Bruno Ferrero

Ruka a piesok

Trinásťročný Jurko sa so svojou matkou prechádzal po morskom brehu.
Zrazu sa jej spýtal: „Mama, ako si udržať priateľa, keď si ho už niekto našiel?“
Matka sa na chvíľu zamyslela, potom sa zohla, nabrala dve hrste piesku a vystreté dlane obrátila smerom hore. Potom jednu ruku pevne zatvorila a piesok sa jej začal sypať pomedzi prsty. Čím viac päsť zvierala, tým viac piesku sa jej sypalo z ruky.
Druhú ruku nechala otvorenú a všetok piesok ostal na nej.
Jurko sa s údivom prizeral a zvolal: „Rozumiem.“

V jednej horskej kaplnke som našiel obrázok Panny Márie. Na zadnej strane obrázka bola modlitba, ako prijímať svojho blížneho:
Pane,
pomáhaj mi byť priateľom každého,
priateľom, ktorého neunaví čakanie,
ktorý dobrotivo prijíma,
ktorý rozdáva s láskou,
ktorého nevyčerpá počúvanie,
ktorý ďakuje s radosťou.
Priateľom, ktorého možno nájsť vždy,
keď ho niekto potrebuje,
na ktorého sa možno vždy obrátiť,
keď si to niekto bude priať.
Tým, kto vie ponúknuť priateľstvo,
v ktorom si možno oddýchnuť,
ktoré vyžaruje pokoj radosti,
tvoj pokoj, Pane.
Daj, aby som bol pripravený prijímať
najmä slabých a bezbranných.
A tak, aj keď nebudem robiť nič zvláštne,
budem môcť pomáhať druhým,
aby ťa, Pane nežnosti, cítili celkom blízko.