa ničili struny a praskali kladivká. A okrem toho, písal hudbu, ktorá naznačovala, že rozsah klaviatúry je nedostačujúci. Stále sa vracia k poslednému tónu klaviatúry a naznačuje, že hudba stúpa ďalej, ešte ďalej, ale interprét ju tam nemôže nasledovať.

V roku 1796 alebo 1797 bol vážne chorý, zrejme dostal meningitídu. „Celé dní a noci mi neustále bzučí a šumí v ušiach“, napísal. „Pravdaže, počujem rôzne zvuky, ale nerozoznám slová.“ Pritom ho trápili i bolesti v útrobach.
To, že stráca sluch si po prvý krát všimol v 28-ich rokoch. Bol na vrchole svojej prvej fázy slávy, tvoril úžasné diela a z ničoho nič zistil, že prestáva počuť. Viac rokov sa s tým nikomu nezveril, ani svojim najmilším priateľom; stránil sa ľudí, aby nezbadali jeho neduh, a zachovával toto hrozné tajomstvo iba pre seba. Roku 1801 nemôže to však už ďalej zatajovať a v beznádeji sa zverí dvom zo svojich priateľov - doktorovi Wegelerovi a farárovi Amendovi. Ale neohluchol celkom, to nie, to ho čakalo až v posledných rokoch života.


Beethoven bol deprimovaný svojou hluchotou, z nej vyplývajúcou izoláciou a inými osobnými starosťami. Podarilo sa mu prekonať toto ťažké životné obdobie a vytvoril diela, ktoré odrážajú ťažkosti, ktorými prešiel. To všetko viedlo k tomu, že skladateľ uvažoval o samovražde, ako potvrdzuje „Heiligenstadtský testament“:
„Ó, vy ľudia, čo ma pokladáte alebo vyhlasujete za nepriateľa, tvrdohlavca alebo nenávistníka ľudského pokolenia, ako mi krivdíte! Nepoznáte skrytú príčinu toho, čo sa vám na mne takým zdá. Moje srdce a moja myseľ mali už od detstva sklon k nežnému citu dobrotivosti.
...a predsa som sa ešte nemohol odhodlať povedať ľuďom: hovorte hlasnejšie, kričte, lebo som hluchý. Veď ako by som sa bol mohol priznať k slabosti zmyslu, ktorý som mal mať dokonalejší ako iní, zmyslu, ktorý som mal kedysi tak veľmi dokonalý, tak dokonalý, ako ho má - alebo malo - iste iba málo ľudí môjho povolania...
Aké to však bolo pokorenie, keď niekto stál pri mne a počúval, ako zdiaľky zaznieva flauta, a ja som nepočul nič, alebo keď niekto načúval spevu pastiera, a ja som zase nič nepočul. Takéto príhody ma priviedli temer do zúfalstva; málo chýbalo a bol by som sám skončil svoj život. Iba umenie ma od toho zdržalo. Ach, zdalo sa mi nemožné opustiť tento svet skôr, než vykonám všetko, na čo som sa cítil povolaným...
Trpezlivosť je mojím heslom, tú si teraz musím vyvoliť za vodkyňu a mám ju...
Ty, Božstvo, prenikáš do môjho vnútra a poznáš ho; vieš, že v ňom prebýva láska k ľuďom a potreba konať dobro. Ó, ľudia, až raz budete toto čítať, pomyslite si, že ste mi krivdili, a nešťastný nech sa uteší, že našiel rovnako nešťastného, ktorý napriek všetkým prekážkam prírody predsa urobil všetko, čo bolo v jeho moci, aby sa mohol rátať medzi dôstojných umelcov a ľudí....
Majte sa dobre a milujte sa!“

„Ó, prozreteľnosť, dopraj, aby mi zasvitol aspoň jeden radostný deň! Už tak dávno postrádam vrúcnu ozvenu pravej radosti! Kedy, ó, Bože, kedy ju budem môcť opäť pocítiť v chráme prírody a ľudstva? Nikdy? Nie, oh, to by bolo prikruté!“

Prvé dielo, ktoré napísal po Heiligenstadtskom testamente je oratórium „Kristus na Olivovej hore“. Je to zvláštna skladba, nezaoberá sa celým príbehom Kristovho obetovania, venuje sa iba aspektu utrpenia, osamelosti a opustenosti Krista, ktorý ma byť čoskoro ukrižovaný. Sleduje ho ako s tými pocitmi bojuje a ako túži spasiť svet. To všetko nám pripomína osamoteného Beethovena.
A po Heiligenstadtskom testamente napísal ešte jedno dielo - „symfóniu Eroica“. Človek sotva vládze uveriť, že by čosi také mohlo byť ľudským dielom. Melódie sú tu náramne jednoduché, celý materiál je jednoduchý, každá tehlička je prostá, ale celá stavba je neuveriteľne vznešená.


„V nebi budem počuť.“

K jeho telesnému utrpeniu sa čoskoro pridružili ťažkosti iného druhu. Wegeler hovorí, že nikdy nepoznal Beethovena bez vášnivej lásky, vystupňovanej až na najvyšší stupeň. Zdá sa, že jeho lásky boli vždy veľmi čisté. Nepoznal nijaký vzťah medzi vášňou a rozkošou. Zmätok, ktorý nastal v našich časoch medzi oboma týmito pojmami, dokazuje iba, ako väčšina ľudí nevie, čo je to náruživá láska a aká je neobyčajne zriedkavá. Schindler, jeho intímny priateľ, tvrdí, že Beethoven „prežil svoj život v panenskej cudnosti a nikdy si nemusel vyčítať nejakú slabosť“. Takýto človek bol ako stvorený na to, aby sa dal klamať a aby sa stal obeťou lásky. Tak sa aj stalo. Ustavične bol smrteľne zaľúbený, jednostajne sníval o šťastí, ktoré ho hneď sklamalo a po ktorom nasledovalo trpké utrpenie.
Napr. roku 1801 jeho láskou - ako sa zdá - bola Giulietta Guicciardi, ktorú zvečnil tým, že jej venoval slávnu sonátu, nazývanú „Mesačný svit“. Po dlhom čase to bolo niekoľko blažených chvíľ, ale draho ich zaplatil. Ponajprv, táto láska mu dala ešte viac pocítiť biedu jeho choroby a neisté životné podmienky, ktoré mu znemožňovali oženiť sa s tou, ktorú ľúbil. Okrem toho Giulietta bola koketná, detinská a sebecká; Beethovenovi spôsobila kruté utrpenie a v novembri 1803 sa vydala za grófa Gallenberga.
V máji 1806 sa zasnúbil s Teréziou von Brunswik. Mala ho už dávno rada, od tých čias, čo sa ako dievča v prvých dňoch jeho pobytu vo Viedni učila u neho hre na klavíri. Tento hlboký pokoj nemal však dlho trvať.


V týchto rokoch vydal Beethovenov génius svoje najdokonalejšie plody: klasickú tragédiu Symfóniu c mol (Osudovú) a Pastorálnu symfóniu, božský sen letného dňa. Appassionata, ktorú pokladal za najpôsobivejšiu zo svojich sonát a venoval ju Teréziinmu bratovi.

Nedatovaný list, adresovaný „Nesmrteľnej Milenke“, vyjadruje rovnako ako Appassionata silu jeho lásky:
„Môj anjel, moje všetko, moje ja... srdce mám preplnené tým, čo by som Ti chcel povedať. Je mi do plaču, keď si pomyslím, že pravdepodobne až v sobotu dostaneš prvú správu odo mňa. Nech ma akokoľvek veľmi ľúbiš, predsa ja ťa ľúbim väčšmi... Bože, aký je to život! Bez teba. Tak blízko a predsa tak ďaleko. Moje myšlienky prenikajú k tebe, moja nesmrteľná milá, raz radostné, potom zasa smutné, spytujúce sa osudu, či nás vyslyší. Žiť môžem iba s tebou, alebo vôbec nežiť... Moje srdce nikdy nemôže patriť inej. Nikdy! Nikdy! Ó, Bože, prečo sa musia odlúčiť od seba tí, čo sa tak ľúbia? A predsa je môj terajší život vo Viedni žalostný. Tvoja láska ma robí najšťastnejším i najnešťastnejším zároveň. Buď pokojná... buď pokojná, ľúb ma! Dnes, včera, koľká túžba v slzách po Tebe! Tebe, môj život, moje všetko! Maj sa dobre. Ó, ľúb ma vždy, nazapri nikdy najvernejšie srdce tvojho milovaného L. Večne Tvoj, večne moja, večne svoji.“

Aká tajomná príčina prekazila šťastie týchto dvoch bytostí, ktoré sa ľúbili?


Možno, aký bol prudký, chorý a samotársky, spôsobil neumýselne utrpenie tej, ktorú ľúbil, a upadol preto do beznádeje. Spojenie sa prerušilo a predsa zdá sa, že ani jeden ani druhý nikdy nezabudol na svoju lásku. Až do svojho posledného dňa (zomrela r.1861) ľúbila Terézia von Brunswik Beethovena. Terézia darovala Beethovenovi svoj portrét s týmto venovaním: „Vzácnemu géniovi, veľkému umelcovi, dobrému človeku. T.B.“ V poslednom roku života prekvapil ho jeden z priateľov, ako osamote plačúc bozkával tento obraz a, ako to mal vo zvyku, nahlas sa s ním rozprával: „Bola si taká krásna, taká veľkolepá, ako anjel!“ Priateľ sa utiahol, prišiel opäť trochu neskôr a našiel ho pri klavíri; povedal mu: „Starý priateľ, dnes vo Vašej tvári niet nič démonického.“ Nato mu Beethoven odvetil: „To preto, lebo ma navštívil môj dobrý anjel.“

Zdá sa, akoby ustavičným dôverným stykom s prírodou nakoniec vstrebal do seba jej hlboké sily. Grillparzer, ktorý Beethovena obdivoval s pocitom akéhosi strachu, hovorí o ňom: „Zašiel až po hroznú medzu, v ktorej umenie prechádza do divých a vrtkavých prírodných živlov.“ To isté píše Schumann o Symfónii c mol: „Hocako často ju počujeme, vždy na nás pôsobí nezmenenou silou, podobne ako prírodné zjavy, ktoré - hoci sa často opakujú - vždy nás napĺňajú strachom a obdivom.“ A jeho dôverník Schindler vraví: „Zmocnil sa ducha prírody.“

Vo svojich poznámkach píše: „Odovzdanosť, hlboká odovzdanosť osudu: nemôžeš viac jestvovať pre seba samého, iba pre druhých. Pre teba niet viac šťastia, iba v tebe samom, v tvojom umení. Ó, Bože, daj mi sily, aby som zvíťazil sám nad sebou!“


Tak ho láska opustila. Roku 1810 je opäť osamotený, zato však prišla sláva a pocit sily. Je v najlepších rokoch. Bezstarostne sa poddáva svojim prudkým a divným náladám. O nič nedbá, nemá ohľad na okolie, na konvenciu a úsudok iných. Čoho sa ma báť a na čo sa obzerať? Ani na lásku, ani na ctižiadosť. Ostáva mu iba jeho sila, radosť zo sily a potreba ju, ba temer zneužívať. Opäť sa stal nedbalým v obliekaní a jeho voľnosť v správaní stala sa ešte odvážnejšou ako prv. Z tohto obdobia pochádza Siedma a Ôsma symfónia, prvá - orgia rytmu a druhá plná humoru, diela, v ktorých sa prejavil azda najprirodzenejšie, a ako sám vravel, najviac „rozopnutý“, so záchvatmi radosti a zúrivosti, s nepredvídanými kontrastmi, so zarážajúcimi a grandióznymi skokmi, titanskými výbuchmi, ktoré privádzali Goetheho a Zeltera do zdesenia a spôsobili, že sa o 7. symfónii v severnom Nemecku hovorilo, že je dielom opilca. Vskutku je dielom človeka spitého, ale silou a géniom. Je to divoký výbuch nadľudskej ničím nespútanej energie, je to radosť rieky, ktorá sa rozlieva a zaplavuje.


