Bruno Ferrero

Priatelia a medveď

Dvaja priatelia spolu prechádzali cez nebezpečnú tmavú horu. Zrazu sa pred nimi objavil bručiaci medveď. Jeden sa od strachu vyšplhal na strom a tam sa skryl, druhý to nestihol a keď zistil, že pred divou šelmou neutečie hodil sa na zem a predstieral, že je mŕtvy. Vedel totiž, že medvede sa mŕtvoly nedotknú.
Keď sa medveď k nemu priblížil, oňuchal ho, zamrmlal mu do ucha a skúsil ho posunúť ňucháčom. Úbožiak zo všetkých síl zadržiaval dych. Medved si myslel, že je skutočne mŕrtvy a odknísal sa preč.
Keď medveď zmizol medzi stromami, muž zliezol zo stromu, na ktorom sa skrýval, a spýtal sa priateľa: „Čo ti ten medveď šepkal do ucha?“ 

„Povedal mi, aby som sa nevydával na cesty s priateľmi, ktorí v nebezpečenstve namiesto pomoci, vezmú nohy na plecia.“

Láska vyvoláva veľa strachu. Vyžaduje si oddať sa osudu, zrieť sa seba, spoliehať sa na seba. Vyžaduje si dôveru, ktorá oslňuje, ale neoslepuje, a úplnú odovzdanosť.
Treba zaplatiť za všetky nevyslovené slová, za všetky oneskorené nežnosti, za všetky opustené sny.
Treba zúčtovať strach a lakomstvo, ktoré prekážajú láske, zaslepenosť a pýchu, ktoré dusia rozlet.
Treba skladať účty za všetky nenaplnené gestá, za prehltnuté slzy, za neprejavenú lásku, za nesplnené sľuby a stratený čas.