Umučenie nášho Pána, Ježiša Krista
„Píš pre moje duše“, povedal Pán Ježiš sestre Jozefíne skoro každý deň počas svätého pôstu v roku 1923. V tichu svojej cely, sestra kľačiac počúvala a písala tieto Božské tajomstvá. Deň po dni sa pred jej zrakom rozvíjalo podivuhodné tajomstvo nášho vykúpenia a vtláčalo sa do jej srdca.
Na Veľký piatok, 30. marca 1923, Pán Ježiš ukončil tieto posolstvá. V ten deň sa úzko podieľala na jeho utrpení, počínajúc už predošlým dňom. Nasledovala ho z Večeradla do Getsemanskej záhrady a zo súdnej siene do väzenia a potom na Kalváriu. Ku koncu dňa dostala sestra Jozefína ako závet, čiže poslednú vôľu, toto Jeho prianie:
„Jožka, napíš, čo si počula. Prajem si, aby duše čítali, čo si napísala. Aby tí, ktorí sú smädní, sa mohli občerstviť, a ktorí sú hladní, mohli sa nasýtiť.“Ježiš umýva nohy svojim apoštolom
Milosrdenstvo a dôveraVyjavím ti myšlienky, ktoré naplnili moje Srdce pri umývaní nôh mojim apoštolom. Všimni si, všetkých dvanásť apoštolov bolo zhromaždených, ani jeden nechýbal. Bol tam Ján, miláčik, bol tam aj Judáš, ktorý ma mal zakrátko vydať do rúk mojim nepriateľom. Poviem ti, prečo som ich chcel mať všetkých pohromade, a prečo som začal s umývaním nôh. Zhromaždil som ich všetkých, lebo nadišiel okamih predstaviť svetu moju Cirkev. Ukázať svojim ovečkám, že všetky musia mať len jedného pastiera. Mal som tiež v úmysle ukázať dušiam, že nikdy neodopieram svoje milosti ani tým, ktorí sú v stave ťažkého hriechu a neoddeľujem ich od tých, ktorých zvláštne milujem. Všetkých ich uchovávam vo svojom Srdci, aby každá duša mohla obsiahnuť pomoc, akú si vyžaduje jej stav.
Aká veľká bola moja bolesť, keď v osobe môjho nešťastného učeníka Judáša som videl zástup tých, ktorí napriek tomu, že sa často zhromažďovali pri mojich nohách a boli obmývaní mojou krvou, predsa kráčali k večnému zatrateniu. Rád by som poučil tieto duše, aby sa mi nevyhýbali, keď sú zaťažené hriechmi. Nikdy si nesmú myslieť, že už pre ne niet lieku, alebo už navždy stratili lásku, ktorú kedysi mali... Nie, úbohé duše, Boh, ktorý za vás vylial všetku svoju krv, tak o vás nezmýšľa. Poďte ku mne všetky, nebojte sa, lebo ja vás všetky milujem... Umyjem vás svojou krvou a budete jasnejšie ako sneh. Všetky vaše viny ponorím do vody, v ktorej vás obmyjem Ja sám a nič nebude môcť vytrhnúť z môjho Srdca lásku k vám.
Jožka, nech je dnes tvoja duša uchvátená horúcou túžbou zbadať duše, zvlášť duše hriešnikov, prichádzajúce očistiť sa vodou úprimného pokánia...Nech si osvoja zmýšľanie plnej dôvery a nie bázne, lebo Ja som Boh milosrdný a vždy ochotný prijať ich do svojho Srdca.
Večeradlo
Pokračujme o tajomstvách lásky. Poviem ti, z akých dôvodov som pri poslednej večeri umýval nohy svojim apoštolom. Na prvom mieste som s tým chcel poučiť duše, ako musia byť čisté, keď ma prijímajú vo svätom prijímaní. Potom som chcel pripomenúť tým, ktorí nešťastne upadli do hriechu, že môžu vždy nadobudnúť svojej nevinnosti prostredníctvom sviatosti Svätého pokánia. Nohy svojich apoštolov som umyl vlastnými rukami, aby tí, ktorí sa zasvätili apoštolskej práci, nasledovali môj príklad a jednali s pokorou a šetrnosťou s hriešnikmi a so všetkými, ktorí sú zverení ich opatere.
Prepásal som sa bielym plátnom preto, aby som tým naznačil, že apoštolovia majú byť opásaní pásom odriekania a umŕtvovania, ak chcú mať nejaký vplyv na duše...
Chcel som ich poučiť, že láska k blížnemu je vždy ochotná odpúšťať chyby iných, zakrývať ich, zmenšovať a nikdy ich nevyjavovať.
Nakoniec liatie vody na nohy mojich apoštolov naznačuje horlivosť za spásu sveta, ktorou horelo moje Srdce.
Hodina vykúpenia už nadchádzala. Moje Srdce už nemohlo dlhšie zadržiavať lásku, akou som miloval ľudí. Tiež som ich nechcel zanechať osirotených. Aby som im ukázal, ako vrúcne ich milujem a mohol som byť stále s nimi až do konca sveta, rozhodol som sa, stať ich pokrmom, posilou, životom - ich všetkým.
Keby som len mohol dať pocítiť dušiam tie city lásky, akými prekypovalo moje Srdce pri poslednej večeri, keď som ustanovil sviatosť svätej Eucharistie... Jediným pohľadom cez všetky storočia som videl tie zástupy, ktoré budú prijímať moje Telo a moju Krv a všetko to dobro, ktoré tým bude spôsobené...
Ako mnoho duší som uvidel, v ktorých spojením s touto Sviatosťou vyrástol kvet panenstva!... Mnoho iných ňou bolo roznietených k skutkom lásky a horlivosti!... Koľko mučeníkov lásky som videl... Veľa duší, ktoré boli oslabené hriechom a náruživými vášňami, navrátili sa znovu k vernosti a nadobudli opäť duchovné zdatnosti požívaním tohto Chleba silných!
Kto môže opísať tie city, ktoré zaplavovali moju Dušu? Radosť, láska, nežnosť... ale bohužiaľ aj horký žiaľ...
Jožka, neskôr budem pokračovať. Teraz choď v pokoji. Poteš moje Srdce a buď bez obavy. Žriedlo mojej Krvi nie je vyčerpané a tá obmyje tvoju dušu.
EUCHARISTIA
Sklamanie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho
Píš mojim dušiam: Chcem im povedať o veľkom zármutku, ktorým bolo naplnené moje Srdce pri poslednej večeri. Blažilo ma pomyslenie na všetkých tých, ktorým som sa mal stať spoločníkom a nebeským pokrmom a na tých, ktorí sa až do skonania sveta budú s klaňaním, uzmierovaním a láskou zhromažďovať okolo mňa... to ale vôbec neumenšilo môj zármutok nad tými premnohými dušami, ktoré ma budú nechávať vo svätostánku opusteného, ba ani nebudú veriť v moju prítomnosť v tejto Sviatosti. Do koľkých sŕdc poškvrnených hriechom vojdem... a ako často toto zneuctenie Tela a Krvi bude slúžiť k ich večnému zatrateniu.
Svätokrádeže a urážky aj všetky nevýslovné ohavnosti, ktoré mali byť proti mne spáchané, striedali sa pred mojim zrakom... tie dlhé hodiny, vo dne aj v noci, v ktorých budem sám na oltári... to množstvo tých, ktorí nebudú dbať na volanie môjho Srdca.
Ó, Jožka, nech myšlienky môjho Srdca vniknú hlboko do tvojho srdca.
Len láska k dušiam ma robí väzňom v Najsvätejšej Sviatosti. Som tam preto, aby všetci mohli prichádzať a nájsť útechu v najnežnejšom Srdci najláskavejšieho Otca, najvernejšieho Priateľa, ktorý ich nikdy neopustí.
Najsvätejšia Eucharistia je vynálezom lásky... ako málo duší opätuje túto lásku, ktorá sa dáva a spotrebuje pre ne!
Bývam medzi hriešnikmi, aby som mohol byť ich životom, lekárom aj liekom proti chorobám pokazenej prirodzenosti. Oni sa mi odplácajú zabúdaním, urážkami a pohŕdaním.
Úbohí, poľutovaniahodní hriešnici, neodvracajte sa odo mňa ... Vo dne aj v noci vo svätostánku bdiem kvôli vám. Nebudem vám nič vyčítať... Nevrhnem vám do tváre vaše hriechy, ale ich zmyjem svojou krvou v mojich ranách. Nebojte sa... Poďte ku mne... Keby ste len vedeli, ako vás vrúcne milujem!
Drahé duše, prečo ste tak chladné a ľahostajné voči mne? Či sú mi neznáme vaše rodinné starosti, domáce záležitosti a požiadavky vášho životného postavenia? Nemôžete mi venovať aspoň niekoľko minút času, aby ste prišli ku mne a osvedčili mi tak vašu lásku a vďačnosť? Nezaplietajte sa ustavične do zbytočných starostí. Radšej príďte aspoň na niekoľko okamihov navštíviť, prijať a potešiť vášho Väzňa lásky.
Ak by ste boli telesne slabí a chorí, našli by ste si čas zájsť k lekárovi, aby vás uzdravil. Poďte k Tomu, ktorý je schopný dať silu a zdravie vašej duši a dajte nejakú almužnu lásky tomu Božskému Väzňovi, ktorý vás očakáva, volá a túži vidieť pri sebe.
Také pocity som mal, Jožka, keď som sa chystal ustanoviť Najsvätejšiu Sviatosť.
Neuznané tajomstvo lásky
Píš dnes o bolesti, akou bolo preniknuté moje Srdce, keď som donútený žiarou lásky, vynašiel div lásky, najsvätejšiu Eucharistiu. Pozeral som na duše, ktoré budú sýtené týmto nebeským Chlebom. Žiaľ, nemohol som si nepovšimnúť ľahostajnosť, ktorou veľa iných, zasvätených duší i kňazov, ma zraní v tejto Sviatosti. Boli mnohí, ktorí mali chladnúť... pomaly upadnúť do formálneho zvyku, ba horšie ako zvyku,... do únavy, úpadku a krok za krokom k vlažnosti...
Napriek tomu bdiem a čakám v svätostánku na takú dušu... dúfajúc, že príde a prijme ma... že si so mnou dôverne pohovorí ako nevesta. Povie mi o svojich bolestiach, pokušeniach i utrpeniach a požiada ma o radu. Poprosí o milosti, ktoré potrebuje pre seba aj pre iných... možno má niekoho, kto je na nej závislý, alebo má niektoré duše vo svojej rodine, ktoré sú v nebezpečenstve, ktoré sú ďaleko odo mňa...
Poď, hovorím jej, pohovorme si o všetkom úplne slobodne a dôverne... Pamätaj na hriešnikov... Obetuj sa na uzmierenie... Sľúb mi, že ma nenecháš samého... Pozoruj tiež, či moje Srdce nežiada niečo od teba, aby si ho potešila... To je to, čo od tej duše a od mnohých iných očakávam... Ona po svätom prijímaní je ale roztržitá, unavená, alebo duchom inde... jej myseľ je celá zaujatá svojim zamestnaním, rodinnými záležitosťami, svojimi známymi... alebo svojim zdravím... nevie, čo by povedala. Je ľahostajná, znudená a túži po odchode...
Prijímaš ma, ó duša, ty, ktorú som si vyvolil a po celú noc so všetkou trpezlivosťou a láskou opatroval?
Áno, túžil som vrúcne po jej príchode, aby som si pri nej odpočinul a mohol s ňou zdieľať jej starosti... pripravil som pre ňu nové milosti, ale ona ich nechce... nevie, o čo by mala prosiť, nežiada si ani radu, ani pomoc... iba sama sebe sa sťažuje, bez toho, aby mi povedala aspoň slovíčko... Vyzerá to tak, že skutočne prišla iba zo zvyku, aby vykonala obyčajnú formalitu, alebo snáď preto, že ťažký hriech tomu nebránil. Ale to nie je láska, ani úprimná túžba po úzkom spojení so mnou, ktorá ma prinútila prísť k nej. Ach, tá duša nemá jemnocitnej lásky, akú som dúfal u nej nájsť.
Najsvätejšia Sviatosť je vynálezom lásky. Je to život a sila duší, liek proti každej chybe, posila na prechod zo života časného do života večného. V nej duše hriešnikov nadobúdajú opäť život, vlažné duše primeranú teplotu, horlivé duše dosahujú pokoj a splnenie svojej túžby... sväté duše dostávajú krídla k vzletu za dokonalosťou... Pre duše čisté je sladkým medom a najvyberanejším pokrmom. Bohu zasvätené duše nájdu v nej svoj útulok, lásku a život. V nej budú hľadať a nájdu dokonalý vzor toho posvätného zväzku, ktorý ich nerozlučiteľne spojí s ich nebeským Ženíchom.
V Getsemanskej záhrade
Modlitba a obetovanie úzkosti
Jožka, poď so mnou... pôjdeme do Getsemanskej záhrady. Ponor svoje srdce do citov horkosti a zármutku, ktorými bolo preplnené moje Srdce.
Po všetkých kázaniach, ktoré som konával pre veľké zástupy, po uzdravovaní chorých, po navrátení zraku slepým a po vzkriesení mŕtvych, po troch rokoch, ktoré som strávil so svojimi apoštolmi ich vychovávaním a vštepovaním svojho učenia... chcel som ich konečne poučiť svojím príkladom, ako sa majú navzájom milovať a znášať a jeden druhému slúžiť. Urobil som to tým, že som im umýval nohy a tým, že som sa stal ich pokrmom.
Nadišla hodina pre Božieho Syna oblečeného do človeka, Vykupiteľa ľudského pokolenia, aby vylial svoju Krv a položil svoj život za svet. Aby som sa mohol podrobiť vôli môjho Otca, ihneď som sa utiekal k modlitbe.
Milované duše, poďte a učte sa od svojho vzoru tomu jedinému potrebnému: to je napriek akémukoľvek odporu prirodzenosti odovzdať sa do Božej vôle s pokornou poddanosťou a s najväčšou ochotou vôle i plniť Božiu vôľu za každých okolností.
Učte sa od Neho, že každé dôležitejšie dielo má predchádzať a oživovať modlitba. Iba modlitbou môže duša dosiahnuť potrebnú silu k znášaniu životných ťažkostí. V modlitbe sa spojí s Bohom, ktorý jej bude radiť a bude ju posilňovať, i keď to duša možno ani nespozoruje.
Odobral som sa do Getsemanskej záhrady, do samoty. Boha máme hľadať vo vnútri, vzdialení od ruchu sveta a nepokoja. Aby Ho duša našla, musí umlčať všetky roztržitosti, ktoré prekážajú milosti a všetok vnútorný nepokoj, ktorý zapríčiňuje sebaláska a zmyselnosť. Tieto stále prehlušujú vnuknutie milosti a vzďaľujú dušu od Boha...
Aby som vám, milované duše, dal príklad, vzal som so sebou do záhrady troch z mojich učeníkov na vaše poučenie, že tri schopnosti vašej duše musia sprevádzať modlitbu.
Pamäť si má pripomínať Božiu dobrotivosť a dokonalosť, Jeho moc, dobrotu, lásku a milosrdenstvo. Rozum má vyhľadávať cesty k spolupôsobeniu s podivuhodnými milosťami, ktoré vám Boh udelil. Vôľa sa má upevňovať v predsavzatí robiť pre Boha vždy viac a lepšie... Ponúknite sa pracovať pre záchranu hriešnikov v apoštolských prácach alebo pokorným a skrytým životom v mlčaní a v modlitbe... Svoju vôľu podriaďte Božej vôli... Ctite si Jeho vôľu a všetko, čo vám určil, nech je to čokoľvek. Pokorujte sa pred svojím Stvoriteľom, ako prináleží jeho stvoreniam... Takým spôsobom som aj ja ponúkol vykonať vykúpenie sveta. V tom okamihu som precítil všetky muky svojho umučenia, ktoré na mňa doľahli: ohováranie a potupa - bičovanie, tŕním korunovanie, smäd, ťarcha kríža... Všetky tieto muky sa hromadili pred mojím zrakom. Zvierali moje Srdce, pričom som videl všetky urážky, hriechy a zločiny, ktoré počas všetkých storočí budú spáchané... Nielenže som ich videl, ja som sa do nich obliekol. Pod ťarchou ich hanby a potupy som sa musel ukázať pred tvárou môjho nekonečne svätého Otca a prosiť o zmilovanie. Tu prepukol hnev rozhnevaného a urazeného Boha. Na uzmierenie Jeho nekonečnej
velebnosti, som sa ponúkol ako záruka za hriešne ľudstvo. Ja, Boží Syn, aby som utíšil hnev a zadosťučinil Jeho spravodlivosti. Taká veľká bola moja bolesť a smrteľná úzkosť i ťarcha toľkých vín, až som sa krvou potil. Krvavý pot stekal zo mňa na zem.
Ó hriešnici, ktorí ma takto mučíte - prinesie vám táto krv spasenie a život, alebo bude za vás preliata nadarmo? Ako môžem vyjadriť tú bolesť, ktorú som cítil pri pomyslení, že tento pot a smútok, tá smrteľná úzkosť a Krv budú bez úžitku pre toľké duše.
To stačí na dnešok, Jožka. Poteš moje Srdce, zajtra budeme pokračovať. S Bohom. Ostaň mi nablízku v Getsemanskej záhrade, aby moja krv mohla zúrodniť a posilniť koreň tvojej malosti.
Malátnosť alebo ospalosť vyvolených duší
Pokračujme v našej modlitbe v Getsemanskej záhrade.
Priblíž sa ku mne, a keď ma uzrieš pohrúženého v mori zármutku, povstaň. Poď so mnou k trom učeníkom, ktorých som neďaleko zanechal.
Vyvolil som ich, aby sa podieľali na mojej úzkosti, modlili sa so mnou a svojou prítomnosťou mi poskytli trochu útechy... Ako som sa cítil, keď som ich našiel spať. Ó, ako ma bolela moja osamelosť, že nemám nikoho, kto by so mnou zdieľal môj zármutok... Ako často moje Srdce zakúša takú bolesť. V nádeji, že nájde útechu medzi tými, ktorých miluje nachádza ich spiacich!...
Márne by som sa pokúšal ich zobudiť. Prinútiť ich, aby opustili seba a svoje starosti, márne a neužitočné reči... príliš často, keď nie slovami, tak svojimi skutkami mi duša odpovie: „Teraz nemôžem, som nadmieru zamestnaná, priveľmi unavená, potrebujem odpočinok.“ S jemným pobádaním poviem duši: „Poď aspoň na chvíľku. Poď a modli sa so mnou. Potrebujem ťa. Neboj sa obetovať svoj odpočinok kvôli mne. Budem tvojou odplatou.“ Ale ona opakuje svoju odpoveď... Úbohá spiaca duša, ktorá nemôže bdieť so mnou ani hodinu.
Milované duše, učte sa z toho, ako je neužitočné hľadať útechu pri stvoreniach. Často dostanete od nich len viac súženia, lebo spia a neuspokoja vašu nádej a lásku.