Rok 1814 značí vrchol Beethovenovho osudu. Za viedenského kongresu s ním zachádzali ako so slávnou osobnosťou európskeho významu. Kniežatá mu vzdávali úctu a on si od nich hrdo nechal dvoriť, ako sa pochválil Schindlerovi.

„Hudba musí vykresať oheň z duše človeka.“

Po tomto údobí slávy nasleduje najsmutnejšie a najbiednejšie obdobie.
Politika odviedla spoločnosť od hudby, hudobný vkus bol skazený „italianizmom“ a pod vplyvom módy „tout à Rossini“ zaobchádzali s Beethovenom ako s pedantom. Priatelia a priaznivci sa roztratili alebo pomreli. „Nemám nijakých priateľov a som sám na svete“, napísal vo svojich poznámkach.

Veľmi často sa jeho priatelia, ba aj hudobníci čudovali, ako nástojčivo trvá na tom, že bude dirigovať svoje diela. Dodnes sa zachovali popisy jeho bizarného pohybu pred orchestrom. Pri tichých častiach sa celkom skrčil a pri hlasných zasa vyskakoval do vzduchu a mával s rukami. Jeden hudobník rozprával jednu milú anekdotu: Spomínal si, ako Beethoven dirigoval premiéru svojej 7. symfónie. Orchester dospel k pauze, kde nasledovala pasáž v pianissime a Beethoven sa celý schúlil a pauzu nezachytil. Orchester pokračoval veľmi potichu a on ho nepočul, podľa dirigenta práve v tej chvíli dospel k hlasnej pasáži, takže vyskočil a ako obyčajne, pustil sa mávať rukami, ale orchester hral ešte stále potichu... Vraj mu vtedy prebehol po tvári zhrozený výraz. A až vtedy keď orchester prešiel k hlasnej pasáži uvedomil si, čo sa stalo. Nuž, je to náramne smiešne, ale základom celého príbehu je skutočnosť, že on svoju hudbu nepočul, aby ju mohol dobre dirigovať.

„Chcem chytiť osud pod krk. Celkom iste sa mu nepodarí úplne ma zlomiť. Ó, aké krásne je žiť život tisíc ráz!“

Celkom ohluchol, od jesene roku 1815 udržuje iba písomné spojenie s ostatnými ľuďmi.
Známa je Schindlerova smutná správa o predtavení Fidelia z roku 1822. „Beethoven žiadal, aby mohol dirigovať generálnu skúšku... Už po duete z prváho dejstva bolo zrejmé, že spevákov vôbec nepočuje. Orchester sledoval jeho taktovku, kým speváci sa ponáhľali, a na mieste, kde prichádza klopanie na bránu, nastal všeobecný zmätok. Šéf orchestra Umlauf prerušil skúšku bez toho, že by majstrovi uviedol dôvod. Po niekoľkých slovách, vymenených so spevákmi na javisku, začalo sa znovu. Ako predtým nastal hneď taký istý neporiadok a bolo nevyhnutné urobiť novú prestávku. Bolo jasné, že za Beethovenovho dirigovania nemožno pokračovať; ako mu to však dať na vedomie? Nikto nemal srdca povedať mu: 'nejde to, odíď, úbohý nešťastník'. Beethoven bol nepokojný, obracal sa naľavo i napravo, pokúšal sa čítať vo výraze tvárí a pochopiť, kde je prekážka. Zo všetkých strán naňho doliehalo ticho. Odrazu ma zavolal. Keď som sa priblížil, podal mi svoj zošitok a naznačil mi, aby som napísal, čo sa deje. Načrtol som napochytro tieto slová: 'Prosím Vás, nepokračujte, ostatné doma vysvetlím'. Razom zoskočil do parteru a povedal iba: 'Rýchle von!' Až po svoj dom bežal neustále; vošiel dovnútra, hodil sa na pohovku a zakryl si tvár oboma rukami; ostal tak až do obeda. Pri jedle nepovedal ani slovo; jeho tvár vyjadrovala zdrvenosť a najhlbšiu bolesť. Po jedle, keď som už chcel odísť, zdržal ma a požiadal, aby som ho nenechal osamote až do začiatku predstavenia... Za celý čas mojich ďalších stykov s Beethovenom nepamätám sa ani na jediný deň, ktorý by bolo možné porovnať s týmto osudným novembrovým dňom. Bol zasiahnutý do hĺbky duše a až do svojej smrti žil pod dojmom tohto hrozného úderu.“

