Čo Ježiš nikdy nepovedal...
pondelok 12. marca 2018
nedeľa 17. mája 2015
Bruno Ferrero
Štvorlístok
Istý sedliak, ktorý žil v dedinke v úrodnom údolí, našiel za svitu mesiaca štvorlístok. Znamenalo to, že ho čaká veľké šťastie. Utekal do dediny a vyhľadal svojich priateľov - básnika, lekárnika, učiteľa a farára.
„Stretne ťa veľké šťastie, to je isté!“ vraveli mu všetci. „Čo by si chcel?“
„Útulný domček so záhradou a neveľkým sadom, aby som nemusel platiť veľké dane, milú žienku, dve bystré deti, prácu pod otvoreným nebom, každodenný chlieb...“
Sedliak zmĺkol a jeho priatelia sa usmievali.
Uvedomil si, že to všetko už má. Veľké šťastie už prišlo.
Tento deň prežijem, ako by bol prvým dňom môjho života.
S prekvapením a úžasom sa budem pozerať na členov svojej rodiny a na svojich priateľov. Budem sa radovať z toho, že ich mám po svojom boku a že s nimi tíško zdieľam tú úžasnú skúsenosť, ktorá sa volá Láska, o ktorej ľudia toľko hovoria a tak málo o nej vedia.
Budem pozorovať všetko a všetkých, akoby som ich videl po prvý raz, najmä veci, na ktoré som si už zvykol a zabudol na kúzlo, ktoré ich oživuje a obklopuje.
Keď si oblečiem jednu zo svojich starých košieľ, prvýkrát sa zastavím, aby som sa zamyslel nad tým, ako bola vyrobená. Predstavím si ruky, ktoré utkali látku, a vodu rieky, čo zvlažovala rastlinu, z ktorej bolo upradené vlákno košele. A pochopím, že všetky tieto veci, ktoré teraz nevidím, predstavujú minulosť a podstatu mojej košele.
Prejdem sa po ulici, ktorej som sa vždy vyhýbal, lebo niekto mi povedal, že na nej nie je nič zaujímavé. Možno zistím, že sa tam chcem vrátiť.
Ak bude zajtra svietiť slnko, chcem sa naň pozerať, akoby som ho videl prvýkrát.
Prvýkrát sa usmejem bez pocitu viny, lebo radosť nie je hriech.
Dnes bude moje „dobré ráno“ znieť ináč. Nebude to len zdvorilostná formulka, ale slová požehnania, aby všetci pochopili, že ich život je dôležitý, dokonca aj vtedy, keď je naplnený a ohrozovaný krutou bolesťou.
Aj keby mal byť toto môj posledný deň na svete, budem mať z neho ohromnú radosť, lebo ho prežijem s nevinnosťou dieťaťa, akoby som všetko robil prvýkrát.
„Stretne ťa veľké šťastie, to je isté!“ vraveli mu všetci. „Čo by si chcel?“
„Útulný domček so záhradou a neveľkým sadom, aby som nemusel platiť veľké dane, milú žienku, dve bystré deti, prácu pod otvoreným nebom, každodenný chlieb...“
Sedliak zmĺkol a jeho priatelia sa usmievali.
Uvedomil si, že to všetko už má. Veľké šťastie už prišlo.
Tento deň prežijem, ako by bol prvým dňom môjho života.
S prekvapením a úžasom sa budem pozerať na členov svojej rodiny a na svojich priateľov. Budem sa radovať z toho, že ich mám po svojom boku a že s nimi tíško zdieľam tú úžasnú skúsenosť, ktorá sa volá Láska, o ktorej ľudia toľko hovoria a tak málo o nej vedia.
Budem pozorovať všetko a všetkých, akoby som ich videl po prvý raz, najmä veci, na ktoré som si už zvykol a zabudol na kúzlo, ktoré ich oživuje a obklopuje.
Keď si oblečiem jednu zo svojich starých košieľ, prvýkrát sa zastavím, aby som sa zamyslel nad tým, ako bola vyrobená. Predstavím si ruky, ktoré utkali látku, a vodu rieky, čo zvlažovala rastlinu, z ktorej bolo upradené vlákno košele. A pochopím, že všetky tieto veci, ktoré teraz nevidím, predstavujú minulosť a podstatu mojej košele.
Prejdem sa po ulici, ktorej som sa vždy vyhýbal, lebo niekto mi povedal, že na nej nie je nič zaujímavé. Možno zistím, že sa tam chcem vrátiť.
Ak bude zajtra svietiť slnko, chcem sa naň pozerať, akoby som ho videl prvýkrát.
Prvýkrát sa usmejem bez pocitu viny, lebo radosť nie je hriech.
Dnes bude moje „dobré ráno“ znieť ináč. Nebude to len zdvorilostná formulka, ale slová požehnania, aby všetci pochopili, že ich život je dôležitý, dokonca aj vtedy, keď je naplnený a ohrozovaný krutou bolesťou.
Aj keby mal byť toto môj posledný deň na svete, budem mať z neho ohromnú radosť, lebo ho prežijem s nevinnosťou dieťaťa, akoby som všetko robil prvýkrát.
nedeľa 12. apríla 2015
Na zamyslenie
Láska a manželstvo
Jedného dňa sa študent spýtal svojho učiteľa: „Učiteľu, čo je to láska?“
Učiteľ mu odpovedal: „Skôr, ako ti odpoviem na tvoju otázku, choď na pole, nájdi tú najväčšiu pšenicu a vráť sa späť. Ale pravidlo je, že cez pole môžeš prejsť iba raz. Nemôžeš sa v poli vrátiť, aby si splnil svoju úlohu, čo najlepšie.“
Študent teda išiel na pole. Keď prechádzal prvým radom, uvidel krásnu veľkú pšenicu. Ako k nej podišiel, zamyslel sa... Možno neskôr uvidím ešte väčšiu ako je táto. O chvíľu skutočne uvidel väčšiu, ale opäť sa zastavil a pomyslel si, že možno tam ďalej bude predsa len ešte väčšia, a tak ju neodtrhol.
Neskôr, keď už prešiel viac ako polovicu poľa, začal si uvedomovať, že pšenica, ktorou prechádza nie je zďaleka taká veľká ako tá, ktorú videl na začiatku svojej cesty. Pochopil, že o tú najväčšiu už prišiel a ľutoval, ako sa rozhodol.
Prešiel teda poľom a vrátil sa k učiteľovi späť s prázdnymi rukami.
Učiteľ mu povedal: „Tak toto je láska...Neprestávaš stále hľadať tú lepšiu. Až neskôr pochopíš, že si prepásol toho najlepšieho človeka...“
„A čo je potom manželstvo?“ opýtal sa zvedavo študent.
Učiteľ mu odpovedal: „Skôr ako ti poviem odpoveď, choď na kukuričné pole, nájdi tú najväčšiu kukuricu a vráť sa. Ale pravidlo je rovnaké: Môžeš prejsť poľom iba raz. Nesmieš sa vracať.“
Študent teda išiel na pole. Tento krát už bol pripravený neurobiť tú istú chybu. Keď sa dostal do polovice poľa, vybral si stredne veľkú kukuricu, s ktorou bol spokojný a šiel späť k učiteľovi.
Učiteľ mu povedal: „Dnes si priniesol kukuricu. Hľadal si takú, ktorá je pekná a veríš, že je to tá najlepšia, akú si mohol dostať.... To je manželstvo. Človek prestane hľadať a úprimne verí, že našiel to najlepšie, čo mohol.“
Učiteľ mu odpovedal: „Skôr, ako ti odpoviem na tvoju otázku, choď na pole, nájdi tú najväčšiu pšenicu a vráť sa späť. Ale pravidlo je, že cez pole môžeš prejsť iba raz. Nemôžeš sa v poli vrátiť, aby si splnil svoju úlohu, čo najlepšie.“
Študent teda išiel na pole. Keď prechádzal prvým radom, uvidel krásnu veľkú pšenicu. Ako k nej podišiel, zamyslel sa... Možno neskôr uvidím ešte väčšiu ako je táto. O chvíľu skutočne uvidel väčšiu, ale opäť sa zastavil a pomyslel si, že možno tam ďalej bude predsa len ešte väčšia, a tak ju neodtrhol.
Neskôr, keď už prešiel viac ako polovicu poľa, začal si uvedomovať, že pšenica, ktorou prechádza nie je zďaleka taká veľká ako tá, ktorú videl na začiatku svojej cesty. Pochopil, že o tú najväčšiu už prišiel a ľutoval, ako sa rozhodol.
Prešiel teda poľom a vrátil sa k učiteľovi späť s prázdnymi rukami.
Učiteľ mu povedal: „Tak toto je láska...Neprestávaš stále hľadať tú lepšiu. Až neskôr pochopíš, že si prepásol toho najlepšieho človeka...“
„A čo je potom manželstvo?“ opýtal sa zvedavo študent.
Učiteľ mu odpovedal: „Skôr ako ti poviem odpoveď, choď na kukuričné pole, nájdi tú najväčšiu kukuricu a vráť sa. Ale pravidlo je rovnaké: Môžeš prejsť poľom iba raz. Nesmieš sa vracať.“
Študent teda išiel na pole. Tento krát už bol pripravený neurobiť tú istú chybu. Keď sa dostal do polovice poľa, vybral si stredne veľkú kukuricu, s ktorou bol spokojný a šiel späť k učiteľovi.
Učiteľ mu povedal: „Dnes si priniesol kukuricu. Hľadal si takú, ktorá je pekná a veríš, že je to tá najlepšia, akú si mohol dostať.... To je manželstvo. Človek prestane hľadať a úprimne verí, že našiel to najlepšie, čo mohol.“
pondelok 28. apríla 2014
Na zamyslenie
Tri veci
Sú tri veci v živote, ktoré sa nikdy nevrátia:
čas, vyslovené slová a premárnené príležitosti.
Sú tri veci v živote, ktoré by si nemal nikdy stratiť:
nádej,trpezlivosť a česť.
