Zobrazujú sa príspevky s označením Bruno Ferrero. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Bruno Ferrero. Zobraziť všetky príspevky

nedeľa 17. mája 2015

Bruno Ferrero

Štvorlístok


Istý sedliak, ktorý žil v dedinke v úrodnom údolí, našiel za svitu mesiaca štvorlístok. Znamenalo to, že ho čaká veľké šťastie. Utekal do dediny a vyhľadal svojich priateľov - básnika, lekárnika, učiteľa a farára.
„Stretne ťa veľké šťastie, to je isté!“ vraveli mu všetci. „Čo by si chcel?“
„Útulný domček so záhradou a neveľkým sadom, aby som nemusel platiť veľké dane, milú žienku, dve bystré deti, prácu pod otvoreným nebom, každodenný chlieb...“
Sedliak zmĺkol a jeho priatelia sa usmievali.
Uvedomil si, že to všetko už má. Veľké šťastie už prišlo.

Tento deň prežijem, ako by bol prvým dňom môjho života.
S prekvapením a úžasom sa budem pozerať na členov svojej rodiny a na svojich priateľov. Budem sa radovať z toho, že ich mám po svojom boku a že s nimi tíško zdieľam tú úžasnú skúsenosť, ktorá sa volá Láska, o ktorej ľudia toľko hovoria a tak málo o nej vedia.
Budem pozorovať všetko a všetkých, akoby som ich videl po prvý raz, najmä veci, na ktoré som si už zvykol a zabudol na kúzlo, ktoré ich oživuje a obklopuje.
Keď si oblečiem jednu zo svojich starých košieľ, prvýkrát sa zastavím, aby som sa zamyslel nad tým, ako bola vyrobená. Predstavím si ruky, ktoré utkali látku, a vodu rieky, čo zvlažovala rastlinu, z ktorej bolo upradené vlákno košele. A pochopím, že všetky tieto veci, ktoré teraz nevidím, predstavujú minulosť a podstatu mojej košele.
Prejdem sa po ulici, ktorej som sa vždy vyhýbal, lebo niekto mi povedal, že na nej nie je nič zaujímavé. Možno zistím, že sa tam chcem vrátiť.
Ak bude zajtra svietiť slnko, chcem sa naň pozerať, akoby som ho videl prvýkrát.
Prvýkrát sa usmejem bez pocitu viny, lebo radosť nie je hriech.
Dnes bude moje „dobré ráno“ znieť ináč. Nebude to len zdvorilostná formulka, ale slová požehnania, aby všetci pochopili, že ich život je dôležitý, dokonca aj vtedy, keď je naplnený a ohrozovaný krutou bolesťou.
Aj keby mal byť toto môj posledný deň na svete, budem mať z neho ohromnú radosť, lebo ho prežijem s nevinnosťou dieťaťa, akoby som všetko robil prvýkrát.

sobota 9. novembra 2013

Bruno Ferrero

Hudba


Istá žena každý večer počula cez tenké steny domu plač malého dievčatka od susedov.
Rodičia ho nechávali spať samo v tme, zatiaľ čo oni v inej izbe pozerali televíziu. Mysleli si, že tak zocelia jej povahu a skôr bude samostatná.
Dievčatko zúfalo kričalo a žena vycítila osamelosť a strach tohoto malého stvorenia. Čo robiť?
Nebola si istá, či sa má porozprávať s rodičmi. Situáciu by to mohlo ešte zhoršiť. Pomyslela si, že keď ona počuje dievčatko, dievčatko môže počuť aj ju. Rozhodla sa teda spievať.
Každý večer, keď rodičia nechali dievčatko osamote, spievala uspávanky, prihovárala sa mu, utešovala ho a upokojovala.
Dievčatko sa nechalo ukolísať tým hlasom, ktorý prichádzal spoza steny, prestalo plakať a spokojne zaspalo. Teplo neznámeho hlasu zachránilo dieťa pred chladom samoty.

Pozoroval si niekedy deti na kolotoči? Alebo si počul klopot dažďa, keď dopadá na zem?
Videl si nepravidelné poletovanie motýľa? Pozoroval si večerný západ slnka?
Urobil by si lepšie, keby si spomalil.
Netancuj tak rýchlo. Čas sa kráti.
Hudba nebude znieť večne.
Každým dňom len tak preletíš?
Keď sa spýtaš „ako sa máš?“, vypočuješ si aj odpoveď?
Keď sa skončí deň, ľahneš si a hlavou sa ti mihajú stovky otázok?
Urobil by si lepšie, keby si spomalil.
Netancuj tak rýchlo. Čas sa kráti.
Hudba nebude znieť večne.
Povedal si niekedy svojmu dieťaťu „to urobíme zajtra?“ bez toho, aby si si v tom chvate všimol, že je sklamané?
Stratil si niekedy kontakt s dobrým priateľom, lebo už si nemal čas zavolať mu a povedať mu „ahoj“?
Urobil by si lepšie, keby si spomalil.
Netancuj tak rýchlo. Čas sa kráti.
Hudba nebude znieť večne.
Keď sa tak ponáhľaš, aby si sa niekam dostal, prídeš o polovicu radosti z toho, že tam ideš.
Keď si robíš starosti a naháňaš sa celý deň, ten deň je ako darček, ktorý si neotvoril a... zahodil.
Život nie je beh. Choď ním pomaly.
Počúvaj hudbu.

(Túto báseň napísalo dospievajúce dievča v poslednom štádiu rakoviny.)

