Ocko pod posteľou
Keď som bola malá, otec bol pre mňa ako svetielko v chladničke. Boli sme doma, ale nik nevedel, čo robí jeden a čo robí druhý, keď sa za ním zatvorili dvere.
Môj otec odchádzal z domu každé ráno a keď sa večer vracal, zdal sa šťastný, že nás opäť vidí. Jedine on vedel otvoriť pohár so zavarenou zeleninou, keď sa to druhým nedarilo. Iba on sa nebál ísť do pivnice sám. Keď sa porezal po holení, nik mu nepodal lavór a nikoho to neznepokojilo. Keď pršalo, samozrejme, šiel po auto a priviezol ho až k dverám, aby sme nezmokli. Keď niekto ochorel, chodil kupovať lieky. Nastavoval pasce na myši. Prestrihával ruže pri vchode, aby sme sa nepopichali. Keď mi darovali môj prvý bicyklík, šliapal do pedálov popri mne celé kilometre, dokiaľ si nebol istý, že to už zvládnem sama. Bála som sa o všetkých ostatných otcov, ale o svojho nie. Raz som mu pripravila čaj. Bola to len osladená voda. Sedel na stoličke, popíjal si z neho a vychvaľoval ho, aký je výborný.
Keď som sa hrala s bábikami, bábika-mamina mala vždy veľa práce. Ale nevedela som, ako zamestnať bábiku-otca, a tak som mu vložila do úst slová: „Dobre, tak ja už musím ísť do práce,“ a hodila som bábiku- otca pod posteľ.
Raz ráno, keď som mala desať rokov, otec nevstal a nešiel do práce. Odviezli ho do nemocnice a na druhý deň zomrel. Šla som do svojej izbičky pohľadať pod posteľ bábiku-otca. našla som ju, oprášila a uložila na svoju posteľ.
Môj otec nerobil nikdy nič. Nevedela som si vysvetliť, prečo mi jeho smrť spôsobila takú bolesť.
Môj otec odchádzal z domu každé ráno a keď sa večer vracal, zdal sa šťastný, že nás opäť vidí. Jedine on vedel otvoriť pohár so zavarenou zeleninou, keď sa to druhým nedarilo. Iba on sa nebál ísť do pivnice sám. Keď sa porezal po holení, nik mu nepodal lavór a nikoho to neznepokojilo. Keď pršalo, samozrejme, šiel po auto a priviezol ho až k dverám, aby sme nezmokli. Keď niekto ochorel, chodil kupovať lieky. Nastavoval pasce na myši. Prestrihával ruže pri vchode, aby sme sa nepopichali. Keď mi darovali môj prvý bicyklík, šliapal do pedálov popri mne celé kilometre, dokiaľ si nebol istý, že to už zvládnem sama. Bála som sa o všetkých ostatných otcov, ale o svojho nie. Raz som mu pripravila čaj. Bola to len osladená voda. Sedel na stoličke, popíjal si z neho a vychvaľoval ho, aký je výborný.
Keď som sa hrala s bábikami, bábika-mamina mala vždy veľa práce. Ale nevedela som, ako zamestnať bábiku-otca, a tak som mu vložila do úst slová: „Dobre, tak ja už musím ísť do práce,“ a hodila som bábiku- otca pod posteľ.
Raz ráno, keď som mala desať rokov, otec nevstal a nešiel do práce. Odviezli ho do nemocnice a na druhý deň zomrel. Šla som do svojej izbičky pohľadať pod posteľ bábiku-otca. našla som ju, oprášila a uložila na svoju posteľ.
Môj otec nerobil nikdy nič. Nevedela som si vysvetliť, prečo mi jeho smrť spôsobila takú bolesť.
(Erma Bombek)
Jedna pani úprimne povedala: „Pred niekoľkými rokmi mi zomrel otec a ešte dnes ma trápi výčitka, že som mu nikdy nepovedala: ‚Ocko, mám ťa rada.‘“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára