Zázraky v Naju

„Ja som živý chlieb“

V meste Naju (Južná Kórea) plače soška Panny Márie od 30. júna 1985, v rodine Júlie Young - Hong - Sonovej. Soška, vysoká asi 60 cm, je sadrový odliatok. Manželia ju dostali pri svojej birmovke, ako dar.

Júlia sa narodila v r. 1946. Je matkou štyroch detí. Krst prijala spolu s manželom a svojimi štyrmi deťmi v r. 1981.
Dňa 30. júna 1985 pri nočnej modlitbe spozorovala slzy, ktoré stekali z očí sochy. Zobudila preto manžela a spoločne pozorovali tento jav. Presvedčili sa, že skutočne sú to slzy. Slzenie trvalo nepretržite tri mesiace, a to vo dne v noci.

Socha plakala s prestávkami aj neskôr. Slzy obyčajné i krvavé. Napr. 26. augusta 1989 tiekli krvavé slzy, pričom naplnili nádobu, na ktorej socha stála. Nádoba bola 12 cm dlhá a 7 cm široká.
Správa o slzení sa rýchlo rozšírila a už prvé týždne sem putovali desiatky ľudí, neskôr celé tisíce. Prúd návštevníkov neustával ani po zotmení.


Arcibiskup z Kwangdžu vysvetľoval pri exercíciách svojim kňazom: "Skutočnosť sĺz sa poprieť nedá."
Niekedy pri soške cítiť príjemnú vôňu. Pri pohľade na tento fenomén sa mnoho ľudí uzdravilo, niekedy aj z rakovinových nádorov. Choroby, ktoré lekári v nemocniciach vyhlásili za nevyliečiteľné, boli zásahom našej Milej Panej vyliečené. Viacerí pútnici, čo prišli s barlami, odišli bez nich.
Júliin otec zahynul spolu s jej starým otcom a mladšou sestrou v kórejskej vojne. Ďalšie roky boli pre Júliu rokmi utrpenia a chudoby. Vydala sa za Kima, s ktorým patrili do protestantskej cirkvi. Na začiatku manželstva ju trápili vážne choroby, najmä rakovina. Lekári jej už nedávali žiadnu nádej, a tak i s rodinou čakala iba na smrť. Základný obrat v jej živote spôsobil istý kórejský kňaz. Nasmeroval ju na Písmo sväté, na Ježišovo Evanjelium. Uverila v Ježišovu uzdravujúcu moc... A - uzdravila sa. Júliu duchovne vedie jej spovedník, belgický misionár v Kórei, páter Raymund Spies.
Dňa 19. októbra 1987 Júlia po sv. omši upadla do extázy a prvýkrát sa u nej objavili stigmy. Neskôr sa tieto extázy, spojené s bolestným utrpením a krvácajúcimi stigmami, opakovali viackrát. Otec Spies bol prítomný pri týchto extázach a o krvácajúcich stigmách podal svedectvo. Pri vyšetrení v nemocnici lekári prezreli jej rany a vydali písomné vyhlásenie, že krvácajúce rany na Júliiných dlaniach sa nedajú vysvetliť žiadnym prirodzeným spôsobom.


Do roku 1991 Júlia od Panny Márie a Ježiša dostala asi 60 posolstiev.
Mária ukázala Júlii nebo, peklo i očistec (24. júla 1988). Keď je niektorá duša prijatá do neba, spieva nespočetný chór anjelov a nesčíselný zástup svätých víta nového účastníka. Ježiš a Mária očakávajú dušu s otvoreným náručím. Nebeský Otec ju víta jemným úsmevom a svätý Jozef jej kráča v ústrety. Prichádzajúcej duši kladie Mária na hlavu veniec. Na tomto mieste neexistuje trápenie, závisť, žiarlivosť.
Očistec je miesto horiacich plameňov, do ktorých duša vstupuje dobrovoľne. Hrozné muky a utrpenie ju očisťujú. Tu sú duše osôb, ktoré síce zomreli v stave milosti, ale musia za svoje hriechy ešte činiť zadosťučinenie. Keď bolo spravodlivosti Božej zadosťučinené, očistené duše kráčajú k nebu, kde ich už očakávajú anjeli s Pannou Máriou.
Obsahom posolstiev, ktoré Júlia dostáva, je v prevažnej miere zármutok Nebeskej Matky a Ježiša nad ľahostajným postojom k potratom, nad hriešnym zabíjaním nevinných, nenarodených detí. Preto Júlia dobrovoľne prijíma utrpenie a bolesti, ktoré ponúka ako obeť.
Dňa 12. mája 1987 Mária hovorí: "Pozri, Júlia, pre potraty je veľký počet duší na ceste do večného zatratenia. Prostredníctvom teba ich chcem zachrániť, cez tvoje obete a pokánia."
Júlia štyrikrát znášala utrpenie embrya. Prežívala postavenie embrya. Vo chvíli, keď sa pokúšali malé stvorenie odstrániť, dieťa, ktoré chcelo žiť, prosilo svoju matku: "Nie, mama! Nie, mama! Nie, mama! Chcem žiť, mama! Nechaj ma žiť! Mama, mama, mama, mama!"
Embryo neprestajne zúfalo kričalo a plakalo.
V posolstve zo 14. októbra 1989 Panna Mária hovorí: "Bdejte a modlite sa. V krátkom čase sa ocitne svet vo vážnom položení. Keď povedú moje deti evanjeliový život, keď prijmú moje posolstvá a nebudú ľahostajní k mojim slzám a k mojim krvavým slzám, budú zachránené. Ale keď ich neprijmú, veľké kalamity, ktoré sa odohrávajú na nebi, na zemi i na moriach, neustanú."
Ježiš (5. júna 1988): "Mária, moja Matka, vám kládla na srdce, aby ste častejšie prichádzali k svätej spovedi. Mnohí to však berú iba formálne, ďalší Ma chcú prijať vo svätom prijímaní bez spovede."
Ježiš (16. mája 1991): "V tajomstve svätej Eucharistie som skutočne nevysychajúcim prameňom, lekárom chorých i liekom zachraňujúcim choré duše."
Panna Mária (15. januára 1989): "Bez prestania prinášajte obete a čiňte pokánie za Svätého Otca, kardinálov, biskupov a kňazov. Kladiem ti na srdce modlitby za Cirkev, za rodiny a za spoločnosť."
Dňa 26. novembra 1991 Júlia upadla do extázy a mala videnie. Vo veľkom bahnisku sa zmietalo a kričalo veľa ľudí. Bola tam i veľká loď, na palube ktorej stála Svätá Panna a brala svoje deti jedno za druhým na loď. Len čo zaujali svoje miesto na lodi, hneď boli čistí. Na stožiari visela zástava: Máriina archa spásy.
Mária: "Všetci démoni budú bezmocní, keď sa vaše obety a pokánie zjednotia, aby moje slzy netiekli zbytočne" (14. októbra 1989).
Plačúcu sochu viackrát fotografovali. Na jednej z fotografií (z 27. júna 1993) sa pri soške objavil kalich a zakrvavená svätá Hostia.

Dňa 16. mája 1991 do Naju prišlo asi 30 pútnikov z Filipín. Sprevádzali ich dvaja kňazi. Jeden z nich, Pak Lubino, žil tri roky v Kórei a ovládal kórejčinu. Druhým bol páter Jerry. Keď Júlia pri sv. omši prijala Hostiu, pocítila v ústach príchuť krvi. Po návrate na miesto sa obrátila k Pak Lubinovi a ukázala mu Hostiu na jazyku. V pootvorených ústach pátri Lubino a Jerry sledovali, ako sa Hostia premenila na kvapôčky krvi. Tento jav videli viacerí pútnici a istý účastník ho dokonca odfotografoval. V ten deň socha znovu slzila.


O podobnej udalosti svedčí aj Mons. Roman Danylak, gréckokatolícky biskup pre ukrajinskú obec v Toronte (Kanada):

„Bolo to v piatok 22. septembra 1995 o piatej hodine večer, ked' dvaja kňazi, o. Joseph Finn, o. Alojz Chang (Júliin duchovný poradca) a ja sme slávili Eucharistiu na voľnom priestranstve uprostred kórejských hôr.
Týždeň predtým, 15. septembra 1995, ked sme my traja koncelebrovali sv. omšu, prišla po nej ku mne Júlia s otázkou, pretože na nočnej oblohe v čase Premenenia videla dúhu a pýtala sa, čo by to mohlo znamenať. Podelil som sa s Júliou o myšlienku o prvej dúhe po biblickej potope, ktorú Boh použil ako pamiatku na prvú zmluvu, ktorú uzatvoril s obnoveným ľudstvom. Ked' Júlia videla dúhu, slávili sme pamiatku poslednej zmluvy vo sv. Božej službe, slávnosť Eucharistie. Jediná komunikácia, ktorú sme počas nasledujúceho týždňa s Júliou mali, bola cez jej kórejského tlmočníka Rafaela. Náš život v Naju sme prežívali z hodiny na hodinu. Nikdy sme nevedeli, ktorý deň čo prinesie. Nemohli sme nič plánovať.
V ten piatok, 22. septembra 1995, o. Finn a ja sme boli v prímorskej reštaurácii blízko Tichého oceána pohostení obedom z rýb. Júlia a skupina malého spoločenstva z Naju prišli, aby oslávili našu návštevu kórejskými zvykmi. Po obede sme nastúpili do mikrobusov a pokračovali v púti. Bolo po 16-tej hodine, ked' sme vošli do ústia údolia. Až vtedy som sa dozvedel, že budeme celebrovať sv. omšu. Pre mňa to znamenalo vyvrcholenie dňa. Pripravoval som sa na tú celebráciu s očakávaním nie z pohľadu svedectva zázraku, ale jednoducho ako na obetovanie svojej dennej svätej omše. Prítomná bola Júlia Kimová, kórejská vizionárka, šestnásť kórejských katolíckych veriacich a my. Na slúženie Eucharistie sme pripravili veľkú bielu hostiu, náležité množstvo malých bielych hostií a víno.
Nikomu z nás sa ani nesnívalo o druhej slávnosti, ktorú pripravoval Pán a Jeho Matka, o nebeskej slávnosti lásky, Pánovej Eucharistickej hostine, o jednom z najúžasnejších zázrakov, ktorý nám náš Pán daroval v 20-tom storočí histórie Cirkvi. Ani sa nám nesnívalo, aby na prihovor Jeho Matky sme boli svedkami premeny konsekrovanej Hostie a Vína na samotné Telo - ba Srdce - a predrahú Krv Ježiša Krista. My sme prijali sv. prijímanie, cítili sme chuť oblátky a vína. Božskou vierou sme vedeli, že v Eucharistii je pravé Telo a Krv Krístova. Spojili sme sa so živým a osláveným Kristom, ktorý obnovil svoju tajomnú a skutočnú obetu, obetujúc seba a svoje mystické Telo ako Božskú Obetu Otcovi.

V Júliiných ústach sa však eucharistické spôsoby Hostie a Vína zmenilí na spôsoby mäsa a krvi. 0. Finn pozoroval, ako sa belosť Hostie stráca a mení na tmavočervené živé mäso. Tóro mäso sa v Júliiných ústach zväčšovalo a hýbalo. Bolo cítiť silný zápach krvi. V ten pamätný piatok, o 17.30 podvečer, sme všetci žasli nad pohybujúcich sa mäsom na Júliinom jazyku a krvou v jej ústach. Až neskôr, ked' sme skúmali fotografie, začali sme doceňovať veľkosť tohto zázraku.
Na fotografiách sme totiž videli čosi ako srdce. Keď som snímky ukázal pediatričke dr. Helene Owenovej, po pozornom skúmaní povedala, že srdce na fotografii má veľkosť a presnú konfiguráciu srdca nemluvňaťa. Všimla si ešte rozličné iné podrobnosti ako línie žíl a niektoré charakteristické znaky.
Bolo to dokonalé, skutočné ľudské srdce vo veľkosti srdca dieťaťa.

Ľudské oči teda videli po prvýkrát živé Srdce nášho Pána a Spasiteľa. Srdce, ktoré toľko milovalo svet, že sa obetovalo. aby sme my mohli žiť a neboli zatratení. V ten pamätihodný večer všetci prítomní zdieľali tie isté pocity. Boli sme jednej mysle a jedného srdca. Bolo to o dva mesiace neskôr, v novembri, ked' som konečne dostal a čítal text posolstva Ježiša Júlii počas jej sv. prijímania. Uvedomil som si, že Ježišove slová potvrdili náš zážitok. Ježišove slová zneli: „Moja Matka teraz ukazuje a zjavuje Moje Srdce biskupovi, aby ešte viac mohol dať na známosť, že som skutočne prítomný v Eucharistii, v tomto vznešenom tajomstve viery a lásky."