štvrtok 27. júna 2013

Bruno Ferrero

Farba bicykla


Raz sa jedno dievčatko rozhodlo, že si premaľuje bicykel. Vybralo si zelenú farbu.
Malo veľmi rado zelenú, ale staršiemu bratovi sa táto farba nepáčila: „Takýto zelený bicykel som nikdy nevidel! Namaľuj ho načerveno. Bude pekný.“
Aj červená sa dievčatku páčila. Kúpilo si teda červenú farbu a natrelo bicykel načerveno.
Lenže jedna kamarátka povedala: „Červené bicykle majú všetci. Prečo ho nenatrieš namodro?“
Dievča nad tým porozmýšľalo a premaľovalo bicykel namodro.
Ale chlapec od susedov povedal: „Modrá? Tá je veľmi smutná! Žltá je veselšia.“
Dievčatko mu dalo za pravdu, žltá je naozaj veselšia.
No suseda namietala: „Tá žltá je hrozná! Použi radšej belasú, myslím, že tá je krajšia.“
A dievčatko premaľovalo bicykel nabelaso. V tej chvíli sa vrátil jej starší brat a vykríkol: „Nechcela si ten bicykel natierať načerveno? Belasá je nudná farba. Namaľuj ho načerveno.“
Dievčatko sa rozosmialo.
Znova vzalo nádobku so zelenou farbou, natrelo bicykel nazeleno a už nepočúvalo, čo na to hovoria druhí.

Pripisovať príliš veľkú váhu tomu, čo hovoria druhí, môže byť nebezpečné.

štvrtok 20. júna 2013

Bruno Ferrero

Koľko stojí zázrak?


Toto je príbeh o osemročnom dievčatku, ktoré vedelo, že láska môže robiť zázraky. Jej bračekovi hrozilo, že zomrie, mal nádor na mozgu. Rodičia boli chudobní, no pre jeho záchranu urobili všetko, čo bolo v ich silách, dokonca minuli všetky úspory.
Raz večer otec povedal mame v slzách: „Už to nezvládame, drahá. Myslím, že je koniec. Len zázrak ho môže zachrániť.“
Dcérka to so zatajeným dychom počúvala na chodbe. Potom sa rozbehla do svojej izby, rozbila pokladničku a potichu odišla do najbližšej lekárne. Trpezlivo počkala, kým sa dostane na rad. Pristúpila k pultu, postavila sa na špičky a vysypala všetky svoje peniažky pred prekvapeného lekárnika.
„Za čo to je? Čo si prosíš, maličká?“
„To je pre môjho bračeka, ujo lekárnik. Je veľmi chorý a ja som mu prišla kúpiť zázrak.“
„Čo to hovoríš?“ zamrmlal lekárnik.
„Volá sa Andrejko a má niečo také, čo mu rastie v hlave. Ocko povedal mamičke, že už je koniec, že už nemôžeme nič robiť a že len zázrak by ho zachránil. Viete, ja mám bračeka veľmi rada, tak som zobrala všetky svoje peniaze a prišla som mu kúpiť zázrak.“
Lekárnik sa smutne pousmial.
„Moja, ale my tu nepredávame zázraky.“
„Keď nestačia tieto peniaze, ešte môžem nejaké zohnať. Koľko stojí zázrak?“
Lekárnik iba mykol plecami. Dievčatko so slzami v očiach začalo zbierať svoje mince. V lekárni bol aj jeden vysoký elegantný pán, ktorého zaujal tento čudný rozhovor.
„Prečo plačeš, maličká? Čo sa deje?“ prikročil k nej neznámy muž.
„Ujo lekárnik mi nechce predať zázrak, a ani mi nechce povedať, koľko stojí. Chcem ho pre môjho bračeka Andrejka, je veľmi chorý. Mamička hovorí, že ho treba operovať, ale ocko povedal, že je to veľmi drahé, že potrebujeme zázrak, aby sme ho zachránili. Tak som priniesla všetky peniažky, ktoré mám.“
„Koľko máš?“
„Dolár a jedenásť centov... ale viete...“ dodala jedným dychom, „ešte môžem niečo pohľadať.“
Muž sa usmial a povedal: „Pozri, myslím, že netreba. Zázrak pre tvojho bračeka stojí presne dolár a jedenásť centov.“ Jednou rukou pozbieral drobné a druhou nežne chytil dievčatko za ruku.
„Zaveď ma k vám domov. Chcem sa stretnúť s tvojím bračekom, oteckom aj mamičkou. Uvidíme, či nájdeme ten zázrak, ktorý potrebujeme.“
Elegantný pán a malé dievča vyšli z lekárne držiac sa za ruky.
Ten muž bol profesor Carlton Armstrong, jeden z najúspešnejších neurochirurgov na svete. Operoval malého Andrejka, ktorý sa o niekoľko týždňov mohol vrátiť domov úplne zdravý.
„Táto operácia,“ zašepkala mama, „je skutočný zázrak. Rada by som vedela, koľko stála...“
Dievčatko sa usmialo a nič nepovedalo. Ono vedelo, koľko stál zázrak - presne jeden dolár a jedenásť centov... a, samozrejme, ešte lásku a vieru malého dievčaťa.

„Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: ‚Prejdi odtiaľto ta!‘ - prejde. A nič vám nebude nemožné.“ (Mt 17, 20)

utorok 1. mája 2012

Bruno Ferrero

Prečo sú ruže červené?


Učiteľ v štvrtej triede gymnázia dal ako tému na úlohu otázku: Prečo je svet taký, aký je?
Jedna sedemnásťročná študentka odpovedala ďalšími otázkami. Myslela si, že všetko zbabrala, ale učiteľ ju požiadal, aby svoju úlohu v triede prečítala nahlas.
Na prekvapenie všetci spolužiaci stíchli a pozorne ju počúvali.
„Mama, otec... Prečo? Mama, prečo sú ruže červené? Mama, prečo je tráva zelená a nebo modré? Prečo si pavúk nestavia dom, ale tká pavučiny? Otec, prečo ma nenecháš hrať sa s tvojím náradím?
Pani učiteľka, prečo sa musím učiť čítať?
Mama, prečo si nemôžem namaľovať pery a ísť tancovať? Otec, prečo nemôžem byť vonku až do polnoci? Moji priatelia môžu.
Mama, prečo ma nemáš rada? Otec, prečo sa chlapcom nepáčim? Prečo som len kosť a koža? Prečo musím nosiť strojček na zuby a okuliare? Prečo musím dospievať?
Mama, prečo mám chodiť na vysokú školu? Otec, prečo musím rásť? Mama, otec, prečo musím odísť? Mama, prečo mi nepíšeš častejšie? Otec, prečo mi tak veľmi chýbajú moji starí priatelia? Otec, prečo ma máš tak rád? Otec, prečo ma rozmaznávaš? Tvoja dcéra dospieva. Mama, prečo ma neprídeš navštíviť? Mama, prečo je také ťažké nájsť nových priateľov? Otec, prečo mi je tak smutno za domovom?
Otec, prečo mi srdce začne tak strašne biť, keď sa na mňa pozrie? Mama, prečo sa mi trasú nohy, keď ma osloví? Mama, prečo byť zamilovaným je ten najzvláštnejší pocit na svete?
Otec, prečo sa ti nepáči, keď ťa volajú deduško?
Mama, prečo mi moje dieťa tak silno stíska prst?
Mama, prečo deti musia rásť? Otec, prečo keď vyrastú, musia kráčať samy? Prečo počujem, ako ma volajú babička?
Mama, otec, prečo ste ma museli opustiť? Tak veľmi vás ešte potrebujem.
Prečo prešli tak rýchlo roky mojej mladosti? Prečo sa na mojej tvári dajú čítať znaky po každom úsmeve pre priateľa alebo cudzinca? Prečo mám teraz sivé vlasy? Prečo sa mi trasú ruky, keď sa zohnem, aby som odtrhla kvietok?
Pane Bože, prečo sú ruže červené?“


Počúvaj, to je symfónia života.
Keď sa zdá, že sa skončila, vždy príde niekto, kto obráti stránku partitúry.
A znova začína znieť hudba.

nedeľa 29. apríla 2012

Bruno Ferrero

Domček na vidieku


Istý muž žil v meste. Na vidieku mal domček, čo zdedil po rodičoch. Rozhodol sa, že ho predá. Stretol sa s priateľom básnikom a požiadal ho, aby mu pomohol napísať inzerát, ktorý by uverejnil v novinách a na internete.
„Chcem predať tú búdu, čo mám na vidieku. Veď vieš, ktorú. Napíšeš mi inzerát?“
Básnik napísal: „Predám krásnu usadlosť, obklopenú zeleným lesom, kde pri východe slnka spievajú vtáci. Cez záhradu zurkoce potôčik s priezračnou vodou. Domček je zaliaty slnečným jasom a veranda ponúka osviežujúci tieň. Letné večery tam spríjemňujú cvrčky a hviezdy.“
Po čase sa básnik stretol s priateľom a spytoval sa: „Tak čo, predal si ten domček?“
„Nie,“ odpovedal muž. „Zmenil som názor. Keď som si prečítal tvoj inzerát, pochopil som, že vlastním poklad.“

Často podceňujeme dobré veci, ktoré máme, a naháňame falošné preludy, ktoré zbadáme na televíznych obrazovkách. Dnes sa poobzeraj okolo seba a ceň si to, čo máš: svoj dom, svojich drahých, priateľov, na ktorých sa môžeš naozaj spoľahnúť, poznatky, ktoré si získal, svoje dobré zdravie a všetky krásne veci vo svojom živote, ktoré sú tvojím najcennejším pokladom.

nedeľa 15. apríla 2012

Bruno Ferrero

Byť sám sebou


Prechádzal som sa záhradou psychiatrickej kliniky. Zazrel som mladíka, ktorý so záujmom čítal knihu o filozofii.
Od ostatných pacientov sa značne odlišoval správaním a evidentne dobrým mentálnym zdravím.
Sadol som si vedľa neho a prihovoril sa: „Myslím si, že nie ste na správnom mieste. Čo tu robíte?“
Prekvapene sa na mňa pozrel. Keď videl, že nie som lekár, odpovedal: „To je jednoduché. Môj otec je vynikajúci advokát a chcel, aby som bol ako on. Strýko, ktorý vlastní veľké supermarkety, dúfal, že budem nasledovať jeho príklad. Moja matka chcela, aby som bol obrazom jej milovaného otca. Sestra mi za vzor úspešného muža stále dávala svojho manžela. Brat silou-mocou chcel, aby som bol vynikajúcim atlétom ako on. Rovnako to bolo v škole s učiteľom klavíra a učiteľom angličtiny - obaja boli presvedčení o najlepšej ceste, ktorou sa mám vydať.
Nikto z nich sa na mňa nepozrel tak, ako sa má pozerať na človeka. Všetci akoby hľadeli do zrkadla. Tak som sa nechal prijať na psychiatriu. Aspoň tu môžem byť sám sebou.“

Istá dobrá matka urobila všetko preto, aby vychovala svojho syna, a keď zomrela, išla rovno do neba, lebo na zemi bola žiarivým príkladom. V nebi sa, samozrejme, stretla s mnohými ďalšími mamami.
Takmer nijaká z nich nebola spokojná s cestou, na ktorú sa vydali jej deti. Keď prešla okolo Božia Matka, všetky ju obdivovali: „Len ty môžeš byť skutočne spokojná: tvoj syn išiel dôsledne svojou cestou, ani len nachvíľu nezaváhal. Môžeš byť naozaj pyšná!“
„Máte pravdu,“ odpovedala Božia Matka, „no pôvodne som chcela, aby sa stal inžinierom.“