„Hudba je vyššie zjavenie ako všetka múdrosť a filozofia... kto porozumie mojej hudbe, musí sa oslobodiť od každej biedy, s ktorou sa iní ľudia vláčia.“

7. mája 1824 keď figuroval, alebo lepšie povedané, ako bolo napísané v programe, zúčastnil sa na dirigovaní svojej Deviatej symfónie, vôbec nepočul búrlivý potlesk celej sály, ktorým ho obecenstvo pozdravovalo, a uvedomil si ho, až keď ho jedna zo speváčok vzala za ruku, obrátila tvárou k obecenstvu aby uvidel oduševnených poslucháčov, ktorí stojac mávali klobúkmi a tlieskali.

Trápili ho peňažné starosti. Spohr hovorí, že často nemohol ani vychádzať von, pretože mal rozdrané podošvy. Bol veľmi zadĺžený u svojich nakladateľov a jeho diela mu nič nevynášali. Pri vypísaní subskripcie na Missa Solemnis“, ktorú sám skladateľ považoval za svoje najlepšie dielo, prihlásilo sa iba sedem subskribentov (a ani jeden z nich nebol hudobník). S ťažkosťou zohnal aspoň 30 či 40 dukátov za svoje obdivuhodné sonáty, z ktorých každá ho stála tri mesiace práce. Na objednávku kniežaťa Galitzina zložil svoje kvartetá op. 127, 130 a 132, azda svoje najhlbšie diela, ktoré sa zdajú byť napísané krvou; nezaplatil mu však za ne. Beethovena trápili domáce ťažkosti, nekonečné súdne procesy, ktoré viedol, aby dostal penziu, ktorú mu boli dlžní, alebo aby si zachoval tútorstvo nad synovcom, synom brata Karola, ktorý zomrel na suchoty roku 1815.
Nakoniec vyhral tento súdny spor a dostal synovca do opatery. Morálna veľkosť jeho strýka mu neprospievala, ale skôr škodila, poburovala a hnala ho do vzbury, ako to sám hovorí v hroznej vete, ktorá živo charakterizuje túto úbohú dušu: „Stal som sa horším, pretože môj strýko chcel, aby som bol lepším.“ Došlo to tak ďaleko, že si v lete roku 1826 vpálil guľku z pištole do hlavy. Nezomrel však, zato však Beethovena táto príhoda tak zdrvila, že sa nikdy viac nezbavil tejto strašnej duševnej rany. Karol sa uzdravil, svojím životom bol však až do konca prameňom utrpenia pre svojho strýka, na ktorého smrti mal aj on svoj podiel a pri ktorého smrteľnej posteli ani nebol. „Boh ma nikdy neopustil“, napísal Beethoven svojmu synovcovi niekolľko rokov predtým. „Už sa niekto nájde, čo mi zatlačí oči.“ Nemal to však byť ten, ktorého nazýval svojím synom.


Keď klesol až na dno tejto priepasti smútku, Beethoven podujal sa osláviť Radosť. Už ako mladík si prial jej slová zhudobniť. Myšlienku na toto hudobné dielo nosil v sebe skoro celý život, dokončil ho až v starobe a ako úplne hluchý.
Bol to jeho životný plán. Už od roku 1793 v Bonne naň myslel. Po celý svoj život chcel ospevovať radosť a korunovať ňou jedno zo svojich veľkých diel. Po celý svoj život váhal pri hľadaní presnej formy pre túto hymnu, i pri hľadaní diela, kde by ju mohol umiestniť. Ešte ani pri Deviatej symfónii nebol rozhodnutý. Až do poslednej chvíle hodlal odložiť Ódu na radosť do desiatej alebo jedenástej symfónie. Treba si dobre všimnúť, že Deviata symfónia nie je napísaná, ako sa zvyčajne hovorí, Symfónia so zbormi, ale „Symfónia so záverečným zborom s Ódou na radosť“. Mohla mať a vlastne mala by mať iný záver. Ešte v júli 1823 myslel Beethoven na to, že jej dá inštrumentálne finále; potom ho použil v kvartete, op. 132.
Pri uvedení zboru do symfónie mal Beethoven veľké technické ťažkosti, ako o tom svedčia jeho zošity a početné pokusy uviesť hlasy ináč a v inom momente diela. V skiciach pre druhú tému Adagia napísal: „Azda by zbor mohol najvhodnejšie vstúpiť na tomto mieste“. Nemohol sa však rozlúčiť so svojím verným orchestrom. „Keď mi príde na um nejaká myšlienka,“ povedal „počujem ju inštrumentálne a nie vokálne.“ Preto aj odďaľuje ako len môže moment nástupu hlasov a dokonca dáva prednosť inštrumentom nielen pri recitatívoch vo finále, ale aj v samej téme Radosti.
Vo chvíli, keď sa téma Radosti zjaví po prvý raz, orchester sa zrazu prudko zastaví; nastane náhle ticho, čím nástup hlasov dostáva tajomný a božský ráz. A skutočne, téma je božská v pravom zmysle slova. Radosť zostupuje z nebies, obklopená nadprirodzeným pokojom, a svojím ľahkým dychom láska trpiacich; a keď sa tíško vkráda do uzdravujúceho sa srdca, prvý dojem, ktorý tu vyvoláva, je taký nežný, že sa podobne ako onomu Beethovenovmu priateľovi „žiada človeku zaplakať, keď vidí jeho nežné oči“, len čo sa potom téma prenesie na hlasy, zjaví sa najprv ako bas s vážnym, trochu priduseným charakterom. Avšak postupne sa Radosť zmocňuje bytosti. Je to boj, vojna proti bolesti. Sú to pochodové rytmy nastupujúcich armád, planúci a túžobný spev tenora; zo všetkých týchto hučiacich strán akoby sa vanul dych samého Beethovena, rytmus jeho dychu a jeho nadšené výkriky, keď sa prechádzal po poliach a komponoval svoje dielo vzrušený démonickou vášnivosťou ako starý kráľ Lear uprostred búrky. Po bojovnej radosti nasleduje náboženská extáza a potom posvätná orgia, delírium lásky. Celé chvejúce sa ľudstvo vzťahuje ramená k nebesiam, vydáva mocné výkriky, vznáša sa v ústrety Radosti a tisne ju na svoje srdce.

„Nič nie je vyššieho, než priblížiť sa viac ako iní ľudia k božstvu a odtiaľ šíriť lúče božstva medzi ľudským pokolením.“

Dielo Titanovo zvíťazilo nad prostrednosťou obecenstva. Otriaslo na chvíľu viedenskou frivolnosťou. 7. mája 1824 vo Viedni prvý raz predviedli „Missa solemnis“ a „Deviatu symfóniu“. Úspech bol triumfálny a mal skoro revolučný ráz. Keď sa Beethoven zjavil, prijalo ho päť sálv potlesku, kým pri vstupe cisárskej rodiny boli zvykom iba tri salvy. Polícia musela urobiť koniec manifestáciam. Symfónia vyvolala búrlivé nadšenie. Mnohí plakali. Beethoven po koncerte omdlel od dojatia; zaniesli ho k Schindlerovi, kde sa utíšil a ostal tam nevyzlečený, bez jedla a pitia po celú noc i nasledujúce ráno. Úspech však bol prechodný a praktický výsledok z neho nebol pre Beethovena nijaký. Koncert nič neviniesol. Hmotná núdza jeho života sa tým nijako nezmenila. Bol stále chudobný, chorý a osamotený, ale víťaz, víťaz nad prostrednosťou ľudí, víťaz nad vlastným osudom, víťaz nad utrpením.