Sú tri veci v živote, kroté ťa môžu zabiť:
sklamanie, pýcha a závisť.
Sú tri veci v živote, ktoré majú najväčšiu hodnotu:
láska, priateľstvo a rodina.
čas, vyslovené slová a premárnené príležitosti.
Sú tri veci v živote, ktoré by si nemal nikdy stratiť:
nádej,trpezlivosť a česť.
Sú tri veci v živote, kroté ťa môžu zabiť:
sklamanie, pýcha a závisť.
Sú tri veci v živote, ktoré majú najväčšiu hodnotu:
láska, priateľstvo a rodina.
sobota 18. januára 2014
Ktovie, čo môže byť uprostred Božieho biblického odkazu?
Stred Biblie
Viete, ktorá kapitola je najkratšou v Biblii?
Je to Žalm 117.
A ktorá je najdlhšou kapitolou v Biblii?
Je to Žalm 119.
Ktorá kapitola je presne v strede Biblie?
To je tá, ktorá je medzi tými dvoma, teda Žalm 118.
Teda 594 kapitol je pred 118. žalmom a 594 kapitol je za 118. žalmom. Spočítaj tie dve rovnaké čísla a dostaneš 1188.
Nuž, čo myslíš, ktorý verš je v strede kapitoly, nachádzajúcej sa v strede Biblie?
Práve žalm 118,8.
Ktovie, či ten verš má špeciálnu dôležitosť pre nás z hľadiska Božej vôle?
Žalm 118,8: „Lepšie je utiekať sa k Pánovi, ako sa spoliehať na človeka.“
Je to Žalm 117.
A ktorá je najdlhšou kapitolou v Biblii?
Je to Žalm 119.
Ktorá kapitola je presne v strede Biblie?
To je tá, ktorá je medzi tými dvoma, teda Žalm 118.
Teda 594 kapitol je pred 118. žalmom a 594 kapitol je za 118. žalmom. Spočítaj tie dve rovnaké čísla a dostaneš 1188.
Nuž, čo myslíš, ktorý verš je v strede kapitoly, nachádzajúcej sa v strede Biblie?
Práve žalm 118,8.
Ktovie, či ten verš má špeciálnu dôležitosť pre nás z hľadiska Božej vôle?
Žalm 118,8: „Lepšie je utiekať sa k Pánovi, ako sa spoliehať na človeka.“
sobota 9. novembra 2013
Bruno Ferrero
Hudba
Istá žena každý večer počula cez tenké steny domu plač malého dievčatka od susedov.
Rodičia ho nechávali spať samo v tme, zatiaľ čo oni v inej izbe pozerali televíziu. Mysleli si, že tak zocelia jej povahu a skôr bude samostatná.
Dievčatko zúfalo kričalo a žena vycítila osamelosť a strach tohoto malého stvorenia. Čo robiť?
Nebola si istá, či sa má porozprávať s rodičmi. Situáciu by to mohlo ešte zhoršiť. Pomyslela si, že keď ona počuje dievčatko, dievčatko môže počuť aj ju. Rozhodla sa teda spievať.
Každý večer, keď rodičia nechali dievčatko osamote, spievala uspávanky, prihovárala sa mu, utešovala ho a upokojovala.
Dievčatko sa nechalo ukolísať tým hlasom, ktorý prichádzal spoza steny, prestalo plakať a spokojne zaspalo. Teplo neznámeho hlasu zachránilo dieťa pred chladom samoty.
Pozoroval si niekedy deti na kolotoči? Alebo si počul klopot dažďa, keď dopadá na zem?
Videl si nepravidelné poletovanie motýľa? Pozoroval si večerný západ slnka?
Urobil by si lepšie, keby si spomalil.
Netancuj tak rýchlo. Čas sa kráti.
Hudba nebude znieť večne.
Každým dňom len tak preletíš?
Keď sa spýtaš „ako sa máš?“, vypočuješ si aj odpoveď?
Keď sa skončí deň, ľahneš si a hlavou sa ti mihajú stovky otázok?
Urobil by si lepšie, keby si spomalil.
Netancuj tak rýchlo. Čas sa kráti.
Hudba nebude znieť večne.
Povedal si niekedy svojmu dieťaťu „to urobíme zajtra?“ bez toho, aby si si v tom chvate všimol, že je sklamané?
Stratil si niekedy kontakt s dobrým priateľom, lebo už si nemal čas zavolať mu a povedať mu „ahoj“?
Urobil by si lepšie, keby si spomalil.
Netancuj tak rýchlo. Čas sa kráti.
Hudba nebude znieť večne.
Keď sa tak ponáhľaš, aby si sa niekam dostal, prídeš o polovicu radosti z toho, že tam ideš.
Keď si robíš starosti a naháňaš sa celý deň, ten deň je ako darček, ktorý si neotvoril a... zahodil.
Život nie je beh. Choď ním pomaly.
Počúvaj hudbu.
(Túto báseň napísalo dospievajúce dievča v poslednom štádiu rakoviny.)
streda 9. októbra 2013
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)