Nechajme ich ísť vlastnou cestou!

sobota 31. marca 2012

Bruno Ferrero

Brána


Prvý raz sa to stalo, keď mal šesť rokov. Poskakoval po ulici a zrazu uprostred dlhého bieleho múru uvidel zelenú bránku. Akoby ho pozývala. Zdalo sa, že hovorí: „Otvor ma a vstúp!” Otvoril teda bránku dokorán a vošiel. Zrazu bol v tej najúžasnejšej záhrade, akú si kedy dokázal predstaviť. Všetko zahaľovala nádherná vôňa, ktorá pôsobila dojmom ľahkosti, šťastia a pohody. Vo farbách akoby bolo niečo magické, pretože boli neuveriteľné živé, žiarivé a dokonalé. Cítil, že vdychuje samotné šťastie, nikdy sa necítil tak dobre.
Keď večer vyšiel zo záhrady, obrátil sa, ale na smutnom a popraskanom múre nevidel nijakú bránu. Doma rozpovedal, čo sa mu prihodilo, ale nikto mu neveril. Každý večer po zvyčajných modlitbách pridal osobnú skormútenú prosbu: „Bože môj, prosím ťa, priveď ma znovu do mojej záhrady!”
No hoci sa stále potuloval po okolí, zelenú bránu sa mu nepodarilo nájsť.
Po desiatich rokoch z neho vyrástol príkladný študent, bol usilovný a zapájal sa do rozličných aktivít. Raz ráno sa ponáhľal do školy, keď zrazu zbadal svoju bránu. Toľko ju hľadal... No ani na okamih nepomyslel, že by do nej vošiel. Dbal len o to, aby neprišiel neskoro do školy.
Na druhý deň sa vrátil, ale nenašiel ani len biely múr.
Zelenú bránu opäť uvidel až ako dvadsaťdvaročný. Práve v deň, keď mal najdôležitejšiu skúšku na univerzite. Bili sa v ňom dve opačné túžby: vstúpiť do záhrady, alebo sa ponáhľať na skúšku. Na chvíľu zaváhal, potom pokrčil plecami a vykročil smerom k univerzite.
Skončil doktorát a stal sa z nebo úspešný advokát. Teraz bola jeho bránou kariéra.
Zelenú bránu a biely múr zazrel ešte trikrát.
Prvý raz sa ponáhľal na stretnutie s dievčaťom, s ktorým sa potom oženil. Druhý raz, o niekoľko rokov neskôr, ju uvidel s modrastým nádychom, keď ju ožiarili svetlá auta. No práve v ten večer mal dôležité stretnutie s významným politikom. Tretí raz, vtedy bol už známym poslancom, bránu zazrel kútikom oka. Práve šiel okolo s ministrom nejakej cudzej krajiny.
Takmer sa jej dotkol prstami... Bol od nej asi len pol metra, ale v tej chvíli predsa nemohol zmiznúť. Považovali by ho za blázna. A potom, predstavte si tie komentáre v novinách!
Prešlo niekoľko ďalších rokov. Stále silnejšie cítil smútok za nádhernou záhradou. Ľutoval všetky tie chvíle, keď’ nemal odvahu zastaviť sa a vstúpiť do zelenej brány.
„Nabudúce určite vojdem... Nabudúce, čokoľvek sa bude diať, zastavím sa,” opakoval odhodlane. Chodil po meste. Vždy keď zbadal biely múr, jeho srdce začalo biť rýchlejšie. Vlastne žil už len preto, aby znovu našiel zelenú bránu.
Ale nikdy viac ju nenašiel.

„Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť a nebudú môcť!” (Lk 13, 24)

sobota 24. marca 2012

Bruno Ferrero

Rany


V jeden horúci letný deň si chlapec išiel zaplávať do rybníka neďaleko domu.
Matka ho videla z okna, no zrazu s hrôzou zbadala, že sa k nemu približuje aligátor. Utekala k dieťaťu a zo všetkých síl na neho kričala.
Chlapec hneď začal plávať k svojej mame. Chytila ho za ramená práve vo chvíli, keď sa mu aligátor zahryzol do nôh.
Aligátor bol silnejší, ale mama bola odhodlanejšia.
Sused začul krik, pribehol k rybníku, vystrelil na aligátora a zabil ho. Chlapec bol zachránený. Mal vážne zranenia, ale postupne sa z nich zotavil a začal chodiť.
Keď ho neskôr požiadali, aby ukázal jazvy, chlapec zdvihol nohavice. No vzápätí si vysukal aj rukávy a ukázal ďalšie jazvy. Spôsobili ich mamine nechty, keď ho vtedy zo všetkých síl držala.

„Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: ‚Pokoj vám!‘ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: ‚Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.‘ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: ‚Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.‘ Tomáš, jeden z Dvanástich nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: ‚Videli sme Pána.‘ Ale on im povedal: ‚Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.‘ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: ‚Pokoj vám!‘ Potom povedal Tomášovi: ‚Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!‘ Tomáš mu odpovedal: ‚Pán môj a Boh môj!‘“ (Jn 20, 19-28)

sobota 17. marca 2012

Bruno Ferrero

V prípade nečakanej pohromy


„Čo by ste ako prvé zachraňovali v prípade nečakanej pohromy?“
Túto otázku položil ktosi z priateľov, ktorí sa spolu s manželkami a deťmi zišli okolo stola u jedného z nich, aby oslávili koniec roka. Otázka vyvolala živú diskusiu.
„Vkladnú knižku,“ povedal jeden.
„Cenné predmety,“ povedal iný.
„Deti,“ rozhodne povedal ďalší.
Všetci s ním súhlasili: v prípade nečakanej katastrofy by na prvom mieste mysleli na deti.
Zrazu v kuchyni vyletela pokrievka z tlakového hrnca a do izby sa vovalila para.
O niekoľko sekúnd boli všetci vonku a nechali za sebou poprevracané stoličky a poháriky.
Všetci okrem detí, ktoré zabudli v dome a ktoré sa ďalej hrali v susednej izbe.

Kŕmime sa slovami a svojim táraninám nakoniec aj sami uveríme.

Bruno Ferrero

Ideál


Učiteľ učil, že sa nedá žiť bez nejakého ideálu, bez cieľa, bez utópie. Aby vysvetlil, prečo je potrebný ideál, ukázal odvážnemu mladíkovi modrú čiaru na horizonte: „Tam musíš dôjsť, to je tvoj cieľ!“
Mladík odišiel rýchlym krokom. Dosiahol prvé vŕšky, ale modrá čiara sa presunula za reťaz vrchov. Kráčal ďalej, no modrá čiara sa nachádzala za vysokým vrchom na konci rozľahlej roviny.
Sklamaný sa vrátil k učiteľovi: „Keď urobím desať krokov, horizont sa tiež posunie o desať krokov. Nech by som kráčal akokoľvek dlho, nikdy ho nedosiahnem.“
„Áno, máš pravdu.“
„Načo mi je potom ideál?“
„Potrebuješ ho jednoducho na to, aby si kráčal.“


Keď rieka prestane tiecť, zmení sa na močiar. Rovnako aj človek.

nedeľa 4. marca 2012

Bruno Ferrero

Cudzia polievka


Vo veľkej samoobslužnej reštaurácii si staršia pani vzala tanier polievky, dala si ho na tácku, zaplatila a tácku položila na prázdny stôl. Tašku zavesila na stoličku a už si sadala, aby ochutnala rozváňajúcu horúcu polievku, keď si uvedomila, že si zabudla vziať lyžičku.
Vstala a išla k pokladni, kde boli nádoby s príborom.
Cestou späť s prekvapením zistila, že jej miesto obsadil mladý Afričan, ktorý pokojne jedol jej polievku.
Žena bola zmätená a rozhorčená. Potom si odhodlane prisadla na vedľajšiu stoličku a ponorila lyžicu do polievky priamo pod nosom votrelca. Mladík sa usmial a jedol ďalej.
Nabrala jednu lyžičku, aj mladík si nabral jednu.
Myslela si: „Aký je drzý! Keby som len mala viac odvahy! S týmito prisťahovalcami treba urobiť poriadok!“
Keď si nabrala lyžičku, muž oproti nej nepohol ani brvou a tiež si nabral lyžičku.
Takto to šlo ďalej, až zostala len trocha polievky. „A teraz som naozaj zvedavá, čo mi povie, keď doje,“ pomyslela si žena.
Mladík jej nechal poslednú lyžičku polievky. Potom vstal, vychovane ju pozdravil a odišiel.
Žena sa pozrela na stoličku: jej taška zmizla. Zlodej! Bol to obyčajný zlodej! Sklamaná, nahnevaná a celá červená v tvári sa obzerala okolo seba. No mladík bez stopy zmizol.
Zrazu sa jej hnev zmenil na veľké rozpaky.
Na vedľajšom stole bola tácka bez lyžičky s chladnúcou polievkou. Na stoličke visela taška, ktorú tam nechala.
Veľmi sa zahanbila, keď pochopila, že si zmýlila stôl a že ten mladík, ktorý si kúpil rovnakú polievku, sa podelil bez toho, aby bol nervózny alebo pohoršený, kým ona vzdychala a dokonca sa cítila hlboko urazená.

Koľkokrát sme už „jedli polievku niekoho iného“ a ani sme o tom nevedeli? Koľkokrát za deň kradneme čas, vážnosť, náklonnosť, pozornosť a netrápi nás ani len náznak výčitiek svedomia?

nedeľa 26. februára 2012

Bruno Ferrero

Žaba v hrnci


Bola raz jedna žaba, ktorá veselo poskakovala medzi mlákami a sýtozelenými listami lekna. Naháňala niekoľko bzučiacich poletujúcich mušiek, a tak prišla skok za skokom na dvor. Pri plote objavila hrniec. Zvedavo vyskočila na okraj a zistila, že hrniec je plný priezračnej a čerstvej vody.
„To je nádherná plaváreň a celá len pre mňa!“ pomyslela si žaba.
Urobila elegantnú piruetu a ponorila sa do vody. Vyskúšala všetky plavecké štýly, v ktorých vynikala, a začala sa čľapkať vo vode. Bola šťastná a nič ju netrápilo.
Nejaká ruka však pod hrncom zapálila oheň. Voda sa pomaličky začala zohrievať. O chvíľu bola vlažná. Pre žabu to bolo veľmi príjemné: „Z dobrého k lepšiemu! Plaváreň je vyhrievaná,“ pomyslela si a plávala ďalej.
Teplota stúpala.
Voda bola teplá, trochu teplejšia, ako by sa žabe páčilo, ale neznepokojovala sa, lebo teplo ju začalo unavovať a omamovať.
Teraz už bola voda naozaj horúca. Žabe sa to prestalo páčiť, ale bola taká zoslabnutá, že už nedokázala nič urobiť.
Teplota vody prudko stúpala, až sa žaba uvarila a zomrela skôr, než by sa stihla dostať z hrnca.
Keby táto žaba skočila do hrnca s vodou zohriatou na päťdesiat stupňov, okamžite by sa zachránila výskokom v olympijskom rekorde.

Hmota ponechaná sama na seba sa riadi zákonom entropie. Všetko, o čo sa nik nestará, čo je ponechané samo na seba, ochabuje a upadá, je jedno, či ide o telo, o vzťah, o záhradu, o sociálny systém štátu. Všetko si vyžaduje starostlivosť, bdenie, námahu. Naše svedomie je otupené nadmernými zmyslovými podnetmi a zaspáva. Naša myseľ je otupená, lebo je preplnená zbytočnými informáciami. Zbavení hodnôt nemáme pevné východisko. Sme zavalení materializmom a konzumizmom, preto naše ideály vädnú a zomierajú. Ani sa nenazdáme a sme uvarení.
Niektoré zdravotné problémy sa vyvinú po desiatich, dvadsiatich alebo aj tridsiatich rokoch. Telo a duša sa postupne presýtia toxínmi, napätiami, blokmi, nevyslovenými postrehmi, zábranami.
Zanedbanie, nepochopenie a nenávisť sa hromadia bez toho, aby sme to spozorovali, bez toho, aby sme o nich hovorili alebo aby sme hľadali spoločné riešenie. „Bdejte!“ prikazuje Ježiš v evanjeliu.
Zobuďte sa! Voda už začína byť nebezpečne horúca...

Bruno Ferrero

Červík Janko


V tráme obrovského starého senníka žilo spoločenstvo červotočov. Celý svoj život strávili hlodaním, hlodaním a ešte raz hlodaním. Ak nehlodali, tak spali, to je všetko. Hlodaniu sa predtým venovali ich rodičia a pred nimi ich starí rodičia a prastarí rodičia.
Janko bol mladý čulý červíček. Dlho uvažoval: „Čo je na konci tohto trámu? Možno je za ním úplne iný svet!“
Ostatní sa mu posmievali: „Ty si sa celkom zbláznil!“ A najstarší červík rázne vyhlásil: „Len sa choď na ten iný svet pozrieť! Cesta k nemu je veľmi jednoduchá, stačí, ak budeš hlodať smerom na juh. Choď! Nikto ťa tu nedrží!“
Janko sa horlivo pustil do práce a predstavoval si ten iný úžasný svet. Bol presvedčený, že trám jednoducho nemôže byť „celý svet“. Rodičia boli veľmi znepokojení. Mama ho s plačom presviedčala: „Dieťa moje, preber sa! Hlodaj pekne spolu s nami, ako sme ťa to s otcom naučili, hlodaj so svojimi súrodencami. ktorí ťa majú tak radi.“
Červík Janko mal svojich drahých veľmi rád, ale odhodlane ďalej hlodal smerom na juh. Hlodal a hlodal, ale trámy sú veľké a červíčky sú malé.
Čas bežal a červík Janko mal pred sebou stále len drevo. Tisíc ráz bol v pokušení prestať, vrátiť sa späť a správať sa ako všetky ostatné červotoče.
Raz v noci, schúlený v chodbičke, ktorú hĺbil, unavený od námahy a so slzami v očiach, dospel k dôležitému rozhodnutiu: „Stačí! Za trámom nie je nijaký iný svet. Všetko je len drevo a nič iné! Zajtra sa vrátim späť.“
Práve v tej chvíli začul jemnučký zvuk, ktorý veľmi dobre poznal. Bol to zvuk červotoča, keď hlodal z celej sily.
Zakrátko ho uvidel. Bol zadýchaný a spotený, ale naširoko sa usmieval. „Konečne som ťa dobehol!“ povedal prichádzajúci. „Som červík Peter a chcem ísť s tebou. Ani mňa už tento svet nebaví. Som si istý, že vonku je iný svet!“
„Teší ma!“ odpovedal červík Janko. Naraz sa mu vrátila odvaha. „Zajtra prehlodáme prieskumnú chodbičku tamtým smerom. Cítim, že sme blízko cieľa.“
V skutočnosti chýbalo ešte dobrých desať centimetrov, lebo južný smer nebol ten najlepší na cestu z trámu, ale starý červík sa vo svetových stranách nikdy nevyznal. Vo dvojici však bolo všetko oveľa ľahšie. Námaha sa rozdelila na polovicu a odvaha sa zdvojnásobila.
Až raz, v jedno pozlátené septembrové ráno, červík Janko a červík Peter vyliezli z trámu. Po prvýkrát uvideli modrú oblohu a slnečné lúče.
„Hurá!“ kričali jednohlasne a objímali sa. O čo všetko prichádzali ostatné červotoče, ktoré si mysleli, že trám je celý svet!
Jasný vzduch ich nového sveta prenikli podmanivé zvuky.
„To musí byť chór anjelov!“ zvolal nadšený červík Janko.
„Ale choď!“ odvrkol mravec, ktorý tadiaľ prechádzal a vliekol ťažké pšeničné zrnko. „To sú cvrčky. Bolí ma z nich hlava...“
Pre dvoch červíkov bol však ten zvuk najzvláštnejšou hudbou, akú kedy počuli.