Vrátil som sa k modlitbe. Padnúc na tvár, klaňal som sa Otcovi a prosil som Ho o pomoc. Nevolal som ku Nemu „Bože môj“, ale „Otče môj“. Preto aj ty, keď ti bolesť bude rozrývať srdce, musíš nazývať Boha svojím Otcom. Pros Ho o pomoc, odkry mu svoje trápenia, obavy a túžby. Svojím úzkostlivým volaním a plačom mu pripomeň, že si jeho dieťa. Povedz mu, že tvoje telo je vyčerpané. Tvoje srdce smutné až na smrť. Tvoja duša zakúša toľko, až sa zdá, že sa krvou potí. Modli sa s detinskou dôverou a očakávaj, že Srdce tvojho Otca ti uľaví. On sám ťa poteší a dá ti potrebnú silu k znášaniu útrap a bolestí tvojich vlastných alebo duší zverených do tvojej starostlivosti. Moja duša, celá zdrvená a plná smútku, mala zakúsiť ešte väčší zármutok pre ťarchu ľudských hriechov. Ako odplatu za toľko bolestí a toľkú lásku som videl iba urážky a nevďak. Krv, ktorá sa rinula z môjho tela, a ktorú som mal čoskoro vyliať z nespočetných rán, mala byť márne preliata pre mnoho duší. Mnohé majú byť stratené... a ešte väčšie množstvo ich
bude hrešiť proti mne. Miliardy ani nebudú počuť moje meno... Chcel som preliať svoju Krv za všetkých a darovať svoje zásluhy každej duši... Božia Krv, nekonečné zásluhy, to má byť márne pre taký veľký počet duší!
Áno, za všetkých vylejem svoju Krv a všetkých budem milovať veľkou láskou. K niektorým bude moja láska nežnejšia, dôvernejšia a vrúcnejšia... od týchto vyvolených duší budem očakávať viac útechy a lásky, viac veľkomyseľnosti a sebazapierania, slovom hojnejší výsledok mojej lásky a priazne. Žiaľ, v tomto okamihu vidím, ako sa mnohí z nich odvrátia odo mňa. Niektorí neposlúchnu moje volanie, iní ho budú počuť, ale nebudú ma nasledovať a druhí s akousi odmeranou veľkomyseľnosťou nejaký čas pôjdu za hlasom môjho Srdca, ale potom sa pomaly budú stávať ospalými, až jedného dňa, viac skutkami, ako slovami, vypovedia: „Už som sa dosť napracoval. Bol som verný povinnostiam vo všetkých podrobnostiach. Premohol som svoju povahu. Nie som dieťa, toľko biedenia, toľko bdenia už nie je potrebných. Ďalej už nemusím znášať to obmedzovanie, atď. ...“ Úbohé duše! Začínate sa oddávať spánku?... Skoro sa vrátim. Budete ospalé a nebudete ma počuť. Ponúknem vám svoju milosť a neprijmete ju... Je ešte nádej, že sa prebudíte neskôr? Nemusí sa človek obávať, že z nedostatku potravy zoslabne a nebude schopný prebrať sa z ospalosti?
Milované duše spoznajte, že už sa smrť prikradla k premnohým, keď tvrdo spali!- kde a čím boli prebudení?
To všetko som videl a cítil vo svojom Srdci. Čo som mal robiť? Vrátiť sa späť k svojmu Otcovi a žiadať Ho, aby ma zbavil tohto trápenia? Ukázať Mu márnosť mojej obete pre tak veľký zástup duší?... Nie. Opäť som sa podrobil Jeho najsvätejšej vôli a prijal som kalich, aby som ho vypil až do poslednej kvapky.
Ó vy, duše, ktoré tak milujem, to som urobil pre vaše poučenie, aby ste neomdlievali pod svojimi bremenami. Nikdy ich nepovažujte za neužitočné, aj keď možno neviete spočítať výsledok. Potlačte svoj úsudok a ponechajte voľnú ruku Božej vôli, aby s vami naložila, ako chce.
Tiež som nechcel cúvnuť, ani uniknúť, i keď som vedel, že moji nepriatelia majú prísť a zajať ma v záhrade. Zostal som na mieste.
Zajtra budeme pokračovať, Jožka. Buď čulá, aby som ťa mohol nájsť bdejúcu, keby som ťa potreboval.
Judášov bozk
Zradnosť duší
Posilnený od anjela, ktorého poslal môj Otec, uvidel som Judáša, jedného z dvanástich. Prichádzal a s ním tí, ktorí ma mali zajať. Niesli so sebou kyje a kamene, reťaze a povrazy, aby ma nimi spútali. Postavil som sa. Išiel som im v ústrety a povedal som: „Koho hľadáte?“
Judáš položil ruky na moje ramená a pobozkal ma! Ó Judáš, čo to robíš?... Prečo ma zrádzaš bozkom?
Mnohým dušiam by som mohol povedať podobne: „Čo tu robíš, čo tento bozk znamená?“ Milované duše, vy, ktoré pristupujete k svätému prijímaniu a veľa ráz ma uisťujete o svojej láske, sotva ma opustíte, už ma zrádzate mojim nepriateľom! Veľmi dobre viete, že v istej spoločnosti, do ktorej vás to toľko ťahá, vedú sa reči, ktoré ma zraňujú, ale vy tam idete. Vy, ktoré ste ma prijali dnes ráno a zajtra ma opäť prijmete, to sú príležitosti, v ktorých strácate moju drahocennú milosť...
„Prečo vedieš obchod, ktorý je pochybnej povesti?“ - hovorím zas inému. Čo nevieš, že je to nezákonný zisk, nezákonný postup v spoločenskom živote, nezákonné bohatstvo? Ak robíš také veci a mňa prijímaš, potom robíš to isté, čo urobil Judáš svojím bozkom, lebo po niekoľkých okamihoch, nanajvýš hodinách, dáš mojim nepriateľom znamenie a zajmú ma. To hovorím vám, kresťanské duše. Vy ma zrádzate tým nebezpečným priateľstvom, hádžete po mne kamene a zvádzate aj iných, aby ma zradili. Prečo tak robíte vy, ktorí ma poznáte a často sa chválite svojimi almužnami a chodením do kostola?... Tieto skutky, ktoré by ináč mohli byť veľmi záslužnými, sú iba pláštikom vašej zlomyseľnosti...
Priateľ, prečo si prišiel? Judáš! Bozkom zrádzaš Syna človeka, svojho Majstra a Pána? On ťa miluje a je ochotný znovu ti odpustiť.- Jeden z mojich dvanástich!- ktorý sedel so mnou za stolom a ktorému som umyl nohy?...
Ako často musím takto hovoriť k dušiam, ktoré najviac milujem!
Nežiadam vás, aby ste sa zbavili svojich vášní, lebo viem, že to nie je vždy vo vašej moci. Iba žiadam, aby ste proti nim bojovali... Čo iného sú pominuteľné rozkoše, tridsať strieborných, za ktoré ma Judáš predal. Čo mal z toho? Stratil svoju dušu.
Premnohé duše ma už predali a premnohé ešte predajú za nízku cenu pominuteľnej rozkoše!... Ach, úbohé duše, koho hľadáte? Mňa? Toho Ježiša, ktorého ste kedysi poznali a milovali?
Počujte moje slová: „Bdejte a modlite sa!“ Premáhajte svoje zlé náklonnosti a nenechávajte ich dorásť až do zakoreneného zlozvyku.
Tráva na lúkach sa musí kosiť každý rok, niekedy aj dvakrát za rok. Pôda vyžaduje, aby bola zoraná, pohnojená, zbavená buriny. Podobne sa musí neustále pracovať aj v duši. Zlé náklonnosti sa musia opatrne naprávať. Nedomnievajte sa, že k najhorším hriechom vedú iba veľké a vážne chyby. Tieto sú často následkom zanedbaných malých chybičiek: malé uspokojenie, ktorému sa povolilo; chvíľa slabosti, ktorej sa duša poddala; povolenie urobiť niečo, čo samo o sebe je nevinné, ale nie je v tom žiadne umŕtvenie; bezhriešna rozkoš niekedy neopatrná... to a tomu podobné sa nepozorovane opakuje a duša sa pomaly zaslepuje. Milosť stráca silu, zato vášne nadobúdajú silu a nakoniec víťazia.
Ó, aká nekonečná je to bolesť pre Božské Srdce, keď vidí mnohé duše nepozorovane ísť bližšie a bližšie k priepasti.
To postačí Jožka. Pamätaj si, že moje Srdce sem neťahajú tvoje zásluhy, ale tvoja úbohosť a súcit, ktorý s tebou mám.
Petrove zapretie
Útek vyvolených duší
Pokračuj v písaní v prospech mojich duší.
Všetci moji učeníci utiekli. Jediný Peter hnaný zvedavosťou, ale plný bázne, vkĺzol medzi vojakov. Okolo mňa sú iba samí falošní svedkovia, hovoriaci lož na lož, aby tým podnietili hnev nespravodlivých sudcov. Nazývajú ma zvodcom, znesvätiteľom soboty a falošným prorokom. Služobníci i zberba povzbudení falošným obviňovaním kričia na mňa a vyhrážajú sa mi.
Kde ste boli vtedy vy, moji učeníci a apoštolovia, svedkovia môjho života, môjho učenia a mojich zázrakov? Kde boli všetci tí, od ktorých som právom mohol očakávať pomoc a obhajobu? Nik tam nebol, aby ma hájil. Bol som sám. Obviňovaný z najhorších zločinov, obklopený vojakmi, ktorí neboli o nič lepší, ako draví vlci. Všetci ma týrali. Jeden ma bil do tváre, druhý na mňa pľul, tretí sa mi posmieval...
Obetoval som sa a prijal ich týranie kvôli dušiam, ktoré sú v zajatí hriechu. Peter, ktorého som ustanovil za hlavu svojej Cirkvi... Peter, ktorý iba pred niekoľkými hodinami sľuboval, že muky, ba i smrť so mnou chce podstúpiť... Peter, ktorý mal takú príležitosť vydať o mne svedectvo, na obyčajnú otázku dievčatka odpovedá zapieraním... Pri opakovaní otázky, pretože jeho strach stále vzrastal, už prisahal, že ma nikdy nepoznal a nikdy nebol mojim učeníkom...
Ó, Peter! Ty prisaháš, že si nikdy nepoznal svojho Majstra? Ty nielen prisaháš, ale pri tretej otázke Ho zapieraš so strašným preklínaním...
Ó, moji vyvolení nasledovníci... môžete pochopiť tú bolesť môjho milujúceho Srdca, keď môj vlastný vyvolenec ma zapiera? Keď sa svet proti mne búri, keď tak mnoho duší chrlí na mňa potupu, týrajú ma a žiadajú si moju smrť, obrátiac sa k svojim vlastným nenachádzam nič, iba osamelosť a opustenosť... aká ľútosť, aká horkosť napĺňa moje Srdce!
Aj vám, ako Petrovi hovorím, vari ste už zabudli na dôkazy lásky, ktoré som vám dal?... na to, čo nás spájalo... na vaše často opakované uisťovanie o vernosti ku mne, že ma chcete hájiť až do smrti?...
Keď ste slabí a bojíte sa, že podľahnete ľudským ohľadom, utiekajte sa ku mne o silu a seba premáhanie. Nedôverujte sebe, ale poďte ku mne s plnou dôverou. Ja vás budem podporovať.
Všetci, ktorí žijete vo svete uprostred nebezpečenstiev a príležitostí k hriechu, majte sa na pozore pred nástrahami! – Bol by Peter klesol, keby zmužilo odopieral a nepovolil zvedavosti?
Vy, ktorí pracujete na mojej žatve alebo na mojej vinici, ak sa niekedy cítite poháňaní do práce iba preto, že v nej nachádzate časnú útechu, utečte od nej. Ale, keď vám to poslušnosť, horlivosť pre spásu a dobro duší ukladajú za povinnosť, nebojte sa. Budem s vami, budem vás hájiť. Prejdete cez nebezpečenstvo víťazne.
Ako ma vojaci viedli do väzenia, zbadal som Petra v zástupe. Pozrel som na neho... on tiež pozrel na mňa a začal vrúcne plakať nad svojím hriechom...
Práve tak pozerám na previnilé duše, ale oni... Pozrú na mňa?... Stretnú sa naše zraky?... Bohužiaľ, ako často márne pozerám... tá duša nevidí, pretože je slepá. Pobádam ju denne, ale ona sa neozýva. Volám hriešnu dušu menom, ale nedostávam žiadnu odpoveď... posielam utrpenie v nádeji, že ju zobudím, ale ona stále spí...
Milované duše, keď vaše zraky nebudú obrátené k nebesiam, stanete sa pomaly podobnými nerozumným zvieratám. Pozdvihnite svoje hlavy hore a pozerajte k svojmu pravému domovu, ktorý vás očakáva. Hľadajte svojho Boha. Uvidíte, že On váš túžobný pohľad bude opätovať. V jeho pohľade je pokoj a život.
Nes môj kríž a poteš ma!
Ježiš vo väzení
Osamelosť vo svätostánku a chladnosť duší
Predstav si ma vo väzení, v ktorom som strávil značnú časť noci. Prišli do neho vojaci. Tupili ma, posmievali sa mi, urážali ma, bili ma po tvári a po celom tele. Keď sa konečne unavili z tejto zábavy, odišli. Mňa nechali samého spútaného v tmavom odpornom väzení, kde som sedel na kameňoch a moje boľavé telo sa chvelo zimou.
Porovnaj to väzenie so svätostánkom a zvlášť so srdcami, ktoré ma prijímajú.
Vo väzení som strávil iba časť noci, ale vo svätostánku koľko dní a nocí! Vo väzení som bol urážaný a týraný vojakmi, ktorí boli mojimi nepriateľmi. Vo väzení som znášal zimu, ospalosť, hlad, smäd, bolesť, zahanbenie, osamelosť, opustenosť. Pred mojím duchovným zrakom sa objavili všetky svätostánky, v ktorých behom vekov budem postrádať útulok lásky i tie ľadovo studené srdcia, tvrdé a bezcitné, ako tie kamene v podlahe môjho väzenia pod mojim zamdleným a zraneným telom.
Ako často budem čakávať na niektorú dušu, než ma príde navštíviť v najsvätejšej Sviatosti a prijať do svojho srdca... koľké noci strávim v túžbe po jej príchode... ale ona kvôli obchodu, alebo z nedbanlivosti alebo zo starostlivosti o svoje zdravie, nepríde!
Budem hladovať po dušiach, po ich vernosti, po ich veľkomyseľnosti... Budú môj veľký hlad utišovať malými víťazstvami nad sebou, alebo ľahkým umŕtvovaním? Budú ma tešiť v mojom veľkom zármutku svojou nežnosťou a súcitom?... Alebo v niektorých ťažších chvíľach znesú bolesť, zabudnutie, posmech, odpor, zármutok duševný alebo rodinný... prídu ku mne a povedia: „Toto Ti obetujem, aby som Ťa potešila v tvojom zármutku, alebo aby som bola tvojou spoločníčkou v tvojej opustenosti?“ Ó, keby sa tak so mnou spojili a s pokojom by prijímali všetky ťažkosti, ako veľa sily by získali a potešili by aj moje Srdce.
Akú hanbu som cítil vo väzení, keď vojaci, ktorí ma obklopili, vyslovovali nemravné slová... a moje utrpenie sa zväčšilo pri pomyslení, že podobné slová neskôr vyjdú aj z perí tých, ktorých milujem.
Dopady faciek a úderov pästí z nečistých rúk vojakov mi pripomínali tých, ktorí ma budú prijímať do svojich sŕdc znečistených neoľutovaným hriechom a budú ma zasypávať opätovnými ranami dobrovoľných hriechov.
Vo väzení do mňa strkali. Nechali ma zviazaného bezmocne padať na zem. V mysli sa mi predstavili mnohí, ktorí budú dávať prednosť okamžitému ukojeniu nejakej žiadostivosti predo mnou. Zaťažia ma reťazami svojho nevďaku, budú ma odstrkovať, alebo ma nechajú padať tým, že ma opustia.
Ukončime, Jožka. Nechaj ma dnes pobývať vo väzení tvojej duše. Zachovaj ju v hlbokom mlčaní a tichu, aby si mohla počuť moje slová a splniť priania, ktoré ti zverím.
Povolanie k nasledovaniu Božského väzňa
Píšme pre moje duše.
Počúvaj, Jožka, po čom ešte vrúcnejšie túžilo moje Srdce pri strávení veľkej časti noci vo vlhkom, tmavom a špinavom väzení, kde som bol potupovaný a týraný vojakmi, urážaný a vysmievaný služobníkmi, ktorí prichádzajú zo zvedavosti, ako to so mnou dopadne... keď moje telo bolo už vyčerpané toľkým trýznením. Pomyslenie na mnohé duše, ktoré pôjdu v mojich šľapajach a budú ma nasledovať, ma napĺňalo veľkou láskou a vzbudzovalo vo mne túžbu trpieť ešte viac.
Videl som ich, ako ma verne nasledujú a učia sa od môjho Srdca nielen prijímať utrpenia a opovrhnutia s trpezlivosťou a pokojom, ale aj milovať tých, ktorí ich prenasledujú.
Podobní mne, povznesú sa až tak vysoko v láske, že sa obetujú za svojich mučiteľov.
Videl som ich, ako posilnení milosťami načúvajú Božskému volaniu, stávajú sa rehoľníkmi a rehoľníčkami, uzatvárajú sa do samoty, zväzujú sa putami lásky. Vzdávajú sa všetkého, statočne znášajú odpor prirodzenosti, ochotne prijímajú krivé posudzovanie, pohŕdanie, ohováranie, odsudzovanie ich spôsobu života, ako by bol bláznovstvom... a pri tom všetkom udržiavajú svoje srdce v úzkom spojení so svojím Bohom a Pánom.
Pri tých urážkach a potupnom týraní ma tento pohľad roznietil ešte vrúcnejšou túžbou naplniť vo všetkom Božskú vôľu. Potom som sa sám, vo veľkých bolestiach a v úzkom spojení s vôľou môjho Otca, obetoval na zadosťučinenie Jeho urazenej velebnosti.
Vy, rehoľné duše, ktoré žijete vo väzení zvolenom z lásky, často považované svetom za neužitočné, ba aj nebezpečné, nebojte sa. Vo svojej odlúčenosti a vo chvíli útlaku nechajte svet pokrikovať proti vám. Ešte užšie spojte svoje srdcia s Bohom, jediným predmetom vašej lásky a robte všetko, čo je vám umožnené ako náhradu a na uzmierenie hriechov i urážok človečenstva.
Pilát
Ľudské ohľady
Ďalší deň, hneď na úsvite, dal Kaifáš rozkaz, aby som bol odvedený k Pilátovi, ktorý ma mal odsúdiť na smrť.
Pilát vyšetroval a vypytoval sa ma v nádeji, že zistí pravú príčinu môjho odsúdenia. Ale nič nenašiel. Jeho svedomie mu hovorilo, akej veľkej nespravodlivosti by sa dopustil... Aby sa vyhol zodpovednosti, poslal ma k Herodesovi.
Pilátova duša je taká, akú ju majú tí, ktorí sú zmietaní medzi volaním milosti a lákaním svojich vášní. Slepo povoľujú ľudským ohľadom a nemiernej seba láske. Ak sa ocitnú v pokušení alebo v nebezpečnej príležitosti k hriechu, zatvárajú oči a hľadajú dôvody. Pomaly presvedčia sami seba, že im to neuškodí, že to nie je nebezpečné... sú dosť múdri, aby mohli rozhodovať a nepotrebujú žiadne rady... boja sa možného výsmechu sveta... nemajú energiu k seba premáhaniu, pretože nepoužívajú milosti. Padajú z jednej príležitosti k hriechu do druhej, až ma ako Pilát pošlú k Herodesovi.
Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta
Na všetky Pilátove otázky som vôbec neodpovedal, ale keď povedal: „Ty si židovský Kráľ?“ som vážne a plný zodpovednosti povedal: „Ty hovoríš; som Kráľ, ale moje Kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ Ak sa duši naskytne príležitosť k premáhaniu ľudských ohľadov alebo k mužnému prijatiu pokory alebo utrpenia (i keby sa tomu mohla ľahko vyhnúť), má odpovedať: „Moje Kráľovstvo nie je z tohto sveta,“ preto nehľadám ľudské priazne. Idem do svojej pravej otčiny, kde ma čaká pokoj a radosť. Teraz budem verne plniť svoje povinnosti a nebudem sa pozerať, ako ma súdi svet. Necúvnem, aj keby som musela znášať pokoru a bolesti. Chcem načúvať hlas milosti a nie prirodzenosti. Ak nestačím svojimi silami, požiadam o radu, lebo viem, ako seba láska a vášeň zaslepujú a zvádzajú na cestu k hriechu.“
Pred Herodesom
Mlčanie a túžba Ježišovho Srdca
Pilát premožený ľudskými ohľadmi a z obavy, aby nemusel niesť zodpovednosť, rozkázal, aby ma zaviedli k Herodesovi, zvrhlému človeku, ktorý hľadal iba ukojenie svojich nezriadených žiadostí. Herodes sa zaradoval, keď ma zbadal pred svojou súdnou stolicou. Očakával, že sa pobaví na mojich slovách alebo zázrakoch...
Uvažujte, milé duše o tom odpore, ktorý som pociťoval, keď som bol postavený tvárou v tvár takému zvrhlíkovi, ktorého otázky, posunky a pohyby ma napĺňali hanbou.
Ó, panenské a čisté duše poďte bližšie ku mne a chráňte ma...
Počúvajte falošných svedkov, pozerajte na tú neukojiteľnú túžbu ľudí dychtiacich po škandáloch, pred ktorými som terčom posmechu. Herodes očakával odo mňa odpoveď na jeho výsmešné otázky. Myslel si, že sa budem ospravedlňovať a hájiť. Ale ja som neotvoril ústa. Zachoval som pred ním najhlbšiu mlčanlivosť. Moje mlčanie svedčilo o mojej zvrchovanej dôstojnosti, ktorá pre necudné poznámky, ktoré ten zvrhlý človek činil, ho neuznala za hodného nejakej výmeny slov s Nekonečne čistým. Počas tohto vypytovania bolo moje Srdce úzko spojené s mojím Nebeským Otcom. Vrúcne som túžil vyliať svoju krv do poslednej kvapky za duše, ktoré tak veľmi milujem. Bol som celý roznietený láskou pri pomyslení na tie duše, ktoré mali nasledovať môj príklad a moju veľkomyseľnosť. Nielen som sa radoval počas výsluchu, ale som bol aj pobádaný vo svojom vnútri, aby som urýchlil ten okamih môjho utrpenia na kríži.
Keď som pretrpel všetku potupu v úplnej mlčanlivosti, ponechal som ich, aby so mnou konali ako s bláznom. Potom, oblečený do bieleho posmešného rúcha, som bol vedený posmievajúcim sa zástupom nazad k Pilátovi.
Návrat ku Pilátovi
Nebezpečenstvo v povoľovaní ľudskej prirodzenosti
Pozorujte Piláta! Pozrite, ako sa strachuje, aký je zmätený. Je so svojím rozumom v koncoch. Na utíšenie zúrivosti ľudu domáhajúceho sa mojej smrti dáva rozkaz, aby som bol zbičovaný.
Taká je duša, ktorá nemá dosť mužnosti a odvahy, aby energicky zamietla požiadavky sveta, svojej prirodzenosti a svojich vášní. Nepočúva svoje svedomie a neodvrhuje pokušenie, o ktorom vie, že nepochádza od dobrého ducha, ale povoľuje domnienke alebo predstave, či malému ukojeniu svojej žiadosti.... Keď sa premôže v jednom bode, povolí v druhom, ktorý vyžaduje väčšie vypätie síl. Umŕtvi sa v jednej veci. Váha v iných, ktoré by jej zaistili väčšiu vernosť k milosti alebo k pravidlám, ale pripravili by ju o nejakú malú rozkoš. Povoľuje na pol tomu, čo si žiada prirodzenosť, a tak utišuje svoje svedomie. Napríklad, ide o vyzradenie nejakej chyby, či skutočnej alebo domnelej, ktorú taká duša na niekom našla. Nie je to ani bratská ani sesterská láska, ani horlivosť o všeobecné dobro, čo ju k tomu pobáda, ale skrytá závisť a jej vášeň je tou pravou pohnútkou. Milosť a jej svedomie ju znepokojuje, ako nejaký duch ju varuje pred nespravodlivosťou, ktorej sa tá duša chce dopustiť. Možno bude vo vnútri chvíľu bojovať, ale neusmrtená vášeň ju skoro olúpi o svetlo aj mužnú potrebu k zamietnutiu takého diabolského zámeru. Potom vymýšľa, ako by časť toho čo vie, utajila, ale nie všetko. Utešuje sa myšlienkou, že dobre robí, keď také veci majú prísť na známosť... obmedzím sa iba na pokyn, len to tak čiastočne napoviem... atď. Ako Pilát ma vydávaš na bičovanie! Nemysli si, že ukojíš svoju vášeň... Dnes toľko, zajtra viac... keď si natoľko podľahla malému podnecovaniu, ako sa zachováš, keď príde silné pokušenie?
Bičovanie Pána Ježiša
Jeho túžba po súcite
Pozorujte, moje milované duše, ako ma vedú, ako tichého baránka, k hroznému a potupnému trestu bičovania. Katani šľahajú moje telo, rana za ranou dopadá. Celý som pokrytý modrinami a zlomený únavou... Bičmi a uzlovými obuškami ma bili s takou silou, že bolesť prenikala až do kostí. Celý som sa triasol od bolesti. Som dotrhaný nespočetnými ranami. Kusy môjho Božského tela sú vytrhané, krv prúdi z celého tela. Som strašne znetvorený, ani sa nepodobám na človeka. Môžete ma pozorovať v tomto mori bolestí bez súcitu? Neočakával som súcit od mojich katov, ale od vás, vyvolené duše, ho očakávam!
Pozrite na moje rany! Kto z lásky k vám trpel tak ako ja?
Ježiš tŕním korunovaný
Cesta Božej vôle
Nakoniec, vyčerpaní námahou, títo bezcitní a krutí kati prestali. Uplietli z tŕnia korunu a násilne mi ju vtlačili do hlavy. Jeden po druhom pristupovali a posmešne hovorili: „Buď pozdravený, Kráľ!“ Niektorí ma potupovali, iní ma kruto bili po hlave a všetci rozmnožovali moje nevýslovné bolesti, pre ktoré som sa už celý chvel.
Ó, vy duše, ktoré ma milujete, pozorujte ma odsúdeného na smrť, vydaného urážkam a davu, zbičovaného pri stĺpe. Akoby to všetko nestačilo k najväčšej pokore, ešte ma korunovali tŕním, priodeli šarlátovou handrou a posmešne ma pozdravovali ako smiešneho kráľa... a zaobchádzali so mnou ako s bláznom... Ja, Boží Syn, ktorý držím celý vesmír na dlani svojej ruky, chcel som byť v očiach ľudí ako najposednejší a najopovrhovanejší zo všetkých. Bol som ďaleko od toho, aby som utekal pred pokorovaním. Znášal som ho ochotne, aby som zadosťučinil za pýchu ľudí a pohol duše k nasledovaniu v mojich šľapajach.
Týmto bolestivým korunovaním som zadosťučinil za pýchu tých, ktorí nechcú zniesť nič, čo by ich ponížilo v očiach sveta.
Dovolil som, aby moje ramená boli priodeté posmešným plášťom, aby som bol vysmievaný ako blázon; aby mnohé duše neopovrhovali nasledovaním mňa v tom, čo svet pokladá za biedne a pokorujúce a čo by sa im mohlo zdať, že je pod ich dôstojnosť.
Žiadna cesta, ktorá bola dopredu stanovená Božou vôľou, nie je opovrhujúca alebo pokorujúca. Vy, ktorí sa vo svojom vnútri cítite ťahaní na túto cestu... neodporujte, nepokúšajte sa pyšne dokázať, že plníte Božiu vôľu, ak v skutočnosti konáte svoju vlastnú. Nenájdete pokoj a radosť v postavení, ktoré je v očiach sveta viac alebo menej skvelé, ale len v plnení Božej vôle a v úplnom podrobení sa všetkému, čo od vás žiada Boh.
Vo svete sú mnohé duše, ktoré sú náchylné zaisťovať si budúcnosť na svete. Napríklad, niektorá sa cíti byť priťahovaná náklonnosťou k niekomu. Nachádza v ňom dobré vlastnosti, česť, vieru, zbožnosť, svedomitosť v obchodných záležitostiach, zmysel pre plnenie si rodinných povinností, vôbec všetko, čo si praje vidieť na tom, koho miluje... Náhle jej myseľ posadne pýcha. Napadne ju, že týmto priateľstvom možno budú ukojené túžby jej srdca, nie však márna túžba vynikať pred svetom. Táto duša sa odvráti a hľadá to, čo by jej zjednalo väčšiu pozornosť u ľudí. Chce sa ukazovať, že je bohatšia a z lepšej triedy ľudí. Ako sa zaslepuje... Nie, určite nenájdeš šťastie, ktoré hľadáš, na tomto svete. Dal by Boh napriek tomu, že sa vydávaš do tak vážneho nebezpečenstva, aby si ho našla na onom.
Čo mám povedať o tých, ktorých volám k životu dokonalosti a lásky, a ktorí sa robia hluchými k môjmu volaniu? Akému klamstvu sa vystavujú tie duše, ktoré sa domnievajú, že sú ochotné plniť moju vôľu, nasledovať ma a uspokojiť sa so mnou... a predsa mi vrážajú hlboko do hlavy tŕne mojej tŕňovej koruny...
Sú duše, ktoré si žiadam privlastniť, poznám ich zblízka, milujem ich nekonečnou nežnosťou a ťahám ich tam, kde Božia Prozreteľnosť pripravila pre ne najistejšiu cestu k svätosti. Tam som ustanovil, odkryť im svoje Srdce, tam mi oni darujú najviac lásky... i najviac duší...
Ale aký odpor, aké sklamanie! Mnohé z nich, zaslepené pýchou alebo túžbou ukojiť svoju prirodzenosť alebo márnu túžbu, s mysľou plnou márnych myšlienok, končia odvrátením sa od cesty, ktorú im naznačila Láska.
Ó, duše, zvlášť vyvolené mojím Srdcom, myslíte, že nasledovaním svojich náklonností mi vzdávate česť, akú od vás očakávam?... Myslíte, že plníte moju vôľu, keď odopierate volanie Milosti, alebo z pýchy ma odmietate nasledovať po ceste Lásky?
Ó, Jožka, ako veľa ľudí je zaslepených pýchou! Dnes budeš konať moje úkony pokory a podriaďovaniu sa Božej vôli, aby si získala pre mnohé duše milosť k nasledovaniu tej cesty, ktorú som pre ne s veľkou láskou pripravil.
Barabášovi daná prednosť pred Ježišom
Výzva k vyvoleným dušiam, aby predovšetkým volili Božiu vôľu
Vynasnažíme sa teraz, aby duše porozumeli, ako sa nechávajú zviesť pýchou.
S tŕňovou korunou na hlave, priodetého šarlátovým plášťom, s potupovaním a posmechom, ma priviedli vojaci späť k Pilátovi... Tento, keďže nenašiel na mne žiadnej viny, ktorá by bola hodná smrti, opäť sa ma vypytoval, prečo som neodpovedal, vediac, že má moc alebo ma ukrižovať alebo prepustiť.
Prerušil som mlčanie a povedal som mu: „Nemal by si žiadnej moci nado mnou, keby ti nebola daná zhora, ale je nutné, aby sa naplnili písma.“ Poznove som mlčal, odovzdajúc sa úplne Bohu.
Medzitým Pilát znepokojený odkazom od manželky, trápený výčitkami svedomia, a bojac sa, že by ľud mohol povstať proti nemu, keby ma odmietol odsúdiť na smrť, hľadal zámienku, ako by ma prepustil. Predstavil ma ľudu v tom zbedačenom stave, do akého ma priviedli. Navrhol ma prepustiť a namiesto mňa odsúdiť lotra Barabáša. Ale ľud kričal jedovato sťaby jedným hlasom: „Nech on zomrie!... On musí zomrieť, Barabáša prepusť!“
Ó, vy všetci, ktorí ma milujete, uvážte, ako som bol prirovnaný k lotrovi... ba hodnotený menej ako ten zločinec, jeden z najhorších ľudí. Počúvajte ich zúrivé výkriky proti mne a s akým revom žiadajú moju smrť.
Ďaleko od toho, aby som sa snažil uniknúť tomuto zhanobeniu, prijal som ho z lásky k dušiam, z lásky k vám... s túžbou ukázať vám svoju lásku, ktorá ma viedla nielen k smrti, ale aj k znášaniu pohŕdania, potupy a nenávisti od tých istých ľudí, za ktorých som mal preliať všetku svoju krv.
Zaobchádzali so mnou, ako s narušovateľom pokoja, ako s pomäteným, ako s bláznom. Znášal som to všetko s najväčšou tichosťou a pokorou.
Myslíte, že vo svojej ľudskej prirodzenosti som necítil odpor a zármutok?... Chcel som poznať z vlastnej skúsenosti všetko, čo vy budete znášať pre mňa, aby ste mohli čerpať silu z môjho príkladu vo všetkých okolnostiach vášho života. Skrátka som sa neoslobodil, aj keď som to mohol ľahko urobiť. Všetko som prijal s láskou, aby ste tým posilnení mohli pochopiť, ako máte zniesť každý odpor a splniť tak Božiu vôľu... uzmieriť Jeho velebnosť... zadosťučiniť za hriechy sveta a získať spasenie pre mnohé duše.
Tu ešte raz oslovujem duše, ku ktorým som včera hovoril. Vy, ktoré ste povolané k dokonalému životu, a ktoré sa zjednávate s milosťou, odpovedáte: „Ako môžem žiť v stálej skrytosti?... Nie som zvyknutá na taký spôsob života... takú nízku prácu... moja rodina a priatelia ma budú považovať za smiešnu... mám nadanie a môžem byť užitočnejšia niekde inde, atď.“
Odpovedám ti: „Keď som sa mal narodiť z chudobnej Panny, alebo ako to videl svet: z chudobných a skromných rodičov ďaleko od domova, v chlieve, v najdrsnejšej ročnej sezóne a za najstudenšej noci... váhal som? Odmietol som?“ Tridsať rokov som vykonával ťažkú prácu v skromnej dielni, znášajúc pohŕdanie a ľahostajnosť tých, pre ktorých môj otec, svätý Jozef, pracoval... ani som sa neštítil pomáhať mojej Matke pokornou skrytou prácou v jej chudobnej domácnosti. Nemal som vari viac vedomostí, ako bolo treba k skromnému tesárskemu remeslu, keď som vo veku dvanásť rokov učil učiteľov v chráme? Ale bola to vôľa môjho Otca a takýmto spôsobom som Ho oslavoval...
Na začiatku môjho verejného života som sa mohol predstaviť ako Mesiáš a Boží Syn, a takto na seba upútať pozornosť a získať úctu ľudí pre svoje učenie. Neurobil som to, pretože mojou jedinou túžbou bolo vo všetkom konať vôľu môjho Otca.
Keď udrela hodina môjho umučenia, pozri, ako pri celej tej krutosti jedných, pri tupení druhými, pri opustenosti od mojich vlastných, pri nevďaku zástupu... pri nevýslovnom mučení môjho tela a pri vnútornom odpore mojej prirodzenosti, objímal som vždy s väčšou láskou najsvätejšiu vôľu môjho nebeského Otca. Ak sa veľkomyseľne nepoddáš Božej vôli napriek tvojmu vnútornému odporu, navzdory odporu tvojej rodiny, naprotiveň úsudku sveta... odovzdáš sa veľkomyseľne Božej vôli, potom dosiahneš úzke spojenie s Bohom a budeš zakúšať nevýslovné sladkosti.
Čo som povedal dušiam, ktoré zakúšajú veľký odpor k pokornému a skrytému životu, opakujem tým, ktoré sú naopak povolané, aby sa zamestnávali prácou vo svete, ale ich túžba sa zatiaľ nesie k životu osamelému a skrytému.
Ó, vyvolené duše, vaše šťastie a dokonalosť nespočíva v tom, aby ste išli za tým, čo vás láka, ani v tom, či ste svetu známi alebo neznámi, ani v užívaní alebo skrývaní vašich schopností, ani v tom, či vás hodnotia vysoko alebo nízko... či máte dobré zdravie, alebo nie... ale jedine v prijímaní Božej vôle s láskou a v dokonalom súlade s tým, čo Boh od vás požaduje pre Jeho slávu a vaše posvätenie.
Dosť pre dnešok, Jožka, budeme pokračovať zajtra. Miluj a napĺňaj moju vôľu s radostnou ochotou, lebo to bude znamenať tvoju cestu lásky vo všetkom.
Ježiš odsúdený na smrť
Rozjímaj okamih, aké mučenie vytrpelo moje nanajvýš citlivé a milujúce Srdce, keď som videl, ako bola daná prednosť Barabášovi a mnou tak opovrhli. Až do živého ma ranil krik zástupu žiadajúceho moju smrť.
Pripomenul som si nežné láskanie mojej Matky, keď ma vinula k svojmu srdcu... námahy môjho pestúna a jeho starostlivosť, s ktorou sa o mňa staral po celý život...
Pohliadol som v duchu na všetky tie dobrodenia, ktoré som tak štedro udeľoval tomu nevďačnému ľudu... ako som navracal zrak slepým, zdravie chorým, uzdravoval krívajúcich, sýtil zástupy na púšti, ba aj kriesil mŕtvych... a pozri sa teraz, do akého zbedačeného stavu som privedený...hádam nenávidený viac ako bol kedy ktorý človek... odsúdený na smrť ako zlopovestný lotor... celé množstvo ľudí sa domáhalo mojej smrti... Pilát teraz vyniesol svoj rozsudok.
Ó, vy všetci, ktorí ma milujete, pozorujte a viďte bolesť môjho Srdca.
Judášovo zúfalstvo
Túžba Božského milosrdenstva
Po zrade v Olivovej záhrade Judáš ušiel. Sem a tam sa potuloval ako obeť výčitiek svedomia, ktoré ho obviňovalo z ohavnej svätokrádeže. Ako počul, že som odsúdený na smrť, v zúfalstve sa obesil.
Kto môže zmerať hlboký zármutok môjho Srdca, ktorý som cítil, vidiac túto dušu, ktorú som tak dlho vyučoval s láskou, a ktorá prijala moje učenie i často počúvala z mojich perí slová odpustenia tých najohavnejších zločinov, ako sa teraz vrhá do pekelného ohňa?
Ó, Judáš, prečo sa nevrhneš k mojim nohám, aby som aj tebe odpustil? Keď sa bojíš prísť ku mne, pretože som obklopený zástupom, aspoň na mňa pozri... moje oči sa stretnú s tvojimi. Aj teraz sa k tebe obracajú s láskou.
Ó, vy všetci, ktorí ste na klzkej ceste hriechu, ktorí pre hriech dlhšiu alebo kratšiu dobu žijete ako utečenci a blúdiaci... keď viny, ktorých ste sa dopustili, zatvrdili a zaslepili vaše srdce... keď ste pre ukojenie jednej alebo druhej vášne zišli na zlé cesty... ó, potom, keď sa pominuli pohnútky, alebo spoluvinníci na vás zabudli a vy spoznáte stav svojej duše, ó nepoddávajte sa zúfalstvu! Pokiaľ je v človeku dych života, potiaľ sa môže utiekať k Božiemu milosrdenstvu a prosiť o odpustenie. Ak ste mladí a váš pohoršujúci život vás znížil v očiach sveta, nebojte sa... Aj keď je príčina, aby s vami zaobchádzali ako s kriminálnikmi a boli by ste na posmech a ako vyvrheli... váš Boh si nepraje vidieť vás upadnúť do pekelného ohňa... Naopak, On vrúcne túži po tom, aby ste prišli k Nemu, aby vám mohol odpustiť. Ak sa neodvažujete s Ním hovoriť, aspoň k Nemu vzhliadnite a nech Ho dosiahnu vzdychy vášho srdca. Ihneď uvidíte Jeho láskavú, otcovskú ruku zdvihnutú, aby vás viedla k žriedlu odpustenia a života. Keby sa stalo, že väčšinu svojho života strávite v bezbožnosti a ľahostajnosti a snáď náhly príchod vašej hodinky smrti naplní vás zúfalstvom... ó, nedajte sa zviesť. Ešte je tu čas na odpustenie. I keby vám ostávala iba jedna sekunda života, v tú jednu sekundu si môžete naspäť vykúpiť večný život. Ak by celý váš život bol strávený v nevedomosti a blude... keby ste boli príčinou veľkého zla a skazenosti iných ľudí, ba celej veľkej spoločnosti alebo náboženstva, ale potom nejakou zhodou okolností by ste prišli k poznaniu, že ste sa klamali... nepripustite, aby vás zdrvila ťarcha hriechov a zla, ktoré ste zavinili. S dušou preniknutou hlbokou ľútosťou vrhnite sa do priepasti Milosrdenstva a náhlite sa k Tomu, ktorý čaká na váš návrat, len aby vám odpustil.Rovnako je to aj s dušou, ktorá od malička plnila môj zákon a moje prikázania. Potom prešla do vlažnosti a na neduchovnú pohodlnú životnú cestu. Povedal by som, zabudla na seba a svoje vyššie snaženie. Boh od nej žiadal väčšiu snahu, ale ona zaslepená zvykovými chybami klesala stále do väčšej vlažnosti, až do skutočného hriechu, lebo jej hluché a ospalé svedomie už ani necíti výčitky, ani nepočuje Boží hlas. Možno sa tá duša prebudí a s hrôzou spozná, že jej život bol zanedbaný, prázdny a neužitočný pre jej spasenie... Stratila nespočetné milosti. Diabol, ktorý by ju nerád stratil, snaží sa čo najviac využiť jej skľúčenosť a uvrhne ju do ochabnutosti, smútku a skleslosti... a nakoniec až do strachu a zúfalstva.
Ó, moja milovaná duša, nedbaj na tohto krutého nepriateľa, ... ale ako ti je len možné, čo najskôr, utiekaj sa ku mne a naplnená najhlbšou ľútosťou pros vrúcne moje Milosrdenstvo. Neboj sa nič, ja ti odpustím. Začni znovu svoj horlivý život a dostaneš naspäť svoje stratené zásluhy. Moja milosť ťa nikdy neopustí.
Jožka, ostaň skrytá v priepasti mojej lásky a modli sa, aby duše mohli byť naplnené tým samým zmýšľaním.
Krížová cesta
Pokračujme, Jožka. Nasleduj ma, zohnutého pod ťarchou kríža, na Kalváriu.
Zatiaľ, čo strata Judášovej duše napĺňala moju dušu zármutkom, bezcitní kati položili tvrdý, ťažký kríž na moje dobité ramená. Na tom kríži som mal dokončiť tajomstvo vykúpenia.
Nebeskí anjeli, pozrite na Boha, pred ktorým pri klaňaní padáte na tváre... Uzrite Stvoriteľa všetkých divov sveta, idúceho na Kalváriu a nesúceho ten svätý a požehnaný kríž, na ktorom má zomrieť.
Ó, duše, ktoré ma túžite nasledovať, pozorujte ma, ako som sa namáhavo vliekol napred, s telom zlomeným mukami, topiac sa v pote a krvi.
Trpel som veľmi, ale nebolo nikoho, kto by ma poľutoval. Nasledoval ma zástup. Nemilosrdní vojaci ma obkolesovali ako zúriví vlci. Žiadny však nemal so mnou zľutovanie. Už som bol veľmi vyčerpaný a kríž bol taký ťažký, až som na ceste klesol... Pozri, ako surovo ma tí neľudskí vojaci zdvíhajú znova na nohy... jeden ma chytil za ruku, druhý za šaty, ktoré som mal prischnuté na rany... tretí ma schytil pod krk... a ešte iný za vlasy. Niektorí ma s päsťou zasypávali ranami, iní ma brutálne kopali ležiaceho na zemi. Kríž celou svojou váhou padol na mňa a tlačil ma k zemi. Prach na ceste, do ktorého som padol tvárou, oslepil moje oči. Zmiesil sa s mojou krvou a pokryl moju zranenú a rozbitú tvár. Bol som najbiednejší a najopovrhnutejší zo všetkých tvorov.
Stretnutie Pána Ježiša so svoju Matkou
Poď so mnou kúsok ďalej... Tam uvidíš moju blahoslavenú Matku. Jej srdce je preniknuté žiaľom. Z dvoch príčin prichádza, aby ma stretla: aby pohľadom na mňa, svojho Boha, nabrala sily k znášaniu bolestí a mne, svojmu Synovi, dodala zmužilosť, aby som ďalej konal a dokonal dielo vykúpenia, v ktorom mi pomáhala, vidiac jej statočnosť. Uvažuj o mučeníctve týchto dvoch Sŕdc. Koho miluje táto Matka viac ako svojho Syna?... Nebola mi vôbec schopná pomôcť. Vie, že len rozmnoží moje muky, keď uzriem jej bolesť.
Koho milujem viac ako svoju Matku? Nemôžem jej poskytnúť žiadnu útechu a viem, že strašný stav, v ktorom ma vidí, preniká jej Srdce tou istou bolesťou, akou trpím ja. Ja trpím smrteľné muky na svojom tele a ona ich trpí vo svojom Srdci.
Pozri, jej zrak je upretý na mňa a môj zatemnený a krvou oslepený sa upiera na ňu. Neprehovoríme ani slova, ale čo všetko si navzájom povedali naše Srdcia pri tom jedinom srdcervúcom pohľade...
Áno, moja Matka bola pomocou Božského zjavenia v duchu prítomná pri všetkých mukách môjho horkého umučenia. Niektorí z učeníkov zo strachu pred Židmi ma len zďaleka nasledovali. Snažili sa dozvedieť, ako udalosti pokračujú, aby jej to mohli oznámiť. Len čo sa moja Matka dozvedela, že som bol odsúdený na smrť, ihneď sa vydala na cestu, aby ma stretla. Už ma neopustila, pokiaľ som nebol uložený do hrobu.
Šimon Cyrenejský
Ako máme pomáhať Ježišovi niesť kríž
Medzitým sprievod pokračoval cestou na Kalváriu...
Z obavy, aby som nezomrel pred ukrižovaním, tí zlí ľudia zo zlomyseľnosti a nenávisti, nie zo súcitu, sa obzerali po niekom, kto by mi pomohol niesť kríž. Ponúknuc na ten účel malú odmenu, schytili muža z toho okolia, menom Šimona...
Pozoruj ma v duchu na ceste na Kalváriu, pod ťažkým krížom. Všimni si aj Šimona, nesúceho za mnou kríž a uvažuj o dvoch veciach.
Bol to človek dobrej vôle, ale ziskuchtivý. Kríž mi pomáhal niesť za plat. Ako začínal byť unavený, ponechával ma viac a viac ťarche kríža, preto som ešte dvakrát klesol.
Po druhé, tento muž mi pomáhal niesť iba časť kríža, nie celý.
Sú mnohé duše, ktoré ma nasledujú, ktoré sa podujmú pomáhať mi niesť kríž, ale sú znepokojované starosťami o svoj odpočinok a pohodlie...Iné sa vyberú za mnou, a preto sa chytajú dokonalého života, ale nevzdávajú sa ziskuchtivosti, ktorá v mnohých prípadoch ostáva ich hlavnou starosťou. Sú v rozpakoch a môj príliš tlačiaci kríž nechajú padnúť. Snažia sa uniknúť utrpeniu. Počítajú, koľko odriekania to bude stáť. Ako len môžu, vyhýbajú sa pokore a unavujúcej práci. Obzerajú sa späť, ľutujúc to, čo opustili. Snažia sa získať nejaké potešenie. Slovom, tieto duše sú sebecké, nasledujú ma viac kvôli sebe, ako kvôli mne. Prijímajú iba tie ťažkosti, ktorým sa nemôžu vyhnúť, prípadne to, čo je ich prísnou povinnosťou... a tak nesú iba malú časť môjho kríža a to takým spôsobom, že si s ťažkosťami získajú len toľko zásluh, koľko bezpodmienečne potrebujú na spásu. Po smrti uvidia, ako ďaleko ostali vzadu.
Na druhej strane je zas mnoho duší, ktoré poháňa nádej na spasenie, ba viac ich pobáda láska. Tie sú pevné v svojom predsavzatí, nasledovať ma na krížovej ceste. Dychtivo sa chytajú života v dokonalosti a venujú sa mojej službe. Chcú niesť celý kríž, nielen časť kríža. Jedinou ich túžbou je uľahčiť mi a potešiť ma. Oddávajú sa úplne mojej vôli, prosia o ňu a vyhľadávajú všetko, čím by ma potešili. Nemyslia na odmenu, ani na zásluhy. Nehľadia na únavu a utrpenie, ktoré zakúšajú. Ich jediným cieľom je, aby mi dosvedčovali lásku a tešili moje Srdce.
Ak na nich doľahne kríž v podobe choroby, alebo ak je skrytý v nejakom zamestnaní, ktoré im nie je po vôli, alebo je málo vhodné ich schopnostiam... ak je spôsobený zábudlivosťou alebo odporom tých, ktorí sú okolo nich, uznávajú ho a prijímajú ho s úplnou poddanosťou, akej len je ich vôľa schopná.
Niekedy sa stane, že pobádané väčšou láskou a horlivosťou pre duše, urobili niečo, čo sa im za daných okolností zdalo najlepším. Veci sa ale otočili celkom inak, ako očakávali. Malo to za následok celý rad pokorovaní a skúšok. Tieto duše poháňané iba láskou, prijímajú radostne tieto neočakávané následky svojich činov, pretože v nich vidia môj kríž. Majú ho v úcte, obetujú ho Bohu a používajú ho na rozmnoženie mojej cti a slávy.
Tieto duše skutočne prijímajú kríž a nasledujú ma. Ich záujmom a ziskom je jedine láska. Oslavujú úprimne moje Srdce a poskytujú mu odpočinok.
Buďte uistení, že vaše utrpenie a sebazapieranie nie je márne, ak neskoro prináša ovocie, alebo ho vôbec neprináša. Jedného dňa budete z neho zberať hojnú úrodu snopov a veľkú odmenu.
Keď duša skutočne miluje, nikdy nemeria, ako veľa robí, ani neváži, koľko trpí. Nikdy neočakáva odmenu a hľadá vždy iba to, čo by bolo na väčšiu česť a Božiu slávu. Nikdy nepovie „dosť“ na prácu a únavu... jej cieľ a úmysel je čistý, nikdy sa nevyhovára a neprotestuje. Všetko robí z lásky. Jej námahy a utrpenia vždy oslavujú Boha. Netrápi sa, ani nestráca pokojnú myseľ, ak sa stretne s odporom, prenasledovaním alebo pokorovaním, lebo jej pohnútkou je láska a tiež výsledok odovzdá do rúk Lásky.
Tieto duše nie sú ziskuchtivé, chcú ma iba tešiť. Túžia mi iba poskytovať úľavu a oslavovať ma. Z tejto príčiny prijímajú na svoje ramená celý môj kríž a nesú celú jeho ťarchu.
Ukrižovanie
Prišli sme až ku Kalvárii. Rozčúlenie zástupu vzrastá. Dopredu som sa vliekol len s najväčšími ťažkosťami a tam, úplne vyčerpaný námahou, som klesol po tretí raz.
Svojím prvým pádom som získal milosť obrátenia pre hriešnikov, ktorí sú zakorenení v zle... Druhým pádom som získal povzbudenie tým slabým dušiam, ktoré sú zaslepené zármutkom a úzkosťou, aby mohli vstať a znovu kráčať po ceste cnosti. Môj tretí pád bude napomáhať dušiam k pokániu v hodine smrti.
Teraz sme vystúpili na vrchol. Pozri, s akou dotieravosťou ma tí zatvrdnutí hriešnici obstúpili. Niektorí pochytili kríž a položili ho na zem... iní zo mňa stŕhali šaty, čím znovu otvárajú moje rany... moja krv znova tečie...
Rozjímajte, milé duše, o mojom zahanbení, aké som cítil, vidiac sa takto vystavený pohľadu zberby... aká to bola úzkosť a zmätok pre moju dušu. Tí ukrutní muži ma olúpili o tuniku, ktorú moja Matka utkala s takou láskou. Obliekla ma do nej ako nemluvňa a ona rástla s mojou postavou. Hrali o ňu lós, čia má byť. Predstav si zármutok mojej Matky, keď to všetko videla... ako túžila dostať tú tuniku, teraz presiaknutú mojou krvou.
Už prišla tá hrozná hodina! Kati ma položili na kríž. Uchopili a násilne roztiahli moje ruky, aby mohli dosiahnuť pripravené diery v kríži. Každý pohyb spôsobí, že moja tŕním korunovaná hlava naráža silnejšie na kríž... tŕne sa do nej hlbšie a hlbšie zabodávajú. Počúvaj, pribíjajú moju ľavú ruku. Aj nebesia sa trasú. Pri tom divadle anjeli padajú na svoje tváre...
Čo sa týka mňa, zachovávam najhlbšie mlčanie. Žiadny nárek neunikol z mojich perí.
Po pribití rúk, ukrutne naťahovali moje nohy. Rany na mojom tele sa popretŕhali a znovu sa otvorili... nervy sa oddelili.. kĺby sa vykĺbili... Boli to nevýslovné muky... Dlhým klinom prerazili moje nohy a moja krv tiekla na zem!
Rozjímanie
Zastav sa na chvíľu. Rozjímaj o týchto prebodnutých rukách a nohách... o tomto tele, pokrytom ranami... o hlave celej doráňanej ukrutnými tŕňmi, znečistenej blatom, zaliatej krvou a potom.
Čuduj sa a žasni nad mojou mlčanlivosťou, trpezlivosťou a odovzdanosťou pri tak brutálnom umučení. Pýtaj sa, kto to trpí? Kto je obeťou takého barbarstva? Je to Ježiš Kristus, sám Boží Syn, ktorý stvoril nebo, zem a všetky veci... ktorý dáva rastlinám vzrast a všetkým živočíchom všetko, čo k životu potrebujú... ktorý stvoril človeka a ktorého moc všetko zachováva a riadi... Pozri, nemôže sa ani pohnúť, je predmetom posmechu, o všetko olúpený.
Za chvíľu Ho budú nasledovať zástupy, opúšťajúc bohatstvo, pohodlie, česť, rodiny a statky... všetko, čo môže dať svet, aby Mu vzdali česť, slávu a lásku, aká mu prináleží.
Dajte teraz pozor, vy nebeskí anjeli a všetci, ktorí ma milujete! Vojaci sa chystajú obrátiť kríž, aby mohli zahnúť klince na jeho zadnej strane. Chceli tým zabrániť, aby ich váha môjho tela nevytiahla. Moje sväté telo dáva bozk pokoja zemi... Potom je Kalvária svedkyňou skutočného divu, na prosbu mojej Matky. Sama stojí bezmocná a nemôže mi pomôcť. Vrúcne prosí môjho Nebeského Otca o zmilovanie... a na jej prosbu sa tlačia légie anjelov okolo, aby chránili moje telo a zamedzili, aby som sa nezranil, nebuchol o zem a nebol som zadlávený váhou kríža.
Potom sa niesli vzduchom údery kladív neľudských vojakov... triasla sa zem... v nebi nastalo stíšenie. Anjelskí duchovia sa klaňali, padajúc na tváre... Boh je pribitý na kríž!
Jožka, pozri na svojho Ježiša rozpätého na kríži. Nemôže pohnúť ani rukou, ani nohou. Je obnažený a vystavený pohľadom, bez cti a slobody... nič mu nezostalo.
Nikto ho neľutuje. Nikto s ním nemá súcit v jeho bolestiach. Namiesto toho iba nový posmech, nové urážky, viac a viac bolestí je pridávaných k tým, ktoré už znáša. Ak ma skutočne miluješ, čo urobíš, aby si sa mi stala podobnou? Odoprieš mi, čo žiada moja láska?... Nevynaložíš všetku snahu, aby si ma potešila?
A teraz, Jožka, padni tvárou na zem a počúvaj moje slová:
„Moja vôľa zvíťaz v tebe...
Moja láska prenikni ťa...
Tvoja bieda oslavuj Ma!“
Pán Ježiš na kríži
Sedem posledných slov
Povedal som ti o svojom utrpení... nasleduj ma v ňom... buď v mojej spoločnosti a zdieľaj so mnou môj smrteľný zápas.
Teraz je hodina vykúpenia sveta! Zdvíhajú ma nahor, ako pre divadlo a na posmech zástupu... ale tiež na obdiv dušiam...
Pokoj prišiel na svet!... Kríž, ktorý bol doteraz mučeníckym nástrojom, na ktorom umierali najväčší zločinci, sa zmenil na svetlo a pokoj sveta a na predmet najhlbšej úcty.
Hriešnici budú z mojich rán čerpať odpustenie... a moja krv zmyje a zmaže všetku ich špinu a nečistotu.
Čisté duše prídu, aby z mojich rán uhasili svoj smäd a roznietili plameň lásky v svojich srdciach... nájdu v nich svoje útočište a navždy sa v nich ubytujú.
Svet našiel svojho Vykupiteľa. Vyvolené duše vzor, ktorý musia napodobniť.
Čo sa týka teba, Jožka, tieto ruky sú tvoje, aby ťa podporovali a tieto nohy aby ťa nasledovali a nikdy ťa neopustili.
Píš všetko, čo vidíš.
Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia
Nepoznali Toho, ktorý je ich životom. Na Jeho ramená nahromadili všetku zúrivosť svojich neprávostí. Ale ja Ťa prosím, Otče, zahrň ich v plnej miere svojím milosrdenstvom.
Ešte dnes budeš so mnou v raji...
Tvoja viera v milosrdenstvo tvojho Spasiteľa zmazala všetky tvoje hriechy a privedie ťa do večnej blaženosti.
Žena, hľa tvoj Syn!
Ó, moja Matka!.. títo sú moji bratia... prijmi ich... Vy, za ktorých som zomrel, už nie ste viac sami, máte Matku, ku ktorej sa môžete utiekať v každej potrebe.
Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?
Áno, odteraz má duša právo povedať svojmu Bohu: „Prečo si ma opustil?“ Po dokonaní tajomstva vykúpenia sa človek stal Božím synom, Kristus jeho bratom, život večný jeho dedičstvom.
Smädí ma!
Ó, môj Otče, skutočne smädím po tvojom oslávení. Hľa, teraz už prišla tá hodina! Odteraz človek spozná zo splnenia mojich slov, že Ty si ma skutočne poslal a Ty budeš oslavovaný.
Smädí ma po dušiach a na uhasenie toho smädu som dal všetku svoju krv, až do poslednej kvapky... a preto teraz môžem povedať:
Dokonané je!
Teraz je konečne dokonané to veľké tajomstvo lásky, v ktorom Boh vydal svojho vlastného Syna na smrť. Prišiel som na svet, aby som konal Tvoju vôľu. Ó, môj Otče, už je splnená.
Do tvojich rúk porúčam svojho ducha!
Tebe dávam späť svoju dušu. Tiež duše, ktoré plnia moju vôľu, budú môcť skutočne plným právom povedať: „Všetko je dokonané.“... Pane a Bože môj, prijmi moju dušu, ktorú odovzdávam do Tvojich rúk.
Jožka, napíš, čo si počula. Chcem, aby duše počuli a čítali, čo bolo napísané..., aby tí, ktorí sú smädní, mohli piť, a ktorí sú hladní, mohli sa nasýtiť.
