Zobrazujú sa príspevky s označením Príbehy. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Príbehy. Zobraziť všetky príspevky

utorok 1. októbra 2013

Svedectvo zo života svätého Antona Paduánskeho

Ježiš  v Eucharistii


V živote svätého Antona Paduánskeho sa stala prekvapujúca udalosť, ktorú všetci dobre poznajú. Žil raz heretik menom Guillardo, ktorý napriek početným obráteniam, ktoré sa stali vďaka kázaniu svätého Antona, neveril v skutočnú prítomnosť Ježiša  v Eucharistii. Tento heretik mýlil ľudí svojimi bludmi.

Jedného dňa sa svätý Anton verejne rozprával s Guillardom, ktorý bol pokorený a nevedel, ako reagovať na majstrovskú obranu tohto svätca. Aby sa dostal z tejto situácie, požiadal svätca, aby vykonal zázrak na potvrdenie viery v skutočnú prítomnosť v Eucharistii. Navrhol mu toto: „Mám osla, ktorému tri dni nebudem dávať žrať a ak po tých dňoch odmietne pokrm, ktorý mu dám a namiesto toho sa bude klaňať konsekrovanej hostii, ktorú mu ukážem a v ktorej podľa vašich slov skutočne a naozaj existuje Kristova podstata, potom v plnej miere prijmem toto učenie katolíckej Cirkvi.” 

Svätý Anton na Boží podnet prijal tento návrh a tri dni sa venoval zbožnej modlitbe a pokániu. Na tretí deň večer Anton slávil svätú omšu a potom bez toho, aby si zobliekol posvätné rúcho, vzal konsekrovanú hostiu a v sprievode veriacich šiel na námestie. Guillardo vzal hladného osla zo stajne a položil pred neho krmivo. Potom svätec oslovil osla a povedal mu: „V mene tvojho Stvoriteľa, ktorého držím v rukách, ti prikazujem, aby si sa hneď pred ním poklonil. Heretici tak budú vedieť, že celé stvorenie je podriadené Baránkovi, ktorý sa obetuje na našich oltároch.”

Na údiv všetkých prítomných osol, ktorý bol hladný, úplne ignoroval pokrm, ktorý mu ponúkol Guillardo a šiel k Najsvätejšej sviatosti, ktorú držal svätec. Ohol predné nohy ako luk a ani sa nepohol v postoji hlbokej úcty. Táto udalosť viedla k obráteniu nielen Guillarda, ale aj mnohých heretikov, ktorí to videli.

Keďže sa správa o tejto udalosti veľmi rýchlo rozniesla po celom svete, svätý Anton dostal titul „kladivo na heretikov”. Je to pravdivé historické svedectvo, ktoré je verejne uznávané.

nedeľa 24. júna 2012

Kam kráčaš, človeče?

O kráľovi a jeho štyroch ženách


Bol raz jeden kráľ, ktorý mal štyri manželky. Najviac miloval štvrtú ženu. Obliekal ju do drahých šiat a staral sa o ňu ako najlepšie vedel. Vždy dostávala to najlepšie.
Svoju tretiu ženu tiež veľmi ľúbil a vždy sa ňou chválil pred inými kráľmi, hoci sa bál, že ho jedného dňa opustí a uprednostní niekoho iného.
Rád mal aj svoju druhú ženu. Jej sa mohol so všetkým zdôveriť, pretože vždy k nemu bola milá, pozorná, trpezlivá. Zakaždým keď mal problémy, sa jej zveril a ona bola jeho oporou v ťažkých chvíľach.
Prvá kráľova žena bola verná partnerka a významne prispela k zveľadeniu kráľovho bohatstva. Kráľ ju však nemal veľmi rád, málokedy si ju všimol, hoci ona mu prejavovala vrúcnu a oddanú lásku.
Jedného dňa kráľ ochorel. Bola to nevyliečiteľná choroba. Kráľ pochopil, že na zemi mu neostáva veľa času. Premýšľal o svojom živote a keďže na druhej strane nechcel byť sám, rozhodol sa, že so sebou zoberie aj svoje ženy.
Mám štyri ženy, rozmýšľal, keď zomriem, určite nebudem sám. No potreboval, aby ženy s jeho plánom súhlasili.
Zavolal svoju štvrtú ženu a povedal jej: „Teba som miloval najviac zo všetkých. Obliekal som ťa do najkrajších šiat a staral sa o teba celý život. Teraz odchádzam. Chceš ísť so mnou?“ Žena odvrkla: „Nikdy! Čo ti to zišlo na um?“ Otočila sa mu chrbtom a bez rozlúčky odišla. Jej odpoveď sa ako ostrý nôž zaryla do kráľovho srdca. Ale ešte mal nádej.
Pozval svoju tretiu ženu a povedal jej: „Miloval som ťa celý život. Teraz zomieram, chceš ísť so mnou?“ Ale aj ona ho odbila: „Nechcem! Život je príliš krásny. Keď zomrieš, znovu sa vydám.“ Kráľovo srdce sa zachvelo, ale všetko ešte nebolo stratené, veď mal aj druhú ženu, ktorá vždy bola pri ňom, keď potreboval pomoc a útechu. Povedal jej: „Keď som potreboval pomoc, zakaždým som sa obrátil na teba a ty si v ťažkých chvíľach vždy stála pri mne. Teraz umieram, pôjdeš aspoň ty so mnou?“ No ani ona nevyplnila jeho želanie. „Ľutujem,“ povedala, „ale tentoraz ti nemôžem pomôcť. Jediné, čo pre teba môžem urobiť, je to, že ťa pochovám.“
Kráľ zbledol od veľkej bolesti, ktorú v ňom vyvolalo sklamanie. No skôr ako vydýchol, začul hlas: „Ja ťa budem nasledovať všade, kamkoľvek pôjdeš.“ Kráľ z posledných síl zdvihol hlavu a ledva spoznal svoju prvú ženu. Bola veľmi chudá, v roztrhaných handrách, pretože sa o ňu nestaral. Kráľ s ľútosťou a plačom povedal: „Mal som sa o teba viac starať a chrániť ťa, pretože ty jediná si mi dala šancu.“

Každý z nás má vo svojom živote štyri manželky.
Štvrtá žena je naše telo, ktoré nás opustí, keď zomrieme, hoci sme sa oň toľko starali a skrášľovali ho.
Tretia žena je všetko to, čo vlastníme, naše spoločenské postavenie a materiálne hodnoty. Keď zomrieme, všetko zostane iným.
Druhá žena je naša rodina a naši priatelia. Nech boli s nami akokoľvek dlho, môžu pre nás urobiť len to, že nás odprevadia do hrobu.
Prvá žena je naša duša, ktorá je často zanedbaná pre posadnutosť za bohatstvom, výhody a slávu tohto sveta. Jedine duša nám bude robiť spoločnosť, kamkoľvek pôjdeme. Od našej starostlivosti o ňu závisí, či to bude odchod do radosti, či do večného zatratenia.

štvrtok 16. februára 2012

O čestnosti

Zlatá medaila


Bolo to na olympijských hrách v roku 1928 v Amsterdame. V šerme stáli proti sebe Talian a Francúz Gaudin. Išlo o zlatú medailu. Obaja muži šermovali ako zúriví a diváci sa pozerali so zatajeným dychom. Francúz mal zlú pozíciu, lebo dlhý Talian mal nad ním veľkú prevahu v dosahu. Gaudin útočil čoraz prudšie, takže útok a odraz nasledovali bleskurýchle za sebou.
Tu zrazu zasiahli rozhodcovia. Prestávka! Jeden z nich sa domnieval, že videl, ako Talian Francúza zasiahol. Radmi divákov prešla vlna povzdychu. Ak Francúz dostal zásah, bola zlatá medaila stratená...
Konečne sa rozhodcovia dohodli. Ich hovorca vystúpil a oznámil: „Nijaký zásah!“ Diváci si vydýchli.
Vtedy si Francúz strhol prilbu, zdvihol fleuret na hruď, podišiel o krok k rozhodcom a povedal: „Je suis touché – zasiahol ma!“
Rozhodcovský rozsudok bol v jeho prospech, no on ho neprijal. Pravda bola preňho cennejšia ako ľsťou získaná zlatá medaila.

Spravodlivý a charakterný človek hovorí pravdu, koná spravodlivo a žije v pravde. Na pravdivý život treba mať silu a odvahu. Mnohí z nás vypočítavo alebo zbabelo cúvnu.
Ak máš dar viery a poznáš Pravdu – a nežiješ podľa nej... nezdá sa ti to hlúpe a zbabelé? Neklam sám seba, že si „nevidel zásah“, že si nepočul, ako máš žiť. V  tomto prípade pravda = život ... večný.

streda 8. februára 2012

Postoj chvíľu III.

Pár minút


Slávny francúzsky cyklista Michel Forestier viedol pelotón na jednom z najťažších traťových úsekov pretekov Tour de France. Zdalo sa, že jeho víťazstvo je isté. V ten deň bol vo vynikajúcej forme a naplno sa rútil alpskými serpentínami. Jediný, kto by mohol ohroziť jeho víťazstvo, bol Talian Ricardo.
V istom momente ho Ricardo dochytil. Netrvalo dlho a po ťažkom šprintérskom súboji sa Ricardo ocitol pred svojím súperom. Na nasledujúcej zákrute však Talian náhle stratil kontrolu nad bicyklom a zmizol v úžľabine. Iba Forestier videl, čo sa stalo. Krátko zaváhal...
Nato prudko zabrzdil, zoskočil z bicykla a zbehol do úžľabiny. O chvíľu odtiaľ vyšiel s raneným cyklistom na chrbte. Okamžite sa ho ujal Červený kríž.
Forestier stratil niekoľko vzácnych minút a s nimi aj víťazstvo. Ale chýr o tom, čo bolo príčinou jeho oneskorenia, sa rozšíril ako blesk. A tak ho diváci v cieli privítali búrlivými ováciami.

Skús sa pri napĺňaní svojich osobných cieľov pozerať aj trošku okolo seba. Možno zrazu zbadáš vo svojej blízkosti človeka, ktorý práve teraz potrebuje tvoju pomoc. Čo spravíš? Pôjdeš bez zastavenia ďalej, aby si náhodou nestratil ani trochu času?
Niekto možno čaká len na tvoj úsmev, na pár príjemných viet, na povzbudenie, poradenie...

nedeľa 5. februára 2012

Postoj chvíľu II.

Hudba


Na stanici metra vo Washingtone DC sa postavil muž a začal hrať na husliach; bolo studené januárové ráno. Hral asi 45 minút Bachove skladby. V tom čase, pretože bola špička, prešli stanicou metra tisíce ľudí. Po troch minútach od prvých tónov prešiel okolo muž v strednom veku. Na pár minút sa zastavil, potom sa ponáhľal ďalej. O minútu neskôr dostal huslista svoj prvý dolár: nejaká žena mu hodila peniaze do škatuľky a bez zastavenia pokračovala v chôdzi. Neskôr sa niekto oprel o stenu a počúval, kým sa nepozrel na hodinky a neodišiel, zrejme sa ponáhľal do práce.
Najviac pozornosti huslistovi venoval asi trojročný chlapec: matka ho ťahala za sebou, ale dieťa sa zastavilo a dívalo na muzikanta. Nakoniec matka syna postrčila, dieťa pokračovalo v chôdzi, ale stále sa obzeralo. Toto sa opakovalo s niekoľkými inými deťmi a všetci rodičia, bez výnimky, ich nútili pokračovať v chôdzi. Za celých 45 minút hry sa na chvíľku zastavilo iba šesť ľudí. Asi dvadsiati mu dali peniaze bez toho, aby spomalili svoj krok. Vybral 32 dolárov. Keď skončil a nastalo ticho, nikto si to nevšimol.
Nikto nezatlieskal, nikto hráča nespoznal. Nikto nevedel, že tým huslistom bol Joshua Bell, jeden z najlepších hudobníkov na svete. Hral jednu z najťažších skladieb, ktoré boli kedy zložené, na husliach za 3,5 milióna dolárov. Dva dni predtým vypredal Joshua Bell divadlo v Bostone za priemernú cenu lístka 100 dolárov.
Inkognito hru Joshuu Bella na stanici metra zorganizoval denník Washington Post ako súčasť experimentu o vnímaní, vkuse a prioritách ľudí. Zadanie znelo: Dokážeme vnímať krásu na bežnom, obyčajnom mieste v nevhodnom čase? Dokážeme sa zastaviť a oceniť ju? Rozpoznáme aj v neadekvátnych súvislostiach talent?
Jedným z možných záverov tohto experimentu je, že ak nemáme chvíľku zastaviť sa a počúvať jedného z najlepších hudobníkov hrajúceho jednu z najlepších skladieb, koľko ďalších vecí nám uniká?

sobota 4. februára 2012

Postoj chvíľu

Duša


Jeden cestovateľ sa vydal do nesmiernych amazonských pralesov v Južnej Amerike. Pátral po ložiskách ropy, ktoré tam mohli byť a veľmi sa náhlil.
Prvé dva dni sa domorodci, ktorých si najal ako nosičov, prispôsobovali rýchlemu tempu bieleho muža. Na tretí deň ráno sa však ani nepohli a nedalo sa z nich dostať ani slovo. Stáli, akoby tam ani neboli. Bolo jasné, že sa nemienia vydať na cestu. Bádateľ netrpezlivo ukazoval na hodinky a veľkými gestami sa usiloval naznačiť hlavnému nosičovi, že treba vykročiť, lebo čas súri.
„Nejde to,“ povedal pokojne hlavný nosič. „Títo muži napredovali veľmi rýchlo a teraz čakajú, kým ich dohonia ich duše.“

Dnes sú ľudia stále rýchlejší. Ale sú aj nespokojní, vyčerpaní a nešťastní, lebo ich duša ostala za nimi a nemôže ich dohnať.

sobota 24. decembra 2011

Fred Hammond

Bol som potratený


„Fred, bol si umelo potratený.“ To povedala matka Freda Hammonda, svojmu synovi, známemu americkému gospelovému spevákovi. Tri mesiace pred svojou smrťou svojmu 47-ročnému synovi so slzami rozprávala, že svoje tehotenstvo chápala ako chybu a dala si urobiť na klinike potrat, ktorý bol vtedy zakázaný. Potratová metóda mala vyvolať potrat. Matka mu povedala: „Urobila som to. Vytiekla mi krv. Vstala som a odišla som domov. Dva dni – nič. Tri dni – nič.“
Hammondova matka išla znova na kliniku na kontrolu a tam jej povedali: „Ešte je tu. Tentoraz ho polapíme,“ rozprával spevák. „No keď tam ležala a keď priniesli chirurgické nástroje, povedala, že sa cíti, ako by ju Boh chcel zabiť, preto vstala a vybehla von a obliekla si šaty.“
„Toto je dôvod prečo sa nemôžem iba hrať na Cirkev, nebrať vieru vážne. Na konci mojich dní, keď som bol určený na odhodenie, keď priniesli chirurgické nástroje, ktoré ma mali zabiť, ktoré mi mali rozdrviť hlavu či urobiť so mnou čokoľvek iné, tu ma Boh vzal za ruku a odsunul ma z cesty. A oni si mysleli, že ma polapili. No Boh mal svoj vlastný plán pre túto hroznú situáciu.“

utorok 5. júla 2011

Indiánsky príbeh

O dvoch vlkoch


Jeden večer vzal starý Indián svojho vnuka a rozprával mu o bitke, ktorá prebieha vo vnútri každého človeka. Povedal mu: „Chlapče, tá bitka v každom z nás je medzi dvomi vlkmi. Jeden je zlý. Je to zlosť, závisť, žiarlivosť, smútok, sebeckosť, hrubosť, nenávisť, sebaľútosť, falošnosť, namyslenosť a ego. Ten druhý je dobrý. Je to radosť, pokoj, láska, nádej, vyrovnanosť, skromnosť, láskavosť, empatia, štedrosť, vernosť, súcit a dôvera.“
Vnuk o tom všetkom premýšľal a po minúte sa opýtal: „A ktorý vlk zvíťazí?“
Starý Indián odpovedal: „Ten, ktorého kŕmiš.“

utorok 21. decembra 2010

Príbeh vernosti

Hachikō

Jeden profesor z Tokijskej univerzity mal psa plemena Akita Inu, ktorý sa volal Hačikó. Mal ho už od malého šteniatka. Boli na seba tak nesmierne zvyknutí, že kedykoľvek pes musel zostať bez pána, trpel. Ale profesor denne dochádzal na univerzitu, a tak ho nechával o samote. Hačikó tak netrpezlivo očakával návrat svojho priateľa, každý deň neskoro popoludní dobehol na stanicu v Šibuja, čo bolo kilometer a pol od profesorovho domu a čakal, až príde vlak, ktorý mu privezie pána. Profesorov vlak prichádzal o šiestej a pes tam vždy čakal. Potom poctivo splnil svoju povinnosť a doprevádzal pána domov. Bežal pred ním a tváril sa veľmi hrdo, zatiaľ čo dôstojný pán profesor zamyslene kráčal o niekoľko krokov za ním.

Jedného mrazivého dňa v roku 1925 prišiel Hačikó na stanicu ako mal vo zvyku. Vlak prišiel, ale profesor z neho nevystúpil. Ako by Hačikó mohol vedieť, že profesor v práci zomrel a už nikdy nepríde? Na druhý deň profesorovi priatelia zistili, že pes ešte stále čaká na stanici. Uvedomili si, čo sa stalo a vzali Hačika so sebou domov. Na druhý deň ale pes utiekol z nového domova, na šiestu dobehol na stanicu a čakal na vlak. A keď ani tentokrát jeho milovaný priateľ neprišiel, vrátil sa do svojho nového domova. Na stanicu ale pribehol na ďalší deň a potom opäť - a pokračoval v tom i ďalší týždeň a mesiac... dochádzal tam desať rokov, po celý zvyšok svojho života. Čakal na profesora, ktorý už nikdy nemal prísť.

Z ďaleka prichádzali ľudia, aby ten div videli, ale on si ich nevšímal. Nemohol si ničoho všímať: čakal. S príbehom Hačikó a jeho nesmiernej vernosti sa postupne zoznámilo toľko ľudí, že keď pes v dvanástich rokoch zomrel, bol toho dňa v Japonsku vyhlásený celoštátny smútok. Na počesť Hačika a jeho neuveriteľnej vernosti mu bola, na mieste kde čakával, zhotovená bronzová socha.

nedeľa 19. decembra 2010

Andrea Bocelli

O hľadaní Božej vôle

Andrea Bocelli, muž so zatvorenými očami, jeden z najslávnejších talianskych spevákov, začal raz svoj koncert nezvyčajne príbehom: „Mladú tehotnú ženu hospitalizovali v nemocnici s podozrením na akútny zápal slepého čreva. Lekári jej na brucho prikladali ľad. Neskôr jej povedali, že by bolo rozumné dať dieťa preč, inak sa vraj narodí postihnuté. Odvážna matka to však odmietla. Dieťa sa narodilo a dodnes žije.“ V koncertnej sále nastalo ticho, prerušované len jemným prelúdiom, ktoré slepý spevák hral na klavíri. „Viete, tá pani bola moja matka,“ povedal po krátkej pauze Bocelli so skromným úsmevom na perách. „A to dieťa, to som ja...“
Môžeme len hádať, čo Bocelliho matke dalo nádej a silu vytrvať, odvahu vzoprieť sa proti všetkým, ktorí nad ňou krútili hlavou. Myslím, že to bolo čosi podobné ako to, čo svätému Jozefovi umožnilo uveriť snu, ktorý mal o Márii a jej Dieťati. Uznanie skutočnosti, že nad človekom a jeho starosťami je niečo vyššie. Čosi viac, večný plán, s ktorým treba v živote počítať, aj keď nemusí spĺňať ľudské predstavy. Keby Edi Bocelliovej tieto veci boli ľahostajné, svet by prišiel o neopakovateľný, úžasný tenor. Keby sa svätý Jozef nebol mnoho ráz zamýšľal nad hľadaním a plnením Božej vôle, možno by bol nad svojím snom mávol rukou a Máriu potichu prepustil, nech si ide kadeľahšie. No on ju prijal k sebe, a ďalej ten príbeh poznáme.
V minulosti i dnes, našťastie boli a sú ľudia snažiaci sa hľadať a uskutočňovať Božiu vôľu. Úprimne, jednoducho, potichu. Aj keď to občas bolí, ba rúca všetky vlastné predstavy o živote. Patríme medzi takýchto ľudí aj my? Premýšľame nad tým, čo od nás chce Boh? Denne sa modlíme „buď vôľa tvoja“. No nie je náš život len behom za vlastnými túžbami? Dajže, Bože, zhora, žeby vôľa moja, tvojou vôľou bola... Takto, možno podvedome, niekedy vyzerá naša modlitba: vieme vytvoriť priestor len pre to, po čom sami túžime.


pondelok 1. novembra 2010

Jamesov príbeh

Osobné svedectvo pátra Jamesa Manjackala

Od detstva som doma počul každý večer moju mamičku, ako sa modlila k Duchu Svätému pri spoločných rodinných večerných modlitbách, ktoré trvali zhruba hodinu a pol. Neskôr v seminári na začiatku prednášok a dôležitých udalostí sme sa vždy modlili alebo spievali pieseň k Duchu Svätému. To je všetko, čo som v minulosti vedel o Duchu Svätom. Počas môjho teologického štúdia sme nemali prednášky ani žiadne iné vzdelavanie o Duchu Svätom. Samozrejme, že som vedel z katechizmu, že Duch Svätý je tretia božská osoba a dáva nám milosti do života. Ale nikdy som nemal žiadnu skúsenosť s Duchom Svätým do tej doby, než som zakúsil silnú moc modlitby jedného mladého muža. Keď som bol vysvätený na kňaza 23. apríla 1973, pracoval som asi rok v misií Visakhapatnam a potom som bol menovaný profesorom v seminári Ettumanoor v Kerale. Keď som bol študentom v seminári, mojim najväčším prianím bolo, aby som sa stal profesorom na univerzite alebo v seminári, čo je pohodlné a úctyhodné miesto pre kňazský život. Nikdy som si nedokázal predstaviť, že by som putoval z miesta na miesto ako nejaký tulák a riešil rôzné situácie, stretával sa s rôznými ľuďmi, poznával rôzné kultúry a rozličné jedlá. Osobne som vyhľadával materiálne pohodlie a bezpečie šťastného života. V roku 1975 som náhodou čítal v americkom časopise „New Covenant“ (Nová zmluva) články o uzdraveniach a daroch jazykov. Nemohol som uveriť tomu, že v dnešnej dobe sú ľudia uzdravovaní na základe viery a modlitieb. Dar jazykov mi bol k smiechu a považoval som ho za ženské hysterické nariekanie! Bol som pyšný na svoje znalosti z odboru filozofie a psychológie. Potom som sa dozvedel o charizmatických exercíciach v Poone v severnej Indii. Spolu s jedným starým kňazom z mojej kongregácie som navštívil tieto exercície, ktoré viedol otec James D´Souza. Bol to schopný kazateľ a dobrý spevák. Páčili sa mi jeho modlitby a spevy. Nešiel som na modlitbu za uzdravenie, pretože som nebol chorý. Dobre som sa vyspovedal a všetky úkony, ako napr. dvíhanie rúk a tlieskanie som robil presne podľa jeho inštrukcií. Keď hovovil o dare jazykov a iných duchovných daroch, myslel som si, že nie sú pre mňa, ale pre nejakú duchovnú elitu. Dobre som sa pripravil na deň krstu Duchom Svätým a sedel som na stoličke podobne ako ostatní. Nezakúsil som nič zvláštneho pri vkladaní rúk.

Keď sa kňaz nado mnou modlil, povedal mi: „James, jedného dňa budeš charizmatickým kazateľom.“ Keď som to počul, nahlas som sa zasmial a povedal som: „Nikdy, nikdy.“ Nemohol som proste prijať zvláštne spôsoby charizmatikov a medzi ľuďmi som bol vždy nesmelý. Počas mojich štúdií a neskôr i v seminári som nebol schopný predniesť kázanie. Dokonca i po vysvätení to bolo na kazateľnici úplne fiasko. Stále si veľmi dobre pamätám, čo sa stalo, keď som mal prvú kázeň. Po mojom vysvätení som s veľkým zdráhaním súhlasil, že ďalší deň, to je v nedeľu, odslúžim omšu s kázaním. Doma som si pripravil niekoľko poznámok na evanjelium tohoto dňa a založil som to do mojej novej biblie. Nemal som problémy s recitovaním textov omše, pretože som sa díval do knihy a čítal modlitby. Pretože som mal strach z ľudí, mal som pri ostatných častiach omše zatvorené oči. Po prečítaní evanjelia som uprel pohľad na zadné dvere kostola a začal som hľadať papier s poznámkami vo svojej biblii. Začal som byť veľmi nervózny a vystrašený, zabudol som totiž, či som si poznámky založil na pravú alebo ľavú stranu biblie. Bál som sa odtrhnúť oči odo dverí a pozrieť sa do biblie, pretože som si pomyslel, že by som sa musel pozrieť na ľudí alebo by som tiež mohol zo strachu spadnúť z kazateľnice. A tak som sa triasol a potil. Niekoľkokrát som sa pokúsil osloviť veriacich „moji drahí, moji drahí…“ Nebol som schopný vysloviť jedinú vetu. Keď už ubehlo niekoľko minút a farský kňaz videl moju trápnu situáciu, zašepkal z okna: „kázanie už stačí, teraz pokračuj v omši.“
Pokračoval som v omši s hanbou a sebaľútosťou ako prasknutý balón. Bol som si istý, že ľudia sa budú smiať alebo ľutovať tohto bojazlivého mladého kňaza! Po omši, keď som prišiel do sakristie, kňaz to komentoval: „On je misionár sv. Františka Saleského, ktorý bude kázať.“ To je dôvod, prečo som sa smial, keď mi kňaz povedal, že budem kazateľom. Bolo to však proroctvo! Za posledných 32 rokov som nerobil nič iné, len kázal po celom svete!

Posledný deň exercícií takmer všetci účastníci mali svedectvo o uzdravovaní, skúsenosti proroctiev, videní, jazykov atď. Ale ja som nemal žiadne svedectvo. Mnoho z nich malo skúsenosť, že sa stretli s Ježišom a počuli ako k ním hovorí! Bol som smutný. Začal som sa obviňovať, že som bol pyšný a dostatočne som počas exercícií nespolupracoval a nenechal pôsobiť Ducha Svätého. Možno práve teraz som vo svojom srdci začal túžiť a žízniť po Duchu Svätom. Mnoho mojích priateľov sa ma zo zvedavosti vypytovalo, aké dary som dostal počas exercícií, ale ja som nedokázal s istotou nič odpovedať. Týždeň po exercíciach som vážne ochorel poprvýkrát vo svojom živote. Bol som v dvoch nemocniciach viac než štyri mesiace. Bol som stále slabší. Nemohol som nič jesť, pretože som mal silné bolesti brucha. Mal som ukrutné bolesti chrbtice. Po podaní tabliet som zvracal. Nemohol som slúžiť omše keď som stál, tak som ju slúžil na posteli s pomocou iných kňazov. Keď ma ľudia videli, aké mám ukrutné bolesti a ako biedne vyzerám, tak si mysleli, že to neprežijem. Nakoniec moju chorobu diagnostikovali ako tuberkulózu obličiek s obličkovými kameňmi a zápalom. Naordinovali mi 90 injekcí a dva roky som mal brať lieky na liečbu tuberkulózy. Doktor navrhol operáciu obličiek po vybraní 90 injekcí.

Keď moja liečba trvala sedem dní, stalo sa niečo nádherného, čo úplne zmenilo celý môj život. Po popoludňajšom spánku som sa rozprával s dvoma sestrami, ktoré ma prišli navštíviť. Zrazu ku mne prišiel mladý, asi dvadsaťročný muž a opýtal sa: „Otče, môžem sa nad vami modliť za uzdravenie?“ V tej dobe charizmatická obnova nebola známa ani rozšírená v Kerale a dokonca ani kňazi sa nemodlili za uzdravenie. Ale ľudia z turíčneho hnutia sa modlievali za uzdravenie. Ako katolícky kňaz by som nemal dovoliť, aby niekto z turíčneho hnutia na mňa vkladal ruky. Keď som sa ho opýtal kto je, povedal, že iba pred ôsmymi mesiacmi spoznal Pána a bol pokrstený a že bol obdarený mnohými charizmami Ducha Svätého. Nemohol som uveriť tomu, že to bol Duch Svätý, kto mu povedal, keď cestoval autobusom, aby za mnou prišiel a modlil sa nado mnou v nemocnici. Nikdy predtým som ho nevidel! Nečakal na môj súhlas a na konci svojho svedectva položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť. Modlil sa takto: „Otče na nebesiach, pošli teraz svojho syna Ježiša k tomuto kňazovi, ktorý trpí tuberkulózou obličiek, obličkovými kameňmi a zápalom a obnov jeho zdravie tela a duše.“ Napadlo ma, že zrejmä videl môj nemocničný spis, kde sa píše o mojich chorobách. Vôbec som totiž nevedel, že má dar slova a poznania. Velebil Boha a taktiež sa modlil v jazykoch. Cítil som zvláštnu silu, ktorá vychádzala z jeho rúk. Potom som zakúsil silu chvál a hlasitej modlitby. Počas exercícií som nedocenil hlasitej modlitby a chvál. Zrazu som začul modlitbu slepého žobráka Bartimeja. On sa modlil nahlas: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou.“ Napriek tomu, že sa ho učeníci snažili umlčať, on však kričal stále viac. Potom si ho Ježiš zavolal a povedal mu, že jeho prosba je vypočutá (Mk 10, 46-52). To, čo hovoríme, vyjadruje to, čo skutočne cítime vo svojom srdci. Hlasité a úprimné slová vyjadrujú úprimnú túžbu a vieru duše. „Hlasne volám k Pánovi, k Bohu volám a on ma počuje.“ (Ž 77, l). Apoštoli v dobe prenasledovania volali k Bohu a modlili sa. Ich modlitba mala takú silu, že dokonca otriasla domom, v ktorom sa zhromaždili. (Sk 4, 24-31). Všetká moja nedôvera voči hlasitej modlitbe bola úplne vyliečená. A ja som sa s ním začal tiež hlasito modliť.

Potom sa chlapec začal modliť tak, že poukazoval na môj vnútorný život, akým som žil doposiaľ. Modlil sa: „Ó Bože, tento kňaz je dobrým kňazom, ale nie je schopný kázať, pretože je veľmi plachý a bojazlivý a trpí komplexom menejcennosti, ktorý už má od svojho detstva. Stratil otca, keď mu bolo sedem rokov. Cítil sa odmietnutý a ponižovaný ostatnými deťmi, s ktorými vyrastal. Jeho mamička mala veľa starostí s výchovou detí. Jeho súrodenci sa mu vysmievali a hovorili mu „tučko“, pretože bol veľmi silný. Spolužiaci mu zase nadávali „čierna huba“ kvôli jeho farbe pleti. Tento chlapec bol v detstve veľmi zraňovaný. Cítí vo svojom srdci veľa zloby voči ostatným ľuďom. Pane, Duchu Svätý, odstraň jeho vnútorné zranenie a zlobu a pretvor jeho vnútro. Osloboď ho z jeho zviazaností a síl temnôt. Ó, Duchu Svätý, naplň jeho srdce svojou láskou…“
Jeho modlitba ma naplnila úžasom. On úplne odhalil moje vnútro silou Božieho slova (Hebr 4, 12). Všetko, čo mi povedal, bola pravda. Teraz už mi bolo jasné, že to, čo mi povedal skrze modlitbu, nebolo napísané v žiadnej nemocničnej správe! On čítal správu od Ducha Svätého! So slzami v očiach som si vzpomenul na Ježišové slová: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým.“ (Lk 10, 21). Opäť som sa rozplakal nad mojou pýchou, predovšetkým nad mojou pýchou vzdelanca. Bol som totiž tak hlúpy a myslel si, že mám svetové znalosti a porovnával ich s nesmiernou múdrosťou a láskou Božou. Uvedomil som si, že tento mladý muž, čerstvý konvertita, sa skutočne znovu narodil skrze Ducha Svätého, zatiaľ čo ja, tradičný katolík, vysvätený na kňaza, som stále rovnaký. Začal som chápať slová: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny.“ (l Kor 2, 9-10). Cítil som, že ma obmýva živá voda, ktorá ma oslobodzuje. Cítil som nad sebou zvláštnu silu. Pocítil som zvláštne teplo v bruchu, obličkách a chrbtici. Mal som dojem, že ma Pán uzdravuje. Prosil som o uzdravenie a velebil Ježiša.

Zároveň som pocítil strach, aby tento mladý muž, ktorý do mňa tak dobre videl, nevyzradil moje skryté hriechy tým dvom sestrám. A on pokračoval v modlitbe: „Ježišu, ty si to bol, kto ho povolal ku kňazstvu, ale on slúži omše sväté s nečistým srdcom a nečistými rukami.“ To boli slová proroka Malachiáša, ktorými ma začal usvedčovať z mojich kňazských hriechov. „Kňazi, vy opovrhujete mojim menom, pretože prinášate na môj oltár nečisté obete.“ (Mal 1, 6-7). Ďalej pokračoval v modlitbe: „tento kňaz sa prehrešil voči mnoho ľuďom, daj mu milosť, aby im odpustil a obmy ho svojou svätou krvou a daj mu srdce belšie než sneh“ (Iz 1, 18). Od tej chvíle ma samotný Duch Svätý začal usvedčovať z mojich hriechov. (Jn 16, 8). Vôbec som si nevšimol, že chlapec opustil izbu so sestrami, aby sa modlil zase za niekoho iného. Videl som pred sebou list papiera, na ktorom boli jasne napísané všetky moje hriechy, tie hriechy, ktoré som v spovedi vyznal, ale i tie, ktoré som zatajil, pretože som mal strach a hanbil som sa ich vyznať. Jasne som videl ľudí, ktorým som neodpustil a s ktorými som sa nezmieril vo svojom srdci. Videl som svoje srdce, ktoré bolo pokryté a pošpinené množstvom zlozvykov a neúprimnosťou. Slovo Božie, ktoré hovorí, že ten, kto prijíma Telo Pána do nečistého srdca, bude zavrhnutý (1 Kor 11, 27), vo mne spôsobilo hlbokú krízu svedomia. Mal som veľmi zlý, zakorenený zlozvyk už od svojej mladosti. Dokonca i moje ruky boli poškvrnené zápachom z fajčenia. V slzách som povedal: „Pane, nie som schopný sa zbaviť týchto zlozvykov. Som v tom bezmocný. Ja nie som schopný byť svätým kňazom.“ V slzách som začal volať k Pánovi, snáď poprvýkrát vo svojom živote som sa modlil a plakal. Bol som úplne zmätený či mám opustiť kňažstvo alebo nie. Duch Svätý vo mne mi hovoril, že pokiaľ budem v kňazstve pokračovať, mal by som byť svätým kňazom, úplne iným človekom. Uvedomil som si, že omše, ktoré som slúžil, neboli prijaté mojim nebeským Otcom a ani žiadna moja modlitba nebola Bohom vypočutá. Keď som prichádzal k oltáru, mal som odpustiť a zmieriť sa (Mt 5, 23). Mal som odpustiť ostatným, aby moje modlitby boli účinné (Mk 11, 25). Pomyslel som si, že som úplna troska! Pocítil som absolútnu temnotu, obavy a zmätok. Cítil som, že som sa svojim kňazstvom spreneveril Bohu a ľuďom. Vo svojej bezmocnosti som sa modlil k Bohu: „Zachráň mňa hriešneho, Bože.“

Boh ma však v mojom zúfalstve neopustil. Po prvý krát vo svojom živote som uvidel vzkrieseného Pána, ako prichádza ku mne v nádhernom svetle. Jeho tvár žiarila. Jeho biele šaty sa trblietali. Vôkol neho bolo veľa anjelov. Počul som melodickú hudbu anjelov. Ježiš položil ruky na moje ramená a ja som si pripadal pred ním veľmi malý. Povedal mi úplne jasne: „James, ty si mojim kňazom na veky. Už keď som bol počatý v materskom lone (Máriinom lone) bol si tam ako kňaz, ktorý so mnou zdieľa moje večné kňazstvo. Odpúšťam ti všetky hriechy a utvorím z teba nového človeka.“ Bolo to pre mňa ohromujúce zistenie, že som bol súčasťou Jeho tela, keď ešte bol v materskom lone. Panna Mária sa stala mojou matkou ešte predtým, ako Ježiš opustil svet na kríži a povedal: „Hľa, tvoja matka…“ Skutočne som pocítil blízkosť Panny Márie, pocítil som jej útechu a uzdravenie, i keď som ju nevidel. Nemám slov, aby som popísal toto vytŕženie, ktoré trvalo viac než tri a pol hodiny. Pán mi povedal, nech si vykonám dobrú životnú spoveď. Tiež mi nariadil, aby som sa uzmieril so všetkými, s ktorými som mal zlé vzťahy. Za tú dlhú dobu, keď som bol v seminári alebo v noviciáte, som sa nikdy pri modlitbe nestretol s Ježišom ani som nikdy nepočul jeho sladký hlas, napriek tomu, že ma môj novicmajster a duchovný vodcovia viedli k rozjímaniu a modlitbe. Teraz som spoznal, že modlitba a rozjímanie sa nedá dosiahnuť vlastnými silami, ale môžem ich dostať iba ako dar Ducha Svätého.

Prebudil som sa zo svojho nádherného sna, keď sestrička zavolala moje meno. Sedela predo mnou s injekciami a tabletkami. S radosťou v srdci som jej povedal, že som práve prežil niečo nádherného s Ježišom a že som uzdravený. Sestra odišla z izby a ja som začal chváliť Boha zvláštnym jazykom. Cítil som, že to nebol môj jazyk a moje slová, ale Duch Svätý mi dal úplne iný jazyk a iné slová, ktorým som nerozumel. Bol to dar jazykov, dar, ktorý som nechcel a dostal som ho od nášho Pána. Skutočne som sa snažil pochopiť, čo je skutočná šírka a dĺžka, výška i hĺbka: poznať nesmiernú Kristovu lásku (Ef 3, 18). Za chvíľu prišiel lekár, ktorý určil moju diagnózu a predepísal liečbu a vynadal mi, že nechcem brať lieky. Povedal: „Otče, vy ste kňaz a vzdelaný človek a myslíte si, že by vás vyliečila modlitba nejakého mladého konvertity. Ak nebudete brať lieky, bude to váš koniec.“ Odpovedal som mu: „Prepáčte, doktor, budem brať lieky, ale viem, že som modlitbou tohto chlapca uzdravený.“ Vzal som si lieky a nechal si pichnúť injekciu pred zrakom lekára, pretože som vedel, že lekári a liečba boli v Božom pláne a lekárovi som sľúbil, že budem v liečbe pokračovať, pokiaľ sa niečo nezmení.
(Sir 38, 1-2 : „Vzdávaj lekárovi patričnú úctu, pretože ho potrebuješ, lebo i jeho stvoril Najvyšší“).

Bol som šťastný a radostný. Rozprával som sestrám a ostatným ľuďom o mojom uzdravení. Tú noc som spal hlbokým spánkom bez prášku na spanie. To bolo moje prvé telesné uzdravenie, ktoré som dostal. Totiž od tej doby, čo som začal mať problémy s obličkami som vôbec nebol schopný zaspať bez práškov na spanie. Tú noc som vstal v štyri hodiny ráno, ako by ma niekto prebudil. Áno, bol to Pán (od tohoto dňa sa denne začínam modliť v 4 hodiny ráno). Posadil som sa na stoličku, modlil som sa asi hodinu a pol a moja skúsenosť s modlitbou bola rovnaká ako predchádzajúceho dňa, snáď ešte väčšia. V tejto modlitbe mi Pán daroval múdrosť a dal mi silu ku hlásaniu Jeho Kráľovstva a dal mi príkaz, aby som opustil moju prácu profesora v seminári a stal sa kazateľom. Po modlitbe som sa išiel na hodinu prejsť. Do predošlého dňa som nebol schopný sám vstať z postele a prejsť sa po svojej izbe! Potom som sa vykúpal a išiel som do kaplnky a slúžil omšu, kde bolo asi 150 ľudí. Evanjelium bolo z Lukáša, kapitola 19, príbeh o Zachejovi. Úplne som spoliehal na Ducha Svätého a bez predchádzajúcej prípravy som bol schopný kázať 18 minút a k tomu som sa ešte díval ľuďom do tváre. Zreteľne som cítil, že som bol úplne oslobodený od ťažkého bremena strachu a komplexu menejcennosti. Cítil som dôvernú blízkosť tých, ktorí boli na omši. Díval som sa na nich slobodne a s láskou a cítil som, že každý z nich je môj brat alebo sestra. Po omši si lekár všimol zmeny môjho správania a nariadil, aby sa opakovane urobili moje laboratórne testy. Potom si ma k sebe zavolal, ukázal mi staré a nové výsledky testov a potvrdil, že moje obličky sú úplne vyliečené a ukončil všetkú liečbu, ktorú mi v nemocnici naordinoval. Nedokážem popísať radosť, akú som v tej chvíli cítil. Povedal som: „chvála Ti, Pane“, objal som lekára a opustil nemocnicu.

Vyšiel som z nemocnice ako nový človek, s novým odhodlaním a novým predsavzatím. Rozhodol som sa, že budem žiť iba pre Ježiša a svoj život budem venovať hlásaniu Božieho kráľovstva. Opustil som svoju prácu profesora a po 40-dňovom pôste a modlitbe som sa stal kazateľom. Od 17. februára 1976, kedy som mal svoje prvé charizmatické exercície, snáď vôbec prvé charizmatické exercície v Malayalame, v Kerale, až doposiaľ, neustále hlásam Slovo Božie. Moji predstavení mi ponúkli, aby som išiel do Nemecka alebo do Ríma a urobil si tam doktorát, ale ja som to odmietol, pretože Duch Boží mi povedal: „Ja ti postačím.“ „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“ (Lk 9, 62) Keď som študoval v seminári, veľa mojích kamarátov bolo posielaných do zahraničia na ďalšie štúdia a ja som veľmi túžil po tom, aby som mohol v zahraničí získať titul. Vďaka Bohu, teraz mi Pán splnil túto túžbu tým, že hlásam neustále Božie kráľovstvo v zahraničí. Ako je pravdivé to, že ak sa vzdáme niečoho pre Božie kráľovstvo, On nám to vráti stonásobne! Ježiš ma použil, aby som pre neho postavil modlitebný dom v Athirampuha, v Kerale, známy ako Charis Bhavan. Za dobu môjho pôsobenia som sa stretol s prenasledovaním a nenávisťou. Avšak Božie slovo, ktoré hovorí, že všetci, kto chcú zbožne žiť v Kristovi Ježišovi, zakúsia prenasledovanie, (2 Tim 3, 12), ma utešovalo a posilňovalo. Viem, že všetky dary a sila, ktoré boli dané mne, slabému človekovi, sú v nádobe hlinenej, aby bolo zrejmé, že táto nesmierná moc je Božia a nie je z nás. (2 Kor 4, 7). Môžem rovnako povedať so svätým Pavlom, že „všetko môžem v Kristovi, ktorý mi dáva silu."(Flp 4, 13). Jeho moc sa prejavila, keď som bol unesený a uväznený v moslimskom svete v arabských zemiach, keď som bol nepochopený a urážaný mojimi nadriadenými a priateľmi. Ukončím svoje svedectvo slovami svätého Petra: „Milovaní, nečudujte sa, keď ste v ohni skúšok, ktoré na vás prišli, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné! Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva. Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení; lebo Duch slávy, a Boží na vás spočíva.“ (1Pt 4, 12-14)

piatok 24. apríla 2009

Imeldin príbeh

Patrónka prvoprijímajúcich

Imelda Lambertini sa narodila roku 1321 v Bologni v bohatej šľachtickej rodine Lambertiniovcov. Ako desaťročná si od rodičov prosbami a plačom vymohla povolenie vstúpiť do kláštora augustiniánok (neskôr prijali rehoľné pravidlá svätého Dominika). Tam vynikala v skromnosti, mlčanlivosti a poslušnosti. Ale najviac sa vyznamenala úctou k Najsvätejšej sviatosti. Celé hodiny trávila pred svätostánkom. Z jej skrytého života vystupuje do popredia túžba prijať Ježiša. Pochopila, že spojenie s Ježišom najviac pomáha úsiliu pripodobniť sa mu. Ale v tej dobe bolo povolené pristúpiť na prvé sväté prijímanie až okolo štrnásteho-pätnásteho roku. Rada sa rozprávala s rehoľnými sestrami, ktoré boli na svätom prijímaní. Predzvesťou jej smrti bola otázka, ktorú vraj raz položila sestre idúcej od prijímania: "Sestra, povedzte mi, ako je možné prijať Ježiša a nezomrieť od šťastia?"
Po prvom svätom prijímaní na sviatok Nanebovstúpenia Pána roku 1333 zavrela oči a sklonila sa na zem ako vo vytŕžení. Keď ju sestry po čase pozdvihli, bola mŕtva. Zomrela z lásky k Pánu Ježišovi hneď po svätom prijímaní. Jej život bol naplnený detskou nevinnosťou a silnejúcou túžbou po Pánu Ježišovi.

Telesné ostatky Imeldy sa tešia veľkej úcte v kostole svätého Žigmunda v Bologni. Imeldu vyhlásil za blahoslavenú pápež Lev XII. roku 1826. Lev XIII ju ustanovil za patrónku prvoprijímajúcich detí. Blahoslavená Imelda je vzorom lásky k Pánu Ježišovi a túžby po ňom.

pondelok 23. marca 2009

Ludwigov príbeh

„Láska si nárokuje všetko - a má na to právo“


„Dobro konať, kde len možno,
Slobodu ľúbiť nadovšetko,
Pravdu nikdy, ani len na tróne nezaprieť.“


Bol malý a zavalitý, mocnej šije a atletickej postavy. Mal širokú tvár tehlovo červenej farby, a iba na konci života stala sa jeho pleť chorobne žltkavou, najmä v zime, keď sa uzavieral v izbe, ďaleko od prírody. Mohutné a hrboľaté čelo. Vlasy tmavočierne, neobyčajne husté, takže sa zdalo, že ich hrebeň nikdy neprečesal, roztrapatené na všetky strany ako „Medúzine hady“. Oči žiarili úžasnou silou, ktorá si podmanila všetkých, čo ho videli; väčšina ľudí sa však mýlila v ich zafarbení. Keď svietili divým leskom v hnedej a tragickej tvári, vyzerali akoby boli čierne; neboli však čierne, boli sivobelasé. Malé a hlboko vpadnuté otvárali sa prudko pri vzrušení alebo v hneve, gúľali sa v jamkách a obdivuhodne pravdivo odzrkadľovali všetky myšlienky. Často sa melancholicky obracali k nebu. Nos bol krátky, hranatý a široký ako ňufák leva. Ústa jemné, ale spodná pera akoby prečnievala cez hornú. Hrozivé čeľuste boli by mohli lúskať orechy. Hlboká jamka na brade z pravej strany dodávala tvári zvláštnu nesúmernosť. „Mal dobrosrdečný úsmev a pri rozhovore sa často povzbudivo a prívetivo tváril. Jeho smiech bol však nepríjemný, násilný, akoby úškľabok, a trval krátko“, bol to smiech človeka neprivyknutého na radosť.
Jeho výraz bol obvykle zádumčivý - „nevyliečiteľný smútok“. Raz ktosi povedal, že musí vynaložiť všetky sily, aby sa nerozplakal pri pohľade na „jeho nežné oči a ich bolestný výraz“.
Jeho tvár sa menila - vo chvíľach náhlej inšpirácie, ktorá sa ho nečakane zmocnila ešte aj na ulici a ktorá ohromovala okoloidúcich, alebo ak ho niekto prekvapil pri klavíri. „Svaly na tvári sa mu napínali, žily navreli; divé oči sa stali ešte strašnejšie, ústa sa mu triasli, vtedy vyzeral ako čarodejník uchvátený démonmi, ktorých sám vyvolal.“ Celkom ako postava zo Shakespeara, kráľ Lear.

Ludwig van Beethoven sa narodil 16. decembra 1770 v Bonne, v biednej podkrovnej izbičke chudobného domu. Jeho otec bol neinteligentný tenorista a opilec. Jeho matka bola služobná, dcéra kuchára a z prvého manželstva vdova po komorníkovi.


Mal trpké detstvo, v ktorom chýbala rodinná nežnosť, akou bol zahrňovaný šťastnejší Mozart. Od počiatku sa jeho život rozvíjal ako smutný a krutý boj. Otec už od začiatku vedel, že Ludwig je mimoriadne talentovaný chlapec. Dúfal, že raz bude pre rodinu zarábať peniaze, napokon Mozartov otec svojho syna takisto využíval. Preto ho stále nútil cvičiť. Chcel ťažiť z jeho hudobného nadania a ukazovať ho ako malý zázrak. Už ako štvorročného nútil ho sedieť po dlhé hodiny pri klavíri, alebo ho zatváral s husľami do izby a ubíjal prácou. Málo chýbalo a bol by mu navždy znechutil umenie. Bolo treba použiť násilie, aby sa Beethoven naučil hudobné lekcie. Otec ho vždy zbil po rukách, keď zistil, že necvičí. Nútil ho cvičiť až do svitania. Ale jedno sa Ludwig naučil vynikajúco - improvizovať. Miloval improvizáciu na klavíri aj na husliach. Veľmi nerád čítal, čo bolo zapísané v notách, chcel hrať podľa seba.

Hmotné starosti, nevyhnutnosť zarábať si na živobytie a predčasné povinnosti urobili jeho mladosť smutnou. Už ako jedenásťročný bol členom divadelného orchestra a v trinástich rokoch bol organistom. Roku 1787 stratil matku, ktorú zbožňoval. „Bola mi takou dobrou, takou láskavou matkou, mojou najlepšou priateľkou. Nebolo šťastnejšieho odo mňa, kým som ešte mohol vyslovovať sladké meno matka a ona ho mohla počuť.“
Ako 17-ročný sa stal hlavou rodiny a musel sa starať o výchovu svojich dvoch bratov; zažil veľkú hanbu, že musel nástojiť, aby jeho otca, opilca, ktorý nebol schopný starať sa o domácnosť, penzionovali, synovi odovzdali otcovu penziu, aby ju nepremárnil. Tieto smutné zážitky zanechali v ňom hlboké stopy.
Predsa však našiel láskavu oporu v bonnskej rodine Breuningovcov, ktorá mu ostala navždy drahou. Ušľachtilá Eleonore von Breuning, bola o dva roky mladšia od neho. Učil ju hudbe a ona ho uviedla do poézie. Bola jeho priateľkou v detstve a možno, že medzi nimi boli aj nežnejšie vzťahy.


Hoci dostal v Bonne len najzákladnejšie vzdelanie, vďaka kurfistovi sa dostal do Viedne, kde sa hudobne vzdelával u J. Haydna, J. Schenka, A. Salieriho a v kontrapunkte u J. G. Albrechtsbergera. Čoskoro sa preslávil ako klavirista, koncertoval v rôznych európskych mestách, roku 1796 navštívil aj Prahu. Jeho interpretačné a improvizačné schopnosti však najlepšie poznala Viedeň.


Zmenil celý štýl klavírnej hry. Chcel aby bol klavír väčší, hlasnejší. Pri jeho hre na klavírii, a to vieme isto, sa ničili struny a praskali kladivká. A okrem toho, písal hudbu, ktorá naznačovala, že rozsah klaviatúry je nedostačujúci. Stále sa vracia k poslednému tónu klaviatúry a naznačuje, že hudba stúpa ďalej, ešte ďalej, ale interprét ju tam nemôže nasledovať.

V roku 1796 alebo 1797 bol vážne chorý, zrejme dostal meningitídu. „Celé dní a noci mi neustále bzučí a šumí v ušiach“, napísal. „Pravdaže, počujem rôzne zvuky, ale nerozoznám slová.“ Pritom ho trápili i bolesti v útrobach.
To, že stráca sluch si po prvý krát všimol v 28-ich rokoch. Bol na vrchole svojej prvej fázy slávy, tvoril úžasné diela a z ničoho nič zistil, že prestáva počuť. Viac rokov sa s tým nikomu nezveril, ani svojim najmilším priateľom; stránil sa ľudí, aby nezbadali jeho neduh, a zachovával toto hrozné tajomstvo iba pre seba. Roku 1801 nemôže to však už ďalej zatajovať a v beznádeji sa zverí dvom zo svojich priateľov - doktorovi Wegelerovi a farárovi Amendovi. Ale neohluchol celkom, to nie, to ho čakalo až v posledných rokoch života.


Beethoven bol deprimovaný svojou hluchotou, z nej vyplývajúcou izoláciou a inými osobnými starosťami. Podarilo sa mu prekonať toto ťažké životné obdobie a vytvoril diela, ktoré odrážajú ťažkosti, ktorými prešiel. To všetko viedlo k tomu, že skladateľ uvažoval o samovražde, ako potvrdzuje „Heiligenstadtský testament“:
„Ó, vy ľudia, čo ma pokladáte alebo vyhlasujete za nepriateľa, tvrdohlavca alebo nenávistníka ľudského pokolenia, ako mi krivdíte! Nepoznáte skrytú príčinu toho, čo sa vám na mne takým zdá. Moje srdce a moja myseľ mali už od detstva sklon k nežnému citu dobrotivosti.
...a predsa som sa ešte nemohol odhodlať povedať ľuďom: hovorte hlasnejšie, kričte, lebo som hluchý. Veď ako by som sa bol mohol priznať k slabosti zmyslu, ktorý som mal mať dokonalejší ako iní, zmyslu, ktorý som mal kedysi tak veľmi dokonalý, tak dokonalý, ako ho má - alebo malo - iste iba málo ľudí môjho povolania...
Aké to však bolo pokorenie, keď niekto stál pri mne a počúval, ako zdiaľky zaznieva flauta, a ja som nepočul nič, alebo keď niekto načúval spevu pastiera, a ja som zase nič nepočul. Takéto príhody ma priviedli temer do zúfalstva; málo chýbalo a bol by som sám skončil svoj život. Iba umenie ma od toho zdržalo. Ach, zdalo sa mi nemožné opustiť tento svet skôr, než vykonám všetko, na čo som sa cítil povolaným...
Trpezlivosť je mojím heslom, tú si teraz musím vyvoliť za vodkyňu a mám ju...
Ty, Božstvo, prenikáš do môjho vnútra a poznáš ho; vieš, že v ňom prebýva láska k ľuďom a potreba konať dobro. Ó, ľudia, až raz budete toto čítať, pomyslite si, že ste mi krivdili, a nešťastný nech sa uteší, že našiel rovnako nešťastného, ktorý napriek všetkým prekážkam prírody predsa urobil všetko, čo bolo v jeho moci, aby sa mohol rátať medzi dôstojných umelcov a ľudí....
Majte sa dobre a milujte sa!“

„Ó, prozreteľnosť, dopraj, aby mi zasvitol aspoň jeden radostný deň! Už tak dávno postrádam vrúcnu ozvenu pravej radosti! Kedy, ó, Bože, kedy ju budem môcť opäť pocítiť v chráme prírody a ľudstva? Nikdy? Nie, oh, to by bolo prikruté!“

Prvé dielo, ktoré napísal po Heiligenstadtskom testamente je oratórium „Kristus na Olivovej hore“. Je to zvláštna skladba, nezaoberá sa celým príbehom Kristovho obetovania, venuje sa iba aspektu utrpenia, osamelosti a opustenosti Krista, ktorý ma byť čoskoro ukrižovaný. Sleduje ho ako s tými pocitmi bojuje a ako túži spasiť svet. To všetko nám pripomína osamoteného Beethovena.
A po Heiligenstadtskom testamente napísal ešte jedno dielo - „symfóniu Eroica“. Človek sotva vládze uveriť, že by čosi také mohlo byť ľudským dielom. Melódie sú tu náramne jednoduché, celý materiál je jednoduchý, každá tehlička je prostá, ale celá stavba je neuveriteľne vznešená.


„V nebi budem počuť.“

K jeho telesnému utrpeniu sa čoskoro pridružili ťažkosti iného druhu. Wegeler hovorí, že nikdy nepoznal Beethovena bez vášnivej lásky, vystupňovanej až na najvyšší stupeň. Zdá sa, že jeho lásky boli vždy veľmi čisté. Nepoznal nijaký vzťah medzi vášňou a rozkošou. Zmätok, ktorý nastal v našich časoch medzi oboma týmito pojmami, dokazuje iba, ako väčšina ľudí nevie, čo je to náruživá láska a aká je neobyčajne zriedkavá. Schindler, jeho intímny priateľ, tvrdí, že Beethoven „prežil svoj život v panenskej cudnosti a nikdy si nemusel vyčítať nejakú slabosť“. Takýto človek bol ako stvorený na to, aby sa dal klamať a aby sa stal obeťou lásky. Tak sa aj stalo. Ustavične bol smrteľne zaľúbený, jednostajne sníval o šťastí, ktoré ho hneď sklamalo a po ktorom nasledovalo trpké utrpenie.
Napr. roku 1801 jeho láskou - ako sa zdá - bola Giulietta Guicciardi, ktorú zvečnil tým, že jej venoval slávnu sonátu, nazývanú „Mesačný svit“. Po dlhom čase to bolo niekoľko blažených chvíľ, ale draho ich zaplatil. Ponajprv, táto láska mu dala ešte viac pocítiť biedu jeho choroby a neisté životné podmienky, ktoré mu znemožňovali oženiť sa s tou, ktorú ľúbil. Okrem toho Giulietta bola koketná, detinská a sebecká; Beethovenovi spôsobila kruté utrpenie a v novembri 1803 sa vydala za grófa Gallenberga.
V máji 1806 sa zasnúbil s Teréziou von Brunswik. Mala ho už dávno rada, od tých čias, čo sa ako dievča v prvých dňoch jeho pobytu vo Viedni učila u neho hre na klavíri. Tento hlboký pokoj nemal však dlho trvať.


V týchto rokoch vydal Beethovenov génius svoje najdokonalejšie plody: klasickú tragédiu „Symfóniu c mol (Osudovú)“ a „Pastorálnu symfóniu“, božský sen letného dňa. „Appassionata“, ktorú pokladal za najpôsobivejšiu zo svojich sonát a venoval ju Teréziinmu bratovi.

Nedatovaný list, adresovaný „Nesmrteľnej Milenke“, vyjadruje rovnako ako Appassionata silu jeho lásky:
„Môj anjel, moje všetko, moje ja... srdce mám preplnené tým, čo by som Ti chcel povedať. Je mi do plaču, keď si pomyslím, že pravdepodobne až v sobotu dostaneš prvú správu odo mňa. Nech ma akokoľvek veľmi ľúbiš, predsa ja ťa ľúbim väčšmi... Bože, aký je to život! Bez teba. Tak blízko a predsa tak ďaleko. Moje myšlienky prenikajú k tebe, moja nesmrteľná milá, raz radostné, potom zasa smutné, spytujúce sa osudu, či nás vyslyší. Žiť môžem iba s tebou, alebo vôbec nežiť... Moje srdce nikdy nemôže patriť inej. Nikdy! Nikdy! Ó, Bože, prečo sa musia odlúčiť od seba tí, čo sa tak ľúbia? A predsa je môj terajší život vo Viedni žalostný. Tvoja láska ma robí najšťastnejším i najnešťastnejším zároveň. Buď pokojná... buď pokojná, ľúb ma! Dnes, včera, koľká túžba v slzách po Tebe! Tebe, môj život, moje všetko! Maj sa dobre. Ó, ľúb ma vždy, nazapri nikdy najvernejšie srdce tvojho milovaného L. Večne Tvoj, večne moja, večne svoji.“

Aká tajomná príčina prekazila šťastie týchto dvoch bytostí, ktoré sa ľúbili?


Možno, aký bol prudký, chorý a samotársky, spôsobil neumýselne utrpenie tej, ktorú ľúbil, a upadol preto do beznádeje. Spojenie sa prerušilo a predsa zdá sa, že ani jeden ani druhý nikdy nezabudol na svoju lásku. Až do svojho posledného dňa (zomrela r.1861) ľúbila Terézia von Brunswik Beethovena. Terézia darovala Beethovenovi svoj portrét s týmto venovaním: „Vzácnemu géniovi, veľkému umelcovi, dobrému človeku. T.B.“ V poslednom roku života prekvapil ho jeden z priateľov, ako osamote plačúc bozkával tento obraz a, ako to mal vo zvyku, nahlas sa s ním rozprával: „Bola si taká krásna, taká veľkolepá, ako anjel!“ Priateľ sa utiahol, prišiel opäť trochu neskôr a našiel ho pri klavíri; povedal mu: „Starý priateľ, dnes vo Vašej tvári niet nič démonického.“ Nato mu Beethoven odvetil: „To preto, lebo ma navštívil môj dobrý anjel.“

Zdá sa, akoby ustavičným dôverným stykom s prírodou nakoniec vstrebal do seba jej hlboké sily. Grillparzer, ktorý Beethovena obdivoval s pocitom akéhosi strachu, hovorí o ňom: „Zašiel až po hroznú medzu, v ktorej umenie prechádza do divých a vrtkavých prírodných živlov.“ To isté píše Schumann o Symfónii c mol: „Hocako často ju počujeme, vždy na nás pôsobí nezmenenou silou, podobne ako prírodné zjavy, ktoré - hoci sa často opakujú - vždy nás napĺňajú strachom a obdivom.“ A jeho dôverník Schindler vraví: „Zmocnil sa ducha prírody.“

Vo svojich poznámkach píše: „Odovzdanosť, hlboká odovzdanosť osudu: nemôžeš viac jestvovať pre seba samého, iba pre druhých. Pre teba niet viac šťastia, iba v tebe samom, v tvojom umení. Ó, Bože, daj mi sily, aby som zvíťazil sám nad sebou!“


Tak ho láska opustila. Roku 1810 je opäť osamotený, zato však prišla sláva a pocit sily. Je v najlepších rokoch. Bezstarostne sa poddáva svojim prudkým a divným náladám. O nič nedbá, nemá ohľad na okolie, na konvenciu a úsudok iných. Čoho sa ma báť a na čo sa obzerať? Ani na lásku, ani na ctižiadosť. Ostáva mu iba jeho sila, radosť zo sily a potreba ju, ba temer zneužívať. Opäť sa stal nedbalým v obliekaní a jeho voľnosť v správaní stala sa ešte odvážnejšou ako prv. Z tohto obdobia pochádza „Siedma a Ôsma symfónia“, prvá - orgia rytmu a druhá plná humoru, diela, v ktorých sa prejavil azda najprirodzenejšie, a ako sám vravel, najviac „rozopnutý“, so záchvatmi radosti a zúrivosti, s nepredvídanými kontrastmi, so zarážajúcimi a grandióznymi skokmi, titanskými výbuchmi, ktoré privádzali Goetheho a Zeltera do zdesenia a spôsobili, že sa o 7. symfónii v severnom Nemecku hovorilo, že je dielom opilca. Vskutku je dielom človeka spitého, ale silou a géniom. Je to divoký výbuch nadľudskej ničím nespútanej energie, je to radosť rieky, ktorá sa rozlieva a zaplavuje.


Rok 1814 značí vrchol Beethovenovho osudu. Za viedenského kongresu s ním zachádzali ako so slávnou osobnosťou európskeho významu. Kniežatá mu vzdávali úctu a on si od nich hrdo nechal dvoriť, ako sa pochválil Schindlerovi.

„Hudba musí vykresať oheň z duše človeka.“

Po tomto údobí slávy nasleduje najsmutnejšie a najbiednejšie obdobie.
Politika odviedla spoločnosť od hudby, hudobný vkus bol skazený „italianizmom“ a pod vplyvom módy „tout à Rossini“ zaobchádzali s Beethovenom ako s pedantom. Priatelia a priaznivci sa roztratili alebo pomreli. „Nemám nijakých priateľov a som sám na svete“, napísal vo svojich poznámkach.

Veľmi často sa jeho priatelia, ba aj hudobníci čudovali, ako nástojčivo trvá na tom, že bude dirigovať svoje diela. Dodnes sa zachovali popisy jeho bizarného pohybu pred orchestrom. Pri tichých častiach sa celkom skrčil a pri hlasných zasa vyskakoval do vzduchu a mával s rukami. Jeden hudobník rozprával jednu milú anekdotu: Spomínal si, ako Beethoven dirigoval premiéru svojej 7. symfónie. Orchester dospel k pauze, kde nasledovala pasáž v pianissime a Beethoven sa celý schúlil a pauzu nezachytil. Orchester pokračoval veľmi potichu a on ho nepočul, podľa dirigenta práve v tej chvíli dospel k hlasnej pasáži, takže vyskočil a ako obyčajne, pustil sa mávať rukami, ale orchester hral ešte stále potichu... Vraj mu vtedy prebehol po tvári zhrozený výraz. A až vtedy keď orchester prešiel k hlasnej pasáži uvedomil si, čo sa stalo. Nuž, je to náramne smiešne, ale základom celého príbehu je skutočnosť, že on svoju hudbu nepočul, aby ju mohol dobre dirigovať.

„Chcem chytiť osud pod krk. Celkom iste sa mu nepodarí úplne ma zlomiť. Ó, aké krásne je žiť život tisíc ráz!“

Celkom ohluchol, od jesene roku 1815 udržuje iba písomné spojenie s ostatnými ľuďmi.
Známa je Schindlerova smutná správa o predtavení Fidelia z roku 1822. „Beethoven žiadal, aby mohol dirigovať generálnu skúšku... Už po duete z prváho dejstva bolo zrejmé, že spevákov vôbec nepočuje. Orchester sledoval jeho taktovku, kým speváci sa ponáhľali, a na mieste, kde prichádza klopanie na bránu, nastal všeobecný zmätok. Šéf orchestra Umlauf prerušil skúšku bez toho, že by majstrovi uviedol dôvod. Po niekoľkých slovách, vymenených so spevákmi na javisku, začalo sa znovu. Ako predtým nastal hneď taký istý neporiadok a bolo nevyhnutné urobiť novú prestávku. Bolo jasné, že za Beethovenovho dirigovania nemožno pokračovať; ako mu to však dať na vedomie? Nikto nemal srdca povedať mu: 'nejde to, odíď, úbohý nešťastník'. Beethoven bol nepokojný, obracal sa naľavo i napravo, pokúšal sa čítať vo výraze tvárí a pochopiť, kde je prekážka. Zo všetkých strán naňho doliehalo ticho. Odrazu ma zavolal. Keď som sa priblížil, podal mi svoj zošitok a naznačil mi, aby som napísal, čo sa deje. Načrtol som napochytro tieto slová: 'Prosím Vás, nepokračujte, ostatné doma vysvetlím'. Razom zoskočil do parteru a povedal iba: 'Rýchle von!' Až po svoj dom bežal neustále; vošiel dovnútra, hodil sa na pohovku a zakryl si tvár oboma rukami; ostal tak až do obeda. Pri jedle nepovedal ani slovo; jeho tvár vyjadrovala zdrvenosť a najhlbšiu bolesť. Po jedle, keď som už chcel odísť, zdržal ma a požiadal, aby som ho nenechal osamote až do začiatku predstavenia... Za celý čas mojich ďalších stykov s Beethovenom nepamätám sa ani na jediný deň, ktorý by bolo možné porovnať s týmto osudným novembrovým dňom. Bol zasiahnutý do hĺbky duše a až do svojej smrti žil pod dojmom tohto hrozného úderu.“

„Hudba je vyššie zjavenie ako všetka múdrosť a filozofia... kto porozumie mojej hudbe, musí sa oslobodiť od každej biedy, s ktorou sa iní ľudia vláčia.“

7. mája 1824 keď figuroval, alebo lepšie povedané, ako bolo napísané v programe, zúčastnil sa na dirigovaní svojej Deviatej symfónie, vôbec nepočul búrlivý potlesk celej sály, ktorým ho obecenstvo pozdravovalo, a uvedomil si ho, až keď ho jedna zo speváčok vzala za ruku, obrátila tvárou k obecenstvu aby uvidel oduševnených poslucháčov, ktorí stojac mávali klobúkmi a tlieskali.

Trápili ho peňažné starosti. Spohr hovorí, že často nemohol ani vychádzať von, pretože mal rozdrané podošvy. Bol veľmi zadĺžený u svojich nakladateľov a jeho diela mu nič nevynášali. Pri vypísaní subskripcie na „Missa Solemnis“, ktorú sám skladateľ považoval za svoje najlepšie dielo, prihlásilo sa iba sedem subskribentov (a ani jeden z nich nebol hudobník). S ťažkosťou zohnal aspoň 30 či 40 dukátov za svoje obdivuhodné sonáty, z ktorých každá ho stála tri mesiace práce. Na objednávku kniežaťa Galitzina zložil svoje kvartetá op. 127, 130 a 132, azda svoje najhlbšie diela, ktoré sa zdajú byť napísané krvou; nezaplatil mu však za ne. Beethovena trápili domáce ťažkosti, nekonečné súdne procesy, ktoré viedol, aby dostal penziu, ktorú mu boli dlžní, alebo aby si zachoval tútorstvo nad synovcom, synom brata Karola, ktorý zomrel na suchoty roku 1815.
Nakoniec vyhral tento súdny spor a dostal synovca do opatery. Morálna veľkosť jeho strýka mu neprospievala, ale skôr škodila, poburovala a hnala ho do vzbury, ako to sám hovorí v hroznej vete, ktorá živo charakterizuje túto úbohú dušu: „Stal som sa horším, pretože môj strýko chcel, aby som bol lepším.“ Došlo to tak ďaleko, že si v lete roku 1826 vpálil guľku z pištole do hlavy. Nezomrel však, zato však Beethovena táto príhoda tak zdrvila, že sa nikdy viac nezbavil tejto strašnej duševnej rany. Karol sa uzdravil, svojím životom bol však až do konca prameňom utrpenia pre svojho strýka, na ktorého smrti mal aj on svoj podiel a pri ktorého smrteľnej posteli ani nebol. „Boh ma nikdy neopustil“, napísal Beethoven svojmu synovcovi niekolľko rokov predtým. „Už sa niekto nájde, čo mi zatlačí oči.“ Nemal to však byť ten, ktorého nazýval svojím synom.


Keď klesol až na dno tejto priepasti smútku, Beethoven podujal sa osláviť Radosť. Už ako mladík si prial jej slová zhudobniť. Myšlienku na toto hudobné dielo nosil v sebe skoro celý život, dokončil ho až v starobe a ako úplne hluchý.
Bol to jeho životný plán. Už od roku 1793 v Bonne naň myslel. Po celý svoj život chcel ospevovať radosť a korunovať ňou jedno zo svojich veľkých diel. Po celý svoj život váhal pri hľadaní presnej formy pre túto hymnu, i pri hľadaní diela, kde by ju mohol umiestniť. Ešte ani pri „Deviatej symfónii“ nebol rozhodnutý. Až do poslednej chvíle hodlal odložiť Ódu na radosť do desiatej alebo jedenástej symfónie. Treba si dobre všimnúť, že Deviata symfónia nie je napísaná, ako sa zvyčajne hovorí, Symfónia so zbormi, ale „Symfónia so záverečným zborom s Ódou na radosť“. Mohla mať a vlastne mala by mať iný záver. Ešte v júli 1823 myslel Beethoven na to, že jej dá inštrumentálne finále; potom ho použil v kvartete, op. 132.
Pri uvedení zboru do symfónie mal Beethoven veľké technické ťažkosti, ako o tom svedčia jeho zošity a početné pokusy uviesť hlasy ináč a v inom momente diela. V skiciach pre druhú tému Adagia napísal: „Azda by zbor mohol najvhodnejšie vstúpiť na tomto mieste“. Nemohol sa však rozlúčiť so svojím verným orchestrom. „Keď mi príde na um nejaká myšlienka,“ povedal „počujem ju inštrumentálne a nie vokálne.“ Preto aj odďaľuje ako len môže moment nástupu hlasov a dokonca dáva prednosť inštrumentom nielen pri recitatívoch vo finále, ale aj v samej téme Radosti.
Vo chvíli, keď sa téma Radosti zjaví po prvý raz, orchester sa zrazu prudko zastaví; nastane náhle ticho, čím nástup hlasov dostáva tajomný a božský ráz. A skutočne, téma je božská v pravom zmysle slova. Radosť zostupuje z nebies, obklopená nadprirodzeným pokojom, a svojím ľahkým dychom láska trpiacich; a keď sa tíško vkráda do uzdravujúceho sa srdca, prvý dojem, ktorý tu vyvoláva, je taký nežný, že sa podobne ako onomu Beethovenovmu priateľovi „žiada človeku zaplakať, keď vidí jeho nežné oči“, len čo sa potom téma prenesie na hlasy, zjaví sa najprv ako bas s vážnym, trochu priduseným charakterom. Avšak postupne sa Radosť zmocňuje bytosti. Je to boj, vojna proti bolesti. Sú to pochodové rytmy nastupujúcich armád, planúci a túžobný spev tenora; zo všetkých týchto hučiacich strán akoby sa vanul dych samého Beethovena, rytmus jeho dychu a jeho nadšené výkriky, keď sa prechádzal po poliach a komponoval svoje dielo vzrušený démonickou vášnivosťou ako starý kráľ Lear uprostred búrky. Po bojovnej radosti nasleduje náboženská extáza a potom posvätná orgia, delírium lásky. Celé chvejúce sa ľudstvo vzťahuje ramená k nebesiam, vydáva mocné výkriky, vznáša sa v ústrety Radosti a tisne ju na svoje srdce.

„Nič nie je vyššieho, než priblížiť sa viac ako iní ľudia k božstvu a odtiaľ šíriť lúče božstva medzi ľudským pokolením.“

Dielo Titanovo zvíťazilo nad prostrednosťou obecenstva. Otriaslo na chvíľu viedenskou frivolnosťou. 7. mája 1824 vo Viedni prvý raz predviedli „Missa solemnis“ a „Deviatu symfóniu“. Úspech bol triumfálny a mal skoro revolučný ráz. Keď sa Beethoven zjavil, prijalo ho päť sálv potlesku, kým pri vstupe cisárskej rodiny boli zvykom iba tri salvy. Polícia musela urobiť koniec manifestáciam. Symfónia vyvolala búrlivé nadšenie. Mnohí plakali. Beethoven po koncerte omdlel od dojatia; zaniesli ho k Schindlerovi, kde sa utíšil a ostal tam nevyzlečený, bez jedla a pitia po celú noc i nasledujúce ráno. Úspech však bol prechodný a praktický výsledok z neho nebol pre Beethovena nijaký. Koncert nič neviniesol. Hmotná núdza jeho života sa tým nijako nezmenila. Bol stále chudobný, chorý a osamotený, ale víťaz, víťaz nad prostrednosťou ľudí, víťaz nad vlastným osudom, víťaz nad utrpením.

„Obetuj, obetuj vždy všetky malichernosti života svojmu umeniu! Boh nadovšetko!“


Jeho posledné sláčikové kvartetá sa považujú za Beethovenove najväčšie diela, no pre mnohých súčasníkov bola však táto zvláštna hudba dôkazom, že Beethoven už úplne prišiel o rozum. Stalo sa napríklad, že napísal niečo, čomu nikto nerozumel, žiadny hudobník nechápal, čo tým chcel povedať.
Keď mali hudobníci pred sebou takúto hudbu, nevedeli ju ani zahrať, bola pre nich technicky náročná. Vtedy povedal: „Netrápte sa, toto je hudba pre inú dobu“.


Ku koncu života sa mu zdravie zhoršilo ešte viac ako predtým, Na smrteľnej posteli bol rozožratý chorobou, ktorá mu nahlodala orgány. Pľul krv. Mal žltačku. Hnačku. Vracal. Edém dolných končatín a jeho smrteľné lôžko sa hemžilo plošticami. K tomu sa pridružila cirhóza pečene, opuchli mu vnútornosti, dostal vodnatieľku. Bolo to také vážne, že ho museli otvoriť, aby z neho vyšla voda, tá pretiekla do postele, na dlážku, nuž bola to naozaj ťažká smrť.
Na smrteľnej posteli, po prekonaní troch operácií a chystajúc sa na štvrtú, napísal jasne: „Som trpezlivý a myslím si: každé zlo prináša aj niečo dobrého.“


Týmto dobrom bolo vyslobodenie - „koniec komédie“, ako povedal zomierajúc; my však hovoríme - koniec tragédie jeho života. Keď Beethoven zomrel, zdalo sa, že si to všimlo dokonca aj počasie. Rozpútala sa hrozná snehová búrka. Bili hromy a blesky. Vtedy Beethoven otvoril oči a trochu nadvyhol päsť. A viedenčania to vzali ako dôkaz, že sa stalo čosi veľké, že zomrel skutočný velikán. Cudzia ruka mu zatlačila oči 26.marca 1827. Pohreb bol dojímavou manifestáciou, školy boli zatvorené, zúčastnilo sa ho asi dvadsaťtisíc Viedenčanov.


Keby som sa chcel pokúsiť dnes definovať Beethovenov význam, musel by som začať veľmi osobne. Beethovenova hudba je ako droga, vedie poslucháča kam sama chce a človek jednoducho nemôže prestať počúvať. Je v nej neúprosná sila, ktorá si vyžaduje vašu pozornosť, nezbavíte sa jej. Človeku sa dokonca môže sprotiviť hudba, ktorá od neho toľko žiada, často by dal prednosť hudbe, pri ktorej by sa väčšmi uvoľnil, ale aj tak sa napokon vráti k Beethovenovi, pretože jednoducho musí.
Prečo ho považujem za najväčšieho skladateľa? Mám pocit, že sa ochotnejšie delí o svoj život so svojími poslucháčmi ako iný skladatelia. Netají pred nami ani nepríjemné stránky života, a preto si myslím, že z jeho hudby sa človek viac naučí. Je mnohorozmerná, dokonca aj v tom najsmutnejšom momente je v nej náznak nádeje a aj vo chvíľach nádeje je podtón smútku.
U Beethovena ma zo všetkého najväčšmi fascinuje tá obdivuhodná štedrosť, ktorú v tej hudbe počujem. Tento človek mal ťažký život. Prežíval mnoho konfliktov, a napriek tomu sa vo všetkých svojích významných dielach a v ich najvýrečnejších momentoch, vracia k akémusi hlbokému, vďačnému ba priam žalmickému povzdychu, akoby chcel poslucháčovi povedať: 'Tvoj život je krásny, stojí zato.'


Nešťastný, chudobný, chorľavý a osamotený človek, vtelená bolesť, ktorému život odmieta radosť, vytvorí si Radosť sám, aby ju daroval svetu. Ukuje ju svojou biedou, ako to povedal v hrdých slovách, ktoré sú súhrnom jeho života a ktoré sú devízou každej hrdinskej duše: „Utrpením k radosti.“

štvrtok 26. februára 2009

Zdenkin príbeh

"Za mrakmi je moje milované Slnko"

Sestra Zdenka Schelingová sa narodila 24. decembra 1916 v Krivej na Orave, ako desiata z jedenástich detí. Pokrstená bola 27. decembra 1916 a pri krste dostala meno Cecília. Rodičia Pavol a Zuzana boli statoční ľudia a dávali svojim deťom vzornú náboženskú výchovu, postavenú na živej modlitbe a svedomitej práci. V rokoch 1923 - 1931 navštevovala Cecília ľudovú školu v Krivej. Medzi spolužiakmi bola obľúbená; bola usilovná, poslušná a rada pomáhala iným. V roku 1929 miestny farár Viktor Milan priviedol do Krivej rehoľné sestry z Inštitútu milosrdných sestier svätého Kríža, aby mu pomáhali formovať duchovnú tvár obce. Priaznivé rodinné prostredie, horlivé pastoračné účinkovanie miestneho farára a príťažlivý príklad rehoľných sestier, ktoré ju v poslednom ročníku ľudovej školy aj vyučovali, napomohli rozvoju duchovného povolania, ktoré sa prejavilo u nej veľmi skoro.


Cecília sa pre rehoľný život rozhodla na základe vlastného uváženia. Ako pätnásťročná nastúpila do materského domu sestier sv. Kríža v Podunajských Biskupiciach, rozhodnutá zasvätiť svoj život láske k Bohu a k blížnemu. Rodičia jej rozhodnutím boli nadšení a súrodenci boli na ňu veľmi hrdí. Po absolvovaní ošetrovateľskej školy sa stala postulantkou a 28. januára 1936 vstúpila do noviciátu v Podunajských Biskupiciach a dostala rehoľné meno sestra Zdenka. Svoje prvé sľuby zložila 30. januára 1937 a večné 28. januára 1943. Po zložení prvých sľubov pracovala na internom oddelení na röntgene na klinike v Štátnej nemocnici v Bratislave, a potom od roku 1941 ako ošetrovateľka v krajskej nemocnici v Humennom. V roku 1942, na pozvanie vedenia Štátnej nemocnice na Miczkiewiczovej ulici, prišla pracovať do Bratislavy ako laborantka, neskôr ako asistentka na röntgenologickom oddelení u prof. Mikuláša Ondreičku. Chorým, ktorí tu boli liečení hlavne na rakovinu, sa venovala s príkladnou obetavosťou, hrejivou láskou a profesionálnou odbornosťou. Pre mnohých bola „vzorom rehoľnej sestry a profesionálnej ošetrovateľky“.


Po politickej zmene v roku 1948 Komunistická strana v bývalom Československu začala otvorené prenasledovanie cirkvi. Mnohí veriaci boli diskriminovaní pre svoju vieru, biskupi a kňazi prenasledovaní a väznení, rehoľné kongregácie zlikvidované a ich členovia poslaní na nútené práce. Sestra Zdenka si uvedomovala potrebu brániť cirkev. Odhodlala sa k odvážnym skutkom a tak podľa svojho poznania, síl a možností vyjadrila svoj odpor voči nespravodlivému násiliu. Jej postoje vyjadrovali vnútornú ochotu priniesť aj veľké obety pre trpiacu Cirkev. Dvakrát pomáhala pri príprave úteku väznených katolíckych kňazov. Jeden pokus bol úspešný, aj keď iba čiastočne. Začiatkom roka 1952 sa spolupodieľala na organizovaní úteku kňaza Štefana Koštiala, ktorý sa v Štátnej nemocnici liečil na následky mučenia pri výsluchu. Podarilo sa jej to tak, že strážnikovi namiešala do pohára s čajom uspávací prostriedok. Po kňazovom úteku sa v nemocničnej kaplnke pod krížom takto modlila: „Pane Ježišu, za jeho život obetujem môj jediný. Pomôž mu ostať nažive!“ Tohto kňaza však pri úteku chytili a 19. mája 1952 odsúdili na 19 rokov odňatia slobody. Ale obeta sestry Zdenky bola prijatá, lebo obdobie väznenia prežil a zomrel až vo vysokom veku 5. apríla 2003 v 90-tom roku života a 63-tom roku kňazstva, päť mesiacov predtým, ako bola sestra Zdenka vyhlásená za blahoslavenú.


Druhý pokus o pomoc kňazom bol ale neúspešný. Sestra Zdenka Schelingová spolu so sestrou Katarínou Lukačovičovou uverili informácii agenta štátnej bezpečnosti, že troch saleziánskych kňazov a troch seminaristov, ktorí boli na liečení v Štátnej nemocnici (Titus Zeman, Štefan Sandtner, ThDr. Andrej Dermek, ThDr. Viliam Mitošinka, Justín Beňuška a Pavol Pobiecky) odvezú na Sibír, kde ich zastrelia. Uverili možnosti ich záchrany a úteku z Krajskej súdnej väznice v Bratislave. Útek mal umožniť člen väzenskej stráže za finančnú odmenu. Zaobstarali potrebný finančný obnos s pomocou Marty Sandtnerovej, sestry väzneného kňaza Štefana Sandtnera. Pripravovaný útek nebol úspešný. Menovaní kňazi boli už 26. februára 1952 premiestnení do väznice v Ilave. Celá akcia slúžila ako pasca, ktorú pripravila Štátna bezpečnosť. Po jej zatknutí 29. februára 1952 bola sestra Zdenka vo vyšetrovacej väzbe kruto mučená. Potápali ju do vody, pokiaľ sa nezačala dusiť, naťahovali ju po strop a pritom ju bili. Vyšetrovatelia sa trýznením snažili prinútiť sestru Zdenku, aby prezradila informácie, ktoré sa vôbec nevzťahovali na skutok, pre ktorý bola zatknutá. Nakoniec bola odsúdená 17. júna 1952 na 12 rokov väzenia a 10 rokov straty občianskych práv za údajnú velezradu, čiže za jeden z najťažších prečinov proti štátu. Od roku 1952 do roku 1955 bola sestra Zdenka premiestňovaná z jedného väzenia do druhého.Od svojho zatknutia až do posledných chvíľ svojho pozemského života znášala všetky utrpenia s hrdinskou trpezlivosťou, s vedomou ochotou i zomrieť pre Pána Boha a pre dobro Cirkvi a bez akejkoľvek nenávisti voči tým, ktorí jej ubližovali. Takto sestra Zdenka zažiarila ako vzor vernosti a odpustenia. Ubitá skoro až k smrti vyriekla: „Odpustenie je najväčšia vec v živote“.
Až neuveriteľne znie rozprávanie Heleny Wildeovej, ktorá už roky žije vo Veľkej Británii. Žiaľ to všetko je pravda. Krutá pravda, čo vyšla na povrch po vyše štyridsiatich rokoch pomerne nedávno - v septembri 1994...
"Začalo sa to kopancami," pani Helena akoby reprodukovala slová mučenej rehoľníčky. "Potom ma sotili do akéhosi koryta so studenou vodou. Ozrutná noha eštebáka tisla moje telo ku dnu. Na chvíľu mi zdvihol hlavu, aby som sa celkom nezadusila, no znova ma pritlačil ku dnu." Sestra po mučení stratila vedomie. Zobudila sa na betóne v tmavej miestnosti. Lomcovala ňou zimnica, ale ešte žila, vnímala. Vtom sa otvorili dvere - dvaja muži ju kamsi ťahali za vlasy. Strhli z nej šaty, zviazali jej ruky a nahú ju vytiahli pod plafón. Prišli ďalší traja, revali po nej, chceli mená tých, ktorí jej pomáhali organizovať úteky, bili ju obuškami...
To už celkom stratila vedomie. Prebrala sa až v zakrvavenej plachte z vrecoviny. Bola to jej krv. Telo mala samú ranu, ale tie zvery ju opäť zavesili na skobu a mlátili ju hlava-nehlava. Zbytočne. Mlčala.


Keď už bolo isté, že pre vážne zdravotné problémy jej nezostáva viac ako jeden rok života (mala zhubný nádor v pravom prsníku), a aby nezomrela vo väzení, 16. apríla 1955 bola na amnestiu prepustená. Pre nepriaznivú politickú situáciu a pre strach, ktorý vtedy panoval, ju ani sestry ani lekári nemohli v Bratislave v nemocnici prijať, preto ju prijala do svojho domu v Trnave odvážna pani Apolónia Galisová, neskôr rehoľným menom sestra Lucia. Zdenkin zdravotný stav sa však po prepustení z väzenia neustále zhoršoval, preto bola prijatá na ošetrenie do nemocnice v Trnave, ale nemocničné ošetrenie malo za cieľ len zmierniť telesné utrpenie. Sestra Zdenka prijala svoj stav ponížene a niesla svoj kríž s odovzdanosťou do Božej vôle. Zaopatrená sviatosťami zomrela (počas svätej omše) v trnavskej nemocnici, a to 31. júla 1955 o 7.45 hod. Takto tridsaťosemročná, odvážna a vždy usmievavá Božia služobnica sestra Zdenka Schelingová, pripodobnená Ježišovi Kristovi na ceste kríža, dala svojou obetou najvyššie svedectvo lásky. 2. augusta 1955 boli jej telesné pozostatky uložené na Starom cintoríne v Trnave.


6. apríla 1970 Krajský súd v Bratislave oslobodil sestru Zdenku od žaloby pre trestný čin velezrady a 18. novembra 1970 Najvyšší súd SSR zrušil rozsudok v celom rozsahu, a tým umožnil jej úplnú občianskoprávnu rehabilitáciu. V roku 1979 sa rušil starý cintorín v Trnave, kde bol aj hrob sestry Zdenky. Jej pozostatky spolu s pozostatkami ďalších desiatich sestier svätého Kríža boli exhumované a prevezené na cintorín do Podunajských Biskupíc. 18. septembra 2000 bol otcom arcibiskupom Jánom Sokolom v Trnave otvorený diecézny proces blahorečenia sestry Zdenky. 16. 6. 2003 bola druhá exhumácia jej pozostatkov. 7. júla 2003 bola ukončená rímska fáza procesu blahorečenia, keď Svätý Otec Ján Pavol II. potvrdil blahorečenie sestry Zdenky Schelingovej. Za blahoslavenú ju vyhlásil na sviatok sv. Kríža 14. septembra 2003 v Bratislave - Petržalke pri svojej tretej pastoračnej návšteve Slovenska. Sestra Zdenka je prvou blahoslavenou ženou v našich novodobých dejinách. V katolíckom kalendári si ju pripomíname 31. júla. Keďže vtedy sa slávi aj povinná spomienka na sv. Ignáca z Loyoly, na Slovensku slávime (nepovinne) spomienku na bl. Zdenku Schellingovú o deň skôr, t.j. 30. júla.


„Nič ma nezastraší, ani vietor, čo prihnal husté mraky, lebo to bude iba okamih. Moja dôvera rastie, lebo viem, že za mrakmi je moje milované Slnko."

„Ježišu, mám iba jedinú žiadosť: milovať ťa tak, aby som zomrela láskou."

"Žiť láskou značí zanechať všetok strach a spomienku na hriech. Nechápem duše, ktoré sa boja takého nežného Priateľa. Pre tých, čo milujú Boha, niet v ich duši tieňa nepokoja. Boh pozná moju slabosť, čoho sa mám teda báť? Moje hriechy zaraz strávi oheň, len čo ich hodím do vyhne lásky. S dôverou!"

"Bože, nedaj mi pripútať si srdce k pozemským veciam. Vždy ma veď hore k Slnku, k tomu väčšiemu svetlu!"

„Ježiš nechce veľké skutky, len oddanosť a lásku."

"Trpieť v tichosti a skryto. Ticho je ovzduším bolesti – i na Kalvárii sa mlčalo. Keď sa žalujeme, keď hľadáme potešenie a útechu, stráca sa to, čo je na bolesti najposväcujúcejšie. Nerozhadzujme túto vzácnu milosť."

"Ježiša vždy poznávaš takou mierou, akou mu chceš patriť."

"Ježiš, teraz vidím, ako vo svätej hostii dokonávaš svoje zničenie. A viem aj to, s akou pokorou sa rozdávaš, ty, božský Kráľ, všetkým kňazom. Ty nerozlišuješ medzi tými, čo ťa milujú, alebo tými, čo slúžia presvätú obetu nehodne."

„Kto miluje, prestáva trpieť."

"Keby sa mi niekedy zdalo, že nebodaj pohasol oheň mojej lásky, hodila by som na popol niekoľko stebielok a som si istá, že vzplanie znova. Ježiš môže všetko. Dôvera v neho robí zázraky."


"Usmievaj sa! S úsmevom trhaj ružičky bolesti, s úsmevom rozdávaj slová… S úsmevom pomáhaj, s úsmevom prijímaj nespravodlivosti, s úsmevom nes nepravdu o sebe! S úsmevom prijímaj, keď ťa klamú! S úsmevom zakrývaj všetko, čo ťa bolí, s úsmevom kráčaj, i keď si veľmi smutná, s úsmevom kráčaj ku Golgote, tam nájdeš toho, ktorý všetku lož, zlobu, faloš, klam ľudí, poznal prv ako ty. On teba už len necháva kráčať po vyšliapanej ceste. Aká nevďačná by si bola, keby si sa všetkému neusmiala!"

"Náš život má byť dokonalé „áno“, ktorým sa celkom dávame Bohu."