To, čo sme v ten septembrový večer videli, bolo naozajstné Ježišovo Srdce. Ked' som rozprával o tejto našej skúsenosti a ukazoval ľudom fotografie, ich reakcie predstavovali širokú škálu - od nedôvery a nevery, cynizmu a ľahostajnosti cez mlčanie, údiv a úžas pred týmto tajomstvom až po vyznanie viery v Eucharistiu, v katolícku Cirkev, sviatosť kňazstva, obrátenie.
Niektoré z negatívnych komentárov zneli: „Aké odporné!" Alebo „Ako to, že tam bol tak rýchle prítomný fotograf?" Niektorí obviňovali : „Júlia si srdce, ktoré mala ukryté, nebadane vložila do úst."
Ked' som však bol pozvaný podeliť sa s našimi zážitkami do domu istého soulského obchodníka pred skupinu Kórejčanov, naša budhistická hostiteľka, ktorá trocha poznala katolícke učenie, hned' uverila, a bezodkladne sa rozhodla, že sa dá pokrstiť. Jej kórejská priateľka - metodistka, tiež okamžite uverila a zanechala všetky výhrady, ktoré mala ohľadne Eucharistie a celibátneho katolíckeho kňazstva.
Avšak kňazi, biskupi a katolícki laici, všetci zaborení vo svojej teológii, ktorým som ukázal fotografie, zostali ľahostajní alebo dokonca zhrození.“


„Toto je Moje Telo a toto je Moja Krv" - povedal Ježiš, keď podával prvú Eucharistiu svojim apoštolom.
„Kto prichádza ku Mne, nikdy nebude hladovať a kto verí vo Mňa, nikdy nebude žízniť." (Jn 6, 35).

Päťkrát Ježiš opakoval a zdôraznil, že Jeho Telo je opravdivý pokrm a Jeho Krv opravdivý nápoj pre večný život, že kto bude jesť Jeho Telo a piť Jeho Krv, bude mať večný život v sebe a bude vzkriesený v posledný deň.
Ježiš povedal Júlii: "Mnohí ekletici Ma chcú poznať prostredníctvom premyslených argumentov a komplikovaných dokazovaní, pričom zabúdajú na Eucharistiu, ktorá je mojou najvlastnejšou Podstatou a najvznešenejšou jednoduchosťou môjho Evanjelia."

K údivu a zdeseniu pochybovačov aj sám Sv. Otec Ján Pavol II. bol pri tomto zázraku súkromne prítomný. Eucharistická hostia sa stala živým srdcom počas slávenia Eucharistie v jeho pápežskej kaplnke vo Vatikáne, ked' Júlia Kimová prijala prijímanie z jeho rúk. Hoci pápež o tom sám nehovoril, kňaz a laickí očití svedkovia udalosť dokumentovali. V ten deň Júlia odovzdala Svätému Otcovi posolstvo od Panny Márie: "Môj milovaný syn, pápež, ktorý si prvým synom Svätej Božej Cirkvi..., dnešná viditeľná premena Eucharistie mala ukázať, že Ježiš k vám prišiel cez obetu svätej Eucharistie."


Vo svojom posolstve Júlii 22. septembra 1995 Ježiš narieka nad svojimi kňazmi:
„Keby moji kňazi, ktorí slávia denne sv. omšu. naozaj verili a snažili sa zakúsiť túto Prítomnosť celým svojím srdcom a prežívali by túto vznešenú a úchvatnú božskú skutočnosť, nespočetné duše by boli očistené a žili by v mojom milosrdnom Srdci s milosťou, ktorá je nad všetko očakávanie."

O našich „teologických hlavolamoch" a nedostatku živej a milujúcej odpovede hovorí:
"Je veľa kňazov, ktorí tvrdia, že vedia, že dýcham a žijem v Eucharistii, že som tak prítomný telom a krvou, dušou a Božstvom, ale v skutočnosti Ma veľmi nepoznajú. Tých z mojich detí, ktoré Ma nasledujú. je málo. Ponáhľaj sa - hovorí Ježiš - začať žiť život oddaností skrze modlitbu, obety, pokánie, aby si mohla obsiahnuť konečné víťazstvo. Rob úkony vynáhrady za tie najodpornejšie hriechy bohorúhania, ktoré sa páchajú. ZMILUJ SA NADO MNOU A JA SA ZMILUJEM NAD TEBOU."

Je tu ešte posledná lekcia, ktorú nám dáva tento eucharistický zázrak v Naju.
JEŽIŠ SA ROZHODOL PREMENIŤ HOSTIU, ZNAMENIE BOŽSKÉHO CHLEBA ŽIVOTA, NA ZNAMENIE SVOJEJ LÁSKY - NA SVOJE SRDCE.

Príliš často aj tí, ktorí veria v Eucharistiu, neprestávajú o nej myslieť len čisto ako o Sviatosti Ježišovho Tela a Krvi. On chce, aby bol v nás a my v Ňom, ako On je v Otcovi a Otec v Ňom. Ježiš je samotné Srdce Najsvätejšej Trojice. Táto Láska sa dáva tým, ktorí túžia prijať Ježiša v tajomstve Eucharistického Srdca, božskej Obete Lásky.


Eucharistický zázrak vo Vatikáne (28.2.2010):

Ešte viac o zázrakoch v Naju nájdete tu

Maria Valtorta

Vo všetkej pokore sa plne odovzdala do služieb Ježišovi

Mária Valtorta patrí k najvýznamnejším omilosteným dušiam. Posledných 28 rokov svojho života bola trvalo pripútaná na lôžko. Tu napísala hlavne dielo „Poéma o Bohu Človeku“ o živote Ježiša Krista a živote Jeho Najsvätejšej Matky, čo jej Ježiš dával vidieť a aj jej diktoval mnohé komentáre.

Mária Valtorta sa narodila 14. marca 1897 v Caserte pri Neapoli. Mária, jediné dieťa, priľnula k otcovi - vojakovi. Matka jej vôbec nerozumela a od detstva s ňou zachádzala neobyčajne tvrdo, až kruto.
V roku 1920 bola Mária svedkyňou pouličnej demonštrácie, pri ktorej ju jeden surovec prudko udrel do chrbta. Následok - postupné ochrnutie dolných končatín.
V roku 1924 sa s rodičmi presťahovala do Viareggia. Tu sa po vzore sv. Terezky z Lisieux ponúkla Ježišovi ako obeť za hriešnikov. Odvtedy sa jej stav zhoršoval. Začala trpieť aj ťažkými srdečnými záchvatmi.
V roku 1934 bola trvalo pripútaná na lôžko, až do svojej smrti. Veľkú oporu mala vo svojom duchovnom vodcovi, otcovi Romualdovi Miglioriovi O.S.M., ktorý šíril jej spisy. Tak sa dielo dostalo až pápežovi Piovi XII., ktorý prehlásil: „Vytlačte dielo, tak, ako je, kto ho bude čítať, ten pochopí!“
Okrem základného desaťzväzkového diela Poéma o Bohu Človeku bolo postupne vydávaných ďalších 7 zväzkov - komentáre ku Starému a Novému zákonu, životy niektorých svätcov, komentár ku Epištole sv. Pavla Rimanom a autobiografiu. Mária podstupovala stále neznesiteľnejšie utrpenie ako bezvýhradná Ježišova obeta.
Zomrela 12. októbra 1961. Jej telesné pozostatky sú od roku 1973 uložené v kláštornej kaplnke baziliky Ste Annunziata vo Florencii.

Duchovná dcéra pátra Pia Mrs. Elisa Lucci z Forli sa pýtala rok pred smrťou svätého pátra Pia: „Páter Pio, počula som o knihách Márie Valtorty. Odporúčate mi ich čítať?“ Páter Pio odpovedal: „Nielenže vám ich odporúčam, ale vám ich prikazujem čítať!“

Arcibiskup Alfonso Carcini, vtedajší sekretár pápežskej kongregácie pre blahorečenie a svätorečenie podáva správu o celom diele vizionárky: „Preskúmané a povolené.“
Kardinál Ratzinger v súkromných listoch potvrdzuje, že toto dielo nemá chyby voči učeniu Cirkvi, alebo morálke (biskup Roman Danylak). Biskupská konferencia Talianska potvrdzuje to isté, čo je zrejmé z jej korešpondencie so súčasným vydavateľom Dr. Emiliom Pisanim.
Hlavný dôvod, prečo bolo Valtortino dielo napísané, udáva v záverečnom komentári sám Ježiš: „Prebudiť u kňazov a laikov lásku k Evanjeliu a k tomu, čo sa vzťahuje ku Mne. Predovšetkým obnoviť lásku k mojej Matke, v ktorej modlitbách je obsiahnuté tajomstvo spásy sveta. Mária dala svetu Spasiteľa. A opäť jej prostredníctvom obdrží svet spásu. “

Eschatologická správa Márie Valtorty

Mária Valtorta /1897 – 1961/ uvádza pohľady do budúcnosti Cirkvi pod zorným uhlom, že dejiny Cirkvi, mystického Kristovho tela, predstavujú analógiu k priebehu pozemského Ježišovho života.

V živote mystického tela neprebieha totiž nič iné než to, čo bolo životom Kristovým. Bude tu Hosana v predvečer utrpenia, Hosana, keď národy, fascinované kúzlom a krásou božstva, budú klesať pred Pánom na kolená. Nato bude nasledovať utrpenie bojujúcej cirkvi a konečná sláva a večné zmŕtvychvstanie.

Toto obdobie širokého, ale časovo vymedzeného pokoja budú predchádzať podľa Valtortinej správy skúšky, ktorá stojí v znamení Antikrista. Nakoniec príde k poslednému satanskému boju, ktorý bude ešte trikrát krutejší, a po ňom bude bezprostredne nasledovať Kristov návrat a parúzia. Antikrist je popisovaný týmito slovami:

Bude to osoba veľmi vysokého postavenia, povýšená ako hviezda. Nebude to len ľudská hviezda, ktorá žiari na ľudskom nebi. Nie, bude to hviezda nadprirodzenej sféry, ktorá podľahne lichoteniu zlého Nepriateľa a po počiatočnej pokore prepadne pýche, po počiatočnej viere ateizmu, po počiatočnej čistote nezriadenostiam, po chudobe hlásanej evanjeliom žiadostivosti zlata, po živote v skrytosti prepadne slávomamu.

Je to teda ľudská bytosť, ktorá vzíde z náboženského prostredia, kde zaujímala veľmi vysoké postavenie. Jej odpad od viery vyvolá zdesenie a bude pripravovať vpád Satana na konci časov. Apoštol Judáš, ktorého zrada predchádzala Kristovo umučenie, je pravzorom Antikrista posledných čias. Po umučení, ktoré bude musieť podstúpiť Kristovo telo, Cirkev, bude podľa správy Márie Valtorty nasledovať obdobie pokoja, ktoré je zrovnateľné s Kristovým triumfálnym príchodom /vjazdom/ do Jeruzalema.

Evanjelium bude zaznievať od pólov až k rovníku a od jedného konca zemegule až k druhému, božie slovo bude obopínať planétu ako šerpa lásky... A ako v procesiách, budú sa ponáhľať milióny a milióny s nadšením za Kristom a budú svoju dôveru vkladať v jedinú inštitúciu, ktorá netúži po utlačovaní a po pomste... Bude to Kristov Rím. Onen Rím, ktorý cisára porazil len silou lásky a jedinou zbraňou: krížom a jediným rečníckym umením: modlitbou...
Zhromaždím svojich svätých, pretože ten, kto ma miluje a verne nasleduje, je svätý. Zvolám ich zo štyroch kútov sveta, aby som pre ich lásku odpustil zločiny ľudstva. Dobrota svätcov zadrží Božiu spravodlivosť. Moja láska a láska svätých svojim ohňom očistia zem. Zem zmierená so sebou a s Bohom bude ako veľký oltár a na tomto oltári bude božský Majster vyučovať ľud v presných znalostiach pravdy, v ktorých dobrí nebudú kolísať, keď Satan rozpúta posledný boj, pretože uvidí, že ľudstvo sa klania Kristovi.

Mária Valtorta je ako ozvena Pánovho smútku, keď uisťuje:

Satanova epocha bude trikrát strašnejšia ako Antikristova. Bude však krátka, pretože celá triumfujúca cirkev vo svetle nebies bude prosiť za tých, ktorí zažijú túto hodinu, a bude sa za nich modliť aj cirkev, ktorá je v plameňoch očisťujúcej lásky v očistci, rovnako ako bojujúca cirkev, ktorá tak učiní krvou svojich posledných mučeníkov. Zachránení budú tí, ktorí v dobe, keď svet zaplaví temnota a nenávisť, búrky a blesky Satanove, dokážu zotrvať v tieni Svätostánku, z ktorého vychádza všetka sila. Pretože Ja budem božskou silou žijúcich a kto sa Mnou s láskou a vierou sýti, bude zajedno s mojou božskou silou. Zachránených však bude len málo, pretože ani po dlhých storočiach mojej lásky k ľuďom sa človek nenaučil milovať.

Maria Valtorta

Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som Ja miloval vás

"Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som Ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste Moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 34-35)

Pán Ježiš zjavil talianskej mystičke Márii Valtorte nasledujúce slová o láske k blížnym a láske Boha k ľuďom:

"Od kolísky po kríž. Od Betlehema po horu Olivovú, miloval som každého z vás.

Zima a bieda mojej prvej noci na svete ma neodradili od toho, aby som vás miloval s mojím duchom a znížiac seba až do bodu neschopnosti, ja, Slovo, aby som vám povedal: Milujem vás. Povedal som vám tie slová s mojím Duchom, ktoré sú neoddelideľné od slov môjho Otca, s ktorým som bol v neustálej činnosti.

Utrpenie mojej poslednej noci na Zemi mi nezabránilo v tom, aby som vás miloval. Skôr sa dotklo najvyššých vrcholov lásky. Skôr horelo v najživšom vzplanutí. Pohltilo všetko čo nebolo láskou, dokonca vytlačilo krv z mojich žíl spolu s mojim odporom k hriechu a mojou ľútosťou nad Otcovou odovzdanosťou.

Ktorá je väčšia láska ako tá, ktorá dokáže milovať aj keď vie, že ona sama je nenávidená? Takto som miloval každého z vás.

Prvé gesto mojej ruky bolo pohladenie, posledné požehnanie. A medzi týmito dvoma gestami, prvým, zrodeným v tmavej zimnej noci, posledným, v lesku páliaceho rána bolo 33 rokov giest lásky, ktoré boli spojené s toľkými aktivitami lásky. Láska so zázrakmi, láska s uzdraveniami detí a priateľov, láska Majstra, láska Darcu, láska Priateľa, láska, láska, láska...

A pri poslednej večeri viac ako ľudská láska. Pred zviazaním a prebodnutím, tieto moje ruky umyli nohy apoštolom, i toho, ktorého srdce som si želal očistiť a lámali chlieb. A s chlebom som lámal aj svoje srdce a tento chlieb som vám dal. Pretože som vedel, že môj návrat na Nebesia je blízko, nechcel som vás zanechať samých. Pretože som vedel ako ľahko zabudnete a chcel som, aby ste sa videli ako bratia posadení za jednoduchým jedálnym stolom, okolo môjho oltára, tak ako by ste povedali jeden druhému: "Patríme Ježišovi".

Aká je väčšia láska ako tá, ktorá dokáže milovať toho, kto ju mučí? Je to taká láska, ktorou milujem každého z vás. A vedel som, ako sa mám za vás modliť keď som umieral.

Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás. (Jn 15, 12) Nenávisť zháša svetlo. I jednoduchý odpor zatieňuje pokoj. Boh je Pokoj, On je Svetlo, pretože je Láska. (porov. 1Jn 1,5; 4, 7-8) Ale ak nemilujete, a nemilujete tak ako som ja miloval vás, nemôžete mať Boha.

Tak ako som ja miloval vás, preto bez povýšenosti. Z tohto Bohostánku, z tohto kríža, z tohto Slova prúdia iba slová pokory.

Ja som Boh a som vašim Služobníkom a zostávam tu čakajúc na každého z vás, aby mi povedal: "žíznim", na to, aby som vám dal seba – chlieb. Som Boh a zjavujem sa vašim očiam obnažený a preklínaný na kuse dreva, ktoré bolo hanebným nástrojom na popravenie. Som Boh, a prosím vás, aby ste milovali moje srdce. Ja prosím vás. Kvôli láske k vám: pretože ak milujete, robíte si tým sebe samým dobre. Som Boh. Spolu s vašou láskou alebo bez nej som vždy Boh. Ale vy nie ste. Bez mojej lásky nie ste ničím: ste prachom.

Chcem každého z vás so mnou. Chcem, aby ste boli tu. Chcem urobiť z vášho prachu svetlo blaženosti. Nechcem, aby ste zahynuli, ale aby ste žili: pretože som Život a chcem, aby ste mali Život.

Milujte sa navzájom bez egoizmu. Bola by to nečistá láska, určená k chorobnej smrti. Milujte sa navzájom tým, že budete chcieť pre iných viac dobra ako pre seba samých. Je to veľmi ťažké. Ja viem. Ale vidíte tento Eucharistický chlieb? On urobil mučeníkov. Boli stvoreniami ako je každý z vás: ustráchaný, slabý, so zlozvykami. Tento chlieb urobil z nich hrdinov.

V prvom bode som vám poukázal na moju krv pre vaše očisťovanie. (odvolávka na predchádzajúce body, ktoré Pán Ježiš zjavil) V tomto treťom bode, na to aby ste sa stali svätými, vám ukazujem tento oltár a tento chlieb. Z hriešnikov vás krv urobila spravodlivými. Chlieb vás zo spravodlivých robí svätými. Kúpeľ očisťuje, ale nedáva výživu. Osviežuje, obnovuje, ale nestáva sa telom v tele. Ale potrava sa stáva krvou a telom, stáva sa vami. Moja potrava sa stáva vami samými.

Ó! Uvažujte! Pozrite sa na malé dieťa. Dnes je svoj chlieb a zajtra znovu, a potom popozajtra, znovu a znovu. Pozrite sa, ako sa z neho stáva muž: vysoký, robustný, pekný. Je to matka, vďaka ktorej bol takto vytvorený? Nie. Jeho matka ho počala, nosila, priniesla na svetlo sveta, kojila ho a milovala ho, milovala, milovala. Ale ak by po jeho mlieku tento maličký nemal nič iné iba kúpanie, bozky a lásku, zahynul by od vyhladovania. Toto malé dieťa sa stáva mužom zo stravy pre dospelých, ktorú požíva. Tento muž je taký preto, že denne požíva svoju stravu.

Tak isto je to s vašim duchovným životom. Živte ho s pravou stravou, ktorá zostúpila z neba, a ktorá vám z neba prináša všetku energiu, aby ste sa stali mužnými v milosti. Zdravá a silná mužnosť je vždy dobrá. Pozrite sa, o koľko ľahšie je nájsť chorého muža s tvrdosťou a bez súcitu alebo trpezlivosti. Moja potrava vás urobí zdravými a silnými, s mužnosťou ducha a budete vedieť ako milovať iných viac ako seba, tak ako som vás miloval ja.

Pretože pozrite sa, synovia, ja som vás nemiloval tak, ako niekto miluje sám seba, ale viac ako seba samého. Tak veľmi, že som sa odovzdal na smrť, aby som vás zachránil od smrti. Ak teda milujete, budete poznať Boha dôverne. Viete čo to znamená poznať Boha dôverne? Znamená to poznať chuť pravej Radosti, pravého Pokoja, pravého Priateľstva.

Ó! Priateľstvo, Pokoj, Radosť Boha! Je to odmena zasľúbená požehnaným. Ale je už daná tomu, kto miluje tu na Zemi celou svojou bytosťou.

Láska, aby bola skutočná, nie je zo slov. (porov. 1Jn 3,18) Je zo skutkov. Aktívna ako jej zdroj, ktorým je Boh. Ani sa nikdy neunaví zo svojej činnosti, ani zo sklamaní, ktoré prichádzajú od jej bratov. Čistá je tá láska, ktorá padá ako vták, ktorý má oslabené krídla, keď ho zraní prekážka! Pravá láska, i keď je zranená, vstáva, rastie. S pazúrmi a zobákom sa škriabe hore, ak už nemôže viac lietať, aby nezostala ležať v tieni a chlade, aby bola na slnku, ktoré je liekom pre všetku bolesť. Ale hneď ako sa zotaví, pozrite sa ako znovu začne lietať. A ide od Boha ku svojim bratom a od nich k Bohu. Tento anjelský motýl, ktorý nesie živiny z nebeskej záhrady, aby ich priniesol pre kvety na zemi a Bohu nesie vône zachytené od naskromnejších kvetov. On ich môže privítať a požehnať.

Ale beda, ak sa dostane ďaleko od slnka. Slnko je moja Eucharistia, pretože je Otcovým požehnaním , láskou Ducha, pokým ja som Slovom, prácou.

Poďte a jedzte. Toto je potrava, ktorú horlivo žiadam, aby ste požívali."

Páter Pio

"Budeš ukrižovaný"

Otec Pio sa narodil v južnom Taliansku 25. mája 1887. O sebe povedal, že keď mal 13 rokov, ukázal mu Boh všetky duše, ktoré raz k nemu prídu. Keď mal pätnásť rokov vstúpil do kapucínskeho kláštora.

Raz začul zo svätostánku hlas:
"Budeš bičovaný, tŕním korunovaný a ukrižovaný."
Po čase ho zachvátila horúčka. Bolo treba zavolať lekára. Tomu však pri meraní teploty praskol teplomer. Použil iný, ale ten praskol tiež. Rozrušený teda vzal teplomer na meranie teploty vo vodnom kúpeli a zistil, že pacient má teplotu 48,5 C. Tento úkaz sa u otca Pia vyskytoval potom stále, ale vedci preň nemajú vysvetlenie (v lekárskych kruhoch sa teploty nad 42 C označujú ako teploty agónie a sú znakom smrteľného zrútenia).
Už vtedy otec Pio tajomne prežil muky Ježišovho ukrižovania.
Jedného dňa prestal jesť. Jeho predstavení každý deň očakávali smrť. Konečne po 36 dňoch vyrozumeli rodičov. Otec zobral syna domov. V Bonavenete čakali na vlakové spojenie. Zrazu syn poprosil otca:
"Tata, kúp mi limonádu, som smädný."
Keď sa napil, zvolal:
"Už mám zasa silu a som zdravý. Prosím ťa, kúp mi ešte pohľadnicu, musím napísať otcovi provinciálovi, že som sa uzdravil!"
Otec Pio jedával tak málo, že by to k životu nestačilo ani ročnému dieťaťu. Na jedlo často zabúdal po celé dni. Pátrov osobný lekár, doktor Sale povedal, že denný kalorický príjem pátra Pia je 500 - 600 kalórií (odborníci na výživu pokladajú 1300 kalórií denne za hranicu, pri ktorej človek ešte nezomrie od hladu).
V r. 1910 ho vysvätili za kňaza. Dňa 20. septembra 1918 dostal Kristove rany viditeľným spôsobom. Keď sa vtedy modlil s rozopätými rukami na chóre pred krížom, svätostánok zahorel zvláštnym svetlom. Kristus - v podobe nevysloviteľne krásneho mladého muža - sa znášal k otcovi Piovi. Keď precitol z tejto vízie, mal viditeľne vtlačené Kristove rany. Jeho spolubratia ho našli ležať na dlažbe chóru. Odniesli ho do cely a spozorovali, že na rukách, nohách a v ľavom boku má rany. Správa o tom sa rozletela po kraji. Zo všetkých strán sa začali hrnúť veriaci, aby videli otca Pia a mohli s ním prehovoriť. Odvtedy rany neprestali krvácať a nezmenili sa. Na nohách i na rukách majú priemer viac než 2 cm a prechádzajú z oboch strán tak, že je možné v nich spojiť ukazovák s palcom. Rana v boku je 7 cm dlhá a 5 cm široká, tkanivá sú rozrušené až k srdcu.


Známy rímsky chirurg Dr. Festa, poverený skúmaním rán pátra Pia (predtým voľnomyšlienkár), vydal po dôkladom prieskume posudok:
"Rany tohto omilosteného kňaza, pripomínajúce strašné zranenia nášho Spasiteľa, nemožno vysvetliť prirodzeným spôsobom, lebo odporujú všetkým prirodzeným zákonom. Každá normálna rana sa buď zahojí, alebo zapáli. U otca Pia nedochádza ani k tomu, ani k onomu. Zo stanoviska vedy nemožno vysvetliť, že otvorená rana sa ani nezmenšuje, ani nezväčšuje."
Aj keď sa zranené miesta na rukách pravidelne umývajú dosť nekvalitným mydlom a obyčajnou vodou, k infekcii nedochádza.

Dr. Festa operoval pátra Pia v kláštore bez uspania: raz na prietrž v oblasti slabiny a raz na cystu na krku vo veľkosti holubieho vajca. Rana spôsobená operáciou sa bez komplikácií zahojila, ale stigmy krvácajú ďalej. Rana v boku tak isto silne krváca. Strata krvi za deň zodpovedá obsahu čajovej šálky.
Osobný lekár pátra Pia a starosta mesta San Giovanni Rotondo, doktor Giuseppe Sala:
"Napriek tomu, že stratil krv, neobjavila sa u neho anémia."

Otec Pio jedával málo. Dlhý čas bol jeho denný kalorický príjem 100 kalórií.
Istá pani sa ho raz spýtala, či ho rany bolia.
"Myslíš si, že mi ich dal Pán Boh na okrasu?" - znela odpoveď.
"Otec Pius, a ako vás bolia?"
"Ako keď vezmeš klinec, prerazíš si ním ruku a točíš ním!"
Otec Pio vie, že svojím utrpením zachraňuje veľa duší. Má nesmiernu úctu k Matke Božej a denne od Nej získava veľa milostí. Starosťami a nemocami obťažení ľudia sa k nemu hrnú zo všetkých strán. Vo svojej dobrote im od svojho Majstra vyprosuje pomoc. Pošta mu denne prináša 800 až 1000 listov a pútnici mu ich prinášajú ešte viac.


Otec Pio vstáva včas. Tri hodiny sa pripravuje na rannú sv. omšu, ktorú slúžil každodenne - až do svojej smrti - o 5. hodine ráno. Pri sv. omši Kristovo umučenie nielen vidí, ale ho i na vlastnom tele prežíva. Z rán na rukách mu tečie čerstvá krv. Už od 4. h ráno prichádzajú prítomní na jeho sv. omšu. Zo zástupov pútnikov sa hocikedy ozve zvolanie:
"Verím!"
Pri veľkých návaloch pútnikov presedel v spovednici až 18 hodín denne. Za deň vyspovedal niekoľko sto ľudí. Čakacia doba na spoveď bola 5 až 35 dní. Keď sa prihodí, že hriešnik chce zamlčať nejaký hriech, otec Pio ho varuje. Jednou z jeho chariziem bola schopnosť vidieť do duše človeka. Otec Pio má v úcte anjelov, zvlášť Michala. On anjelov vidí. Mnohým ľuďom písomne odkázal, aby k nemu poslali svojich anjelov strážcov.

Manželia - učitelia, našli po návrate zo školy svoje dieťa doma v horúčke. Bez úspechu použili všetky obvyklé liečebné prostriedky. Bez úspechu. Po polnoci navrhol muž manželke, aby išla spať, že ráno budú vstávať do školy. Pani ostala spať pri dieťati a muž sa uložil v izbe. Spomenul si, že nedávno čítal, že za otcom Piom možno vyslať strážneho anjela. Teraz to urobil. Bolo 5 minút pred jednou hodinou. O tretej sa išiel pozrieť na dieťa a zistil, že je úplne zdravé. Manželka mu povedala:
"Nediv sa, kým som zaspala, prosila som svojho anjela strážcu, aby zašiel k otcovi Piovi." - Obaja teda urobili to isté. Muž sa o niekoľko týždňov išiel poďakovať otcovi Piovi. Otec Pio bol práve obklopený hlúčikom mužov. Keď zbadal prichádzajúceho učiteľa, privítal ho slovami:
"Od vás človek nemá pokoj ani v noci. Poďakovať sa choď k svätostánku alebo k Panne Márii."
Učiteľ sa ešte osmelil opýtať:
"Otče, mohli by ste ešte povedať, ktorý anjel bol u vás skôr - môj alebo manželkin?"
Otec Pio mu povedal so smiechom:
"Tvoj bol u mňa 5 minút pred jednou a ten druhý o niečo neskôr."

Pápež Ján Pavol II. bol ešte len kňazom Karolom Wojtylom, keď sa dozvedel o pátrovi Piovi, ktorý žil v San Giovanni Rotondo. K. Wojtyla napísal pátrovi Piovi list, v ktorom ho prosil o pomoc pri liečbe príbuznej. Pomohol jej. Takmer nevyliečiteľne chorá žena sa uzdravila a K. Wojtyla sa mu prišiel za to osobne poďakovať.


Páter Pio mal dar jazyka. Nikdy neštudoval gréčtinu ani francúzštinu, ale z času na čas napísal svojmu duchovnému vodcovi v týchto jazykoch.
Napriek tomu, že páter Pio od 13. mája 1918 nikdy neopustil mestečko San Giovani Rotondo, existujú dôkazy, že ho videli na mnohých miestach na celom svete (bilokácia). Páter Alesio sa ho žartovne opýtal, kedy pôjde do Lúrd. Páter Pio mu odpovedal:
"Nemusím ísť do Lúrd. Chodím tam každý večer. Pannu Máriu Lurdskú vidím každý večer."
Raz večer páter Eusebio povedal pátrovi Piovi:
"Raz som už o to požiadal osobu, ktorú som o to mal požiadať. To stačí."


Inou zvláštnosťou bola vôňa, ktorá sprevádzala pátra Pia a vychádzala z jeho krvavých rán. Táto vôňa bola v protiklade s tým, že krv sa najskôr rozkladá, pričom zapácha.
Kapucín John A. Schug: "Mnoho ľudí (verím, že sú ich tisícky) povedalo, že zacítili vôňu, ktorá sa nejakým spôsobom spájala s pátrom Piom."
Medzi tými, ktorí túto vôňu zacítili boli kňazi, laici, ateisti aj ľudia zo zámoria. Keď zacítili vôňu, nie vždy si spomenuli na pátra Pia. Mnohí z nich ani nikdy nepočuli, že takýto úkaz sa spája s ním. Boli to napr. vône ruží, kadidla, levandule, ľalií, fialiek, borovice a síry.
Najmenej štyria lekári nám potvrdili tento jav.
Dr. Romanelli:
"Krv kvapkajúca zo stigiem pátra Pia má charakteristickú vôňu, ktorú zacítia aj ľudia be čuchu. Ak je krv zrazená alebo zaschnutá na nejakom odeve, ktorý mal na sebe, zostáva na ňom jeho vôňa."
Dr. Festa:
"Pri svojej prvej návšteve som mu vzal z boku kúsok plátna nasiaknutého krvou. Ľudia, ktorí sa viezli so mnou v aute, zacítili nezvyčajnú vôňu. Pritom nevedeli, že som vzal so sebou zvláštny kúsok plátna. Zacítili to napriek tomu, že auto bolo v pohybe a vnútri cirkuloval vzduch. Tento jav je v protiklade ku všetkým prírodným a vedeckým zákonom. Zachádza až za hranice možností logickej diskusie."
Dr. Amanzio Duodo:
"Dňa 15. februára 1950 som bol v rodine Battistu Bertola. Istý priateľ nám rozprával o veľkej pokore pátra Pia, keď nás zrazu a nečakane obklopila silná vôňa fialiek. Trvalo to asi pol hodiny, hoci dvere a okná boli otvorené dokorán. Neskôr nás oviala silná a ostrá vôňa parfumu."
Pani Mc Avoyová z Bronxu nikdy pátra Pia nestretla. Ťažko chorému bratovi prikladala na žalúdok kríž, ktorý požehnal páter Pio. Sadla si a zacítila krásnu, sladkú vôňu (zimozeleň). Po zápale pľúc už 23 rokov nemala čuch. Táto vôňa bola však prenikavá a zdroj vône nikde na okolí nenašla.


Medzi charizmy pátra Pia patrilo aj videnie do budúcnosti. Je napríklad známe, že pápežovi Pavlovi VI. predpovedal dva roky pred zvolením, že bude pápežom. Podobne predpovedal zvolenie za pápeža aj terajšiemu Svätému Otcovi Jánovi Pavlovi II.
V roku 1959 pri posväcovaní nového kostola v San Giovanni Rotondo k pátrovi Piovi pristúpila istá veľmi skľúčená pani z Neapola. Bola presvedčená, že vysviacka nového kostola je predzvesťou pátrovej smrti.
"Nie," ubezpečoval ju, "zomriem, keď budú posväcovať kryptu."


V nedeľu 22. septembra 1968 vysvätili kryptu. V pondelok o pol tretej ráno páter Pio zomrel. Všetci prítomní, vrátane doktora Salu, videli, že pátrovi stigmy úplne zmizli. Neostala po nich ani len jazva. Po smrti ho doktor Sala preobliekol, pričom cítil vôňu pomarančových kvetov. V priebehu jednej hodiny po smrti vyfotografoval páter Giacome jeho ruky, nohy a bok. Ostré zábery potvrdili, že sa mu po smrti rany vytratili z tela. Pokožku mal hladkú ako dieťa.
Zomrel v 81. roku svojho života. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo 160 000 ľudí. Pre svoje duchovné deti zanechal záveť niekoľko dní pred svojou smrťou v slovách:
"Milujte Pannu Máriu a vzbudzujte u druhých lásku k Nej!"

Po jeho smrti, v roku 1970 do San Giovanni Rotondo zavítali tri milióny návštevníkov. Proces blahorečenia sa začal v marci 1983 a pápež ho vyhlásil za blahoslaveného v roku 1999.
Mnoho pútnikov sa na vlastné oči presvedčilo o existencii jeho stigiem. Mnohokrát ich fotografovali. Veľakrát sa o nich písalo v rôznych časopisoch. Bolo o nich vydaných mnoho kníh v rôznych jazykoch. Stav a charakter stigiem pátra Pia skúmali rôzni znalci a odborníci, medzi nimi Dr. Romanelli, šéflekár z nemocnice v Barlette. Prípad je spoľahlivo dokázaný, overený a faktograficky dôkladne spracovaný.
V roku 1967 pátra Pia navštívilo asi pol druha milióna ľudí. Od rána do večera sa chceli s ním zhovárať laici, kňazi, biskupi, kardináli, lekári, politici... Za 50 rokov nemal dovolenku ani jeden jediný deň. Obracal na vieru najskeptickejších a najateistickejších kritikov. Nikto by nevedel zrátať všetkých ľudí, ktorých tento múdry muž priviedol na vieru.

Často sa tvrdí, že ľudia dychtia po zázrakoch. Opak je pravdou. Popierajú ich, pretože nie sú ochotní zmeniť svoj život. Keby ich uznali, museli by uznať ich pôvodcu - Boha a jeho zákon.
Medzi nami žije aj veľa zatvrdilých Tomášov, ktorí by neuverili ani vtedy, keby zostúpil z neba sám Ježiš Kristus a mohli by vložiť prsty do jeho rán. Je však medzi nami aj veľa skutočných kresťanov, ktorí ku svojej viere nepotrebujú žiadne stigmy ani iné zázraky, lebo celý tento svet a život v ňom sú tým najväčším zázrakom, ktorý ich utvrdzuje vo viere.

Jednou z duchovných dcér otca Pia je Gemma di Giorgiová. Narodila sa v r. 1939 bez zreničiek v očiach - slepá. Keď mala 6 rokov, páter Pio ju požehnal a odvtedy začala vidieť. Ani dnes nemá zreničky. Dúhovky v obidvoch očiach má celistvé, bez otvoru, čo jej znemožňuje vidieť. Niet však nijakých pochýb o tom, že vidí. Vie na diaľku opísať predmety, zistiť presný čas z hodiniek, ktoré majú sklíčko, spoľahlivo môže sama chodiť po ulici, robiť domáce práce atď. Väčšina lekárov ju nazýva zázrakom prírody.

O. Luis Andreu a Páter Pio videli pred smrťou zázrak z Garabandalu

Otec Luis Andreau navštívil 8. augusta 1961 po tretí a posledný raz Garabandal. Chcel byť svedkom tamojších udalostí, ku ktorým bol skeptický. Poobede o 14.10 mali deti zjavenie a viackrát a naliehavo žiadali Pannu Máriu, aby dala nejaký dôkaz, keďže väčšina ľudí im neverila. Pred skončením zjavenia im Panna Mária povedala, že v ten deň budú mať ešte jedno zjavenie večer, čo bolo nezvyčajné.


V ten večer sa zjavenie začalo v kostole a pokračovalo na kopci pri píniách. Conchita sa znovu opýtala na dôkaz, lebo ľudia by neverili. Potom sa prihodilo niečo nezvyčajné a jedinečné. Otca Luisa, ktorý intenzivne sledoval dievčatá, náhle prenikol hlboký cit a ľudia začuli ako štyri razy s pohnutím a vysokým hlasom povedal: "ZÁZRAK!" Vyzeral veľmi vážne a tak pohnute, že jeden svedok povedal, že v jednej chvíli jeho tvár vyzerala ako jedna ,,veľká slza".

O ďalšej zvláštnosti si Conchita zapísala do denníka: ,,Videli sme ho. Nikdy sme v extáze nikoho nevideli, ale otca Luisa sme videli a Panna Mária nám povedala, že otec Luis ju vidí a vidí aj Zázrak." Panna Mária vlastne dala pomocou otca Luisa dôkaz. Otec Luis Andreau v ten deň zomrel na ceste autom domov. Jeho posledné slová boli: ,,Akú krásnu Matku máme v nebi! Aký dar mi dala. Toto je najšťastnejší deň v mojom živote!"

Panna Mária v jednom zo svojich zjavení povedala Conchite: „... a páter Pio tiež uvidi Zázrak." Páter Pio počas svojho života zaručil autenticitu zjaveni v Garabandale. Stretol sa s Conchitou v San Giovanni Rotondo v roku 1966. V posledných dňoch svojho života o tom rozprával so svojimi bratmi a pre Conchitu zanechal osobnú správu, ktorú zveril pátorvi Pellegrinovi. Správu, ktorá obsahovala závoj a ktorý mal páter Pio po smrti na tvári, odovzdali Conchite v oktobri 1968 v Lourdoch. Conchita sa vtedy čudovala, ako je to možné, že Panna Mária jej povedala, že páter Pio má uvidieť zázrak a on zomrel. Otec Cennamo, ktorý jej závoj odovzdal, jej povedal, že páter Pio zázrak pred svojou smrťou videl a povedal mu o tom.

Terézia Neumannová

Život z Tela

Terézia sa narodila 8. apríla 1898 v Konnersreuthe ako prvé z jedenástich detí, v chudobnej krajčírskej rodine.
V roku 1918 pri hasení požiaru si vykĺbila chrbticu, čo spôsobilo jej postupné ochrnutie. Odvtedy bola pripútaná na lôžko v rodičovskom dome. Pokusy o vyliečenie v nemocnici boli bezvýsledné. Uprostred marca 1919 sa k ochrnutiu pridružila úplná slepota. Chorobu znášala trpezlivo.
Každodenne sa modlila za blahorečenie Terézie z Lisieux. Keď sa tak stalo, 29. apríla 1923, Terézia sa o tom dozvedela v spánku, akoby sa bol ktosi dotkol jej podušky. Prebudila sa a odrazu videla. Opäť mohla čítať.
Ochrnutá však ostala naďalej, kŕče ešte zosilneli. Už mohla ležať iba na chrbte. Od dlhého ležania mala na chrbte a na nohách veľké rany. Ľavá noha začala hnisať, trvalo to pol roka. Lekár sa obával, že jej budú musieť amputovať nohu (apríl 1925).
Dňa 17. mája 1925 sa náhle posadila na posteli. S pomocou príbuzných urobila niekoľko krokov. Svojmu duchovnému otcovi - farárovi Naberovi povedala, že uvidela zázračne krásne svetlo, z ktorého sa jej prihovoril nejaký hlas a spýtal sa, či sa chce uzdraviť. Povedala, že pokladá za dobré všetko, čo prichádza od milého Pána Boha, ktorý najlepšie vie, čo je dobré. Potom ten hlas pokračoval:
"Dnes smieš zažiť malú radosť. Môžeš si sadnúť. Skús to, aj ti pomôžem. Môžeš aj chodiť, ale trpieť budeš ešte mnoho... Utrpením sa zachráni viac duší ako kázňami."

Keď 11. júna opäť šla do kostola, polovica dediny sa zhromaždila na trhovisku. V noci 30. septembra 1925 sa jej znovu ukázalo svetlo a vľúdny hlas jej oznámil, že odteraz bude chodiť bez cudzej pomoci. Ráno, na úžas rodičov, odišla do kostola.
Dňa 13. novembra 1925 prizvaný lekár Dr. Seidl zistil, že Terezka má zápal slepého čreva a hrozí jeho prasknutie. Prikázal, aby ju previezli na okamžitú hospitalizáciu a operáciu do nemocnice vo Waldassene. Podľa svedectva privolaného kňaza - farára Nabera, Terezka predniesla svoju prosbu:
"Svätá Terezka, ty mi môžeš pomôcť. Už si mi neraz pomohla. Mne je to jedno, ale počúvaj, čo robí moja matka."
Vtedy sa zasa ukázalo svetlo a prehovoril hlas:
"...aby svet spoznal, že existuje aj vyšší zásah, teraz ťa nebudú musieť rezať. Vstaň, ihneď choď do kostola a poďakuj Bohu!"
Terezka vstala a odišla do kostola. Na druhý deň ju vyšetril Dr. Seidl a jej zdravotný stav ho prekvapil.

Terézia Neumannová od septembra 1927 až do konca svojho života, čiže 35 rokov, žila bez akéhokoľvek jedla a nápojov! Jedinou jej stravou bolo každodenné sv. prijímanie. Už predtým, od Vianoc r. 1926, definitívne odmietala potravu. V júli 1927 bola Terezka (s jej súhlasom a na podnet ordinariátu v Regensburgu) pod prísnou kontrolou lekárskej komisie a štyroch sestier pod prísahou, celých 15 dní (človek môže bez potravy a tekutín vydržať maximálne 11 dní). Počas týchto 15 dní Terezku čo najprísnejšie kontrolovali podľa lekárskych a cirkevných smerníc vždy dve sestričky.
(Treba si uvedomiť zodpovednosť veriaceho človeka pri prísahe.)
Merali ešte aj ústnu vodu, kontrolovali všetky výlučky. Fotografovali krvácajúce stigmy, skúmali aj krv. Počas týchto 15 dní komisia nezistila nijaké prijímanie potravy! Na začiatku pokusu vážila 55 kg, po piatkovom utrpení jej váha klesla raz na 51 kg, inokedy na 52,5 kg a po ukončení experimentu opäť vážila 55 kg.
V posudku preláta Dr. Franza X. Mayra, vysokoškolského profesora chémie, biológie a geológie, sa píše:
"Teréziu Neumannovú poznám už takmer 11 rokov... Ani nevedomý podvod neprichádza do úvahy. Je psychicky zdravá. K vyšetrovaniu z r. 1927 Dr. Seidl a Dr. Ewald, ako aj príslušný biskupský úrad uvádzajú, že všetky štyri sestričky, ktoré vykonávali pozorovania, boli pod prísahou a svoju úlohu svedomito a bez výhrad splnili. V čase od 14. do 18. júla 1927 Terézia Neumannová neprijala nijakú prirodzenú, či už pevnú, alebo tekutú výživu. Vyšetrenie sa robilo v najhorúcejšej časti roka. Za normálnych okolností by sa u nej už o niekoľko dní dostavil mučivý pocit smädu. Predovšetkým by bola musela začať rapídne chradnúť už po prvom piatku v dôsledku väčšej straty krvi. Počas celého vyšetrenia u Terézie vôbec nezaznamenali pocity hladu a smädu. Bez váhania možno tvrdiť, že človek, ktorý tak skvele prežije 15-dennú úplnú hladovku, istotne nie je ani inokedy odkázaný na zvyčajnú stravu a že mu možno uveriť, keď tvrdí, že je schopný žiť i bez stravovania."
Eichstättský zubný lekár Dr. Richard Diener v odbornom posudku tvrdí, že v Terezkinej ústnej dutine nebola nijaká zvyčajná bakteriálna flóra, ktorú vnáša potrava. Usudzuje, že je vylúčené, aby prijímala potravu ústami.

V roku 1926 sa u nej objavili stigmy. Na nohách, na rukách, na boku i na tvári. Stigmy jej ostali až do konca života.

Jej ošetrujúci lekár - zdravotný radca Dr. Seidl z Waldsassenu, zmeral jej ranu na boku: merala 31 x 3 cm. Stigmy pokladá za pravé a podľa jeho názoru tieto mimoriadne javy nemožno vysvetliť čisto prirodzenou cestou.
Primárka Dr. Lea Ritterová z Regensburgu: "Stigmy s hystériou nemajú nič spoločné. Stigmy Terézie Neumannovej nemožno vysvetľovať ako prirodzené. S tým súhlasí aj dvorný radca, prof. Tschermak von Seyssenegg."
Posudok preláta Dr. Franza X. Mayra, ktorý vypracoval pre biskupa Michala Buchbergera: "Pokiaľ ide o stigmy (Terézie), musím zdôrazniť, že rany, ktoré jedenásť rokov ostávajú takmer nezmenené, ktoré sa nikdy nezapália a ani nehnisajú, na druhej strane však odolávajú všetkým liekom, nemôžu byť medicínske rany."
Páter Gemelli, rektor Katolíckej univerzity v Miláne, sa o Terezkiných stigmách vyjadril v tom zmysle, že nemohli vzniknúť ani umelo, ani sugesciou a že sa nezistili ani sklony k hystérii. Aj podľa pozorovaní Jeho Eminencie, kardinála Faulhabera, toto krvácanie nie je umelo vyvolané.
Sú známe prípady, keď sa Terézia Neumannová vo vizionársko-extatickom stave voľne vznášala nad zemou. Vo dvoch prípadoch poznáme miesto i svedkov. Na chóre kaplnky opátstva sv. Walburga v Eichstätte predstavená Benedikta von Spiegelová videla, že Terezka sa počas premenenia ocitla vo výške jedného schodu. Druhý prípad pozorovali pri vízii na sviatok Nanebovzatia Panny Márie - 15. augusta 1938 v kláštore Tirschenreuthe.

Terézia Neumannová mávala počas roka aj sto vízií. Vízie Kristovho umučenia, vízie podľa Evanjelií, zo života apoštolov a svätých, duší zomrelých, pádu anjelov, Nanebovzatia Panny Márie. Vízie jej umožňovali účasť na veľkých cirkevných slávnostiach - napr. na otvorení Svätého roku v Ríme, pri vyhlásení dogmy o telesnom Nanebovzatí Panny Márie, na slávnostiach v Lurdoch, v Lisieux a vo Fatime.
Extázy Terézie Neumannovej sa vyznačujú dôležitými znakmi, ktorými sa podstatne odlišujú od všetkých prirodzených stavov tranzu, vytrženia a pod. - uvádza arcibiskup Teodorowitz.
Farár Jozef Naber: "Bez váhania položím i život za pravdivosť mimoriadnych javov, ktoré som pozoroval na Terézii Neumannovej."
Terézia víziu nielen videla, ale aj počula. Ak si počuté zapamätala, mohla slová i zopakovať, a to v jazykoch, ktoré sa nikdy neučila. O tom svečí aj kardinál z Ernakulamy (India), Dr. Joseph Parecatilla. Vychádza pritom z osobných rozhovorov s Terezkou. Terezka mu po vízii na otázku odpovedala v aramejčine (jazyku, ktorým hovoril Kristus), Kristove slová. Napr.: "Aba beedak appareth ruhi," čo znamená: "Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!"
Foneticky reprodukovala slová sv. Terézie, nazývanej Malá, ktoré povedala portugalsky.
Pri vízii Matky Božej v Lurdoch hovorila nespisovnou francúzštinou. Prof. Wutz a dr. Gerlich zistili, že slová zodpovedajú dialektu, akým sa hovorí v oblasti Pyrenejí.
Pri svätom prijímaní Terezke hostia v ústach zmizla bez prehltnutia, len čo bola vložená do úst. Potvrdzuje to kňaz Naber, viedenský židovský obchodník Dr. Benno Karpeles a iní.

Terézia zomrela 18. septembra 1962.
V r. 1982 regensburský biskup vydal dekrét, ktorým potvrdzuje prevzatie povinností, súvisiacich s procesom blahorečenia Terézie Neumannovej.
Medzi rokmi 1926 až 1962 za Terezkou prichádzalo denne i niekoľko sto osôb. Za deň rozprávala osobne asi s ôsmimi návštevníkmi. Celkove sa odhaduje, že Terezka poskytla rozhovor a útechu asi 50 000 návštevníkom. Asi 700-krát podstúpila piatkovú kalváriu. Státisíce ľudí hľadeli s vážnosťou, sčasti otrasení, na obraz jej utrpenia. Pri pohľade na krvou zaliatu tvár a krvácajúce stigmy sa nejednému vydrali slzy. K početným prípadom upevnenia viery u katolíkov i protestantov pribúdali oficiálne konverzie. Takto našiel cestu ku katolíckej Cirkvi aj lekárnik Bruno Rotschild, žid, ktorého neskôr vysvätili za kňaza.
Dr. Fritz Gerlich, šéfredaktor mníchovských novín, historik, príslušník protestantsko-kalvínskeho vyznania, si predsavzal, že odhalí akýkoľvek podvod, ak by sa v prípade Terézie vyskytoval. Do Mníchova sa vrátil ako biblický Pavol. Po ňom prestúpila na katolícku vieru aj žena a ich štyri deti.
Viedenský židovský obchodník Dr. Benno Karpeles sa nechal pokrstiť a krstnou matkou mu bola sama Terézia.
Mnohí návštevníci prišli len zo zvedavosti, no pri odchode navštívili chrám a prijali sviatosti. Arcibiskup Michael Buchberger z Regensburgu uvádza: "Návštevníci tu našli buď vypočutie, alebo odišli s útechou. Iní našli vieru a ďalší sa vo viere utvrdili."

Keď sa kňaz Naber opýtal Terezky: "Z čoho vlastne žiješ?", odvetila mu prosto: "Zo Spasiteľa."
Diecézny biskup. kardinál Dr. Rudolf Graber podčiarkol eucharistické pramene života Terézie Neumannovej, jej eucharistickú zbožnosť, ktorá potvrdzuje Ježišove slová, že (jeho) telo je opravdivý pokrm a (jeho) krv je opravdivý nápoj. Preto prvou výzvou života Terézie Neumannovej pre nás je uctievať a vzývať eucharistického Pána.
Takmer 40-ročné udržanie sa pri živote výlučne svätou Eucharistiou, jej intuitívne poznanie, vízia, ako Kristus zostupuje v okamihu premenenia, mystické vchádzanie a zachovávanie vo forme chleba v tele akoby boli novým dôkazom živej prítomnosti Krista vo Sviatosti oltárnej vloženým do našej pochybujúcej súčasnosti, aby nás povzbudili k veriacej odovzdanosti "skrytému božstvu".

Ctihodná Terézia Neumannová – O požehnaní

Nech nás inšpirujú slová, ktoré povedal Ježiš Terézii Neumannovej, stigmatizovanej Nemke, ktorá žila iba z Eucharistie:
"Drahá dcéra, chcem ťa naučiť, aby si s vrúcnosťou prijímala moje požehnanie. Snaž sa pochopiť, že keď prijímaš požehnanie môjho kňaza, deje sa čosi veľkého. Požehnanie je záplava mojej Božskej Svätosti. Otvor svoju dušu a dovoľ, aby sa stala svätou skrz moje požehnanie. Je to nebeská rosa pre dušu, cez ktorú všetko čo sa udeje, môže byť užitočné. Cez silu požehnania som dal kňazom moc otvoriť poklad môjho Srdca a vyliať dážď milostí na duše.
Keď kňaz požehnáva, to Ja dávam požehnanie. Vtedy plynie nekonečný prúd milostí z môjho Najsvätejšieho Srdca k duši, až kým ju úplne nenaplní. Maj vždy otvorené srdce, aby si nestratila dobrodenie požehnania. Skrz moje požehnanie dostávaš milosť lásky a pomoci pre dušu a pre telo. Moje sväté požehnanie zahŕňa v sebe všetku pomoc, ktorá je potrebná pre ľudstvo. Cez neho dostávaš silu a túžbu hľadať dobro, vyhýbať sa zlu, tešiť sa z ochrany mojich detí proti mocnostiam tmy. Je to veľké vyznamenanie, keď ti je udeľované požehnanie. Nemôžeš dostatočne pochopiť, koľko milosrdenstva cez neho dostávaš. Dbaj o to, aby si nikdy neprijímala požehnanie povrchne, alebo v roztržitosti, ale s celou a úplnou pozornosťou. Pred prijatím požehnania si chudobná, po jeho prijatí si bohatá.
Zarmucuje ma, že požehnanie Cirkvi je tak málo cenené a len zriedka prijímané. Dobrá vôľa je cez neho posilňovaná, podujatia dostanú moju osobitnú starostlivosť, slabosť je prekonávaná mojou silou. Myšlienky sú zduchovnené, a všetky zlé vplyvy neutralizované.
Moje požehnanie dostalo odo Mňa bezhraničnú silu: táto pochádza z nekonečnej lásky môjho Najsvätejšieho Srdca. Čím väčšia je horlivosť s akou je moje požehnanie dávané a prijímané, tým väčší je jeho účinok. Či ide o požehnanie dieťaťa, alebo o požehnanie celého sveta, požehnanie má väčšiu hodnotu ako tisíc svetov.
Uvažuj, že Boh je nesmierny, nesmierne veľký. Aké malé sú veci v porovnaní s Ním! Je to rovnaké, či požehnanie príjme iba jeden človek, alebo mnohí. Na tom nezáleží, lebo Ja dávam každému podľa miery jeho viery. A pretože som nekonečne bohatý, je vám dávané bez miery. Tvoja nádej nikdy nie je príliš veľká, všetko prekoná i tie tvoje najhlbšie očakávania!
Dcéra moja, chráň kňaza, ktorý udeľuje požehnanie. Vysoko si váž požehnané veci, tak sa budeš páčiť Mne, tvojmu Bohu. Zakaždým keď si prijala požehnanie, si užšie spojená so Mnou, opäť posvätená, uzdravená a chránená láskou môjho Najsvätejšieho Srdca.
Často držím v skrytosti účinky môjho požehnania, aby boli známe iba vo večnosti. Často sa zdá, že požehnanie nemá účinok, avšak jeho vplyv je zázračný. Aj účinky zdanlivo neúrodné, sú dobrodením, dosiahnutým cez sväté požehnanie. Toto sú tajomstvá mojej Prozreteľnosti, ktoré nechcem zverejňovať.
Moje požehnania mnohokrát plodia účinky duši neznáme. Maj preto veľkú dôveru v toto vyliatie môjho Srdca a vážne rozmýšľaj o tejto láskavosti (ktorej zdanlivé účinky sú pred tebou skryté).
Prijímaj sväté požehnanie s úprimným srdcom, lebo jeho milosti vojdú iba do poníženého srdca! Prijímaj ho s ochotou a s úmyslom stať sa lepšou. Vtedy prenikne do hĺbky tvojho srdca a splodí svoje účinky. Buď dcérou požehnania a vtedy ty sama budeš požehnaním pre iných."

Marta Robinová

Eucharistia v živote Marty Robinovej

Marta Robinová (1902-1981) je jednou z najväčších mystičiek a stigmatičiek 20.storočia. Každý piatok prežívala drámu Kristovho utrpenia a smrti – na jej tele sa pritom objavovali krvácajúce stigmy Vykupiteľových rán. Avšak verejnú mienku i svet vedy najväčšmi udivovala skutočnosť, že viac ako päťdesiat rokov jediným pokrmom Marty Robinovej bol Ježiš v Eucharistii.

Detstvo

Marta Robinová sa narodila 13.marca 1902 vo Francúzsku v regióne Chateauneuf-de-Galaure v dedinke Drome. Pokrstená bola vo farskom kostole v Saint-Bonnet. Mala päť starších súrodencov – štyri sestry a brata. Rodičia mali gazdovstvo. Martin otec bol pracovitý a poriadny roľník, jej matka zbožná a radostná žena.
Roku 1903 celú oblasť postihla epidémia týfusu, v dôsledku ktorej zomrelo veľa ľudí. Aj maličká Marta vtedy ochorela. Napokon prežila, ale jej zdravie bolo silne narušené. Zo zdravotných dôvodov často chýbala v škole, takže aj pán farár ju musel na prvé sväté prijímanie pripravovať doma. 15.august 1912 bol v Martinom živote významný deň: prvý raz prijala Krista v Eucharistii. Po rokoch vyznala: „Myslím si, že Pán ma v deň môjho prvého svätého prijímania prijal do vlastníctva. Ježišovo srdce začalo biť v mojom.“
Marta mala veľmi dobrú pamäť, rýchlo si vedela všetko zapamätať a rada sa učila. Žiaľ, školskú dochádzku skončila ako štrnásťročná, lebo musela pomáhať rodičom na gazdovstve. Bola pokojným a radostným dieťaťom, veľmi rada mala kvety, ochotne robila v kuchyni i v záhrade, milovala ľudové piesne a tance počas večerných stretnutí susedov.

Postupné ochrnutie

V máji 1918 šestnásťročná Marta začala trpieť veľkými bolesťami hlavy. 25.novembra toho roku nečakane odpadla v kuchyni v prítomnosti svojej matky. Odvtedy 20 mesiacov bola v bezvedomí. Lekári boli bezradní, lebo nevedeli určiť jej diagnózu. Rodičia sa báli, že Marta čoskoro zomrie. Nik si však vtedy neuvedomoval , že to bolo „mystické bezvedomie“, počas ktorého Ježiš duchovne pripravoval Martu na veľké poslanie sprítomňovania jeho lásky a nekonečného milosrdenstva. K úžasu a nemalej radosti všetkých sa dievča jedného dňa prebralo a pokračovalo v rozhovore presne na tom mieste, kde ho prerušilo pred upadnutím do mystického spánku. Od tej doby sa Marta mohla pohybovať už len s barlami. Avšak jej choroba sa čoraz väčšmi zhoršovala. Dievča bolo vnútorne presvedčené, že najdôležitejším poslaním jej života bude trpieť za iných. Od Márie sa učila bezhranične veriť a dôverovať Ježišovi. Mala len jedinú túžbu – aby naplnila celú Božiu vôľu.
15.októbra 1925 na sviatok svätej Terézie Avilskej Marta napísala akt odovzdania sa a úplného obetovania svojho života Bohu. Bol to súkromný úkon zasvätenia sa, zásnub s Kristom, darovaním sa mu ako „obeta lásky“ a zároveň dojímavý druh milostného listu Bohu. Tu sú niektoré vety z neho: „Pane, môj Bože! Požiadal si svoju malú služobnicu o všetko... Ó, Milovník mojej duše! Túžim len po tebe a pre tvoju lásku sa zriekam všetkého... Bože lásky! Zober si moju pamäť a všetky jej spomienky. Zober si môj rozum a učiň, aby slúžil len pre tvoju väčšiu slávu... Zober si celú moju vôľu... Zober si moje telo a všetky moje zmysly, môj rozum a všetky jeho schopnosti, moje srdce a všetky jeho city... Ó, Bože mojej duše! Ó, božské Slnko! Milujem ťa... Skry ma v hĺbke tvojho bytia... Zober si ma k sebe. Len v tebe chcem žiť. „ Mnohí mystici hovorili, že na znamenie mystického zasnúbenia sa Kristom dostali od neho zlatý „zásnubný prsteň“. Marta priznala, že na svojom prstenníku ho videla dvanásťkrát.
Po tomto úkone zasvätenia sa Ježišovi začali sa s Martou diať divné veci. 2.októbra 1926 v deň spomienky na svätú Teréziu z Lisieux dvadsaťštyriročná žena upadla do mystického stavu, ktorý trval tri týždne. Po prebudení sa rodičom priznala, že počas toho času prežila veľké utrpenie, zároveň však paradoxne zakúšala sladkosť Božej lásky. Vyznala: „Keď trpíme, je to škola lásky, aby sme viac milovali.“ V tom čase ju tri razy navštívila svätá Terézia z Lisieux, ktorá chorej hovorila, že sa má pustiť do zakladania „ohnísk lásky“ na celom svete.
Ochrnutie Martiných nôh postúpilo tak ďaleko, že sa už nemohla pohybovať sama. Od februára roku 1929 choroba zasiahla aj ruky, plecia a svalstvo tráviaceho ústrojenstva. Od tej doby nemohla nič prehltnúť, a preto nebol a schopná jesť ani piť. Bola pripútaná k posteli až do svojej smrti 6.februára 1981.

Zázrak Eucharistie

O Martu sa staral doktor Jean Dechaume, profesor lekárskej fakulty v Lyone, a doktor André Ricard. Vo svojej lekárskej správe o Martinom zdraví napísali, že 2. februára 1929 okolo poludnia jej nohy a ruky ostali bezvládne a stuhli. Ochrnuli aj hltacie svaly, preto chorá nemohla prijímať nijaké jedlo a nápoje. Okrem toho vôbec nespala. Skutočnosť, že Marta žila napriek tomu, že vôbec nejedla, ostala pre vedu záhadou. Vedci okrem toho potvrdili, že príčinou jej úplnej bezvládnosti nie sú jej emocionálne, psychické či duševné stavy. Vylúčili aj nervové zrútenie, nádor na mozgu alebo epilepsiu. Príčiny Martinej choroby ostali pre vedu veľkým tajomstvom.
Neveriaci filozof a lekár Paul Louis Couchoud, ktorého zvedavosť prebudili informácie o Marte Robinovej, vybral sa k nej na návštevu, aby sám zhodnotil, či je pravda všetko to, čo sa hovorí o mystickom živote, stigmách a o tom, že jej jediným pokrmom je Eucharistia. Po mnohých ťažkostiach sa mu napokon vďaka zásahu samého biskupa podarilo stretnúť sa s Martou. Veľmi rýchlo sa medzi nimi rozvinulo duchovné priateľstvo a odvtedy sa vedec stal jej častým hosťom. Doktor Couchoud potvrdil, že Marta Robinová ochrnula na celom tele, čo tak silne zablokovalo jej hltacie svaly, že nebola schopná prehltnúť ani kvapku vody. Vo svojej lekárskej správe napísal, že to, čo ho najviac udivovalo, bol spôsob, ako Marta prijímala Eucharistiu. Hostiu neprehltla, lebo vzhľadom na ochrnutie hltacích svalov to nebolo možné. Avšak hostia sama tajomne prenikla do jej vnútra.
Marta nevenovala väčšiu pozornosť ustavičnej hladovke, na ktorú ju podľa jej slov „odsúdil“ Ježiš. Nič nejedla a nič nepila len z dôvodu telesnej nemožnosti spôsobenej ochrnutím. Vyše 50 rokov neprijímala telesný pokrm, ale nemohla žiť bez Eucharistie.
Eucharistia bola pre Martu najdôležitejšou udalosťou a jediným pokrmom, ktorý ju udržiaval pri živote. Prijímal ju len raz týždenne, v utorok. V posledných rokoch života v stredu večer. V deň, keď mala prijať Ježiša vo Sviatosti, od rána sa modlila, pričom opakoval svoj úkon lásky oddania sa Kristovi z 15.októbra 1925. V ten deň pristupovala aj k sviatosti zmierenia. Po prijatí Eucharistie vydala tichý výkrik úžasu a radosti a potom upadla do extázy, ktorá spočívala v jej úplnom splynutí s Bohom. Počas takého vytrženia Martina tvár žiarila nadzemským šťastím a krásou. Vyjadrila to v modlitbe: „Som taká šťastná, ó, môj Milovaný, lebo cítim, že moje srdce bije v tvojom, pretože vo svojom srdci cítim prítomného teba, živého a všemohúceho. Pán vo mne – aké tajomstvo! Cítim sa ako v raji. Jedného dňa zomriem, cítiac, ó, môj Ježišu, ako žiješ v mojom srdci. Ó, môj Ježišu, učiň, aby jedného dňa povedali, že ma pohltila tvoj láska nie ako dôsledok môjho úsilia, ale vďaka tvojej milosti... Ó, môj Bože, keď ma už teraz obdarúvaš takým pokojom, robíš ma takou šťastnou na zemi, čo bude v nebi?“
Mystici majú pri prežívaní extázy bezprostredný kontakt so samotným Bohom a prerušujú spojenia, ktoré ich spájajú so svetom. Marta vysvetľovala, že sa nedá povedať, že počas mystických stavov sa jej duša oddeľovala od tela, skôr je akosi zvláštne uchvátená: „Boh sa zjavuje najprv v bázni. Je to niečo také nové, že sa to nedá vyjadriť! Potom zakúšam pokoj, je to stav mimo času. Neviem, kedy presne sa to deje. Neviem, ako to opísať... Deje sa to mimo mňa a vo mne. Som uchvátená. Zbytočne kladiem odpor, som uchvátená láskou. Nie je v tom však nijaká nevyhnutnosť.
Až nasledujúci deň po prijatí Eucharistie sa končila extáza a Marta sa vracala k normálnemu životu. Pre mystičku bol najdôležitejší život viery, jej osobný vzťah lásky s Ježišom, nie nadprirodzené stavy a zážitky. Podobne ako svätý Ján z Kríža tvrdila, že nemáme túžiť po nadprirodzených duchovných zážitkoch, pretože púšť ducha, temná noc viery je najcennejší dar, vďaka ktorému môžeme kráčať s Ježišom po krížovej ceste a dozrievať k láske v nebi. Touto cestou budeme môcť kráčať len vtedy, keď naším najdôležitejším duchovným pokrmom bude Ježiš v Eucharistii.
Marta hovorievala: „Keď prijímam Oltárnu Sviatosť, deje sa to tak, akoby do mňa vstupovala živá osoba... Vlhčia mi ústa, ale nič nemôžem prehltnúť. Hostia vnikne do mňa, ale vôbec neviem, ako. Eucharistia nie je obyčajný pokrm. Zakaždým do mňa vlieva nový život. Ježiš je v celom mojom tele, akoby som vstala z mŕtvych. Najsvätejšia sviatosť je niečo viac ako zjednotenie: je to splynutie v jedno... Chcela by som všetkým, ktorí sa ma neustále vypytujú, či skutočne nič nejem, veľmi nahlas povedať, že jem oveľa viac ako oni, pretože sa sýtim eucharistickým telom a krvou Pána Ježiša. Chcem im povedať, že oni sami v sebe blokujú účinky tohto pokrmu.“
Pre všetkých, osobitne pre vedu je najväčšmi udivujúci fakt, že Marta od chvíle úplného ochrnutia jej tela roku 1929 až do svojej smrti vo februári 1981, čiže vyše 50 rokov absolútne nič nejedla, nič nepila a vôbec nespala, no jej organizmus napriek tomu fungoval normálne. Jej jediným pokrmom bolo sväté prijímanie. Kristus chcel cez toto mimoriadne znamenie, cez trvalý eucharistický zázrak všetkým ľuďom dokázať, akú veľkú silu má Oltárna Sviatosť, ak je prijímaná s hlbokou vierou.
Na príklade Marty Robinovej nám pripomína, že skutočný život dostávame len vtedy, ak prijímame Kristovo telo a krv v Eucharistii. Cez tento zjavný zázrak nás Ježiš chce všetkých doviesť k horlivej viere v Najsvätejšiu sviatosť a k poznaniu, že Oltárna Sviatosť je on sám vo svojom zmŕtvychvstalom a oslávenom človečenstve. Dáva sa celý, aby sa s nami delil o plnosť života: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn6, 53-54).

Trpela spolu s Kristom

Marta chápala, že keď sa zjednotí s Kristom v láske, bude musieť mať podiel aj na jeho utrpení za spásu sveta a viesť duchovný boj so silami zla. V októbri 1927 diabol na ňu prvý raz zaútočil, keď sa jej zjavil v podobe hroznej beštie. Neskôr k nej zlí duchovia prichádzali v podobe ľudí, triasli ňou, prehadzovali ju na posteli alebo fackovali.
Roku 1930 Marta dostala od Ježiša dar stigiem. Počas modlitby uvidela niečo ťažko opísateľné, akúsi „ohnivú strelu“, ktorá akoby „svetelný šíp“ vyšla z Ježišovho srdca. Mystička o tajomnej udalosti povedala: „Ježiš ma najprv poprosil, aby som mu darovala svoje ruky. Zdalo sa mi, že z jeho srdca vyšla strela, ktorá sa rozdelila na dva lúče. Každý z nich prerazil jednu z mojich rúk. Moje ruky však zároveň akoby boli prebité aj z vnútra. Potom ma Ježiš povzbudil, aby som mu obetovala nohy, čo som okamžite urobila. Vtedy som uvidela strelu, ktorá sa tiež rozdelila na dvoje a prerazila moje nohy. To všetko sa odohralo veľmi rýchlo. Ježiš ma potom požiadal, aby som mu darovala svoju hruď a srdce... Ich prebodnutie bolo ešte intenzívnejšie... Ježiš mi ponúkol ešte tŕňovú korunu, položil mi ju na hlavu a silne ju pritisol.“
Od tej doby Marta mala na svojom tele také rany, aké mal ukrižovaný Ježiš. A tie pred očami jej rodičov hojne krvácali. Odkiaľ sa brali tie litre krvi, keď Marta nič nejedla a každý niekoľkolitrový úbytok tekutín mal viesť k okamžitej smrti? Lekári boli zaskočení, nedokázali pochopiť ani vysvetliť tie všetky tajomné javy.
30. decembra 1930 Marta nadiktovala nasledujúci list: „Toho roku sa uskutočnilo intímne zjednotenie mojej duše s Bohom. Prešla som tajomnou a hlbokou premenou. Napriek chorobe je moje šťastie hlboké a trvalé, lebo je božské. Aké to dielo! Aké pozdvihnutie! Koľko agónie svojej vôle som potrebovala, aby som mohla umrieť sebe samej.“
Lekári, ktorí sa o Martu starali, vo svojej správe píšu, že pacientka v októbri 1931 začala každý piatok prežívať Pánovo umučenie: na jej hlave, rukách, nohách a boku sa objavili stigmy Kristových rán, ktoré hojne krvácali.
Každý piatok Marta na svojom tele zakúšala umučenie a smrť Ježiša. Bolo to strašné telesné i duchovné utrpenie, spôsobené úplnou opustenosťou, zakúšaním neprítomnosti Boha, ktoré Ježiš vyjadril slovami: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt27,46). Taký bol konečný dôsledok hriechov všetkých ľudí, ktoré Ježiš dobrovoľne vzal na seba, aby ich odstránil a všetkých ľudí vyslobodil z otroctva diabla. Marta spolu s Ježišom prežívala utrpenie za spásu hriešnikov. Jej spoluutrpenie s Ježišom dosiahlo vrchol v „smrti“ na kríži, ktorú prežívala každý piatok o tretej popoludní. Po „smrti“ Marta prežívala súd, ktorým budú musieť prejsť všetci ľudia. Keď sa súd skončil, prežívala oddelenie duše od tela a očakávanie zmŕtvychvstania. V nedeľu ráno sa na kňazovu výzvu mystička vracala k normálnemu životu.
Marta Robinová sa skrze svoje zjednotenie s Ježišom v tajomstve jeho utrpenia a smrti na kríži za spásu sveta stala skutočným géniom duchovného života. Jej genialita sa týkala životnej múdrosti, poznania konečného cieľa ľudského života a ciest, ktoré k nemu vedú. Táto francúzska mystička si uvedomovala veľkú drámu boja dobra so zlom, ktorá prebieha v srdciach ľudí. Vedela, že najväčšou tragédiou človeka je hriech a taký život, akoby Boh neexistoval. Bolo jej jasné, že zotrvávaním v hriechu sa stávame otrokmi diabla a smerujeme k večnému zatrateniu. Duchovná genialita Marty spočívala v tom, že mala účasť na neustále prítomnom úkone vykúpenia, ktoré Kristus uskutočnil svojím utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním. Aby zachránila hriešnikov od večnej záhuby a navrátila ich z cesty vedúcej do pekla, chorá sa zjednocovala s Kristom v jeho obeti na kríži za spásu sveta. Svoje modlitby a utrpenia obetovala za iných ľudí, brala na seba ich utrpenia, aby im vyprosila milosť obrátenia. Jej bolesť bola zvlášť intenzívna vo chvíľach, keď neprežívala prítomnosť Boha. Pociťovanie neprítomnosti Ježiša bolo pre ňu „peklom“, prežívaním pravdy, akým strašným utrpením je hriech. Marta bola zjednotená s Kristom, ktorý sa pre našu spásu stal hriechom „aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“ (2Kor5,21). V nedeľné ráno sa mystička zapájala do radosti Kristovho zmŕtvychvstania, definitívneho víťazstva nad diablom, hriechom a smrťou. Tak sa Marta zúčastňovala na celej dráme nášho vykúpenia, ktorá sa sprítomňuje počas každej svätej omše. Takým spôsobom nám chce Ježiš cez Martu povedať“ „Každý kresťanský život je svätou omšou a každá duša na tomto svete je „hostiou“. Zober celú seba, bez výhrad a obetuj sa Bohu spolu s Ježišom, s jeho božskou obetou, nepretržite prinášanou za vykúpenie sveta.“

Všetkých viedla ku Kristovi

Správa o Martinej zvláštnej chorobe sa rýchlo rozniesla po celom okolí. Čoraz viac ľudí začalo navštevovať neobyčajnú ženu s prosbou o radu, usmernenie a modlitbu. Cez jej izbu prešli tisíce ľudí. Boli to ľudia, ktorí zastávali veľmi zodpovedné miesta v Cirkvi a v štáte, kardináli, biskupi, kňazi, ministri, profesori, bohatí podnikatelia, ale aj chudobní robotníci, roľníci, ľudia zotročení rôznymi závislosťami a trápení samovražednými myšlienkami. Chorá dávala hľadajúcim veľmi výstižné a okamžité odpovede, usmernenia alebo výstrahy. Neexistovala pre ňu otázka bez odpovede, problém bez riešenia, situácia, z ktorej by neukázala východisko. Zúfalým a trpiacim, ktorí k nej prichádzali s prosbou o pomoc a radu, hovorila, že vezme na seba ťarchu ich problémov. Tak mohla sama splatiť Bohu dlh za ich previnenia. A tak napríklad po vyznaniach istej prostitútky vzala na seba utrpenie spôsobené jej hriešnym životom.
Všetkých viedla ku Kristovi, ktorý lieči všetky rany, utišuje všetky bolesti a rieši aj tie najťažšie problémy. Neraz len jediné Martino slovo zmenilo život mnohých ľudí. Hriešnikov prijímala s najväčším súcitom. Milovala ich Kristovou láskou. Keďže diabol na ňu neustále dorážal najrôznejšími pokušeniami, poznala ťarchu previnenia lepšie než samotný vinník. Preto Marta mocou zjednotenia sa s Kristom v modlitbe a v Eucharistii a dobrovoľne prijímaným utrpením za hriešnikov viedla neustály, víťazný boj so silami zla a vytrhávala z ich otroctva tisíce ľudí.

Pätnásť neznámych bolestí Pána Ježiša pri jeho umučení

Moje Rany zachránia svet!

Uvádzam ďalšiu pobožnosť: ku Najsvätejším Ježišovým Ranám, o ktorých Pán povedal inej svojej vyvolenej duši. Pán Ježiš sa zjavil sestre Márii Magdaléne z rádu sv. Kláry v Ríme. Prosila Ho, aby jej oznámil - ak On chce - aké iné skryté bolesti prežíval, keď ho súdili. Pán Ježiš jej túžbu splnil. Povedal jej, že pretrpel 15 strašných bolestí v noci ešte pred svojou smrťou na kríži.

Povedal jej: „Židia ma považovali za najhoršieho človeka na svete, ktorý kedy žil." Preto:

1. Keď sa ma po odsúdení vo veľrade naurážali, zviazali mi nohy povrazom a strhli ma po schodoch do pivnice, ktorá bola hrozne špinavá a zapáchajúca.

2. Vyzliekli ma a pichali ostrými špicami po celom tele.

3. Uviazali mi povraz okolo tela a nemilosrdne ma vláčili po dlážke pivnice po všetkých ostrých predmetoch.

4. Pripevnili ma na drevo a nechali ma na ňom visieť, až som sa vyšmykol a padol na dlážku. Pri tejto bolesti som plakal krvavé slzy.

5. Pripevnili ma na kôl a prepichovali moje telo rôznymi zbraňami, hádzali do mňa kamene a pripaľovali ma rozpálenými predmetmi a fakľami.

6. Pichali ma šidlami a špicami a strhávali mi miestami kožu a kúsky tela tak, že mi miestami obnažili žily.

7. Priviazali ma o stĺp a kládli ma na rozpálený plech.

8. Vtláčali mi na hlavu železný kruh a zaväzovali mi oči veľmi špinavými handrami.

9. Posadili ma na stoličku, na ktorej boli natlčené klince, ktoré mi narobili rany na tele.

10. Polievali moje rany rozpáleným olejom, olovom a smolou. Potom kopli do stoličky, takže som spadol na zem.

11. Zapichovali mi ihly do dierok po vytrhnutých chlpoch na brade, čo strašne bolelo.

12. Hodili ma na kríž, na ktorý ma tak silne priviazali, že som nemohol vydýchnuť.

13. Šliapali mi po hlave. Jeden z nich stúpol na moje prsia a prepichli mi veľkým tŕňom jazyk.

14. Liali mi do úst najodpornejšie splašky.

15. Častovali ma škaredými slovami a ponižujúco ma urážali. Zviazali mi ruky za chrbát a vyvádzali ma z tohto špinavého väzenia, pritom ma nemilosrdne šľahali prútmi.

Potom sestre Márii Spasiteľ povedal: „Moja milá dcéra, veľmi si prajem, aby si tieto moje neznáme bolesti a utrpenia predložila ľuďom a zoznámila ich s nimi. Chcem, aby ich ľudia uctievali a uvažovali o nich. Kto mi denne niektorú z týchto neznámych bolestí s láskou obetuje a pomodlí sa nasledujúcu modlitbu v úprimnej zbožnosti, toho v deň súdu obdarujem večnou blaženosťou."

Modlitba: Pán môj a Boh môj! Je mojou nezlomnou túžbou klaňať sa Ti, uctievať Ťa a chváliť na základe pätnástich neznámych bolestí a krvavých utrpení. Koľko je zŕn piesku na morskom brehu, zŕn v pôde, tráv na zemi, koľko je plodov na stromoch, lístkov na konároch, kvetov na lúkach, hviezd na oblohe, koľko je anjelov v nebi a stvorení na zemi, tisíckrát toľko nech je oslávený, chválený a uctený najdrahší Pán Ježiš, Jeho Najsvätejšie Srdce, Jeho predrahá Krv, Božská Obeta svätej omše, najvznešenejšia Sviatosť Oltárna, Najsvätejšia Panna Mária, deväť slávnych zborov anjelov a vznešený zástup svätých - odo mňa a od všetkých ľudí až na veky. Toľkokrát ti túžim, najdrahší Ježišu, ďakovať, slúžiť Ti a zadosťučiňovať za všetku potupu a úplne Ti patriť telom aj dušou. Toľkokrát ľutujem i svoje hriechy a prosím Ťa, Pán môj a Boh môj, o odpustenie. Obetujem nebeskému Otcovi všetky Tvoje zásluhy na odpustenie mojich hriechov, chýb a trestov. Robím si pevné predsavzatie polepšiť sa vo svojom živote. Prosím o šťastnú hodinku smrti. Zároveň vrúcne prosím o vyslobodenie úbohých duší z očistca. Túto pobožnosť chcem obetovať každý deň (každú hodinu) a v tom vytrvať až do smrti. Prosím Ťa, o dobrý a najmilostivejší Ježišu, aby si túto moju úprimnú túžbu z neba posilnil a nedopusť, aby mi ju ktokoľvek z ľudí oslabil a zničil - a tým menej môj odveký nepriateľ. Amen. Táto pobožnosť bola potvrdená a doporučená Kongregáciou pre šírenie viery ako aj samotným pápežom Klementom XII. (1730-1740)

Posolstvo Pána Ježiša prostredníctvom rehoľníčky Marty Chambonovej

Pán si po období apoštolov viackrát vybral nejakú dušu, aby skrze ňu učil nás prinášať Bohu milé obete spolu s Jeho nekonečnými zásluhami. Jednou z nich je vizionárka sr. Mária Marta CHAMBONOVÁ, skrze ktorú Pán ponúkol uctievanie svojich Svätých Rán a s tým spojené bohaté božské prísľuby. Sestra Marta vtedy bývala v kláštore v Chambéry (Francúzsko), keď dostala toto vyhlásenie a tam aj zomrela 21. 3. 1907. Ježiš sa sestre Marte viackrát zjavil. Učil ju k úcte k Svätým Ranám a poveril ju, aby rozšírila túto pobožnosť po svete. Sr. Marta o tom verne informovala svojich predstavených. Pánove slová sestre Marte: „Teba som si vyvolil, aby si oživila pobožnosť uctievania môjho bolestného utrpenia, k mojim Svätým Ranám v tomto smutnom svete, kde žijete. Koľkokrát obetujete môjmu Otcovi zásluhy mojich Svätých Rán, vždy získate nesmierne poklady. Kto sa nachádza v ťažkostiach alebo pociťuje potrebu pomoci, nech príde ku Mne a nech načiera zo zásluh môjho utrpenia a mojich Rán! Poklady mojich Rán sú vaše! Cesta mojich Rán je jednoduchá a privádza vás do neba. Tým, že obetujete zásluhy mojich Rán Nebeskému Otcovi, dávate zadosťučinenie za hriechy ľudí. Môj Otec má záľubu v obetách mojich Svätých Rán, ako aj v obetách bolesti mojej Presvätej Matky. Týmto uctievate môjho Otca spôsobom jeho hodným, lebo Mu obetuje nebeské poklady."

Ako uctievať Ježišove Sväté rany?

„Ak chcete získať požadované milosti, potom láskou planúcim srdcom príďte k mojim Ranám a s horlivosťou vyslovujte vzdychy, ktoré som vám sprostredkoval. Moje rany sú úplne čerstvé. Máte ich obetovať tak, ako keby som ich teraz dostal na Kríži. Dívajte sa na ne a nájdete v nich všetko pre seba i pre iných. Moje Rany sú prameňom všetkých milostí. Proste Ma, aby som rozmnožil vašu lásku k mojim Ranám. Veďte k tomu aj iných! Hovorte o nich! Usilujte sa získať duše k uctievaniu týchto Rán! Každé slovíčko, ktoré vyrieknete k ucteniu mojich Rán, Ma poteší. A tieto Ja zrátam."

Ovocie uctenia Ježišových Rán

„Nikto sa v nich nesklame, aj keby sa zdalo niečo nemožným. Skrze moje Rany a Srdce je všetko dosiahnuteľné. Z mojich Rán pochádza ovocie svätosti života. Duše svojich blížnych vložte do mojich Rán. Tam sa očistia ako zlato pri tavení. V mojich Ranách si vždy môžete vyčistiť svoje duše. Ak máte ťažkosti alebo trpíte, vkladajte svoje starosti do mojich Rán! Uľahčím vaše ťažkosti. U chorých opakujte často tento vzdych: Môj Ježišu! Skrze zásluhy Tvojich Svätých Rán odpusť nám a zmiluj sa nad nami! Tento povzdych občerství telo i dušu. Ak sa hriešnik takto modlí: "Večný otče! Obetujem Ti Sväté Rany nášho Pána Ježiša Krista, aby sa zahojili rany našich duší," iste sa obráti. Moje Rany vás istotne ochránia a zachránia celý svet! Pre tie duše, ktoré odchádzajú z tohto sveta v spojení s mojimi Ranami, nejestvuje smrť. Moje rany zaistia pre ne život."

Sväté Rany a trpiace duše

„Najsvätejším pokladom pre trpiace duše sú moje Sväté rany. Sila mojich Svätých Rán priťahuje z neba Božiu milosť a trpiace duše privádza do neba. Koľkokrát pozriete s čistým srdcom na Ukrižovaného, vždy získate vyslobodenie päť trpiacich duší, zodpovedajúc počtu mojich Rán. Ak sa s čistým srdcom modlíte krížovú cestu za zásluhy mojich piatich Rán, pri každom zastavení sa vyslobodzuje päť duší z miesta utrpenia. Nezabúdajte, že milosti, dané skrze mojich päť Rán, máte vyprosovať aj pre trpiace duše v očistci."

Sväté Rany a hriešnici

„Za každé slovo pri modlitbe ruženca k mojim Svätým Ranám nechám po kvapke moje krvi padnúť na tú-ktorú hriešnu dušu. Zanedbaním utiekania sa k prameňu milosti, skrytému v mojich Svätých Ranách, beriete na seba ťažkú dlžobu. Zavrhnem tie duše, ktoré nectia moje Sväté rany alebo ich vystavujú výsmechu. Hriešnici nechcú nič vedieť o mojom Kríži. Trpezlivo ich znášam, ale príde deň, keď ich moja božská spravodlivosť bude súdiť. Obetuj často moje Rany, aby si získaval duše. Smädím po nich!"

Ruženec ku Svätým Ranám, ktorý nám dal Pán skrze sestru Martu.

Na kríži „Ježiš Kristus, náš Božský Spasiteľ, buď k nám a celému svetu milostivý a milosrdný! Amen." Na veľké zrnká (namiesto Otčenášov): „Večný Otče! Obetujem Ti Sväté Rany nášho Pána Ježiša Krista, aby sa zahojili rany našich duší." Na tri za sebou nasledujúce zrnká: 1. „Svätý Otče, svätý Mocný Bože, svätý Nesmrteľný Bože, zmiluj sa nad nami a nad celým svetom! Amen." 2. „Buď nám milostivý, zľutuj sa nad nami, môj Ježišu, v dnešných nebezpečenstvách; Prikry nás svojou Drahocennou, Svätou Krvou. Amen." 3. „Večný Otče! Ukáž nám svoje milosrdenstvo skrze krv Ježiša Krista, Tvojho jednorodeného Syna! Amen." V desiatke na malé zrnká: „Môj Ježišu, skrze zásluhy Tvojich Svätých Rán, odpusť nám a buď k nám Milosrdný!" Na koniec (3x): „Večný Otče! Ukáž nám svoje milosrdenstvo skrze Krv Ježiša Krista, Tvojho Syna! Amen." Slová Pána: Blažení budete, keď vás naučím tento vzdych: „Môj Ježišu! Skrze zásluhy Tvojich Svätých Rán, odpusť nám a buď k nám milosrdný!"