„Obetuj, obetuj vždy všetky malichernosti života svojmu umeniu! Boh nadovšetko!“


Jeho posledné sláčikové kvartetá sa považujú za Beethovenove najväčšie diela, no pre mnohých súčasníkov bola však táto zvláštna hudba dôkazom, že Beethoven už úplne prišiel o rozum. Stalo sa napríklad, že napísal niečo, čomu nikto nerozumel, žiadny hudobník nechápal, čo tým chcel povedať.
Keď mali hudobníci pred sebou takúto hudbu, nevedeli ju ani zahrať, bola pre nich technicky náročná. Vtedy povedal: „Netrápte sa, toto je hudba pre inú dobu“.


Ku koncu života sa mu zdravie zhoršilo ešte viac ako predtým, Na smrteľnej posteli bol rozožratý chorobou, ktorá mu nahlodala orgány. Pľul krv. Mal žltačku. Hnačku. Vracal. Edém dolných končatín a jeho smrteľné lôžko sa hemžilo plošticami. K tomu sa pridružila cirhóza pečene, opuchli mu vnútornosti, dostal vodnatieľku. Bolo to také vážne, že ho museli otvoriť, aby z neho vyšla voda, tá pretiekla do postele, na dlážku, nuž bola to naozaj ťažká smrť.
Na smrteľnej posteli, po prekonaní troch operácií a chystajúc sa na štvrtú, napísal jasne: „Som trpezlivý a myslím si: každé zlo prináša aj niečo dobrého.“


Týmto dobrom bolo vyslobodenie - „koniec komédie“, ako povedal zomierajúc; my však hovoríme - koniec tragédie jeho života. Keď Beethoven zomrel, zdalo sa, že si to všimlo dokonca aj počasie. Rozpútala sa hrozná snehová búrka. Bili hromy a blesky. Vtedy Beethoven otvoril oči a trochu nadvyhol päsť. A viedenčania to vzali ako dôkaz, že sa stalo čosi veľké, že zomrel skutočný velikán. Cudzia ruka mu zatlačila oči 26.marca 1827. Pohreb bol dojímavou manifestáciou, školy boli zatvorené, zúčastnilo sa ho asi dvadsaťtisíc Viedenčanov.


Keby som sa chcel pokúsiť dnes definovať Beethovenov význam, musel by som začať veľmi osobne. Beethovenova hudba je ako droga, vedie poslucháča kam sama chce a človek jednoducho nemôže prestať počúvať. Je v nej neúprosná sila, ktorá si vyžaduje vašu pozornosť, nezbavíte sa jej. Človeku sa dokonca môže sprotiviť hudba, ktorá od neho toľko žiada, často by dal prednosť hudbe, pri ktorej by sa väčšmi uvoľnil, ale aj tak sa napokon vráti k Beethovenovi, pretože jednoducho musí.
Prečo ho považujem za najväčšieho skladateľa? Mám pocit, že sa ochotnejšie delí o svoj život so svojími poslucháčmi ako iný skladatelia. Netají pred nami ani nepríjemné stránky života, a preto si myslím, že z jeho hudby sa človek viac naučí. Je mnohorozmerná, dokonca aj v tom najsmutnejšom momente je v nej náznak nádeje a aj vo chvíľach nádeje je podtón smútku.
U Beethovena ma zo všetkého najväčšmi fascinuje tá obdivuhodná štedrosť, ktorú v tej hudbe počujem. Tento človek mal ťažký život. Prežíval mnoho konfliktov, a napriek tomu sa vo všetkých svojích významných dielach a v ich najvýrečnejších momentoch, vracia k akémusi hlbokému, vďačnému ba priam žalmickému povzdychu, akoby chcel poslucháčovi povedať: 'Tvoj život je krásny, stojí zato.'


Nešťastný, chudobný, chorľavý a osamotený človek, vtelená bolesť, ktorému život odmieta radosť, vytvorí si Radosť sám, aby ju daroval svetu. Ukuje ju svojou biedou, ako to povedal v hrdých slovách, ktoré sú súhrnom jeho života a ktoré sú devízou každej hrdinskej duše: „Utrpením k radosti.“

video

Žiadne komentáre: