Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Preto im povedal toto podobenstvo:„Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: „Radujte sa so mnou lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.“ Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.Alebo ak má žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, nezažne lampu, nevymetie dom a nehľadá starostlivo kým ju nenájde? A keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie: „Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila.“ Hovorím vám: Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie.“A pokračoval: „Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: „Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.“ A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: „Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“ I vstal a šiel k svojmu otcovi.Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom.“ Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ A začali hodovať.Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: „Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.“ On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. Ale on odpovedal otcovi: „Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.“ On mu na to povedal: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“
Mladší synMá otrhaný odev, ale za pásom má drahocenný meč - jediný znak toho, že je stále synom svojho otca, preto nepredal takú drahú vec, aj keď z peňazí za predaj by mohol vyžiť nejaký čas.
Má zjazvenú nohu. Po dlhej ceste sa mu topánky takmer rozpadli.
Je ostrihaný dohola ako vojaci, ako väzni v koncentračných táboroch, ako ľudia, ktorí stratili svoju individualitu, identitu.
Je ako práve narodené dieťa. Cíti sa ako znovuzrodený syn.
Starší synJe prísny a vzdialený pozorovateľ.
Vonkajším vzhľadom se podobá svojmu otcovi – má podobné fúzy, drahocenný odev... Je tu však vnútorný rozdiel:
- otec má rozviate, vítajúce šaty, synove šaty sú upnuté,
- otcove ruky žehnajú, synove sú zovreté a temné, znázorňujú uzavretosť a zajatie,
- svetlo v otcovej tvári vyjadruje vrelosť, prúdi celým telom, ale synov výraz tváre je studený, predstavuje farizejov a zákonníkov.
OtecSkutočným stredom Rembrandtovho obrazu sú otcove ruky – v nich sa nachádza odpustenie, zmierenie, uzdravenie a cez ne nachádza svoj pokoj nielen unavený syn, ale aj utrmácaný otec. Sú to Božie ruky. Sú to ruky mojich rodičov, učiteľov, priateľov, tých, ktorí ma uzdravovali.
Jeho ľavica je silná a svalnatá, zviera pevne, ale s určitou nehou.
Jeho pravica nezviera, je mäkká, nežná, chce hladiť, hýčkať, ponúka súcit. Je materská, znázorňuje ruku ženy.
Jedna ruka ochraňuje zraniteľnú stranu nohy bez topánky, druhá posilňuje synovu odvahu a túžbu pokračovať v živote.
Jeho červený plášť znázorňuje ochranné krídla matky.
Sediaci mužSprávca bijúci sa do pŕs – znázorňuje hriešnikov a mýtnikov.
To, že si Rembrandt vybral takmer slepého starca k vyjadreniu Božej lásky, má špecifický význam. Objavuje sa svetlo, ktoré pochádza z vnútorného ohňa, ktorý nikdy nevyhasne – ohňa lásky. A tak otec poznáva svojho syna nie telesnými očami, ale vnútornými očami srdca. Zdá sa, že ruky, ktoré sa dotýkajú chrbta navráteného syna, sú nástrojom otcových vnútorných očí. Otcov dotyk je večným žehnaním, synovo spočinutie na otcovej hrudi je večným mierom a pokojom, okamih prijatia a odpustenia je bez konca, trvá naveky.
Takmer slepý otec vidí naďaleko a naširoko. Jeho zrak chápe stratenosť všetkých mužov a žien všade a stále, je to zrak, ktorý pozná a súcití s tými, ktorí trpia tým, že sa rozhodli odísť z domova, s tými, ktorí vyplakali more sĺz, keď sa dostali do pazúrov závisti a zúfalstva.
Srdce otca horí nekonečnou túžbou priviesť deti domov. Ako by si prial svoje deti varovať pred nebezpečenstvom, presvedčiť ich, že doma nájdu všetko, čo hľadajú inde! Ale jeho láska je príliš veľká na to, aby čokoľvek z toho urobil. Nemôže nútiť, donucovať, prikazovať. Ponúka slobodu odmietnuť lásku alebo milovať. Chce, aby jeho deti boli slobodné. I za cenu toho, že ho opustia.
Je to práve nesmiernosť Božej lásky, ktorá je zdrojom Božieho utrpenia. Boh, stvoriteľ neba i zeme, si vybral, že bude v prvom rade Otcom.
Teraz tiež lepšie rozumieme nesmiernemu pokoju tohto portrétu Boha. To, čo vidíme, je Boh – matka, ktorá prijíma späť do svojho lona toho, ktorého stvorila na svoj obraz. Tie takmer slepé oči, ruky, plášť, ohnuté telo, to všetko vyvoláva božskú materskú lásku, poznamenanú žiaľom, smútkom, nádejou a nekonečným čakaním.
Otec netúži po treste. My sami sme sa už potrestali svojim vnútorným alebo vonkajším odchodom.
Podobenstvo o Božom milosrdenstve
Medzi tých, ktorí vyhľadávali Ježišovu blízkosť, patrili aj ľudia s pochybnou povesťou. Prichádzali, aby si ho vypočuli. A on ich prijímal s láskou a s pochopením.
Farizeji mu vyčítali, že sa s nimi priatelí a že jedáva s nimi za jedným stolom. V babylonskom Talmude sa totiž píše, že rabíni nikdy nejedávali so „spodinou spoločnosti“. Preto im Ježiš rozpovedal tri podobenstvá: o stratenej ovci, o stratenej minci a o márnotratnom synovi. Podobenstvo o márnotratnom synovi získava v kontexte prvých dvoch a tiež židovskej tradície úplne iný význam, než sme si doteraz mysleli.
Popretie láskyPodľa tradície mal mladší syn po otcovej smrti dostať tretinu majetku. Niektorí patriarchovia zvykli ku koncu života rozdeliť svoj majetok a odovzdať jeho správu do rúk dedičov. Keď však mladší syn žiadal podiel na dedičstve, akoby tým otcovi vravel, že sa nevie dočkať, kedy zomrie. Ak by otec kládol dôraz na zvyky, mohol ho vyhnať z domu. Synova žiadosť je totiž prejavom neúcty voči hlave rodiny. Židovský zákon síce umožňoval otcovi, aby rozdelil svoj majetok medzi dedičov, ale nedával deťom právo ho o to žiadať, ani právo predať svoje dedičstvo pred otcovou smrťou. No otec dáva synovi moc predať svoj podiel. Keď mladší syn predal svoj podiel, vystavil tým celú rodinu na posmech. Predaj majetku počas života otca bolo prejavom veľkej neúcty voči nemu i celej rodine. Mladšiemu synovi však na tom nezáležalo.
V Jeruzalemskom Talmude sa píše, že ak by sa ten, kto konal v rozpore s miestnymi zvykmi, rozhodol vrátiť do rodnej obce, bol by potrestaný ceremóniou qetsatsah. Počas tejto ceremónie dedinčania priniesli veľký hlinený džbán naplnený spálenými orechmi a obilím a rozbili ho pred vinníkom. A počas ceremónie pritom kričali: „ten a ten je odťatý od svojho ľudu!“ To znamená, že od tej chvíle s ním miestna komunita prerušila všetky kontakty a vytlačila ho na okraj spoločnosti.
Okrem toho, podľa tradície nesmie peniaze získané z dedičstva minúť medzi pohanmi. A predsa to robí. Neberie žiaden ohľad na tradície.
Často je mladší syn obviňovaný z hýrivého a roztopašného života. Podľa sýrskych a arabských prekladov však nemuselo ísť o nemravný štýl života. Jednoducho ich minul a nevieme, akým spôsobom.
Jeho odchod do ďalekej krajiny bol násilným prerušením vzácnej tradície, ktorú zachovávalo celé spoločenstvo, ktorého bol dovtedy súčasťou. Neženie ho túžba vidieť iný – nový svet, ale snaha preťať korene, z ktorých vyrástol. Akoby tým poprel svoju identitu a zaprel svoju rodinu.
Boh hľadá človekaKeď peniaze premrhal, nastal v tej krajine hlad a on začal trieť núdzu. A zatúžil sa vrátiť domov. Ak by našetril to množstvo peňazí, ktoré premrhal, vyhol by sa ceremónií qetsatsah. Preto sa rozhodol najprv získať peniaze a až potom sa vrátiť domov. A tak sa zamestnal ako pastier svíň. Podľa Mojžišovho zákona boli prasatá nečisté, nebolo dovolené ich jesť ani používať na obety. A byť pastierom svíň bolo pre Židov veľkým ponížením. Z textu však vyplýva, že márnotratný syn za svoju prácu nedostal ani poriadne najesť, nieto ešte nejaký plat. A tak zosnoval druhý plán: vráti sa domov, zaučí sa do práce, zamestná sa u svojho otca a pokúsi sa z platu našetriť sumu, ktorú premárnil, aby ju mohol vrátiť otcovi. A kým sa tak stane, bude bývať mimo domu svojho otca. K uskutočneniu plánu však bude potrebovať jeho súhlas. Získa ho?
Ak sa vrátime k dvom podobenstvám, ktoré predchádzajú podobenstvo o márnotratnom synovi, vidíme obraz dobrého pastiera, ktorý sa vyberie hľadať svoju stratenú ovcu a bude ju hľadať, kým ju nenájde, a keď ju nájde, plný radosti si ju vyloží na plecia a odnesie domov. Nečaká, kým privandruje domov a zabľačí pri košiari. Podobne aj žena, ktorá stratí mincu, začne ju usilovne hľadať a nečaká, kým sama vyskočí z pukliny a prikotúľa sa naspäť. Ovcu aj mincu treba zachrániť. Pokánie ovce je v tom, že prijíma skutočnosť, že bola zachránená. Keď Ježiš rozprával podobenstvo o stratenej ovci, zároveň odkazoval na Žalm 23, v ktorom čítame slová „privádza ma späť“ a „vedie ma k pokániu“. Žalmista hovorí o tom, že bol stratený a Boh ho priviedol na správne cesty. A rovnaké je to aj v podobenstve o márnotratnom synovi. Už nie človek hľadá Boha, ale Boh hľadá človeka.
Podobenstvo o márnotratnom synovi vyjadruje nekonečne milosrdnú Božiu lásku výraznejšie než ktorákoľvek iná udalosť v evanjeliu. V skutočnosti opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní...
Láska je dôležitejšia, než zákonČasto sa jeho slová „vstúpil do seba“ vykladajú ako pokánie. To však nie je pravda. Žiaden z arabských prekladov neoznačuje márnotratného syna za kajúcnika (skôr sa používajú pojmy: dostal rozum, začal sa zaoberať sebou, pomyslel si).
Ako však vnímať jeho vyznanie? Slová: „Otče zhrešil som proti nebu i voči tebe...“ Ježišovými poslucháčmi boli farizeji, ktorí poznali písmo. A spoznali, že Ježiš týmito slovami pripomína slová faraóna pred Mojžišom, ktoré nie sú prejavom ľútosti, ale snahou nakloniť si jeho priazeň a presadiť svoj úmysel, ktorý bol v rozpore s Mojžišovým. Márnotratný syn sa pokúša o to isté. V nádeji, že obmäkčí otcovo srdce, chce mu ponúknuť svoje riešenie – bude u neho pracovať, pokým nenašetrí toľko peňazí, aby vyrovnal stratu, ktorú spôsobil, keď premrhal jeho majetok. Tým si vytvorí priestor pre diskusiu o zmierení. Ale sú premárnené peniaze tým hlavným problémom?
Márnotratný syn si myslí, že keď našetrí peniaze, všetko sa dá do poriadku. Vyhne sa ceremónií qetsatsah a jeho otec aj miestna komunita ho opäť prijmu medzi seba. A dovtedy bude mať čo jesť a nebude trieť núdzu. Nie sú tu stopy po ľútosti či kajúcnosti. Jednoducho sa snaží naplniť literu zákona, nejde mu o otcovo zlomené srdce a nepremýšľa o bolesti, ktorú mu spôsobil, keď zavrhol jeho lásku. Vie, že ho nečaká ľahká cesta, ale spolieha sa na to, že jeho „pokorný prejav“ mu získa otcovu priazeň. Mohli by sme čakať, že syn, ktorý sa vracia domov, prináša štedré dary. On sa však vracia s prázdnymi rukami, ako ten, kto zneuctil celú rodinu aj miestnu komunitu. Preto je návrat ťažký a podniká ho len preto, lebo je hladný. Je to jeho posledná šanca.
Z domu odišiel plný pýchy a rozhodnutý žiť svoj život ďaleko od otca a komunity, do ktorej patril. A prišiel o všetko, o peniaze, zdravie, česť, sebaúctu a dobrú povesť. Všetko premárnil. To, čo si zachoval, napriek všetkému poníženiu, bolo vedomie, že je synom svojho otca. Až vtedy objavil svoju identitu, keď ostal úplne sám. Keď stratil svoje bohatstvo, „priatelia“ ho už nemohli využívať vo svoj prospech a všetci ho opustili. Ostal sám. Táto skutočnosť ním hlboko otriasla a uvedomil si, že kráča po ceste, ktorá vedie do záhuby. Objavil svoje skutočné „ja“, kým je vo svojom srdci.
Láska bez podmienokOtec vie, že jeho syn neuspel. Preto ho čaká, deň za dňom, či sa nevracia domov. Jeho čakanie má veľký význam. Ak sa s ním stretne skôr, než ostatní ľudia z miestnej komunity a zmieri sa s ním pred očami verejnosti, nikto nebude mať odvahu ho odsudzovať a vystaviť ceremónií qetsatsah. V písme sa píše, že bol ešte ďaleko, keď ho zbadal jeho otec. V skutočnosti sa tým myslí skôr duchovná než fyzická vzdialenosť. Ak si totiž márnotratný syn myslí, že zarobením peňazí svoj čin odčiní, potom je naozaj ďaleko od postoja svojho otca. Keď ho otec zbadal, chytil do rúk spodný lem svojho rúcha a bežal mu naproti. Padá mu okolo krku a bozkáva ho skôr, než si stihne vypočuť jeho naučenú reč. Natoľko miluje svojho syna, že neberie ohľad na okolnosti. Podľa židovskej tradície ten, kto sa dotkol pastiera svíň, bol tiež nečistý. Ale pre otca to nie je dôležité, pretože našiel svojho milovaného syna. Jeho láska nie je odozvou na synovo vyznanie.
Pre patriarchov blízkeho východu nebolo zvykom, aby utekali na verejnosti, pretože to bolo znakom pokory. Tento otec sa však stavia do pozície sluhu, keď sa ponižuje a uteká svojmu synovi naproti. Márnotratný syn vidí, ako otec k nemu uteká, a je tým zaskočený. Toto vôbec nečakal. Zmôže sa len na prvú časť svojho naučeného prejavu, ktorý teraz získava úplne iný význam. Vyznáva, že zhrešil a nie je hodný byť jeho synom. Tým, že vynecháva poslednú časť svojho prejavu, priznáva, že nemá riešenie ako uzdraviť narušený vzťah. Už sa nesnaží zmanipulovať svojho otca. Otcov prejav lásky zmenil jeho myslenie a v okamihu pokánia prijíma skutočnosť, že bol nájdený. V tom je jeho pokánie. Otec k nemu našiel cestu, on to prijal a tým sa zachránil.
Mohli by sme čakať, že ako správny patriarcha bude otec sedieť vo svojom dome a ak sa objaví jeho syn, počká, kým príde za ním, a s odstupom si vypočuje jeho slová. Skôr by sme čakali od matky, že mu bude utekať oproti a zahrnie ho bozkami. Otec mu však uteká oproti a tým prejavuje nežný súcit matky. Nesmiernu radosť pri zvítaní však predchádza hlboký zármutok, ktorý od okamihu, kedy mladší syn zavrhol otcovu lásku, zvieral jeho srdce. Otec ostal verný svojej láske a teraz tou láskou opäť zahrnul svojho syna.
Keď otec uteká oproti svojmu synovi, otec ako symbol Boha sa mení na obraz Ježiša. Keď Ježiš rozpráva tento príbeh, vystupuje v ňom ako otec a farizejom tým hovorí: nielenže jedávam s hriešnikmi, ja ich vyhľadávam, bežím im oproti, aby som ich vybozkával, pritiahol ich domov a mohol s nimi jesť. Aj sýrsky učenec Abdallah Ibn al-Tayyib identifikoval Ježiša v postave láskavého a obetavého otca.
V slovách márnotratného syna cítiť skutočnosť, že zo začiatku celkom nedôveroval láske svojho otca. Žil v predstave, že mu nedokáže odpustiť. Až gesto lásky zo strany otca ho celkom odzbrojilo a pochopil, že úprimná láska presahuje zákon.
Oslava lásky otcaPo zmierení otec zorganizoval veľkú hostinu. A táto hostina má tri interpretácie. Prvá je otcova. Otec nehovorí: „bol stratený a prišiel domov“, ale „bol stratený a našiel sa“. Otec ho našiel. Na okraji dediny bol jeho syn ešte stratený a mŕtvy. Tak ako pastier hľadal svoju ovcu a žena svoju mincu, aj otec vyšiel v ústrety svojmu synovi, aby ho našiel.
Keď sa starší syn vracal z poľa a začul hudbu a tanec, zavolal si jedného zo sluhov. V tomto kontexte má však grécke slovo pais význam - mladý chlapec. Sýrske a arabské preklady totiž hovoria, že sa starší syn stretáva s chlapcom, ktorý sa spolu s rovesníkmi hrá a zabáva pred domom. Ešte neboli dosť veľkí na to, aby sa zúčastnili na hostine. A tento chlapec mu hovorí, že sa vrátil jeho brat a otec zabil vykŕmené teľa, lebo ho prijal v pokoji. Slová „prijal ho“ odkazujú na sťažnosti farizejov: „tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi“. V našich prekladoch sa používa spojenie: „lebo sa mu vrátil zdravý“. Lenže grécke slovo hygaino (dobré zdravie), ktoré sa používa v Septuaginte, teda v gréckom preklade Starého zákona, je prekladom hebrejského slova šalom (pokoj). A tak hostina je oslavou otca, ktorému sa podarilo dosiahnuť zmierenie (šalom). Namiesto ceremónie qetsatsah, ktoré je odmietnutím a odvrhnutím, sme svedkami oslavy zmierenia a pokoja, ktorý otec dosiahol za vysokú cenu. Ježiš prijíma hriešnikov a jedáva s nimi. Otec v podobenstve robí to isté.
Je tu však ešte tretia interpretácia, pohľad staršieho syna. Jeho slová: „pre neho si zabil vykŕmené teľa“ sú v rozpore so skutočnosťou. Hostina nie je oslavou márnotratného syna, ale poctou otcovi za jeho obetavú lásku. Nie je oslavou návratu márnotratného syna, ale toho, že ho otec našiel a priviedol k sebe. Starší syn sa na to pozerá očami zákona – jeho brat porušil zákon a miesto toho, aby otec trval na podmienkach, ktoré určuje zákon, v túžbe po zmierení ponúkol svojmu mladšiemu synovi lásku a on ju prijal. Táto jeho láska bola silnejšia než zákon, bola milosťou a je predobrazom Ježišovej lásky.
Otcovo srdce nie je rozdelené na viac a menej. Nemiluje jedného syna viac než druhého, miluje ich rovnako. Vo svojej láske Boh od nás nečaká vysvetlenie, má pre naše pády pochopenie. Nekladie si podmienky, jednoducho nám ponúka svoju lásku, ktorá nie je „zaslúžená“, ale je znakom toho, že si nás „zamiloval“. Láska, ktorá je silnejšia ako smrť...
Úprimná láskaZ pohľadu tradície nepochybujeme o tom, že starší syn sa tešil z návratu svojho mladšieho brata. Ale zároveň mu záležalo na dodržiavaní zákona. Nebol schopný prežívať otcovu radosť, pretože jeho srdce nebolo ochotné prijať lásku a milovať.
Starší syn je tu obrazom farizejov, ktorí boli nahnevaní a zatrpknutí preto, že hriešnici sú vítaní v Božom kráľovstve. Ak by to bola hostina na oslavu návratu jeho brata, určite by sa jej zúčastnil. Znamenalo by to totiž, že ešte nebolo určené, akú pozíciu v rodine bude tento mladší syn zastávať. A starší syn by si nenechal ujsť príležitosť zasiahnuť do tejto diskusie. Z úst malého chlapca sa však dozvedá, že už je po všetkom! Otec sa zmieril so svojím synom, a to bez toho, aby tento musel zaplatiť za svoje hriechy. Preto sa starší syn hnevá a odmieta sa zúčastniť hostiny. A ohrozuje tým svoj vzťah s otcom, pretože byť doma a odmietnuť účasť na hostine je z pohľadu východnej tradície veľkou urážkou otca.
A vtedy otec opäť prestupuje tradičné správanie patriarchu a koná kroky zmierenia aj voči svojmu staršiemu synovi. Z pohľadu tradície by sme mohli čakať, že bude pokračovať v hostine a ignorovať slová svojho staršieho syna. Opäť sa však ponížil a tentoraz vyšiel v ústrety svojmu druhému synovi, aby ho priviedol k sebe. Svoju lásku (milosť) tak ponúkol obom. Kým mladší syn ju prijal, starší ju odmieta a verejne útočí proti svojmu otcovi, aj bratovi. No namiesto toho, aby otec konal v hneve, ponúka mu svoju lásku. Ak ju príjme, s rovnakou láskou bude musieť prijať aj svojho mladšieho brata, ktorého otec prijal znovu do rodiny. Pripodobní sa obrazu svojho otca, ktorý ponúka obom svoju lásku? To už nám príbeh nehovorí. Nevieme, či sa nechá osloviť a nájsť otcovou láskou.
Starší syn sa v slobode môže rozhodnúť, či príjme otcovu lásku. Je to vnútorná dráma duše. V skutočnosti strateným synom nie je len ten mladší, ktorý odišiel a vrátil sa, ale aj starší, ktorý neodišiel z domu, no duchovne sa vzdialil. Znakom tejto stratenosti je posudzovanie, hnev, zatrpknutosť a žiarlivosť. Otec nekritizuje svojho staršieho syna za jeho správanie. Neobviňuje ho ani neusvedčuje, neobraňuje seba ani neposudzuje svojho syna. Jeho slová sú plné lásky bez podmienok. Otec chce, aby sa domov vrátili obidvaja synovia. Aj toho staršieho treba nájsť a priviesť domov.
Obraz BohaJežiš pri vytváraní obrazu Boha nepoužíva typický obraz orientálneho patriarchu, ale ho prekračuje a pozdvihuje nad všetky ľudské obmedzenia, dáva mu Božie vlastnosti. Ježiš toto podobenstvo farizejom povedal, aby zmenil ich pohľad na Boha, pretože pre nich bol zákon dôležitejší než láska. Všetko, čo Ježiš hovorí, ho predstavuje ako milovaného Syna, ktorý žije v plnom spoločenstve s Otcom. Otec ho posiela, aby nám prejavil svoju ustavičnú lásku a aby obetoval sám seba za nás, aby sme sa mohli vrátiť domov. Otec nie je len vznešený patriarcha. Je otcom aj matkou. Je to Boh, v ktorom sú mužnosť a ženskosť, otcovstvo a materstvo plne prítomné. Spod výzoru židovského patriarchu sa vynára Boh, ktorý nielen ako otec objíma svojho syna, ale zároveň ho ako matka hladí po tvári. Preto sa návrat márnotratného syna stáva návratom do Božieho lona. Je to obraz Boha, ktorého dobrota, láska, odpustenie, starostlivosť, radosť a milosrdenstvo nepoznajú hranice. Podobenstvo o márnotratnom synovi je príbehom o láske, ktorá je prameňom skutočnej lásky...
Obraz cirkviOtec márnotratného syna nie je len obrazom nebeského Otca, ale aj jeho cirkvi. Pápež Benedikt XVI. vo svojom príhovore k tomuto podobenstvu povedal: „Skutočné náboženstvo spočíva v zjednotení sa so srdcom bohatým na milosrdenstvo, ktoré nás pozýva milovať všetkých... napodobňujúc pritom nebeského Otca, ktorý rešpektuje slobodu každého a priťahuje k sebe všetkých... Toto je cesta, ktorú Ježiš ukazuje svojim učeníkom: nesúďte... neodsudzujte... odpúšťajte... buďte milosrdní ako je milosrdný váš nebeský Otec.“ Podobne ako nebeský Otec, aj cirkev má milovať ľudí láskou bez podmienok, odpúšťať im, dávať im nádej, zahŕňať ich láskou a žehnať ich kroky. Nečakať, kým prídu sami, ale ísť za nimi a hľadať ich. A bez ohľadu na hriech dať im šancu začať odznova, s čistým štítom... A naplno prežívať život v láske... Ak zo strany duchovných počujeme prevažne moralizujúce slová, niekde sa stala chyba.
Ak necháme svoje srdce otvorené pre Krista, aj keď zblúdime, aj keď nás hriech spúta a nebudeme mať silu vrátiť sa, Boh si nás nájde, aby nás priviedol k sebe a uzdravil svojou láskou. Tí, ktorí si vypočuli Ježišovo podobenstvo, sú postavení do situácie, kedy si musia vybrať: buď budú milovať hriešnikov rovnakou láskou ako ich miluje Boh alebo dajú prednosť „zákonu“ a „zásluhám“ a vtedy sa vzbúria a uzavrú pred jeho láskou. Koľko „spravodlivých“ bude spolu s hriešnikmi sedieť za stolom pri oslave obetavej lásky nebeského otca? Uvidíme...
Dráma láskyV bežnom živote sa často ocitáme v pozícii márnotratného syna. Čo je okamihom zrodu drámy lásky medzi Bohom a človekom?
Otec nás tak veľmi miluje, že nám dovolí odísť preč z domu. Ale stále nás sprevádza svojím požehnaním. Kým my sme sa vzdialili od neho, on nás čaká s otvoreným náručím, aby nám pošepol: si môj milovaný syn (dcéra), v tebe mám zaľúbenie.
V skutočnosti odchádzame z domu, keď popierame, že patríme k Bohu, že nás Boh drží vo svojom objatí, že sme vpísaní do jeho dlaní a ukrytí v jeho tieni. Opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní, a nasledujeme hlasy zo sveta, ktoré si kladú podmienky, za ktorých získame lásku, po ktorej tak túžime.
Nebeský otec nás miluje láskou bez podmienok a dáva nám slobodu milovať rovnakou láskou a bez toho, aby sme museli u niekoho hľadať zaľúbenie alebo uznanie. Jeho láska je zdrojom našej sily. V našom vnútri zaznieva hlas, ktorý hovorí, že sme Bohom milovaní bez ohľadu na to, či s tým súhlasime alebo či sme si to zaslúžili. Boh nás hľadá a neprestane, kým nás nenájde. Miluje nás a chce, aby sme boli s ním (doma), a nebude mať pokoj, kým nás nebude mať pri sebe.
Boh od nás nečaká vysvetlenie, má pre naše pády pochopenie. Nekladie si podmienky, jednoducho nám ponúka svoju lásku, aby sme sa o ňu opreli a načerpali z nej veľa síl. Otec nemá dôvod trestať nás. Vytrestali sme sa sami, keď sme sa vzdialili z jeho blízkosti. Cesta k odpusteniu vedie cez prijatie Boha do svojho života, to je všetko. On nám hovorí, že nás neustále miluje. A to bez ohľadu na množstvo a veľkosť hriechov. Neustále dúfa, že sa k nemu vrátime alebo že mu dovolíme, aby nás vyhľadal a našiel. On nás uzdraví, premení a obnoví. Chce nás zahrnúť svojou láskou, objať a žehnať našim krokom, chce nám dať život v hojnosti.
Božia radosť nebude uplná, kým sa všetci, ktorým dal život, nevrátime domov a nestretneme pri spoločnom stole, ktorý pre nás pripravil. Božia láska uznáva jedinečnosť všetkých bez toho, aby porovnávala. Boh nás volá, aby sme sa vrátili domov a vstúpili do jeho svetla, aby sme v ňom objavili, že v ňom sú všetci ľudia jedinečne a dokonale milovaní. V Božom svetle konečne uvidíme svojho blížneho ako svojho brata, ktorý takisto ako my patrí Bohu.
Boh nás hľadá a neoddýchne si, kým nás nenájde. Naliehavo a úpenlivo žiada a prosí nás, aby sme prestali lipnúť na moci smrti a dali sa objať, aby nás v objatí preniesol tam, kde nájdeme život, po ktorom tak túžime. Chce nás uzdraviť zo zranení, no ponecháva nám slobodu, či sa otvoríme jeho láske. Boh je stále pri nás, ochotne nám dáva svoju lásku a odpúšťa nám. Veľkosť jeho lásky nie je daná našou odozvou, ale od nás závisí, koľko z nej prijmeme do svojho života.
Nakoniec Boh nás vyzýva, aby sme milovali rovnakou láskou a prejavovali k druhým rovnaké milosrdenstvo ako prejavuje on k nám. Sme povolaní milovať láskou, ktorá si nekladie podmienky.