Tam vonku je iný svet...

sobota 25. februára 2012

Bruno Ferrero

Záhrada korytnačiek


Kedysi dávno žili v obrovskej záhrade okolo kráľovského paláca veľké korytnačky a dobre sa im darilo. Raz do tejto záhrady zaletel škovránok. Korytnačkám sa veľmi zapáčil a zahrnuli ho poklonami.
Škovránok bol chvíľu zmätený. Potom im ako poďakovanie zaspieval tú najsladšiu a najúchvatnejšiu pieseň zo svojho repertoáru. Pomalé korytnačky boli vo vytržení a nešetrili chválou.
„Požiadajme ho, aby zostal žiť s nami,“ navrhla jedna z nich.
Podvečer vtáčik strmhlav zletel do záhrady.
Prešibaná korytnačka sa mu milo prihovorila: „Môj drahý škovránok, vieš, že pre nás si ako vlastné dieťa. Čo keby si u nás zostal a vzdal sa lietania? Veď môžeš robiť toľko iných vecí!“
„Ak to vravíš, iste to tak bude,“ odpovedal škovránok. „Lenže ja som vtáčik a s tým sa nedá nič robiť. Každý, kto má krídla, chce vyletieť vysoko, až hore k slnku!“
„Ale veď lietanie je také namáhavé! Ostatné zvieratá si neželajú nič iné, len oddychovať a mať plné brucho. A nikdy si nepomyslel na sokola alebo na poľovníkov?“
Škovránok sa zamyslel a nakoniec riekol: „Myslím, že máš pravdu, priateľka moja. Čo mám robiť, aby som tu mohol navždy zostať s vami?“
Korytnačka bola veľmi spokojná. Navrhla mu, aby si každý deň zo svojich krídel vytrhol jedno pierko: „Postupne sa ti bude čoraz ťažšie lietať, až nakoniec úplne prestaneš a ani si to nevšimneš. Budeš žiť s nami v záhrade, budeš piť čerstvú vodu, jesť ovocie a šalát, čo nám ľudia každý deň prinesú. Tak budeme žiť šťastne, spokojne a bez starostí!“
Od toho dňa škovránok dbal na to, aby si každé ráno vytrhol jedno malé pierko, až kým nemal krídla úplne holé. Teraz už síce nemohol vyletieť, ale zato mal taký pokoj a mohol sa tak dobre najesť! Hrabal sa v zemi a zobal ako sliepka, priberal a hral sa s korytnačkami. Konečne sa skončila jeho ranná námaha, už nemusel v sústredných kruhoch vyletieť vysoko k slnku a trilkovať ako všetky ostatné škovránky. Už si nevymýšľal nijaké nové pesničky, lebo jeho priateľkám sa celkom páčili aj tie staré.
Jedného dňa sa však do záhrady dostala hladná lasica. Neverila vlastným očiam, keď videla tučného škovránka, ako poskakuje medzi korytnačkami. Prikrčená sa chystala na lov.
Korytnačky sa prestrašene stiahli každá do svojho panciera.
„Pomôžte mi!“ zvolal škovránok.
„Priateľu, lasica je rýchlejšia ako my a má ostré zuby! Nemôžeme ti pomôcť,“ odpovedali korytnačky zborovo.
„Tak mi treba,“ vzlykol škovránok. „Spyšnel som a chcel som byť ako korytnačky. Preto som sa vzdal krídel – svojej jedinej záchrany.“
Skryl hlavu pod krídlo a odovzdal sa svojmu osudu.

Korytnačky dnes sedia v kanceláriách s mahagónovým nábytkom a s koženými kreslami, vyvážajú sa v luxusných limuzínach, majú telesnú stráž a plavovlasé sekretárky; majú kontakty v televízii a kontrolujú verejnú mienku – a vyhrávajú. Každý deň nám vytrhnú jedno pierko.

nedeľa 25. decembra 2011

Bruno Ferrero

Vedel si to


Aby mládencov z jedného indiánskeho kmeňa uznali za dospelých, musia sa podrobiť obradnej skúške. Spočíva v tom, že dokážu žiť v prísnom osamotení.
Jeden z nich sa raz vybral do nádhernej doliny, žiariacej zeleňou a kvetmi. Ako sa tak pozeral po vrchoch, ktoré zvierali údolie, upútal ho jeden strmý končiar, pokrytý snehom oslňujúcej belosti.
„Zdolať tento štít, to bude moja skúška,“ pomyslel si. Obliekol si košeľu z bizónej kože, prehodil si cez seba prikrývku a dal sa na výstup.
Keď vyšiel na vrch, videl pod sebou celý svet. So srdcom plným hrdosti blúdil pohľadom po bezhraničnom obzore. Zrazu začul pri nohách akýsi šuchot, pozrel sa tam a zbadal hada. Prv než sa stihol pohnúť, had prehovoril:
„Umieram,“ povedal. „Je mi tu hore strašná zima a nemám tu čo jesť. Prosím ťa, schovaj ma pod košeľu a znes ma do údolia.“
„Nie!“ povedal mladík. „Poznám ťa. Dobre viem, čo si zač. Si jedovatý štrkáč. Ak ťa vezmem, poštípeš ma a zabiješ.“
„Neboj sa,“ povedal had, „tebe to neurobím. Ak ma znesieš, neublížim ti.“
Mladík chvíľu odmietal, no had vedel presviedčať. Nakoniec ho mladík schoval pod košeľu a vzal ho so sebou. Keď zišli do údolia, jemne ho položil na zem. Had sa zrazu stočil, zaštrkal, vymrštil sa a chlapca poštípal.
„Sľúbil si mi...“ zakričal mladík.
„Vedel si, čo si riskoval, keď si ma vzal so sebou,“ povedal a odplazil sa.

Tento príbeh možno venovať každému, kto sa dá pokúšať drogami, alkoholom a prehnanou rýchlosťou na ceste. „Vedel si, akému nebezpečenstvu sa vystavuješ, keď si ma vzal so sebou.“ To je to isté ako povedať: „Pozde, milý drozde.“ Alebo: „Neskoro zajaca chytať za chvost, keď si ho nechytil za uši.“

Bruno Ferrero

Jaskyňa


Jedného beduína prenasledovali zúriví nepriatelia. Utekal do drsnej púšte, plnej ostrých skál. Bežal a bežal, až kým nepočul, že dupot koní prenasledovateľov je stále slabší, až úplne zanikol.
Až potom sa poobzeral. Dostal sa do hrôzostrašnej rokliny, nad ktorou vyčnievali žulové stĺpy s vyvretými  sivočiernymi čadičovými vežičkami. A tu na veľké prekvapenie zbadal akýsi krkolomný chodník, ktorý sa tiahol roklinou.
Vydal sa po ňom a o chvíľu sa ocitol pred vchodom do hlbokej tmavej jaskyne. Váhavým krokom vstúpil do tmy.
„Len poď ďalej, bratku,“ povzbudzoval ho láskavý hlas. Beduin v prítmí zbadal pustovníka, ako sa modlí.
„Ty tu žiješ?“ opýtal sa beduín.
„Ako vidíš.“
„Ako môžeš žiť v tejto jaskyni, sám, chudobný, ďaleko od všetkých?“

Pustovník sa usmial.
„Ja nie som chudobný. Mám veľké poklady.“
„Kde?“

„Pozri sa tam,“ a pustovník ukázal na malú štrbinu na boku jaskyne. „Čo vidíš?“
„Nič.“
„Naozaj nič?“
„Iba kúsok neba.“
„Kúsok neba. Nie je to úžasný poklad?“


Čítal som poviedku o jednom väzňovi z nacistickej éry. V liste upokojoval svoju rodinu jednoducho preto, že bol preložený z cely, ktorá mala štyri holé múry, do cely, v ktorej bol na jednej strane otvor, cez ktorý mohol ráno vidieť belasé nebo a v noci nejakú hviezdu. Preňho to bol veľký poklad.
My máme celú nebeskú klenbu. A pozeráme sa na televíziu.

Bruno Ferrero

Väzeň a mravec


Akýsi človek bol odsúdený na dvadsať rokov väzenia. Jeho najväčším problémom bolo, ako zabiť čas. Po niekoľkých mesiacoch si všimol, že pod prasknutou omietkou jeho cely sa usadili mravce. Jeden z nich sa mu videl mimoriadne nadaný, a tak sa rozhodol, že ho bude učiť.
Vyžadovalo to veľkú trpezlivosť, ale po piatich rokoch začal mravec plniť jeho rozkazy, tancoval na napnutom vlase a vedel urobiť dvojité salto mortale. Po ďalších piatich rokoch vedel tento obdivuhodný a dlhožijúci mravec zaspievať všetky pesničky zo San Rema. Po ďalších piatich rokoch rozprával plynulo štyrmi jazykmi.
Práve sa začal učiť piaty jazyk, keď muža prepustili z väzenia. Vložil si vzácneho mravca do vrecka v nádeji, že mu pomôže zarobiť kopu peňazí vystupovaním v televízii.
Keď vyšiel z väzenia, zastavil sa v bare a keď si vypil, neodolal pokušeniu, aby sa nepopýšil majstrovstvom svojho mravca. Položil ho na pult a zavolal barmana.
„Pozrite sa na tohto mravca.“
Barman dlho nerozmýšľal, mravca rozpučil a povedal: „Prepáčte, pane.“

Rodičia a vychovávatelia obetujú toľko námahy a trpezlivosti, aby vychovali svoje deti. Často stačí chvíľka a výsledok celého ich úsilia vyjde nazmar. Lebo vždy sa nájde nejaký zlý barman. Je lepšie cvičiť slony ako mravce.

streda 21. decembra 2011

Bruno Ferrero

Trochu striebra


„Rabbi, čo si myslíš o peniazoch?“ pýtal sa mladík učiteľa.
„Pozri sa z okna,“ povedal učiteľ. „Čo vidíš?“
„Vidím ženu s dieťaťom, voz, ktorý ťahajú dva kone, a dedinčana, ktorý ide na trh.“
„Dobre. A teraz sa pozri do zrkadla. Čo vidíš?“
„Čo chceš, aby som videl, Rabbi? Samozrejme, že vidím seba.“
„A teraz premýšľaj. Okno je zo skla. Aj zrkadlo je zo skla. Stačí tenučká vrstva striebra na skle a človek vidí iba seba.“

Sme medzi ľuďmi, ktorí premenili svoje okná na zrkadlá. Myslia si, že pozerajú von a stále vidia len seba. Nedovoľ, aby sa okno tvojho srdca stalo zrkadlom.

pondelok 19. decembra 2011

Bruno Ferrero

Kôň divý a kôň domáci


Raz sa divý kôň stretol s koňom domácim a začal mu vyčítať, že žije ako otrok. Domáce zviera sa bránilo a tvrdilo, že je slobodné ako vietor.
„Tak mi vysvetli,“ povedal divý kôň, „na čo ti slúži to zubadlo v pysku?“
„Je to kus železa, jeden z najúčinnejších posilňujúcich liekov.“
„Dobre, ale na čo sú tie opraty, ktoré sú k nemu priviazané?“
„Slúžia mi na to, aby mi nevypadlo z pysku, keď som príliš lenivý.“
„A čo mi povieš o sedle?“
„Ušetrí mi veľa námahy. Keď som unavený, sadnem si doň a odcválam.“


Niet horšieho otroka, ako je človek, ktorý bozkáva svoje putá, a niet horšieho človeka, ako je ten, ktorý ospravedlňuje zlé zvyky, čo ho väznia. Nik, kto nie je pánom seba samého, nie je slobodný.